6 rokov s fatbikom - aké boli?

Bike som objednal v októbri 2014 a koncom novembra došiel na predajňu, kde som si ho vyzdvihol. Odvtedy je to môj Nr. 1 bike a ostatné sa stali len „záložákmi“. Ako to celé začalo?

V januári 2015 mi MTBIKER zverejnil článok o mojom fatbiku a mojich prvých skúsenostiach s jazdením na ňom. Pochopil som, že na okolie Bratislavy nepotrebujem AM.EN bike, aký som mal. Navyše som zistil, že ja AM.EN vlastne vôbec nejazdím, len mám taký bike . Kamarát v predajni mi pri debate povedal, že nech si radšej kúpim ľahký hardtail a bude mi v Karpatoch sveta žiť. Nasadil mi chrobáka do hlavy. Musel som si priznať, že enduro ani nič podobné skutočne nejazdím a zrejme sa to už ani nenaučím. Zvyčajne mi aj tak viac záleží na tom, aby som kopec, ktorý zjazdujem, najprv sám vlastnými silami vyšliapal. To sa mi ráta najviac.


Treba priznať, že v tom období boli fatbiky naozaj módnym trendom či výstrelkom, a predajcovia spolu so skúsenými cyklistami len krútili hlavami a pýtali sa, ako dlho takáto blbosť na trhu vydrží. Dlho nevydržala. Čiastočne som môj odhad uviedol ešte v danom článku a osobne som rád, že tieto biky ostali "niche" záležitosťou na okraji záujmu cyklistického mainstreamu. Veľa ľudí, ktorí si fatbike kúpili, ho neskôr hromadne predávali na bazároch. Zrejme nenaplnil ich očakávania.

Výber značky

Ja som sa pre fatbike rozhodol po zvážení odporúčania Martina z bike shopu, nehovoril však o fatbiku, len o HT všeobecne. Fatbiky som mal napozerané z YouTube videí a musím povedať, že ma skutočne fascinovali. Rôzne výjazdy po slick-rock v Utahu a inde som pozeral stále dookola. Bol som namotaný najmä na Borealis Echo a hľadal som spôsoby, ako si ho doviezť z USA. Výber som nakoniec zúžil na 2-3 značky, nechcel som bike od tradičných big brandov, ale od špecialistov, ktorí sa im venujú už roky. Voľba nakoniec padla na značku Salsa a bike Beargrease v prevedení karbón. Musím povedať, že názov ma veľmi neupútal, lebo tanec ani korenie salsa ma nijako nezaujímajú, skôr ma to vyrušovalo, zaujala ma ale konfigurácia, vyhotovenie a tiež mnohé chválospevy po internete (áno, viem, že mnohé z nich sú platené).

Bike teda došiel. Sadol som naň a cítil som sa ako "king of the hill". A zrazu šup, podšmyklo mi predné na ľade a už som bol na zemi. Všetci naokolo rehot. Alebo iná situácia - s pocitom buldozéra som vošiel do napadaného snehu, po 100 metroch fučania som si musel dať pauzu a po ďalších 50 som pochopil, že tadiaľ jednoducho neprejdem. Trochu mi to hlava nebrala, musel som získať dlhodobejšiu skúsenosť a sám na vlastnej koži sa naučiť, ako s ním narábať. Až oveľa neskôr som pochopil, že moje ‘mega’ 3.8’ plášte fatbikeri vlastne ani nepovažujú za fat plášte, tie rátajú až od 4.8’ a vyššie (max čo sa robia sú myslím 5,15’). Musím sa priznať, že i napriek tomu, že bike ma veľmi bavil, v začiatkoch jazdenia v zime to bolo najmä trápenie. Trvalo mi pár rokov, kým som veci pochopil a vychytal.


To mi však nebránilo užívať si tento skvelý bike v lete. Pre hravú geometriu, podporujúcu výšľapy do kopca, som si ho veľmi rýchlo obľúbil. Bike má veľmi priaznivú hmotnosť, bez spd okolo 12 kg, čo je v kategórii fatbike naozaj mimoriadne nízka hodnota. Široké plášte mi dovoľujú napredovať aj v strmých stúpaniach, kde by som pre nedostatok kondičky musel zliezť z biku, a oddychovať alebo tlačiť. Vďaka plášťom vie zniesť aj veľmi pomalé šliapanie a nepadá do strán. Pri rýchlych trailoch je neočakávane obratný, toleruje mnohé jazdecké nedostatky, vie niektoré prešľapy zhltnúť ako tlmiče na pohodlnom aute.

Nezasekneš sa s ním v blate, ani na snehovej prekážke. V čase nákupu bol prevod 1x11 SRAM XX1 nie úplne všedným. Pohodlnosť jedinej píly vpredu si ma úplne získala, zadné rozpätie 10-44 mi stačí, i keď niekedy by som mal rád ešte aj 50-tku, ale vravím si, radšej skúsim 8 kg schudnúť sám . Niektorým cyklistom na fatbiku prekáža tzv. Q faktor, čiže relatívne naširoko položené chodidlá (o dosť viac ako na MTB), ja som túto zmenu nikdy nespozoroval, zrejme som si hneď na nový bike zvykol, je to dosť individuálne a je možné, že keď fatbike vyskúšate, ihneď si toto všimnete.

Kde s ním jazdím?

Najmä Karpaty v okolí Bratislavy. Mám „svoj“ okruh s dĺžkou 28,5 km a stúpaním 800 m, tam si viem otestovať, ako som na tom kondične, okruh som pôvodne vymyslel ako tréning na MTB maratóny, na ktorých som chytal šialené kŕče do stehien, až kým som pochopil, že výšľapy jednoducho nemám z domu natrénované. Jazdím to ako autista po celý rok už celé roky . Rád ale vybehnem aj inde. Pre pracovné povinnosti a 4 malé deti, ktoré máme, na to však vychádza čas iba veľmi zriedka. Situácii som sa ale prispôsobil a robím častokrát tzv. partizánske výjazdy. Tie vyzerajú tak, že ma napríklad zavolal kamarát na pojazd na Lechnických trailoch pri Červenom Kláštore (boli práve čerstvo otvorené). Sadol som do auta aj s bikom, bol som tam za 5 hodín. Pojazdili sme trail, následne ešte XC-éčko v okolí Lesnice, spolu necelých 5 hodín, a potom ešte 5 hodín autom domov. Áno, viem, väčšina z vás si určite povie: Neoplatí sa.


Brávam si ho aj na služobky do Košíc a tie si plánujem vždy tak, že mi pri príchode či odchode z Košíc vyjde ešte čas na výšľap po Čermeľskej ceste hore na Bankov a tadiaľ ďalej až na Jahodnú (okolo prameňa až úplne k obratisku vleku) a dole po KE.CY trailoch. Inokedy vyrazím zo služobky domov skoro ráno a spravím si 2-3 hodinový výšľap napr. od hotela Patria na hornú stanicu vleku Pod Soliskom (v zime). Alebo z diaľnice odbočím za Budčou na Banskú Štiavnicu, a po chvíli som už zaparkovaný pri hoteli Salamandra. Prehodím sa do bikerského oblečenia, nasadím na Salsu predné koleso a fičím si v blatku poza hotel po modrej cyklotrase Stopa Salamandry až na chrbát Štiavnických vrchov, a tadiaľ už pohodlne po zmiešanom lese nejaký okruh. Zvyčajne tak 2-3 hodinky, potom návrat, dobrý obedík v Salamandre a šup domov.

Letný setup na biku znamená nahodená teleskopka, odpružená vidlica, letné kolesá na 65 mm karbon ráfoch a plášte so šírkou 3.8’ a tiež spd-čka, kolesá nafúkané na niečo cez 1 bar (je to tuhé ako cca 2-2.3 bar na polovičných plášťoch, vďaka väčšiemu objemu vzduchu). Často som ho brával aj na rôzne biznis konferencie, či už na Štiavničkách alebo v hoteli Chopok v Jasnej, alebo v Hodruši Hámroch a pod. Vždy po konfere namiesto wellnesu šup na bike .


Postupom času, ako som si tento bike "tunoval", vymyslel som si, že budem jazdiť na plášťoch 120 TPI (thread per inch). Tento materiál má viac tkaniva a menej kaučuku a takéto plášte sú výrazne ľahšie. Nebol to ale dobrý nápad. V letnej sezóne som doslova každý rok chytil taký defekt, že mi na mieste vytieklo mlieko zo zadného plášťa. Bol som z toho otrávený, a vždy ma zachránila duša, ktorú vozím v ruksaku. Po 3 takýchto sezónach som pochopil, že 120 TPI je vhodnejšie do snehu, či piesku, kde nehrozí defekt tak, ako na rýchlom traile v lese. Tú zadnú 120tku mi raz prederavil konárik hrubý ako ukazovák a vždy to bolo podobné. Nakoniec som sa vrátil k lacnejším a ťažším 60 TPI plášťom (najmä na leto) a odvtedy sa to už nezopakovalo.

Na Orave dobre...

Okrem týchto partizánskych výjazdov jazdím s fatbikom najmä počas dovolenky, ktorú najradšej trávim na Orave. Horná Orava ponúka málo roviny a veľa stúpania, ťažko sa na to zvyká lenivému človeku z mesta. Nevadí, keď nevládzem, tak potlačím, ale hlavne nejazdiť na ebiku , ten bude akceptovaný až po 60tke .


Oravská Magura je pri našej chalúpke najbližšie, Javorový vrch nad Tvrdošínom umožňuje domácim chalanom trénovať neuveriteľné maximálky smerom dole a ponúka krásne výhľady. Je priamo nad mestom, a kopec Uhlisko je hneď oproti, stačí len prejsť cez Tvrdošín a vyšliapať si ho. Z neho máte Oravskú priehradu doslova na dlani. Vyskúšal som aj nové traily okolo zjazdovky v Nižnej a veľmi rád chodím priamo do Roháčskej doliny na rôzne expedičné výlety (tzn. žiadne časovky, nikdy nie je isté, či sa parkrát nestratím, či nebude tlačenia viac než by bolo príjemné a pod.). Expedičné preto, lebo tam nie sú súvislé cyklookruhy, či už značené alebo nie. Ak to tam niekto pozná lepšie, napíšte mi, budem za to vďačný. Dokonca mám jednu obľúbenú trasu zo Zuberca hore po modrej do sedla Prieková, na vrch Kopec a ďalej poza Malé Borové, Veľké Borové až do Kvačianskej doliny a do Kvačian. Po kofole, samozrejme, návrat výšľapom opäť cez Kvačku (výzva je dať to v sedle, a priznám sa, už sa mi to asi 2-3 roky nepodarilo) do Hút a do Zuberca k autu.

Hecovačka na pretekoch

Okrem týchto mojich obľúbených lokalít, kam sa pravidelne vraciam, som rád chodil aj na MTB maratóny. Od r. 2015 som tam strašil jedine s fatbikom. Občas som natrafil na strednej na Súľovských skalách aj na ďalších fatbikerov, čo ma potešilo. Preteky sú pre mňa možnosť zajazdiť si v neznámom prostredí a trošku sa hecnúť. Škoda, že Súľov skončil, a teraz pre koronu sa nerobí vlastne už vôbec nič.

Moja srdcovka je Zimný Cyklonárez, ktorý robí Majo Illéš a tím. Lokalita Železnô pre mňa predstavuje úplné jadro slovenského outdooru. Mohutné, zatiaľ ešte nevyrúbané lesy, tiahle lesné cesty, dlhé a strmé stúpania i zjazdy, a to všetko komplet v bielej textúre s teplotami okolo -10°C. Úžasné. Preteky sa organizujú od januára 2016 a vynechal som len raz. Je tam vždy skvelá atmosféra a zíde sa tam super komunita cyklistov.


Skvelý terén pre fatbike sú aj piesky na Záhorí. Cez leto tam spravím dosť veľa výjazdov, je to úplne niečo iné ako traily v Karpatoch, či snehové výjazdy v zime. To prostredie vojenských lesov má inú atmosféru. Rád to križujem diagonálne naprieč štvorcami, na ktoré je oblasť logicky rozdelená a pravidelne preťatá obslužnými asfaltkami. Vždy je to pre mňa zážitok, najmä vybočenie z pevnej cesty smerom do piesku. Občas tam stretnem 4x4 SUV, ktoré dovezú na nosičoch štvorkolky a tie sa tam potom preháňajú, alebo enduro motorkárov, ktorí si trénujú skills v piesku. Možno by sa tam niekedy mohli spraviť aj pieskové fatbike preteky, taký "letný cyklonárez", či skôr radšej priamo "fatbikenárez", lebo po tých piesočných cestičkách sa bežný bicykel nijako nepreštrikuje. Aj ja mám neraz čo robiť, keďže sa mi nechce sfúknuť kolesá na mäkšie hodnoty, ktoré by ma lepšie preniesli po piesku.


Kamoši, s ktorými som sa zoznámil na pretekoch, ma zobrali aj na Babia Gora trails na Poľskej strane, či na iné vychytávky na Orave alebo priamo v Roháčoch. Naučil som sa efektívne si naložiť bike na plecia jedným ťahom držiac v jednej ruke nohu vidlice a v druhej spdčko, a tak vyšliapať z doliny až do sedla, a po pauze ďalej až na kopec. Škoda, že naši ochrancovia prírody MTB nevnímajú tak, ako Rakúšania či Taliani, ako zaujímavú príležitosť pre rozvoj cestovného ruchu. Niekedy mám pocit, že vyháňajú z hory cyklistov, aby sme nevideli tie tatrovky, čo zvážajú guľatinu. Cyklistika je pritom aj ideálny „korona“ šport, jazdíš buď sám alebo s niekým zo svojej bubliny, okrem pretekov to nikdy nie je masovka, zrejme aj preto sú bike servisy stále otvorené.

Moja zimná výbava

Na záver ešte k jazdeniu v zime a snehu, tak ako mnohí fatbike vnímajú. Veci, ktoré som sa za 6 rokov naučil, sú tieto: na zimu som si doslova postavil komplet nový pár kolies. Predné s ráfom v šírke 100 mm a vozím na ňom plášť 4.8’ s hrotmi (okolo 260 karbidových hrotov, Dillinger 5’ studded), zadné má 80 mm široký ráfik a rovnaký plášť. Užší ráfik musel byť, inak by sa mi koleso nevošlo do zadnej stavby a tiež by sa dotýkalo reťaze, teraz je to tak-tak. Najmä vzdialenosť reťaze na najväčšom pastorku je necelé 2 mm od plášťa. Na zimu odkladám teleskopku do garáže a používam pevnú, pôvodnú sedlovku, taktiež vozím tuhú karbónovú vidlu a odpruženú odkladám. Nepotrebujem ju na zimu, nerútim sa totiž.

Jazdím viac expedične, a aj v rýchlych úsekoch to s rýchlosťou nepreháňam, najmä kvôli zime. Zvyčajne som už totiž počas výjazdu spotený a viem, že prefičať kilometer v rýchlosti by pre mňa znamenalo buď zápal priedušiek, alebo nutnosť zastaviť a hodiť na seba ešte primaloft bundu, ktorú nosím v ruksaku ako backup alebo ako poslednú vrstvu pre dlhý zjazd (napr z Tatliačky do Zuberca v zime). Ruky mám v trojprstových rukaviciach Endura a celkom dobre to funguje do -10°C, ak je ale výjazd dlhší, alebo je chladnejšie, tak nasadzujem „slonie uši“ Cobrafist od 45NRTH, sú to také tie rukávy namontované na riaditkách. Chlad izolujú vynikajúco, stačia do nich doslova dámske rukavičky .


Na hlave mám kuklu a na nej enduro prilbu so šiltom. Na nej snowboard okuliare, tie fungujú v mrazivom počasí fantasticky. Ak niekto váha, tak ich odporúčam. Ideálne je, ak to prilba svojím dizajnom podporuje (zjazdárske sú vačšinou tak robené). Namiesto 3 vrstiev ponožiek nosím už len 2. Nevedel som totiž v troch ponožkách hýbať prstami. Paradoxne sa mi preto skôr ochladili chodidlá a prsty na nohách. Sem-tam som dal do tretier aj vložku s chemickým teplom, najmä keď som skúšal vyjsť v Jasnej cez zjazdovky a servisné cesty Chopok v zime. Cca 4 roky som v zime nosil zimné Shimano tretry s spdčkami. Toto je ale prvá sezóna, keď som dal kufre dole a našrauboval som do tretier naspäť záslepku na spd otvor a na kľuky som si miesto spd dal široké pedále s hrotmi. Cez SPD kufre šlo na chodidlo priveľa chladu, je to takto teraz lepšie. Okrem toho nosím na tretrách ešte obyčajné neoprénové cyklo návleky. Mimo bežného zimného cyklo oblečenia nosím ešte ľadvinový pás, odporúčam to aj mladším ročníkom.

Zimné jazdenie v snehu má pre mňa skôr expedičný charakter, nerútim sa tak rýchlo ako v lete na pevnom podklade, som viac naobliekaný, viac sa potím, a preto zohľadňujem tieto faktory pri výlete. Rovnaký okruh v Karpatoch mi trvá o polovicu dlhšie, aj jazda cez zasnežený trail je náročnejšia, napriek tomu ma traily a výjazdy v teréne lákajú. Odhrnuté asfaltky v lesoparku sú len nutné zlo. Stretávam často bikerov, ktorí fičia okolo a rútia sa, ako keby ani zima nebola. Takých obdivujem, ja by som už ležal so zápalom pľúc niekde v horúčkach. Takto som ale našiel svoju cestu pre zimné výjazdy, ktorá mi vyhovuje.

Na fatbiku som sa ako cyklista našiel

Šesť rokov na fatbiku bolo skvelých šesť rokov. Celkovo je to tým, že môj bike nemá vysokú hmotnosť, ma dobrý pohon a že jazdím offroad terén mimo asfaltiek (na nich to s fat plášťami naozaj nedáva zmysel). Neraz vysvetľujem turistom, ktorých stretnem, že v mojom biku naozaj nie je batéria ani motorček a poháňa ho len jedna konská sila, tá moja . Moji kamoši ešte stále krútia hlavami nad tým mojím fatbikom, ale už si trochu zvykli. Z hľadiska opotrebenia sú nejaké ryhy na karbónovom ráme aj na ráfikoch, čo je ale super, že pri karbónových ráfoch de facto nemusíte takmer nikdy centrovať koleso, nekrivia sa ako plechové. Na zadnej stavbe som mal na tyčke škaredú prasklinu, kusanec od kameňa či konára, ktorý som prešiel alebo niečo podobné. Stačilo zhodiť všetko z rámu a špecialisti na karbón biky mi rám na danom mieste prepiekli tak, že prasklina sa úplne zcelila, vraj to teraz bude na tej zadnej stavbe najodolnejšie miesto. To tiež považujem za výhodu karbónových rámov.


Po asfalte na ňom takmer nejazdím, len niektoré úseky v lesoparku alebo čiastočne návraty z výletov, keď som už uťahaný a hľadám easy dojazd k autu alebo na chatu. Ísť s ním na cyklovýlet, ktorý je prevažne po asfalte či pevnej ceste, nemá moc zmysel, ale nič strašné sa mu nestane, ani opotrebovanie plášťov, tie mimochodom vydržia veľmi dlho, možno aj preto, že na zimu dávam druhé kolesá. Tie zimné majú v špuntoch oceľové hroty s karbidovými hlavičkami aby sa rýchlo nezodrali, s nimi si extra dávam pozor na to, aby som asfalt minimalizoval, hučanie hrotov po kameni je otravné. Na snehu a zmrznutej ploche sú ale skvelé, je to tá vychytávka, ktorú som sa rokmi naučil. Tieto kolesá nepodšmyknú ani za nič. Reťaz som samozrejme za tú dobu menil už viac razy, najmä preto, že moje výjazdy sú prevážne silové a menej frekvenčné a tenká jedenástková reťaz má isté limity.

Kazetu idem meniť až teraz, vyfrézovaný 11 pastorkový monoblok od SRAMu vydržal dosť veľa, našťastie, lebo stojí v akcii cez tri stovky. Tu sa dostávam k tomu, koľko som vlastne na tom biku za celú dobu najazdil. Od začiatku som používal rôzne Garminy od 705ky (keď som ešte nemal fatbike), cez 830tku, potom pár rokov mini kúsok Edge25 a teraz už dva roky Edge130, takže mám všetky kilometre podchytené. So Salsa Beargrease je to za tú dobu okolo 6 500 kilometrov a jazdím prevažne len na ňom. Áno, moja bike sezóna je teda na kilometre skrátka skromnejšia, než sezóna mnohých borcov na MTBIKER či na fórach. Na výjazd si vždy musím nájsť čas a snažím sa užiť si to na 100% a jazdiť len les, terén či traily, čo ma najviac baví. Snažím sa aspoň čo to doťahovať na nastúpaných metroch, aby som kratšie výjazdy vyvážil niečím výživným a hlavne sa dostatočne uťahal.


Keď sa ma niekto spýta, aké to je jazdiť na fatbiku, vždy to odporúčam, i keď úplne presné výhody či dôvody nie je ľahké vymenovať. Zvyčajne to vystihuje slovné spojenie fun factor - aby ste zistili, čo to znamená, musíte jazdu na fatbiku jednoducho vyskúšať.