Ako byť fit? Vnímajte svoje telo a nepreháňajte to.

Ste neohrozený cyklista, celé roky brázdite hory, lesy, cesty na svojich strojoch a máte pocit, že nejaký "sopel" vás nezastaví?

Alebo trochu lepšia charakteristika - neriešite, či je leto, zima, či mrzne, sneží, prší, bez problémov vyrážate aj do tmy? Sezónu zásadne končíte na Silvestra a začínate na Nový rok? Skrátka PN pre vás znamená “pome" na to a oddych neexistuje.


Občas však každého skolí nejaký ten soplík, chvíľková bolesť, či drobné zranenie. Dva, tri dni a naspäť v sedle. Ale už aj tieto dva dni sa vám zdajú nekonečné, proste to nie ste vy, keď si nedáte tu svoju dávku kilometrov, kopcov a tej našej milovanej bolesti v červených otáčkach.


Nejdem vám dávať nejaké zaručené návody, ako byť stále fit. Najlepšie sa predsa učí na chybách iných, a keďže aj ja som ich za tých pár rokov niekoľko spravil, možno to niekomu pomôže a vyvaruje sa ich. Telo nás vždy najskôr varuje, čo veľa z nás, vrátane mňa, už mnohokrát ignorovalo a potom to nedopadlo dobre.

Začalo to soplíkmi

Najčastejšie nás všetkých občas potrápi klasický “soplík“ či obyčajné prechladnutie. Lebo veď KOMy treba naháňať aj v mrazoch. Keď sa nohy ozvú, že majú chuť, ide sa na to a hotovo. Presne si pamätám, ako som asi pred 3 rokmi 2 dni po Novom roku dával jeden dlhší a dosť šliapavý zjazd. Všetko krásne zmrznuté, ideálne podmienky zobrať si "korunku". Mrazivý vietor, tep na maximum, asi 10 minút a bol som vybavený. Tých pár "panákov" a ponocovanie na Silvestra určite tiež zohralo svoju rolu, k tomu trošku oslabená imunita a je to. Doma som hneď cítil, že som si dal slušnú dávku mrazivého vzduchu. Hrdlo sa ozvalo ešte v ten večer. Nič vážne, ale stojí to za to? Nevravím, že niečo takéto vždy vedie k chorobe, no ak sa dá dokopy viacero faktorov, šanca je väčšia.

Everesting a.k.a imunita v "háji"

Najmenej rád spomínam na môj prvý Everesting. Samotná akcia bola super a veľmi som si to užil, no čo nasledovalo pár týždňov po ňom, bolo zlé, veľmi zlé. Po takej extrémnosti, akou je Everesting, je telo totálne zdevastované. Ak k tomu pridáte štart o 19:00, celonočná jazda bez spánku, októbrové teploty, 18 hodín v sedle, plus tie šialené čísla, problém môže nastať veľmi ľahko. Chyby som začal robiť okamžite, ako som zosadol z biku.

Celok je ale dokonalý príklad, ako vyzerá „gradovanie“ deja alebo klasické slovné spojenie – bič plieska na konci.

Neprezliekol som sa hneď do suchého, motal sa v tábore, žiadna regenerácia, vitamíny a na oslavu studené pivko...zle zle zle. Do večera som ešte fungoval v klasickom "tato" režime a do postele som sa dostal až neskoro v noci. Na druhý deň sa mi na vnútornej pere objavila afta, ktorou mi telo dalo jasný signál, že imunita dostala riadnu facku. Tento signál som, samozrejme, ignoroval a za 2 dni som už znova sedel na biku. K tomu ďalšie oslavné pivká na výjazdoch, prvý soplík a už to ide. Do štyroch dní som bol slušne usoplený.

Najhoršie na tom však bolo, že to skočilo na môjho malého syna, ktorý bol v tej dobe náchylný na laryngitídu, a tá sa aj prejavila. Mnoho rodičov vie, čo to znamená. Dieťa sa hlavne v noci tak rozkašle, že nemôže vôbec dýchať, a jediné, čo pomôže, je vziať ho von na studený vzduch. Ak je vonku teplo, tak otvoriť mrazničku. Jednoducho, studený vzduch mu roztiahne dýchacie cesty a je dobre. Presne si pamätám, ako som preklínal celý Everesting, plakal som, čo som spôsobil. Drobec sa, našťastie, za pár dni dal do poriadku a bolo dobre. Teda aspoň uňho.

Zmutované bacily od neho znova skočili na mňa aj na ženu a tentokrát sme si to pekne "zlízli" my. Po prvýkrát som fakt musel na týždeň úplne vynechať bike, mali sme totálne "rozšľahané" hrdlá, vlastné sliny sme ťažko prehĺtali, kašeľ a sople. Po týždni som začal síce jazdiť, prvé 2 dni zľahka, potom dom pridal intenzitu, ale zbadal som veľmi vysoké čísla na tepáku. Jasný signál, že telo ešte nebolo úplne fit. 6 dní po návrate na bike po chorobe som si naivne myslel, že domáce preteky hravo zvládnem a ponaháňal som sa troška s kamošmi. Štart som mal kúsok od domu, takže som vyrazil pekne s batohom, cez stúpanie, ktorým začínam väčšinu svojich výjazdov.

Pohodové tempo, ale tepy v "nebesiach". Niečo bolo zle. Podľa času a priemerného tepu som neskôr zistil, že to stúpanie pri danom čase jazdím s priemernými tepmi o 20 úderov nižšie. Jednoducho, telo nie je ešte fit, aj keď vy už nič necítite. O tom, ako dopadli preteky, sa netreba ani veľmi rozpisovať. Po hodine so šialeným tepom ma "vyplo" a ukončil som to.


Tento článok som nikdy nemal v pláne písať, no zdravotné problémy s chrbtom resp. s vysunutou platničkou mi dali, bohužiaľ, aj nápad a aj čas sa nad tým celým zamyslieť. Signály, samozrejme, telo dávalo už pár týždňov, no klasika, neriešil som to. Zatiaľ neviem, ako to dopadne, no viem, že to bude moja najťažšia skúška a isto aj najťažší návrat naspäť do sedla. Možno to bude na samostatný článok a dúfam, že so šťastným koncom. Uvidíme.

A čo som týmto všetkým chcel povedať?

Nie som žiadny doktor, fyzioterapeut či nejaký odborník, no myslím si, že skúseností mám pomerne dosť. Poučte sa na chybách iných, dávajte si veci do súvislostí a hlavne neignorujte varovné signály, ktoré vám telo posiela. Pretože svoje zdravie a zdravie rodiny je, jednoducho, to najviac, čo máme a bez neho sa ani ten náš milovaný koníček robiť nedá.