Legendy odchádzajú a pelotón je opäť o niečo prázdnejší

Je takmer pravidlom, že po každej sezóne sa s proficyklistikou rozlúči niekoľko mien. Tento rok sa lúčime hneď s niekoľkými legendami, ktoré nás bavili niekoľko sezón a pripomenieme si ich najväčšie úspechy.

Hádam nikomu, kto bližšie sleduje World Tour cyklistiku, nemohlo ujsť, že toho roku končí svoju kariéru niekoľko majstrov svojho oboru – či už obrazne, alebo doslova. Hoci už nastupuje mladá generácia, vďaka ktorej je cyklistiku radosť sledovať, pre mňa osobne s týmito chlapíkmi odchádzajú aj nezabudnuteľné momenty...

Tom Dumoulin – „koza“ i GC

S menom Tom Dumoulin sa nám viacerým logicky spája časovkárska „koza“. Práve v tejto disciplíne bol Holanďan počas svojej kariéry najúspešnejší a nazbieral tu najviac bodov. Najvýraznejší úspech dosiahol ziskom titulu majstra sveta v roku 2017 v Bergene. Na pódiu ho doprevádza legenda menom Chris Froome a vychádzajúca hviezda, Primož Roglič.


Avšak za jeden z najväčších úspechov, ak nie úplne najväčší, sa dá považovať celkové prvenstvo na Giro d’Italia v roku 2017. Je o to cennejší, keď vezmeme do úvahy všetky ťažkosti, ktoré nastali, počnúc žalúdočnými problémami v 16. etape, kde naňho nikto zo súperov nečakal, cez ďalšie štyri etapy, kde vždy v cieli „nakúpil“ až po fenomenálny comeback v časovke, 21. etape. Kto má chvíľu času, na YouTube je o tom zostrihané veľmi pekné video.


O rok síce nedokázal obhájiť prvenstvo, keď bol prikrátky na nezastaviteľného Chrisa Frooma, no obsadil pekné druhé miesto, rovnako ako aj na vtedajšej Tour de France. Jeho meno, respektíve lepšie povedané tvár, sa mi vždy zjaví pred očami aj vtedy, keď padne na pretras ona fenomenálna záverečná časovka na Tour de France 2020. Pogačar mu vtedy „naložil“ skoro minútu a pol, pričom ho zosadil z prvého miesta. Neveriace pohľady Dumoulina a van Aerta boli vtedy veru na nezaplatenie, hoci som fandil Rogličovi.


S touto TdF sa bohužiaľ spája aj tá temnejšia stránka jeho kariéry, a síce znechutenie, ktoré prerástlo najprv do jej prerušenia a neskôr aj jej predčasného ukončenia...

Philippe Gilbert a jeho kráľovstvo klasík

Philippe Gilbert bezpochyby patril k jedným z najväčších klasikárskych špecialistov minulej dekády, čo nám dokázal hneď niekoľkokrát. Ak si na stránke procyclingstats.com otvoríte jeho profil, prebojujete sa do roku 1999, hoci profesionálna kariéra začína až v roku 2003. Medzi jeho „zlaté roky“ však patrí najmä sezóna 2011 a 2012.

V sezóne 2011 sa mu podarilo vyhrať Brabantský šíp a následne tri ardenské klasiky: Amstel Gold Race, Valónsky šíp a Liege-Bastogne-Liege. Tým sa stal len druhým pretekárom v histórii, ktorému sa to podarilo.


Nosiť na drese dúhové pruhy je snom hádam každého profíka a Gilbert bol jeden z tých, ktorí mali túto výsadu. Jeho nástup na majstrovstvách v holandskom Valkenburgu bol dlhý a v prvom rade nechytateľný, keď na poslednom kopci, Caubergu, nechal za sebou všetkých, ktorí sa ho snažili stiahnuť a agresívny útok dotiahol až do cieľa.


Po jeho prestupe do Quick-Stepu opäť rozbehol kolotoč víťazstiev na jarných klasikách, medzi najcennejšie sa jednoznačne ráta víťazstvo na Okolo Flámska v roku 2017 a na Paríž-Roubaix v roku 2019. S jeho pôsobením vo „Vlčej svorke“ sa mi spája najmä škaredý pád počas Tour de France 2018, kedy prepadol cez múrik, no i napriek zlomenému jabĺčku a pomliaždeninám dokázal dôjsť posledných 60 kilometrov do cieľa, čím si vyslúžil ocenenie pre najbojovnejšieho pretekára daného dňa. Nebolo to však prvýkrát, kedy prišiel so zranením do cieľa, v roku 2017 vyhral Amstel Gold Race po tom, čo odjazdil posledných 130 kilometrov s natrhnutou obličkou. Čo si budeme hovoriť, cyklisti sú tvrďasi.


So svojou bohatou, dvadsaťročnou kariérou sa rozlúčil kde inde, ako vo Valkenburgu, kde mohol ešte poslednýkrát zaútočiť na Caubergu...

Vincenzo Nibali a jeho zjazdárske divadlá

Žralok z Messiny,

...na Nibalim mňa osobne vždy fascinovalo jeho čítanie zjazdu a všetkých rizík, ktoré z neho vyplývajú.

ako ho zvykli nazývať súperi i fanúšikovia, patrí k najúspešnejším pretekárom, čo sa týka celkového poradia i horských dojazdov. Osem rokov po svojom debute ako profesionál vyhráva v roku 2010 svoju prvú Grand Tour, Vueltu. K nej neskôr pridáva Giro v roku 2013 a 2016 a Tour de France v roku 2014. Zaujímavé sú najmä rozostupy – Giro v roku 2013 ukoristil s takmer 5-minútovým náskokom, pri Tour de France sa jeho náskok blížil k šialeným 8 minútam.

Samozrejme, na pódiu Grand Tours sa objavuje hneď niekoľkokrát, k tomu netreba zabúdať na „menšie“ preteky typu Tirreno-Adriatico, či víťazstvo na monumente Miláno-San Remo v roku 2018.

No najvýraznejšími boli vždy jednoznačne jeho predstavenia na poslednej klasike sezóny, Il Lombardia. Pamätný je najmä jeho víťazný ročník 2015 (vyhral tu aj neskôr v roku 2017), kde zaútočil v klesaní už necelých 18 kilometrov pred cieľom. Z takéhoto zjazdárskeho umenia mi zostáva rozum aj srdce stáť a vždy, keď to vidím, iba s úsmevom krútim hlavou. Raz darmo, je tam doma.


Krásne časy „supertuckové“... No nejde len o aerodynamiku, či jeho techniku, na Nibalim mňa osobne vždy fascinovalo jeho čítanie zjazdu a všetkých rizík, ktoré z neho vyplývajú. Veď ležérne preskočiť kaluž vody tak blízko zákrute, to si vyžaduje majstrovstvo iného druhu...


Jediná škoda je, že na poli majstrovstva nepridal aj dúhové prúžky, no i tak pre mňa zosobňoval jednu z najväčších cyklistických legiend, odkedy sledujem cyklistiku.

Alejandro Valverde – nestarnúci matador

...samozrejme, tohto pána nevynímajúc. Naproti Nibalimu sa mu do dúhového dresu podarilo na rok obliecť. Keď som sa dozvedel výsledky majstrovstiev sveta v roku 2018, vytreštil som oči a vravím: „Prosím?! Veď Valverde má skoro 40 rokov!“


Už je to raz tak, keď Alejandro začínal svoju profesionálnu kariéru, ja osobne som sa bicykloval jedine s pomocnými kolieskami. Ak si rozkliknete Wikipediu, aby ste si prečítali zoznam víťazstiev nejakého cyklistu, nájdete to väčšinou pod detailným popisom jeho kariéry. U Valverdeho je o tom samostatný článok.

A predsa sa mu Grand Tour podarilo za dvadsať rokov vyhrať jeden jediný raz – bola to Vuelta v roku 2009. Čo sa umiestnení týka, je to jednoznačne jeho najúspešnejší „etapák“, na pódiu tu stál hneď sedemkrát, do TOP 10 to dotiahol dvanásťkrát pri celkových šestnástich účastiach.

...no taký je kolobeh cyklistiky a už v dnešnej dobe máme mladé „pušky“, ktoré nám predvádzajú minimálne tak skvelé divadlo, ako títo páni.

Celkovo má „El Bala“ na konte 133 profesionálnych víťazstiev. Hoci ho mám „zaškatuľkovaného“ ako skvelého vrchára na etapových pretekoch, mnohokrát zdvíhal ruky nad hlavu počas jednorazoviek. Najúspešnejší je historicky na Valónskom šípe, vyhral tu päťkrát, trikrát skončil druhý a raz tretí. Záver na Mur de Huy mu očividne sedí a tak, ako som veľmi prial Nibalimu vyhrať poslednýkrát „Lombardiu“, tak som Valverdemu prial tohoročný Šíp, no vo finiši nestačil na Dylana Teunsa. Keď si však pomyslím, že dokázal v 42 rokoch z háku „urvať“ Pogačara...


Mám však pocit, že dúhový dres mu bol predsa len celú dobu určený, veď už pri svojom debute v roku 2003 sa mu podarilo obsadiť druhú priečku a na pódiu počas tých dvadsiatich rokov stál sedemkrát, čím drží rekord pre najväčší počet medailí. Keď som spomínal, že vyhral „majstráky“ len štyri roky pred koncom kariéry, predsa len sa nestal najstarším cyklistom, ktorému sa to podarilo. Rekord do dnešného dňa drží Holanďan Joop Zoetemelk, ktorý vyhral majstrovstvá v roku 1985 vo veku 39 rokov, kým Valverde mal „len“ 38.

Samozrejme, vyššie menovaní nie sú jediní, čo končia. Nami už i tak málo zastúpený profipelotón opúšťa i Juraj Sagan, z ďalších zahraničných mien určite stojí za zmienku Niki Terpstra, Alex Dowsett, Richie Porte, či jeden z najsmutnejších príbehov posledných rokov, Sonny Colbrelli. Istotne je škoda, že ich už neuvidíme útočiť, zjazdovať, dávať zo seba na bicykli všetko a zdvíhať ruky nad hlavu, no taký je kolobeh cyklistiky a už v dnešnej dobe máme mladé „pušky“, ktoré nám predvádzajú minimálne tak skvelé divadlo, ako títo páni.