Tip na výlet: SPAnilá jazda českými pahorkami

Tip na výlet: SPAnilá jazda českými pahorkami

Na konci meteorologického leta sa mi naskytla jedinečná príležitosť navštíviť jedno pomerne vzdialené kúpeľné mesto u našich českých susedov.

Vrabce čvirikali, že atmosféra Luhačovíc aj s okolím má svoje osobité čaro, a tak mi neostávalo nič iné, len ísť tieto chýry preskúmať. Nakoniec to vypálilo na krásny 135-kilometrový okruh s prevýšením 1 650 metrov a čo všetko ma cestou postretlo, si môžete prečítať v dnešnom článku.

Parametre trasy


  • Dĺžka: cca 135 km
  • Prevýšenie: cca 1 650 m
  • Náročnosť: stredná
  • Vhodné pre: MTB, cross, gravel, (s menšími úpravami aj pre cestný bicykel)
  • Odkaz na výjazd
  • Odkaz na GXP súbor



Hor sa k hranici


Svoju trasu začínam pri „myšlienkovom” obchodnom centre v najmenšom okresnom meste Slovenska, odkiaľ mám namierené k českej hranici. Hlavný ťah smerom na Pruské neradím v rebríčku obľúbenosti na popredné miesta, hlavne kvôli frekventovanej premávke, preto s radosťou využívam savčinský „obchvat".
Úsek je vizuálne pôsobivý, každý lúkomil si dnes príde na svoje.
Po jeho zdolaní sa ocitnem na neslávne známej tuchyňskej križovatke, kde si pre tentokrát volím priamu cestu do dediny. Zaujímavejšou mimoasfaltovou alternatívou je cesta popri Tovarskom potoku, ktorou sa dá dostať až po začiatok červenokamenskej doliny. Úsek medzi Tuchyňou a Mikušovcami však vie vzhľadom na ročné obdobie meniť stupeň obtiažnosti prejazdnosti. Kto neobľubuje tieto „chameleónie" sklony, hlavnou cestou nič nepokazí. Za Mikušovcami vidno hlavne polia, lúky, v diaľke lesy, na to si teda upijem z bidonu.



Príchod do Červeného Kameňa nie je ničím výnimočný, čo už sa však nedá povedať o asfaltovom stúpaní z tejto obce do sedla nad Vršatským Podhradím. Nesmelo ho nominujem do kategórie najkrajších stúpaní. Pre zaujímavosť, na stúpania nemám v danom momente ani chuť pomyslieť, preto si radšej pasiem oči červenokamenským bradlom a neskôr aj Babkami. Tieto vápencové veže vyčnievajúce nad dedinou dotvárajú príjemný podhorský charakter. Kúsok za obcou, od miestnej agrofarmy sa až po hranicu našej republiky tiahne veľmi pekný úsek, ktorý tvorí príjemný chládok medzi stromami, studnička s príležitostným výskytom vody a tesne pred samotnou hranicou narazíte aj na stádo pasúcich sa kráv.



Z brdku do brdku


Po prekročení hranice sa sklon na chvíľku prezieravo trochu viac zdvihne, aby som si mohol následne vychutnať nekonečný zjazd končiaci až v meste Brumov-Bylnice. Úsek je vizuálne pôsobivý, každý lúkomil si dnes príde na svoje. Po desiatich kilometroch oddychovej jazdy cez „vesnice a vesničky” prídem na malé námestie v Brumove, kde sa dá za pár „kaček” zohnať nejaká tá zmrzlina. Z dôvodu chladnejšieho počasia ostali kačky nateraz neutratené. Cyklotrasou ako víno sa popri miestnom kúpalisku dostávam na hlavnú cestu, ktorá mi bude robiť spoločnosť až do Slavičína.



Prvým prejazdným miestom je dedina, ktorá sa tento rok stala dejiskom majstrovstiev sveta v lyžovaní na tráve. Súťažný svah si môže obzrieť každý, komu bude zvyšovať dostatok síl na šliapanie do celkom výživného stúpania za dedinou. Zdolaním tohto nedlhého stúpania otváram kapitolu „z brdku do brdku”. Každé navštívené osídlené miesto sa tu nachádza za neveľkým kopcom. Takto sa súčasťou príbehu stáva Jestřabí, Rokytnice i predmestie Slavičína a Hrádek na Vlárske dráze.



Slavičínske zákutia


Samotné mesto skrýva pre mňa niekoľko zaujímavostí, ktoré rozhodne nemôžem opomenúť. Čo by to bol za výlet, keby ma nezlákala vodná plocha neďaleko miesta prejazdu. Okamžite stáčam kormidlo k slavičínskym rybníkom. Keďže môj dnešný tátoš zvláda aj ľahší terén, neváham ani sekundu a dávam okruh okolo oboch Slavíkov. Idylku tu dotvára rybár, tíško sa prizerajúci mojej opatrnej jazde po brehoch jeho lovného revíra.

Po objazde ďalšieho kúpaliska a distingvovanej jazde zámockým parkom sa nachádzam pár sto metrov od jednej pozoruhodnej odpočinkovej zóny. Pivečkův lesopark so svojimi trvalými obyvateľmi určite stojí za návštevu, pretože fantázia tu dostane riadne „najesť”. Nachádzajú sa tu hríby viac ako zaujímavých tvarov, nejaký ten pochudnutý vlk, obrí slimák, kondor, tuleň či chlapík vylihujúci v člne. Komu sa podarí identifikovať všetky kreatúry v tomto parku, môže si v cieli kúpiť o jeden nápoj navyše.



Opojený zážitkami sa napájam na príjemnú lesnú asfaltku nesúcu v mapách piktogram bicykla s číslom 5238. Verný tejto cyklotrase ostanem až do hlavného bodu dnešného dňa. Kto sa nestihol občerstviť v pamätnom lesoparku, môže tak urobiť v prístrešku pred vrcholom stúpania. Koho poživňou sú výhľady, ten nech si ešte pár desiatok metrov počká, bielokarpatské lúky s dedinkou Nevšová bude mať ako na dlani. Po zjazde do dediny a následnom, spočiatku príkrejšom stúpaní sa ocitám na krásnej novej lesnej asfaltke, a dúfam, že si zachová svoju tvár až do Luhačovíc. Ako bola doteraz trasa vhodná aj pre cestných cyklistov (nepočítajúc slavičínske vodné a parkové kratochvíle), tak tu treba prejazd touto trasou prehodnotiť, pretože cesta stráca svoj neporušený charakter. Žiletkárom odporúčam radšej prejazd cez Petrůvku, hlavná cesta je stávka na istotu.



Spoznávanie luhačovických krás


Trošku vytrasený, ale o zážitky bohatší, sa vynáram na kruhovom objazde pár metrov od dnešného predkrmu - vodnej nádrže Luhačovice v obci Pozlovice. Povinná, takmer okružná, jazda po brehoch tejto malebnej vodnej plochy ma utvrdila v tom, že tento priestor je dokonalým miestom na pasívnu či aktívnu relaxáciu. Ľudia všetkých vekových kategórií si, na suchu či na vode, užívali pokojnú atmosféru kúpeľného okolia. Veľmi sa mi odtiaľ nechcelo, ale vidina kúpeľných oblátok ma hnala vpred.



Posledné fotky z priehradného múru a už sa nachádzam na cyklotrase vedúcej priamo do centra kúpeľného mesta, presnejšie pred jeho brány. Pred vstupom do kúpeľného parku sa nachádzajú značky s neprehliadnuteľným nápisom „Cyklisto, sesedni z kola”. Ako človek češtinou plynule hovoriaci, avšak „ř” neovládajúci, si príkaz preložím a poslušne ho splním. Vďaka tomuto bezpečnostnému nariadeniu mám šancu si vychutnať atmosféru kúpeľov omnoho viac. Po zdokumentovaní kúpeľného domu Bedřicha Smetany sa pomaly poberám k najfotografovanejšej atrakcii celého parku, kvetinovému slimákovi.

Ako sa na poriadnu atrakciu patrí, musel som si vystáť rad, aby som mohol tento botanický skvost odfotiť bez ľudskej prítomnosti. Podarilo sa, môžem sa rozhliadať po sladkej kúpeľnej spomienke. Lázeňské oplatky č.1 nájdené, rad dlhší ako na slimáka, idem ďalej. Lázeňské oplatky č. 2 nájdené, rad ešte dlhší, super, dnes je tu mlsno. Pomaly sa už lúčim so sladkou pochúťkou, keď nájdem lázeňské oplatky č.3 už takmer na okraji mesta. Výborne, tu sú už všetci najedení, pátram po obľúbenej punčovej príchuti. Príchutí neúrekom, punčová nikde. Po miernom sklamaní sa pokúšam vybrať si aspoň dôstojnú náhradu. Voľba padla na perník. Správnosť voľby ostáva v utajení. Škatuľka naskladnená v batohu a môže sa vyraziť.



Po opustení mesta začína pekné, na dnešné pomery relatívne dlhé a nie zrovna najmiernejšie stúpanie. Nasatá kúpeľná atmosféra však zaúradovala a stúpanie zdolávam ľavou zadnou. Luhačovice sa mi pripomínajú ešte miestnou časťou, Kladná-Žilín, len aby som na ne tak rýchlo nezabudol. Časť pekná, ale nie až tak ako okolitá príroda. Už dávnejšie sa mi potvrdilo, že ktorúkoľvek asfaltku na českej strane Bielych Karpát si človek zvolí, chybu neurobí, zvlnená krajina človeka pohltí. Unášajúc sa na jednej z týchto vlniek sa znenazdajky vynáram nad Bojkovicami s neprehliadnuteľným zámkom Nový Světlov, ktorý sa týči nad mestom. Prudký zjazd a prepočítavanie trasy.



Čaro moravských kopaníc


Prvotný plán hovoril o ceste cez Šanov, ale vzhľadom na záhadne bezodnú studnicu síl sa vydávam v ústrety stúpaniu na Žitkovú.
Slovenskú edíciu osviežujúceho zjazdu zažijem pri klesaní do Hornej Súče.
Úvodné kilometre vedú po novej cyklotrase do Krhova a následne po hlavnej ceste do Bzovej, dobre sa pri nich zahrejem. Potom sa terén nepríjemne dvíha a nepoľaví až po odbočku k rozľahlej kopaničiarskej obci na hranici so Slovenskom. Niekoľko stoviek metrov pred dosiahnutím tejto bájnej dediny opradenej legendami sa mi po pravoboku objaví výhľadová lúka, z ktorej možno pozorovať podobne položenú dedinu spadajúcu pod Moravské kopanice, Vyškovec. Traduje sa, že do tejto obce vedie jedno legendárne stúpanie, alebo aspoň jeho časť, kde človek približne na kilometri ponaháňa svoje limity.




Vyškovecký kilometrík moje limity ešte nepreveril, zato prepojovací kilometer medzi republikami už áno. Nie ani tak z hľadiska sklonu, ktorý je tam tiež fakt dosť prísny, ako po stránke terénu, ktorý nabral čisto prírodný charakter. Ešte pred príchodom na inkriminované miesto si z vrchu vychutnávam pôvab roztrúsených chalúp po okolitých svahoch. Nasýtený výhľadmi sa púšťam dole do doliny dvojkilometrovým zjazdom, osviežujúcim spestrením hlavne v horúčavách. Kto nezahasil smäd v „hospode” hore v dedine, dostane príležitosť odčiniť to v „studánke” v doline.



Návrat na rodnú hrudu


Vodou osviežený a posledným českým terénnym kilometríkom zocelený sa ocitnem na rodnej hrude. Tá ma privíta asfaltom a pokračujúcim stúpaním až nad Vlčí vrch. Záverečné spätné pohľady k českým bratom vystriedali po pár metroch priame rozhľady na považskú kotlinu. Slovenskú edíciu osviežujúceho zjazdu zažijem pri klesaní do Hornej Súče. Nechcem zbytočne plytvať silami pred stúpaním na Hrabovku, preto vylučujem z repertoára stúpanie nad Dolnú Súču. Obchádzkový, sčasti graveloidný úsek sily úspešne pošetril a preto mi už nič nebráni zdolať posledné dnešné stúpanie, ktoré stojí za zmienku.



Za zmienku by aj stálo rozhodnutie ísť do Trenčína, keďže sa dalo krásne pokračovať do Skalky nad Váhom. Dôvod je jednoduchý - veľká obľuba celého úseku Vážskej cyklomagistrály medzi Trenčínom a Nemšovou. Výšľap na Hrabovku je síce prudký, ale v porovnaní s dlhšími kopanickými stojkami je to už len slabý odvar. Na vrchole vždy poteší výhľad na Trenčiansky hrad, v blízkosti ktorého sa ocitnem po takmer štyroch kilometroch zjazdu a brázdenia roviny. Napojením sa na moju obľúbenkyňu začínam posledné odpočinkové kilometre vedúce najprv popri Váhu, aby približne v polovici zostatkovej trasy zmenili druh toku za pokojnejšie vody Vážskeho kanála. Po sumarizácii dnešných zážitkov treba jednoznačne skonštatovať, že vrabce neklamali.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up23thumb_down comments 4 komentáre report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Do tohto roku som nikdy nebola na cyklistických pretekoch, nemám na to hmotnosť, nohy a ani nepatrím k tomu pohlaviu, čo bežne na preteky chodí.
Nemáš auto? Nevadí. Vlak sa postará.

Nemáš auto? Nevadí. Vlak sa postará.

Naša národná železničná spoločnosť často slúži ako vďačný zdroj zábavy pre satirické stránky – veď, kto ešte nepočul o meškaniach, horiacich lokomotívach a roztrhnutých vozňoch.
Tip na výlet: Dobrá stovka nie je zlá

Tip na výlet: Dobrá stovka nie je zlá

Predstavte si lokalitu, ktorá láka trailami, históriou, peknou prírodou a parádnymi výhľadmi. Prirátajte k tomu všetkému slušnú porciu kilometrov, dobrú zmrzlinu a máte na svete skvelý tip na výlet.
keyboard_arrow_up