Snežnický maratón 2022 - keď Dubničák nahradí Snežničák

Človek mieni a vesmír mení. I tak by sa dalo stručne vysvetliť, ako som sa ocitol v Snežnici na maratóne a prečo o ňom píšem, keď svoj domáci piesoček na „plačko-hranie" mám predsa v Novej Dubnici?

Vysvetlenie môže byť prozaickejšie, pokiaľ sa správne uchopí. Vec sa má tak. Treba skúšať nové veci a...

Cherchez la femme, hlavne svoju manželku

„Zlatkó, čo robíš 20. augusta?“ pýta sa ma moja. „To je Dubničák, básnim ti o ňom už od mája, kukaj kalendár!“ „Aha, ale ja som si teraz objednala také 3-dňové školenie, a je to tá sobota, nedeľa...." „Čoo!?" „A babka ani ségra postrážiť nemôže. Vlastne nikto nemôže. A je to v Žiline.“ -kašeľ- Po prvotnom amoku, malom nábehu na bypass a mávaním rozvodovými papiermi pred očami racionálne uznám, že deti sa už v tomto bode vrátiť ani vygumovať nedajú, a že manželkin kurz prvej pomoci v Červenom kríži má o dosť väčšiu váhu ako brodenie sa s bicyklom lepivým blatom v Dubnici, keďže ako z histórie a svedectiev preživších vieme, zapršalo. Štartovné sa predalo, od ženy som dostal „sorry“ čokoládu, prihlásil sa do Snežnice ako náplasť na „bobo" a svet bol opäť v rovnováhe.

Kysucká vrchovina, to je tam akó, smerom na tú Čadcu sa ide?

Od Žiliny na sever sú len 4 veci, o ktorých sa oplatí vedieť. Kamenné gule Megoňky, Korňanský ropný prameň, šmýkačka v Oščadnici pod Veľkou Račou a so železnou pravidelnosťou dopravné kolóny. Lebo Poľsko. Snežnica leží hneď za žilinskými KIA kopcami Dubeň a Straník, okolo ktorého povedie aj trasa maratónu. A prečo sa vyberám sem?

Čakám i premety, preseky, rozpadnutie stroja, či vypadnutie pilota.

Nikdy som tu nebol, napriek tomu, že bývam len 55 km diaľničných odtiaľto, španielska dedina pre mňa ako vyšitá. Na Pružinské preteky, konané 27. 08. (Detská Považská cykloliga) ma nechceli pustiť, vraj nespĺňam požadované kritériá, deti vzali hneď, tak si s chuťou zajazdili. Paralelne so Snežnicou sa konal v Košiciach KeCy singletrack maratón, na otočku autom pre jedného krapeť veľmô ďalekô. Ale raz snáď, v bucket liste to mám. Avšak po absolvovaní toho v Snežnici môžem smelo prehlásiť: Na sever od Žiliny je len 5 vecí...

Smrť číha na každom metri

Trať je to veru jedným slovom krásna. Poriadna divočina s citlivou úpravou miestnych kysuckých drsniakov a urbáristov. Extrémne technická. Výživná. Krutá. Drsná. Zradná ale zábavná zároveň. Fakt férová. Neodpúšťa. Žiadnu chybu. Buď si na koni alebo sa prepletáš. Niet miesta na oddych. Nedá sa poľaviť v ostražitosti. Prudko hore, prudšie dole. Medzitým singláče. Veľa singláčov. Rovno? Ako kedy. Našikmo vo svahu. S koreňmi. Skalami. Aj aj, naraz. Nevedieť, čo číha za zákrutou. Či si ma odnesú červenokrižiaci na nosítkach alebo nateraz pokračujem. Lúky skrývajú bubny. Dva. Tri aj štyri za sebou.

Vysoká tráva, pníky a skaly.

Birell, fľaša, magnetka! Dobre to začína.

Zjazdy po kameňoch. Rigoloch. Odvodňovacích žľaboch. Polety, prelety a preskoky. Čakám i premety, preseky, rozpadnutie stroja, či vypadnutie pilota. Bezúspešne. Koncentrácia vyturbovaná na 110 %. Viac bolí psychika ako telo. A do toho bolo sucho. Veľmi sucho = na prach hlina. Moria piesku. Kúdole prachu za kolesami tých vpredu. Šmyky. Drifty. Brzdenie očami. Preklzy. Štveranie sa zubami, nechtami. A na záver do cieľa? Pučenie sa. Zo zbytku síl. Našrot. Takže sem nechodiť? Ou ou! Práve naopak. S dobre zmáknutou technikou jazdy a správnym tempíčkom ide o fasa podarenú trať, na ktorú tak skoro nezabudnete.

Čo nás čaká a neminie

Celé zázemie so štart-cieľom je situované na prudkom kopci s jednou bytovkou a futbalovým štadiónom. Futbalisti 1. FC Snežnica a miestni „bývači" musia byť riadni makači! Bicykel mám deň vopred pripravený, vyčačkaný, navoňaný cyklostarom, veď ísť na maratón, je ako ísť na svadbu. Registrácia rýchla a bezproblémová. Birell, fľaša, magnetka! Dobre to začína.

...ale bolo to dobré. Vážne dobré. Snežničania a diváci hodovali, my sme boli hlavný chod

Pripravená je 53 km trasa a 1 580 výškových metrov. Taká krátka, taká nízka? To bude ľahké. Papier znesie, realita s predchádzajúcim odstavcom dáva tušiť mierne rozbombovanie nožičiek. Či? Ale po poradí. Približne 200-členné stádo s rôznymi úmyslami sa tu hemží nedočkavosťou. Diskomfort. Plnka na vlka samotára. Štart a logicky z kopca, čakám, či ľahneme. Nie. Zaujímavé. Zadelím si svoje pohodička tempo, nikam sa nehrniem, po Zástranie je z toho slušná zívačka. Pani reportérka DeniDu mi zdvihne náladu, zvedavý som, na čo sa vyhovorí v reporte tentokrát. Tak vidím, že jej už legendárne „Čaká ma Marek", sa opäť stretá s realitou.


Družstvo ako každé iné, na obzore však Malá Fatra moja krásna, za jazdy tasím a fotím. Pod Kučerovkou mierne hore, rozopínam zips dresu pod krkom. Sedlo Klin, lúky a výhľady. Pod Vreteňom začína krátky zoznamovací singletrack, ok, vyťahujem prst ľavej ruky z nosa, šmárja, rýchlo aj druhú ruku s prstom, zadok mi znenazdania obrusuje zadné koleso, nenormálna brdka dole. Ľudkovia vpredu poskakujú, nekončíme. Ďalší sypký šupa padák nadol a široká cesta. Celý? Hej. Lepšie? Vôbec! Kamenné more, doslova vlny z kamenia ako ľadovcové kryhy, na preseknutie plášťa a deformáciu ráfika ako stvorené. Nemysli na to! Snežnica.

Snežnické hodové slávnosti

Na čaro „Tentokrát prvýkrát" ako z Bravíčka sa nezabúda. Tá sladká nevedomosť, očakávanie, kúsanie pier, čo z toho bude? V popredí počuť hudbu, vreskoty, rapkáče, jasot? Hody majú teraz? Ale čo si! Uvedie nás z pavé lemovaný chodníček, zrazu nejaká technika, opri sa do toho, uf uf, hecovačka, otočka, poď poď, zaber, zatlačiť a viac si už nepamätám, ale bolo to dobré. Vážne dobré. Snežničania a diváci hodovali, my sme boli hlavný chod. Páčilo! Stúpame medzi Vretence, kaplnka na horizonte a stojka doprava. Posledný úsek, čo dnes tlačím, inak to tu nešlo. Ocitáme sa na kruto prísnom bonbóniku trate, Vreteňskom singláči. Na chrbát mi nik nedýcha a svojho „zajaca" si držím na dohľad, korene, kamene, vyznačené do detailu ružovou farbou, super to odsýpa a je z toho kráľovská zábava.


Stúpanie po asfaltke ku zjazdovke Pod Ostrým je moja šálka kávy.

Mlaďasa má predbehnutého a to sa tu počíta!

Ide mi, cca 15 ľudí obieham. Čo čert nechcel (ale organizátor vymyslel), na vrchole občerstvovačka. Keď už je tu, čo nezastavím? Voda, banán, keks a slano-karamelový cukrík do dresu. Tie boli fakt super. 20 ľudí fuč. Nevadí. Tempa sa chopí nezmar Jožko Paganík, 58. ročník ale paru má ako mladý býk. Wau. Nasledujú lúkovo otvorené, zvážnicové úseky, kde sa dá dupať, ale aj nemusí. Po obtočení Gašovho vrchu si podľa jazdného prejavu vyberám istého, dúfam že, domorodca. Intuícia sa ukázala správna, bezpečne ma po rýchlych lúkach s rigolmi zvedie ideálnou stopou do Vadičova. Díkec! Ale to kamenie na konci nechutilo.

Dedinka je pokľudné a jediné miesto na oddych. Ako u koho. Aj tu sa preteká, ideálne okolo vysokého múru do zákruty a pani na Liberte oproti. Mal by to pánko veru natesno. Cítiť tu žumpu, existujú aj baktérie na zápach, keď už vadí ČOV. Stúpaním sa lúčim s Vadičovom za chrbtom, s pribúdajúcimi % sklonu aj s „kamošmi", ide mi, keď...zase?! Občerstvovačka. To snáď robia naschvál! „Dobrý deň, čo vám dáme?“ Parádička!


Spájam sily s kamarátom z Púchova. Dobehnúť Mareka bol môj malý cieľ už od štartu. Stojky sú moje, jeho zjazdy. Až tak, že mi zo Zlieňa zdrhne. Full-ák. Nevadí, mám splnené a pohodičku. Na ďalších bonbónikových singloch s koreňmi pod Jalovcom a Požehou kopím chvíľu chyby pre nesústredenie. Nespi! Čoskoro sa ocitám na lúkach. Lúky ma neberú, ale výhľad na Straník áno. Zastavím, tasím a fotím. „Pán je gurmán!"

Ujde sa mi uznanlivého ocenenia s dávkou výsmechu od presvištiaceho šedivejšieho kolegu. Mlaďasa má predbehnutého a to sa tu počíta! Kotrčiná Lúčka nás pribrzdí zo zjazdu a vymrští do stúpania ku Zástraniu. Popri „futbaláku" dobieham Miša z Púchova, prekecneme, ide mi, keď do tretice, no ako inak. Občerstvovačka v kopci, zrejme trademark pretekov. Čo tu máme dnes? Všetko. Naparádu! Zo Zástrania, nie, nejdeme na Straník, ani na Dubeň, ikony Žiliny, škoda veľká, ale singlom popod Paprudie, kde chlapci od Hlodoňa zmákli super fotky, stočíme na sever.


V pieskovej stojke sa jeden chlapík chytá za lýtko a poskakuje ako postrelený vojak.

Na moju škodu, 9 rokov trvalo, kým som spoznal Snežničák!

Kľud, iba kŕčuje. Súcitím. V stúpaniach sa stále vyžívam, tým naokolo už tak veľmi nechutia. V rýchlom slede obchádzam kopce Zahraničná, Brodenec a mega rýchlym padákom v rozvírenom prachu a štípajúcimi očami som v Snežnici. A záver? Taká naklonená rovinka ku futbalistom. Po tých stojkách predtým nič výnimočné. Nepučím, idem si svoje a tým dvom so mnou bitku prenechám. Oficiálne. Cieľ, druhé kolo nebude? Dal by som si hneď, cítim sa fajn! Akoby aj nie, keď na veľkého Káju mám zásek hodinu. Ach, tí pretekári. Birell do ruky, rýchly púchovský popretekový diskusný krúžok, umyť smradliaka zaprášeného (bicykel), poďme sa najesť. Zmrazená bageta? Oukej, to vychladne. 3-tí Birell? Super! Ako prívrženca mocnej ríše Z, 45 centov späť! Domov, rodina čaká.


Doma sa ma synovia, ovešaní medailami z pretekov, kde ich berú už len za účasť, pýtajú: „Tato, bol si na pretekoch?“ „Mám číslo na riadítkach?“ pýtam sa. „Máš! Há, a kde máš medailu??!!“ „Chlapci moji, ešte sa musíte veľa učiť, dobrý pocit, nespadol som a skvelo si zajazdil, to je moja medaila! A mám aj fľašu a magnetku, aha!“ „Daj mné!“ Na moju škodu, 9 rokov trvalo, kým som spoznal Snežničák!

Zdroj fotografií: archív autora