Reportáž: Beregy Borody - nečakane náročné

Človek by si pomyslel, že poniže Považského Inovca, kde už nie sú takmer žiadne kopce, sa riadne MTB preteky zorganizovať nedá. Ľuďom z Dvorníkov to však niekto zabudol povedať.

O týchto pretekoch sme sa dozvedeli už vlani od ennio. Vtedy sa nám žiaľ krížil termín s iným podujatím a tak sme sem pozrieť neprišli. Tento rok som si to ale riadne vynahradila. Začalo to stretkom s organizátormi kvôli príprave pozvánky. V rámci toho dňa som si prešla singel zo záveru a tiež dolné vinice zo štartu. Všetko a všetci boli super, nebolo o čom. Ide sa pretekať.

Deň “D”

Na registráciu sme prišli medzi prvými. Odstavili auto na vyhradenej, pokosenej lúke, vybavili prihlásenie, nahodili čísla a „hybaj ho" trošku na trať. Štart bol o 11-tej hodine a počasie sľubovalo poriadne teplo. Trošku sme pojazdili, pokecali s konkurenciou … a šlo sa na štart. Najprv nás čakal zavádzací úsek. Odštartovali sme v obci, vyviezli sa za ňu a po riadne prašnej ceste rýchly zošup ku Váhu. Teda, zatiaľ to ešte ani nebol ostrý štart a už mám všetko plné prachu. Zjazd „na slepáka”, „huba" zalepená suchom.

Naostro

Po prachovom krste sme sa poukladali do priestoru ostrého štartu. Výhoda nečistého štartu? Pred tým ostrým má človek možnosť aspoň kvalitne rozhýbať nohy. To, čo nás totiž čakalo, si to priam pýtalo. Ten rýchly prašný zjazd sa totiž zmenil na pomalý a nekonečný výšľap. Rovnakou cestou hore, cez lávku na roľu a znova dolu.


Blížime sa k lávke. Pred štartom sme po nej párkrát prešli a tak viem, kade bude viesť moja stopa. Pripravená ako na najväčší životný úspech, sústredená na cieľ, keď šiel kúsok predo mnou jeden biker rovno na lávke k zemi. Bokom pekne do jarku, bicykel za ním. Rýchlo zosadám, životný úspech sa nekoná a pekne po svojich rýchlo prebehnem okolo ostatných chlapov a už sa aj chystám do zjazdu.

Nájsť si tempo je nie vždy len tak

Pohotovosť na lávke mi ale „figu" pomôže, keď zjazd idem ako na pretekoch leňochodov. Teda, neviem či sa niekedy nejaké konali, ale asi by som to tam nevyhrala. Z pamäte som pre istotu vytlačila spomienku, koľko bikerov ma na tom úseku a tiež v nasledujúcich chvíľach „dalo".


Rýchly úsek po kvalitnej poľnej ceste a vchádzame do viníc. Beriem to vonkajšou stopou do zákruty, nabehnem do hlbšieho piesku. A pekne na plochodrážnika, s jelením ručaním od strachu, stiahnem zadok… a dala som to. Ale tá hanba. Tento deň vážne nie je môj. Pripadám si ako prvýkrát na bicykli. „Grambľavá" a pomalá. Už len to mi bolo treba.

Stále o inom

Vo viniciach nás čakali dlhé stúpaky a veľmi rýchle zjazdy. Dlho sme sa tam však neohriali. Po kamenistom zjazde, ktorý som si už raz užila pri tvorbe pozvánky, opäť stiahnutom zadku a štýle a la „pozričotátrúbarobí” nás trasa zaviedla do Arenberského lesa.


Tu sa možno trochu zastavím. Kto čítal pozvánku, alebo bol na pretekoch vie, že organizátori sa týmto podujatím snažili dopriať nám pocit, že ideme Okolo Flámska alebo inú jarnú klasiku, na ktorú sa bežný smrteľník nedostane. Súčasťou toho sú aj tabule osadené pred jednotlivými úsekmi s podobnými, známymi názvami.

A späť na trať. Les a v ňom blato. No vážne. Pol roka (preháňam samozrejme) tu ani kvapka nespadla, ale v lese je normálne blato. Tak si tam kľučkujeme pomedzi kaluže. Doťahujem chlapíka pred sebou. Nabudená idem po ňom. On zrazu stočí doľava. Ja nestíham reagovať a beriem to rovno cez najväčšiu mláku. Všade sucho a prašno a ja tu pôjdem zablatená.


Po lese znova výšľap, tentokrát do obce. Asfalt a zas vinice. Musím povedať, že povrch sa tu skutočne neustále menil a čím ďalej tým viac ma to bavilo.

Stále teplejšie

Obedná hodina sa neúprosne blížila a teplota stúpala. Žiadny vietor, žiadny mráčik a nás čakal poriadny zaberák opäť vo viniciach. Tentokrát bolo stúpanie vážne dlhé a na ukrytie v tieni tu mohol človek zabudnúť. Pomaly sa trepeme do kopca, opekáme sa pri tom ako prasiatka na ražni a zjazd je v nedohľadne.


Našťastie nič netrvá večne a nás čaká ďalší rýchly úsek. A občerstvovačka. Takýto nedostatok tekutín som nemala ani nepamätám. Beriem jeden pohár za druhým a snažím sa pri tom neutopiť. Vinice pomaly opúšťame po dosť vytrasenom zjazde, zasa kúsok asfaltu a štrkový výšľap ku môjmu očakávanému singlu.

Kolo končí

Ešte pred zjazdom došla baterka v kamere. Vymeníme, rovnako aj pamäťovku a ideme na to. Zbehneme upravený trail plný vĺn, vydrncáme sa na panelke a kolo končí. Nás ale čaká ešte raz. A teplota stále stúpa.


Druhé kolo však už šlo trošku lepšie, predsa len keď človek vie, čo ho čaká… A tak sa tam opekáme, blatíme a vytriasame ešte raz toľko. Koniec sa však blíži. Lenže ten nie je na rovine. Odbočíme na provizórne parkovisko a rovno hore. Pomaly sa po vrstevniciach dostávame stále vyššie. A konečne, „pretíname” cieľovú čiaru. Až na záver zisťujem, že po výmene pamäťovky sa dačo pokazilo a zo záveru tak nemám nič natočené. Aspoň na singel som využila video z pozvánky, čo mi hádam bude odpustené .

V zázemí

V cieli nás čakal na výber guláš alebo cestoviny. Pekne sme sa napapali a napili. Dva nápoje v cene štartovného sa dnes vážne hodili a liter kofoly v nás zmizol rýchlo a bez stopy. Ostalo len čakať na vyhlásenie výsledkov. Vďaka cenám v podobe hrabiel, metly či u absolútneho víťaza to bol fúrik, malo odovzdávanie cien nový nádych.

Absolútnym víťazom sa stal Andrej Kubiš s časom 1:41:23, medzi ženami som si prvenstvo brala ja s časom 2:32:01. Na krátkej trati vyhral Jaroslav Štvrtecký s časom 0:50:09 a medzi ženami Veronika Ferančíková s časom 1:24:25.


A čo dodať na záver? Celé preteky boli veľmi zaujímavé, trať dobre značená, organizátori milí… Jednoducho „superne" strávený víkend, za čo organizátorom pekne ďakujem. Ostáva už len čakať na ďalší ročník a pevne verím, že sa nás tam stretne ešte viac a odnesieme si minimálne toľko zážitkov ako dnes.