L´Etape du Tour de France – keď mať natrénované nestačí

Najväčšie amatérske cyklistické preteky L´Etape du Tour napísali 30-tu edíciu. Svoje jubileum oslávili organizátori veľkolepo – na 16 000 štartujúcich čakala etapa z mesta Briançon na legendárny kopec Alpe d´Huez.

Podčiarknuté, spočítané – 167 kilometrov s prevýšením 4 700 metrov. Trať kopírujúca 12-tu etapu najslávnejších cyklistických pretekov Tour de France.

Ja som sa na tieto preteky, ktoré sa inak vypredajú v priebehu jedného dňa, dostala trochu ako slepé kura k zrnu. Na slovenskej edícii L´Etape, počas ktorej som v predposlednom stúpaní nakŕmila lesnú zver nestrávenými gélmi a v cieli ma prebrali do opatery záchranári, som skončila nakoniec medzi ženami tretia. 117 kilometrov dlhú trať s prevýšením 1 700 metrov v Karpatoch som považovala za vytrvalostný vrchol svojej športovej kariéry, počas ktorej som sa venovala hlavne šprintom, a na dlhšie preteky som sa už nechystala. Asi mesiac po mojom heroickom výkone však došiel mail, ktorý všetko zmenil.


„Gratulujeme, vďaka vášmu výsledku na L´Etape Slovakia ste si zabezpečili štart na pretekoch vo Francúzsku!“ Ešte pár viet o tom, aká masa ľudí na du Tour štartuje, ako rýchlo sa miesta míňajú a ako o tejto etape každý amatérsky cyklista sníva a mojej duši bojovníka nebolo viac treba. Veď potrénujem kopčeky v Karpatoch a dám to s prstom v nose. Inú špeciálnu prípravu som neplánovala, len prednedávnom som totiž začala jazdiť za slovenský klub Cycling Team Hlohovec, známy aj ako Hlohovské šípy, ku ktorým sa môže pridať hocijaký cyklistický nadšenec, ešte stále máme totiž voľné miesta.

Týždeň pred pretekmi, ktorý som strávila v talianskych Dolomitoch, som zistila, že asi až také „easy“ to nebude. V žiadnom prípade som preteky nepodcenila (mesačne som potila krv v priemere 60 hodín), ale natrénovať 20 – 30-kilometrové stúpania sa na Slovensku nedá. Na štart som tak išla s malou dušičkou a dúfala som, že do cieľa prídem a nespravím si hanbu, keďže som svojich „neskutočných" 250 followerov kŕmila každý deň príbehmi o blížiacom sa „veľkom dni“ a môj nový klub ich s nadšením prezdieľaval.


Neviem, či to bolo spôsobené budíčkom o 4:30 ráno, alebo teplotou 14 stupňov Celzia, ale na štarte som bola biela ako stena a telo mi stuhlo do poslednej bunky. Preteky púšťali od 7:00 v 16-tich vlnách s odstupom 7 a pol minúty medzi každou, na mňa došiel rad 7:15.

Musím sa priznať, že po slovenskej edícii, kde sa išlo prvých 30 kilometrov priemernou rýchlosťou 50 km/h, som sa bála najhoršieho.

Veď potrénujem kopčeky v Karpatoch a dám to s prstom v nose.

Štart v Briançone bol však úplne pokojný – pomalší išli vpravo, rýchlejší vľavo. Nikto sa vás nesnažil obiehať sprava cez kanále, čo bola prvá dobrá správa súťažného dňa. Nakoniec to bolo asi aj tým, že v podstate hneď sa začalo stúpať na najvyšší kopec dňa – na vrchol Col du Galibier vo výške 2 642 m n. m.


Myslela som si, že 23-kilometrové stúpanie s priemerným sklonom 5,1 percenta nebude až takou skúškou, no opak bol pravdou. Zaúradovala aj celkom slušná nadmorská výška, protivietor, ktorý nás trápil počas celej trate, ale aj neustála chuť pretekať s ľuďmi, ktorí ma obiehali. Poslednú vec som však na vrchole zavrhla a snažila som si preteky aspoň trochu užiť. Hlava vám predsa len pracuje trochu inak, ak sa sústreďujete na okolité výhľady, ktoré stáli za každú kvapku potu v očiach.


K ďalšiemu stúpaniu na Col de La Croix de Fer (2 067 m n. m.)

...krik fanúšikov, cieľová páska, úľava, medaila, smiech a plač.

nás čakalo dlhé klesanie, počas ktorého som nabrala sily a po prvý raz ma ovládol pocit, že preteky dokončím ľavou zadnou. Zjazd bol naozaj úžasný – každý išiel bezpečne a pred prudkými zákrutami jazdcov spomaľovali organizátori. Po opadnutí adrenalínu však prišlo rýchle vytriezvenie – lahôdka merajúca 30 kilometrov, ktorú som si podľa segmentu na Strave vychutnávala príjemné 2 hodiny a 43 minút.

Navyše už začínalo byť dosť teplo a zásoby vody sa rýchlo míňali. Zachránili nás aj diváci popri ceste, ktorí nám nezištne naberali vodu. Bez nich by ma asi hľadal vrtuľník niekde v priekope ešte teraz. Rada aj pre vás – nepodceňujte zastávky na občerstvovačkách!

Legenda legiend...

...stúpanie stúpaní Alpe d´Huez začínalo po 154 km v sedle a nastúpaných 3 500 metroch. Už vtedy mi cyklopočítač vyhadzoval errory a posielal ma regenerovať 80 hodín. Bolo však treba s chladnou hlavou prijať fakt, že predo mnou stojí ešte 21 zákrut (14 km s priemerným sklonom 8,1 percenta), a so silami tak narábať rozumne. Popri trati bola kopa pováľaných cyklistov, ktorí okolo mňa v druhom stúpaní prefrčali a následne to asi aj trošku oľutovali.

Na 10-tej zákrute, na ktorej som si pôvodne chcela dať pauzu, mali ale rozložený tábor Nóri, ktorí tam robili takú show, že som sa rozhodla z bicykla už nezliezť a ukončiť svoje trápenie aspoň so štipkou hrdosti. V predposlednej rovinke mi ešte vlasy pod prilbou upravil protivietor, ktorý som sa snažila počas celého dňa vytesniť a som tam – krik fanúšikov, cieľová páska, úľava, medaila, smiech a plač. Presne tak rýchlo a presne v tomto poradí. 9 hodín a 24 minút, na ktoré nezabudnem do konca života.

Tipy a triky, čo na L´Etape du Tour nepodceniť

• 1. Pite a jedzte! Dajte si pauzu na každej občerstovačke, ktorých bolo na trati päť. Naberte si minimálne vodu, ak so sebou máte dosť výživy. Dve minúty státia vás nezabijú, aj keby ste trať prešli za 6 hodín (čas víťaza Stefana Kirchmaira 5:17, čas dvojnásobného biatlonového majstra sveta Emiliena Jacquelina 6:07). Ak s doplňovaním výživy počas takého dlhého výkonu nemáte skúsenosti, môžete si deň pred pretekmi zakúpiť balíček doplnkov v L´Etape dedinke s príbalovým letákom, čo a kedy zjesť.
• 2. Nakrémujte sa! Ráno bolo síce 14 stupňov, ale v priebehu dňa teplota prudko stúpala a horské slnko bolo k pokožke neúprosné. Odporúčam použiť krém aj na intímne oblasti, ktoré dostanú zabrať. Takzvaný „butt-cream“ priložili organizátori aj do štartovacieho balíčka.
• 3. Plánujte! Majte po celý čas na pamäti, že na pretekoch sa účastní 16 000 cyklistov. Choďte si včas po štartovacie číslo, naštudujte si mapku štartu, radšej si v deň pretekov privstaňte.
• 4. Zoberte si na preteky podporu! Pokiaľ je to možné, nechoďte na L´Etape sami. Shuttle busy boli vypredané už mesiac pred štartom a bez vodiča by ste sa museli vracať na miesto štartu ďalších 65 kilometrov cez kopce. Vodič však musí byť tiež obrnený veľkou dávkou trpezlivosti – presne tých 65 kilometrov sa išlo na štart autami v kolóne okolo 5 a pol hodiny.
• 5. Preteky si užívajte! Pokiaľ je to vaša prvá skúsenosť s takým výkonom, určite si atmosféru užívajte a zbytočne „nedupte“. Popri trati je množstvo fanúšikov, príroda je neopísateľná a na vyhrávanie sú tam aj tak iní borci.

Celú fotogalériu z Francúzska si môžete pozrieť na tomto odkaze.