Učíme sa na špagáte

Ako nám naše deti raketovo rastú, často ani nestíhame sledovať, čo všetko už vedia a čo všetko už zvládnu. Denne posúvajú svoje hranice a boria levely.

Sú ako špongia. Všetko, čo vidia a počujú, nasávajú do seba a zrazu jedného jarného dňa len tak BUM... „Tato, TY ideš na bicykel?!“ „A môžem ísť s Tebou?“ Nie, ja nechcem do sedačky!“ Nedá sa tomu ujsť, je načase dať si povraz.

Poďme spolu jazdiť viac! Ale ako?

Dilema. Obaja chceme na bike. Nechceme byť len pri dome. Jeden nevládze, druhý frfle (dosaďte si). Tak čo s tým?

Na trhu je množstvo produktov a systémov na spoločné trávenie času na bicykli s detskou príťažou, na fórach zase kvantum vychytávok a rôznych podomáckych riešení. Nikde som sa však nedopátral, čo je dobré a čo zlé a či je „toto ono“ to pravé orechové pre nás.

Z náročného vypozorovania na fórach blikali na obrazovke tri možné varianty. Ťažná tyč, elastické lano, resp. pružné upevňovacie lano s pavúkmi a systém Trax. Každý systém má svoje pre a proti, berte to ako môj subjektívny názor.

Prvá možnosť, teda ťažná tyč, bola zavrhnutá okamžite. Odradila ma priveľká hmotnosť zariadenia, značne vysoká cena, vizuálna ozruta a hlavne - z dvoch bicyklov sa stáva prakticky jeden dlhý kamión. Dieťa má predné koleso vo vzduchu, takže nerobí okrem ako takej rovnováhy nič. Je ukrátené o tie nádherné nerovnosti zeme a, čo je hlavné, „nekaruje" – nešéfuje.


Istú výhodu vidím v klesaní, kde vás dieťa stopercentne nepredbehne a zjazdová hrdosť rodiča teda ostáva nepoškvrnená. A dieťa je v bezpečí.

Elastické laná sa dajú kúpiť kdekoľvek, koľkokoľvek, dokonca aj v obľúbenom odtieni. Stačí navštíviť Obi, Hornbach, rôzne techmaty, spojmaty a pod. Ich výhodou je veľmi nízka cena, hmotnosť. Otravná však môže byť ich spratnosť. Treba si zastať, namotať, zaistiť, odložiť. Pre staršie deti, lenivých dospelých a "tehuľky" jednoznačne top variant. Nie však pre môjho juniora. Od neho môžem čakať tak "švááác" napruženou gumou po zadku v lepšom prípade a dokonale zamotanou v náboji zadného kolesa v tom horšom. Je skrátka taký, výmyselník.


Preto padla voľba na navijak značky Trax. Cena na úrovni 40 € za malú čiernu 95 g krabičku s cca 2-metrovým lankom sa mi zdala prehnaná, ale reku, skúsim – uvidím – predám. Nakoniec som nepredal a po roku používania môžem zhodnotiť, že je to pre nás ideálny „team builder".

Čo to vlastne je a ako to funguje?

Je to taká malá čierna krabička. S navíjacím lankom. Žltej farby. Krabička sa 3 kusmi eska pások pripevní o sedlovú rúrku a natiahnutým lankom so slučkovým zakončením prepojí dva bicykle spôsobom sedlovka – riadidlá. Oko lanka sa zahákne za skrutku predstavca. V prípade závitových hlavových zložení stačí doplniť eska pásku. To bol aj náš prípad.


Lanko sa po uvoľnení a pustení zasunie SAMO v momente do krabičky. Tak úžasné! Áno! Princíp je úplne jednoduchý. Vo vnútri Trax krabičky sa nachádzajú dve komory. V jednej je valček s namotaným lankom na oske a tej druhej špirálová pružina. Ťahaním lanka sa pružina stáča a vzniká ťah na spätný chod lanka.

Dostali sme sa na mnohé miesta, kam by sa sám ešte niekoľko rokov svojpomocne nedostal.

Geniálne! Žiadne namotané lanko v kolese, žiadne "šváááác"! Stred je ešte spojený kovovou skrutkou s maticou, pevnosť proti utrhnutiu a vylámaniu plastov je teda postačujúca. A to je všetko? Aby to nebolo len o chválospeve a PR k produktu, výrobca nezabudol ani na „kazítko“. Našťastie nič nebezpečné. Aby sa špirála mohla „stáčať“, musí byť koncami upnutá napevno. A malá plastová tyčka nemala proste dlhý život. Nahradil som ju kovovou skrutkou, patent si už podám na príslušnom úrade (podľa internetu som pravdepodobne mal túto poctu iba ja).


Zariadenie je možné použiť na všetky bežné typy sedloviek, karbónové nevynímajúc. Avšak pozor, nosnosť ťahanej záťaže výrobca udáva max. 90 kg. V kombinácii 27,5” a 16” bicyklov sa nám ani raz nestalo, že by lanko trelo o moje zadné koleso pri umiestnení pod sedlom. Na malej veľkosti rámu 29” biku s nízko položeným sedlom tento problém nastať môže.

Canicross? Bikejoring? Nie. Ťahač tato!

„Ideme doľava!“ „Nie tam!“ „To je tá ručička, kde máš zvonček!“ „Kubino, buď pri kraji!“ „Nerob mi tu esíčka!“ „Teraz nebrzdi!“ Začiatky boli zaťažkávajúce. Asi ako keď chcete behať so psíkom. Treba sa zladiť. Naučiť povely. Myslieť dopredu. Aby z dvoch bujarých rozšantených myslí bol jeden spoločný „funkčný“ výsledok. Chalan to bral ako srandu, ja som zošedivel a musel sa nútiť nezabúdať úplne že všetko dopredu hlásiť a vysvetľovať. Prakticky sa učiť verbálne bicyklovať. Kde, kedy a ako sa bude stáť, kam sa odbočí, prečo sa to urobí a ku čomu to povedie. Prečo ja nepôjdem okolo značky zľava a on sprava. Prečo sa počas jazdy nedívame na kombajny ale na cyklistky. Stálo nás to pár pádov, škrabancov i horúcich chvíľok. Stále nie sme perfektní, ale hlavne že sa bavíme. Ja som jeho motor, on môj „mašér“.


Každý otec čaká len na chvíľu, kedy bude môcť svojmu dedičovi odovzdať nahromadené životné múdra a koníčky. Ukázať svoju dielničku, set porcelánových šálok, strieľať z pušky, chytať ryby alebo s fanfárou odhaliť obľúbené traily a chodníčky.


Na rovine nám to už išlo vcelku obstojne. Avšak pravé čaro nastalo vstúpením do terénu. Do stúpaní v teréne. Prechodom terénu. Nie iba „Tadeto.“, ale presne „Tadeto!“ Pokiaľ nemáte síl na rozdávanie ako Sagi alebo elektromotor pod zadkom, každé zaváhanie je cítiť. Dieťa vám svojimi nôžkami veľmi nepomôže, je to čisto na vás a vašich schopnostiach. Zle zvolená stopa? Smola. Máte stopa! Lanko nie je naťahovacie, preto keď sa zaseknete a vy silou zaberiete v momente, keď vám dieťa pokladá nohy na zem, koledujete si o plač. Ak netlačí čas a nezdrháte pred búrkou či nebodaj mackom, o nič nejde. Aj peši je v pohode.


Dostali sme sa na mnohé miesta, kam by sa sám ešte niekoľko rokov svojpomocne nedostal. Najväčšia odmena však nie sú ani tak miesta, kam sa pracne dostanete, ani rokmi nahromadené kartičky hokejistov z NHL. Je to čas, ktorý strávite so svojimi deťmi pri rovnakej záľube. Úplne vtedy žiarim, keď sa lanko vráti „domov“ a ide si už chalan svoje. Že som mu niečo vštepil, že sa sám chce realizovať. Isteže. Dole kopec. To sa mu páči. Vietor vo vlasoch, vyškerený ako lečo si to štrikuje nadol. Prečo som mu ja, uťahaný blbec, nekúpil permanentku do lanovkového bikecentra?