Vuelta a Espaňa 2022 - mladá krv opäť úraduje

Úprimne sa rovno priznám, že Vuelta nikdy nefigurovala medzi pretekmi, na ktoré by som „čumel“ od začiatku do konca s tvárou prilepenou na televízore, vždy sa mi ušlo len pár etáp.

Tentokrát som však bol veľmi zvedavý, ako sa povedie môjmu obľúbencovi, Primožovi Rogličovi, ktorý po skvelom Paríž – Nice vykazoval skvelú formu, avšak na Tour de France ju nedokázal naplniť. Na Vuelte získal tri celkové triumfy v posledných ročníkoch, no tentokrát mu v ceste stálo niekoľko veľmi silných súperov.

Úvod ako z rozprávky pre Jumbo

Tohoročná Vuelta odštartovala tímovou časovkou v holandskom Utrechte, na ktorú som sa veľmi tešil – koniec koncov, tento typ časovky v poslednej dobe už nie je samozrejmosťou a v minulosti dokázal mnohokrát priniesť poriadnu show. Stačí si spomenúť na štyri defekty tímu BMC na časovke počas Hammer Series.

Tentokrát časovka prebehla hladšie a Jumbo-Visma vyhralo s prehľadom s 13-sekundovým náskokom. Nič iné som však ani nepredpokladal, najmä s ohľadom na Dennisa a Rogliča, ktorí sú výborní časovkári. Červeného dresu sa ujíma Robert Gesink a v nasledujúcich etapách sa posúva cez Teunissena a Affiniho k Rogličovi. Vuelta sa však vyhráva až v Madride...

Sam Bennet je späť...aspoň na chvíľu

Hoci som Roglovi fandil, nad tým, čo Remco predviedol, som len nechápavo krútil hlavou...

V časoch Quick-Stepu doslova stroj na víťazstvá, od sezóny 2021 mierne na ústupe. Sam Bennet nám však ukázal, že do starého železa ešte zďaleka nepatrí a v druhej a tretej etape Vuelty dokázal svoj šprint pretaviť do dvoch víťazstiev a vedenia v bodovacej súťaži. Vravím si: „No, ak prežije kopce, Pedersen to asi bude mať ťažké...“ K overeniu sme sa už nedostali, keďže Bennet Vueltu opúšťa po deviatej etape kvôli covidu. A ten kosil a kosil, okrem domestikov si to odnášali aj nádeje na celkové poradie ako Yates, či Sivakov.

Od Zwiftu až na pódium Grand Tour

Keby ste ešte pred dvoma rokmi začuli meno Jay Vine, asi by vám nič nehovorilo. Mladý chalan, jazdiaci za austrálsky kontinentálny tím Nero Bianchi však v roku 2020 vyhral v Zwift Academy a to ho posunulo do tímu Alpecin-Deceuninck. Zvýraznil sa už počas minuloročnej Vuelty, no jeho čas na víťazstvá prišiel až toho roku.

V šiestej etape (z ktorej záveru sme kvôli oblačnosti skoro nič nevideli ) a ôsmej etape si pripísal dve veľmi pekné víťazstvá a bol na najlepšej ceste k zisku bodkovaného dresu pre najlepšieho vrchára. Rozprávka však nemá šťastný koniec, keďže sa hneď v úvode osemnástej etapy zaplietol do hromadného pádu a jeho Vuelta skončila v sanitke.

Zaslúžený bodkovaný a zelený dres

O tom, ako nešťastne dopadli pôvodní majitelia, sme sa dozvedeli, no čo s dresmi ďalej? Zeleného sa automaticky ujal Mads Pedersen, bodkovaného zas Richard Carapaz a treba povedať, že v oboch prípadoch to bolo veľmi zaslúžené. Pedersen načal Vueltu podobným štýlom ako Wout van Aert Tour de France – v každom dojazde ho bolo vidno, v druhej, tretej aj štvrtej etape bral druhé miesto. Víťazstva sa konečne dočkal po krásnom, dlhom šprinte až v trinástej etape. K tomu pridal ďalšie víťazstvo v šestnástej a devätnástej etape. Vo finále prekonal rekord nášho Peťa Sagana, týkajúci sa víťazstva v bodovacej súťaži s najväčším náskokom v tomto tisícročí.

Naproti tomu Richard Carapaz sa k bodkovanému dresu dostal až po osemnástej etape a nebyť Vineovho pádu, ktovie, ako by sa to celé skončilo. Čo mu však nemožno uprieť, je hetrik, rovnako ako v Pedersenovom prípade – víťazstvo si pripísal už v dvanástej a následne aj štrnástej a dvadsiatej etape – všetko v náročných horských dojazdoch na Peňas Blancas, Sierra de La Pandera a Puerto de Navacerrada. Takže nakoniec to bola aj vcelku pekná náplasť jednak za Giro a jednak za nevydarené celkové poradie. Oba dresy v dobrých rukách.

(Bezkonkurenčný) Remco Evenepoel

Dostávame sa k tomu najdôležitejšiemu, a síce boju o celkové poradie. Rád by som k tomu napísal oslavné ódy, no popravde, oproti Giru a najmä Tour bol tento boj v mojich očiach takmer až nudný. Hoci sa Roglič dostal v GC v štvrtej etape do čela, v šiestej etape sa už okolnosti začali priaznivo preklápať na Evenepoelovu stranu. Po jeho útoku naňho Roglič v tejto etape stratil okolo minúty a štvrť a v GC zaostával minútu.

V deviatej etape nám Remco opäť predvádza zdrvujúci útok a zbiera ďalšie sekundy, Enric Mas preskakuje Rogliča, no i tak stráca minútu a dostávame sa k časovke. Hoci som Roglovi fandil, nad tým, čo Remco predviedol, som len nechápavo krútil hlavou – vyhrať časovku s takmer minútovým náskokom, to sa nevidí každý deň. Jo, a smoliarom dňa sa na celej čiare stal Joao Almeida, ktorý ku koncu omylom nasledoval tímové auto, nesprávne odbočil a stratil tým množstvo času.

Roglič však nemal v pláne mu to príliš uľahčiť. V štrnástej etape po jeho útoku vidíme prvý náznak slabosti Belgičana, ktorý už nedokáže kontrovať, do cieľa prichádza so stratou, Roglič sa vracia na druhé miesto, aj v pätnástej etape ukrajuje pár sekúnd a jeho manko je v tomto momente minúta a pol. Už pred posledným týždňom sa na Instagrame objavovali rôzne ankety typu „Kto vyhrá Vueltu?“ a hoci sa do nich obvykle zapojím, tentokrát som jednoducho nedokázal stlačiť ani tlačidlo „Roglič“, ani tlačidlo „Evenepoel“. Nechcelo sa mi veriť, že Roglič niečo nevymyslí tak, ako to má vo zvyku len on a rovnako som na druhej strane nepredpokladal, že mu Evenepoel dovolí zájsť až tak ďaleko, aby ho obral o červený dres.

Potom však prichádza šestnásta etapa

...Juana Ayusa z tímu UAE Emirates, ktorý sa vo veku 19 rokov stal najmladším jazdcom na „bedni“ pretekov Grand Tour za posledných 118 rokov.

a (minimálne na mojej strane) obrovské sklamanie. Roglič útočí zhruba tri kilometre pred cieľom, Evenepoel po pár sekundách zdvíha ruku a hlási defekt. Myslím, že tento moment bude ešte veľmi dlho predmetom rôznych špekulácií a konšpirácií, či bolo koleso naozaj prázdne, keďže to nikde poriadne nevidno. Omnoho zásadnejší moment sa však odohral až pár metrov pred páskou, kde si Roglič preložil cez Freda Wrighta a nasledoval poriadne tvrdý pád, po ktorom zostal viditeľne otrasený.

Doteraz si kladiem jedinú otázku – prečo? Evenepoel totiž mal získať rovnaký čas ako víťaz, keďže na defekte prišiel až do ochrannej zóny, tým pádom mohol Roglič po odpáraní súperov pohodlne dôjsť do cieľa... No ako to tragikomicky vystihli chalani na fóre – skokana na lyžiach v sebe nezaprie, stále ho to ťahá k zemi. Tentokrát za chybu zaplatil ďalším odstúpením z dobre rozohraných pretekov. Bohužiaľ.

No a po Rogličovom odstúpení podľa môjho názoru Vuelta stratila svoj náboj. Mas v tom momente strácal dve minúty, a zatiaľ čo Roglič by sa ešte vedel postarať o nejaký nečakaný a dynamický útok, od Masa som to popravde úplne neočakával, najmä s ohľadom na jeho časovú stratu by museli Evenepoelovi „vybuchnúť“ nohy. Jumbo-Visma má však po Roglovom odstúpení „rozviazané ruky“ a dlho to vyzerá, že Robert Gesink zvládne v osemnástej etape pretaviť svoj útok do víťazstva. Lídri v GC sú však opäť silnejší a iba s povzdychom sledujem, ako ho niekoľko stoviek metrov pred páskou dobiehajú a Remco víťazí. A víťaznú náladu sa mu darí napokon držať až do Madridu.

Svojím výkonom sa po 44 rokoch stal ďalším Belgičanom, ktorý vyhral Vueltu, som presvedčený, že pri jednej výhre to nezostane a držím mu silno palce pri ďalších úspechoch, keďže je ďalšou z vychádzajúcich mladých hviezd profipelotónu, po boku Pogačara, Pidcocka, van der Poela, či Bernala. Keď už sme pri mladých hviezdach, za zmienku jednoznačne stojí výkon tretieho muža celkového poradia, Juana Ayusa z tímu UAE Emirates, ktorý sa vo veku 19 rokov stal najmladším jazdcom na „bedni“ pretekov Grand Tour za posledných 118 rokov. Biely dres však bral, samozrejme, Evenepoel.

Aby ste ma nechápali zle, hoci som fanúšik Rogliča, skutočne to Remcovi prajem, jediné, čo mi v tomto boji chýbalo, bolo poriadne napätie a silné súboje do poslednej etapy. No a znova sa dostávame k tomu „čo by bolo, keby...“, avšak odpovede nám prinesú najskôr až ďalšie ročníky.