XVI. ročník cykloprechodu zázrivským chotárom - krajom Jánošíkových prírodných pokladov

Dňa 21. 05. 2022 sa v Jánošíkovom kraji, pre mňa novoobjavenom cyklistickom raji, konala akcia, na ktorú som sa už roky chystal, ale vždy jej z rôznych príčin odolal.

Situácia sa skoro opakovala aj tento rok, kedy som o svojej účasti po rannom daždi výrazne zapochyboval. V ten deň pokazená zrážkomerná stanica v Zázrivej hlásajúca „0” mi však dodala nádej. To som potreboval doma vidieť, môže sa vyraziť na voľný prechod na horských bicykloch v okolí Zázrivej.


Po príchode na miesto činu som s úsmevom na tvári pozeral, ako vyzerá 0 mm zrážok. Blatové galeje som ale vzhľadom na suchý charakter počasia počas celého týždňa neočakával a už tobôž nie v tak krásnom prostredí. Hlava správne utešená, hor sa na registráciu. Prvou badateľnou zmenou oproti klasickým cyklomaratónom bola zmena identifikátora, ktorým sa namiesto súťažného čísla stal farebný náramok. Tou pre mňa oveľa podstatnejšou zmenou bol formát podujatia, kde sa v cieli nemeria účastníkom čas, pričom všetko ostatné od značenia trate až po občerstvovačky je zabezpečené.

V žltých závejoch peľu som sa cítil ako v rozprávke, okamžite som sa nechcene prezliekol do kuriatkovského outfitu.

Po tomto som vždy na klasických maratónoch sníval, že si budem môcť na ľubovoľnom krásnom mieste bezostyšne zastaviť a bez previnilého pocitu vykonať svoju veľkú záľubu. Fotiť do zbláznenia, resp. pokiaľ pamäťovka v mobile bude stačiť. Slnko sa začína pomaly predierať spoza mrakov, potenciál na pestrofarebné gýčové fotografie sa tým rapídne zvyšuje, môžme odštartovať. Ako správny prieskumník a lovec záberov vyrážam na trať najdlhšiu (cca 48 km s prevýšením 1 570 m), ale tie najkrajšie výhľady sa dajú dosiahnuť už na trati strednej (cca 31 km s prevýšením 1 040 m), pričom ani krátka trasa s cca 21 km a prevýšením 730 m sa nenechá panoramatickými výhľadmi zahanbiť.

Malofatranské dominanty v žltom závoji

Príležitostné tabuľky o najkrajších výhľadoch na Orave na úvodných piatich mierne stúpajúcich asfaltových kilometroch boli skvelou návnadou pre moje fotochúťky. Akéže to ale sklamanie zavládlo, keď nás trasa začala od týchto túžobne očakávaných výhľadov odkláňať.

...cyklistický smerovník mi to rád pripomenie - v Jánošíkovom kraji, cyklistickom raji...

A nie hocikam, priamo do mokrého terénu. Ako sme stúpali po rozbitom asfalte, blatu sa ešte dalo elegantne vyhnúť, keď sme však prišli na lesnú zvážnicu… Na moje obrovské prekvapenie sa na tvrdení o elegantnom blatovom vyhýbaní nič nezmenilo. Milo prekvapený z kvality tejto lesnej cesty ani nestíham postrehnúť, kedy zmenila svoj stav na asfaltový koberec. Čo som ale postrehol celkom iste, boli prvé skupinky stojacich ľudí, bažiacich po čo najkrajšom zábere. V plnej paráde sa po prvýkrát ukázali Rozsutce, Stoh či Osnica. Tak takúto fotku tiež musím mať. Tešiac sa z prvých snímok si to šiniem asfaltkou celkom ostro dole. Tu začínam pomaly šípiť, že dnes to zadarmo nebude.


Ako asfalt opäť prejavil svoj stúpajúci charakter, stal som sa súčasťou fenoménu tejto jari, nadmerného množstva peľu z ihličnanov. V žltých závejoch peľu som sa cítil ako v rozprávke, okamžite som sa nechcene prezliekol do kuriatkovského outfitu. Takto nečakane prestrojený som sa mohol vypraviť dole lesom, po značke príznačnej farby pre terajšie podmienky. Na mokrej cestičke vedúcej pomedzi lesík som si pekne s bicyklom zatancoval. Odmenou za kvalitný tréning koordinácie mi boli výhľady ako hrom. Pri spätnom pohľade do mapy to pravdepodobne boli tie avizované najkrajšie výhľady, s ktorými som sa už dávnejšie rozlúčil. Raz darmo, na dobré sa musí čakať.

Opäť raz sa ukázala známa zostavička malofatranských krásavcov, vyšperkovaná prvými zázrivskými grúňmi a to všetko v jemnom kúdoľovitom opare všadeprítomného peľu. Fotodokumentácia zaznamenaná, šup ho dole vyjazdenou lúčnou cestou, ústiacou až pri prvej dnešnej občerstvovačke pri hoteli Havrania. Na takto skvelo zásobenú občerstvovačku plnú dobrôt od výmyslu sveta budem ešte dlho spomínať. Domáce koláčiky v spojitosti s pretrvávajúcimi výhľadmi boli tým správnym dopingom pred nadchádzajúcimi krutoprísnymi stúpaniami. Ešte predtým si ale vychutnám veľmi pekný singel vedúci od hotela na hlavnú cestu poniže.

Na rovinu nie je priestor

Na základe vizuálnej obhliadky začiatku stúpania mi trochu zvieralo žalúdok, po jeho zdolaní to vyhodnocujem ako planý poplach. Príjemný zvlnený terén, okorenený najväčším blatistým úsekom dňa, je po vyše troch kilometroch ukončený výhľadmi do údolia, kde kraľuje nedávno navštívený hotel Havrania. Rozhľady týmto smerom sú však len ochutnávkou toho, čo nás čaká za pár metrov. Keby som si nestihol počas kochania sa všetkými tými krásami všimnúť, kde sa to zrovna nachádzam, cyklistický smerovník mi to rád pripomenie - v Jánošíkovom kraji, cyklistickom raji! Pri pohľade na už neraz videné, no stále rovnako pôsobivé malofatranské dominanty, s týmto tvrdením nejde nesúhlasiť.

Chalúpky rozosiate po okolitých kopcoch dodávali tomuto miestu neobyčajný charakter. Obyčajné však nebolo ani stúpanie nasledujúce po prudšom, sčasti kamenistom, zjazde. Stúpanie to bolo v kombinácii s podkladom a sklonom také náročné, že aj elektrocyklisti ho zdolávali pešky. Pri pohľade na túto skutočnosť som hodil všetky myšlienky o zdolanie tejto steny v sedle svojho biku za hlavu. Aspoň bude predsa čas na fotenie, už asi 10 minút nevznikol žiaden záber. Záľuba vykonaná, vrchol po chvíľke zdolaný, môžem sa vydať v ústrety ďalším výhľadom. Ale že akým! Po krátkom lúčnom dobrodružstve nestíham ústa zatvárať. Síce v hlavnej úlohe len staré známe Rozsutce s okolím, tentoraz ale v subjektívne najkrajšej prírodnej kompozícii. Toľkú koncentráciu krásy v rámci už len tej najkratšej trasy som rozhodne neočakával. Aby toho nebolo málo aj po cyklistickej stránke, hneď po týchto fenomenálnych výhľadoch nasledoval krásny lesný singel. Účastníci najkratšej trasy dostali za svojim putovaním parádnu bodku.

Ako mostík zápchu spôsobil

Pre dokonalé nasýtenie všetkých zmyslov nemohla chýbať ďalšia občerstvovačka. Tá bola rovnako bohato a delikátne zásobená ako jej prvá verzia. Okrem už tradične výborných domácich sladkých dobrôt by som tentoraz chcel vyzdvihnúť poriadne silný jonťák. S takým koncentrátom to do kopcov pôjde samé.

Cvak sem, cvak tam, záberov nikdy nie je dosť.

Po opustení Grúňov sa ocitáme na mieste, ktorým ako inak, nejde prejsť bez fotozastávky. Prvotný wow efekt z nových výhľadov dnes na mňa pôsobí obzvlášť silno. Začínam mať pocit, že viac fotím ako jazdím. Aby ma tu tma nezastihla, štartujem tátoša v nádeji o ukrojenie čo najväčšej vzdialenosti bez zastavenia.

Darilo sa mi to hádam aj pol kilometra. Tentokrát však po prvý raz neboli „na vine” výhľady, ale úzky, nevinne pôsobiaci mostík. Tomu sa podarilo vytvoriť frontu ako žlto-modrému supermarketu pred štvrtkovými otváracími hodinami. Po krátkej prestávke tento umelo vytvorený spomaľovací úkaz zdolávam a s nekončiacou ďakovačkou obieham všetkých účastníkov pokračujúcej fronty, mierne sa trápiacich na podmočenom singloidnom úseku s citeľným sklonom. Na skrotenie radosti zo zdolania tohto zapeklitého úseku bola v ceste prichystaná ďalšia výživná stojka. Avšak zmes ideálnych teplotných podmienok a úžasných prírodných scenérií mi zdarne pomohli popasovať sa aj s touto výzvou.


Podľa vzdialenosti na hodinkách som sa nenachádzal ešte ani v polovici trasy, ale bravúrnych výhľadov mám zočených aj na niekoľko výletov popredu. Tradíciu neporušil ani výhľad zo sedielka s krížom, odkiaľ sme pokračovali prekvapivo dlhým zjazdom príjemnou dolinou. Menej prekvapivým už bol následný ostrý výšľap. Necelý kilometer s výživnosťou nezaháľal, ale to ani ja pri tasení fotoaparátu. Zdolaním tohto prekérneho stúpania sa podľa očakávania otvorili ďalšie impozantné scenérie. Cvak sem, cvak tam, záberov nikdy nie je dosť. Do rýchleho lúčneho úseku sa púšťam pod dohľadom Malého Rozsutca, ktorý sa v plnej kráse objavil na pravoboku, zatiaľ čo ľavobok patril chalupám rozosiatym všade možne dole v doline.

Koncentrácia na zjazd za týchto „panoramat” nebola najvyššia a tak som následný prudší lesný zjazd šiel radšej povedľa biku. Ešteže sa mám na čo vyhovoriť. Na najbližšej lesnej križovatke sa lúčim s účastníkmi strednej trasy, inak povedané s väčšinou zvyšných cyklistov. Ale ani najdlhšia trasa pravdepodobne účastníckou biedou netrpela, pretože posledná občerstvovačka na hlavnej ceste do Zázrivej už veľmi zásobami nehýrila. Omnoho pravdepodobnejšia je však teória o mojom neskorom príchode a vlastne veľkom šťastí, že som tam niekoho vôbec ešte našiel. Kto neskoro chodí… Ten rád fotí.

Odpočinkový „diaľničný” úsek po výživnom predkrme

Milí páni ma aj napriek mojej šuchtavosti pohostili z posledných zásob a ja takto zásobený mohol som sa vydať v ústrety najprudšiemu stúpaniu celého dňa do sedla Príslop. Na začiatku asfaltovej časti to na nejakú štreku nevyzeralo, s príchodom lesného terénu už som lámal najľahší prevod, aby som na otvorenom finálnom technickom úseku už bike tlačil vedľa seba. Tradičná gradácia výkonu v mojom prevedení bola zavŕšená v spomínanom sedle, ktoré síce hodne potešilo novými výhľadmi, ale už nie tým, čo bolo vidieť. Do osídlenia poniže viedol pekne prudký zošup. To zas bude počuť brzdového kvikotu. Po úspešnej párminútovej aktivácii tejto medvedej rušičky sa ocitám v zázrivskej miestnej časti Biela, nenásytne očakávajúc epické pokračovanie dnešného dobrodružstva. Pri troche skromnosti by sa o nadchádzajúcej lesnej diaľnici dalo hovoriť aj o epickosti.

Taká široká zvážnica nie je všade štandardom. Necelých 10 km rozdelených napoly hore-dole je už aj na výhľady trochu chudobnejších. Ušetrené minúty strávené fotením mi možno pomôžu stihnúť cieľový guláš. Ako sa mi kolesá biku opäť stretnú s asfaltom a ja už len strácam výšku, začínam si uvedomovať blízkosť cieľa. O jeho mierny odklad sa postarala nečakaná terénna vsuvka, poskytujúca ešte posledné krásne výhľady na zázrivské okolie s miestnymi dominantami, Rozsutcami. Tajné želanie o ďalšom podobnom prekvapení pred príchodom do cieľa sa mi už nesplnilo, zázrivskej rozprávke bol po necelých 46 kilometroch koniec. Mierne kratšia vzdialenosť oproti avizovaným propozíciám by sa dala považovať za jediné dnešné negatívum, v takomto prostredí by si človek prial dĺžkový rozdiel opačným smerom.


Vďaka skvelému značeniu sa nedalo zablúdiť, vďaka štedrým občerstvovačkám sa nedala stratiť energia a vďaka organizátorom sa dal stráviť nádherný deň v sedle biku v čarokrásnom prostredí zázrivského chotára, zdokumentovaný aj prostredníctvom GPX záznamu nachádzajúcom sa na tomto odkaze.