Ako chutí cyklistika v Afrike

Mať možnosť si zajazdiť na bicykli v Afrike znie na prvé počutie ako úžasné dobrodružstvo. Moja odpoveď znie áno... ALE pokiaľ si neprinesiete všetko vrátane bicykla so sebou, tak sa pripravte na nevyhnutné kompromisy.

V októbri 2021 som na 7 mesiacov vycestoval ako dobrovoľník do Kene. Už pred cestou som premýšľal, či tam budem mať čas a najmä možnosti na cyklistiku či iné športy. Vedel som, že budem pracovať vo vidieckom meste. Keďže som už mal skúsenosti s cestovaním v rozvojových krajinách, vedel som si živo predstaviť, ako to tam asi bude vyzerať a fungovať. Kamaráti sa ma pýtali, či si so sebou budem brať aj bicykel, na čo som s úsmevom odpovedal, že to určite nie. Dúfal som však, že na mieste si aspoň občas nájdem spôsob, ako si zajazdiť. To sa aj niekoľkokrát podarilo. Tak sa vám teraz pokúsim opísať, aká je cyklistika v originálnych afrických podmienkach.

Vopred upozorňujem, že toto nebude článok o úžasných bikoch a epických výletoch. Mojou snahou je opísať realitu, s ktorou som sa musel niekedy poriadne popasovať a ktorá mi často pripomínala, že môžem byť veľmi rád za to, kde je môj domov a aké tu mám možnosti.

Napriek tomu, že som šiel na polorozpadnutom biku, bol to super pocit, byť znovu po čase na výlete na dvoch kolesách.

Po príchode do Kene na mňa doľahli silné príznaky abstinencie od aktívneho životného štýlu. Mal som sedavý začiatok dobrovoľníckej práce. Väčšinou som sedel v kancelárii a riešil papierovačky. Nedostatok pohybu som sa snažil vynahradiť si aspoň tým, že som všade chodil pešo. No nestačilo mi to a bicykel mi až priam fyzicky niekoľko prvých týždňov chýbal. Z tohto pocitu ma dostala až moja prvá kenská jazda na biku.

Egerton Castle – prvá jazda v Keni

Asi po mesiaci v Keni som sa s kamarátom, ktorého som tam stretol, vybral na menší výlet. On išiel na svojom biku a mne požičal jeden od svojho známeho. Bol to horský bicykel bez akéhokoľvek odpruženia a v africkom štýle - úplne rozheganý, radenie fungovalo len čiastočne, s extrémne nepohodlným sedlom, ale plusom bolo, že aj keď fungovala len jedna brzda, bola to tá zadná. V Afrike sa väčšinou nevenuje zbytočná pozornosť ničomu, čo ako-tak funguje. Servis sa rieši, až keď sa niečo kompletne pokazí.

Vychádzali sme z mestečka Njoro a prašnou cestou sa vybrali smerom k neďalekému, necelých 8 km vzdialenému, hradu Lorda Egertona, ktorý bol cieľom našej cesty. Napriek tomu, že som šiel na polorozpadnutom biku, bol to super pocit, byť znovu po čase na výlete na dvoch kolesách. Po ceste sme, samozrejme, pútali pozornosť miestnych, ktorých nevídaná prítomnosť bieleho človeka vždy rozptýli.


Keď sme dorazili k hradu, zadok ma už dosť nepríjemne bolel. Tak som bol aj rád, že sa môžem trochu prejsť. Podarilo sa nám zjednať vstupné pre mňa na prijateľných asi 5 dolárov. Za vstupné platia turisti v Afrike takmer vždy nepomerne viac oproti miestnym a nie vždy sa dá dohodnúť, ale tentoraz to vyšlo vďaka kamošovi, ktorého som mal so sebou. Tento anglický šľachtický hrad v africkej buši vyrástol v rokoch 1938-54 a dal ho postaviť Lord Egerton ako sídlo pre svoju nastávajúcu nevestu, ktorá sa odmietla nasťahovať do pôvodného vidieckeho domu. Napriek začiatku výstavby hradu však nešťastný lord dostal „kopačky" a zatrpknutý sa už nikdy neoženil. Až do jeho smrti dokonca nesmela do hradu vstúpiť žiadna iná žena.


Bicykle sme nechali priamo pred hlavným schodiskom a šli sme na prehliadku. Keby som bol sám, asi by som sa bál, či mi bike niekto nezoberie. No pokojný výraz môjho kamaráta ma ubezpečil, že tam budú v pohode. A keď sme sa vrátili, tak naozaj boli, ani sa nepohli napriek tomu, že dvor bol plný detí zo školského zájazdu. Až keď sme si sadli do neďalekého altánku, začali za nami chodiť deti a nesmelo sa pýtali, či sa môžu previezť na bicykli. Z výrazov ich tvárí a ich problémového balansu bolo poznať, že pre mnohé z nich to bolo možno aj prvýkrát, čo sedeli na bicykli.


Po ceste späť sa ukázalo, že nielen môj bike je vo veľmi zlom stave. Kamošovi zrazu odpadla ľavá kľuka a stratil aj matku, ktorá ju držala. Posledné 2 km do mestečka sme dokráčali a tam sme našli prícestného servisáka, či tzv. bike fundi. Fundi znamená v svahilčine všeobecne niečo ako majster alebo remeselník. Bol ním starček, ktorý vyzeral ako úplný „bezďák" s dokrkvaným špinavým plechovým vedierkom s nejakým náradím. Zašiel do malého železiarstva hneď za ním, aby vybral novú matku. Potom poskúšal, ktorý orech mu na to sadne, a kľuka bola naspäť. Za robotu si vypýtal v prepočte cca 40 centov.

Šli sme sa previezť ďalej po okolí a niekam na pivko. Cena opravy však predpovedala aj dĺžku jej trvania a po ďalších 3 km kľuka kamošovi zase odpadla. Došli sme teda do ďalšieho bike servisu, tentoraz už „kamenného“ s názvom Pedal Pushers. Servisák vraj povedal, že predchádzajúci fundi tam dal zlú matku. Po jeho oprave už kľuka zostala na svojom mieste, tak mal hádam pravdu. Mne prišlo trochu smiešne, keď začal obdivovať môj požičaný bicykel so slovami „very good bike“. Bola to zároveň aj požičovňa, a keď som videl, aké biky tam požičiaval, tak som si povedal, že som asi naozaj obišiel ešte celkom dobre.

Do východiskového bodu sme sa vracali až podvečer a môj zadok už mal naozaj dosť. Najazdili sme len asi 25 km, ale ja som už radšej takmer stále šliapal v stoji. Snažil som sa užiť si jazdu, ale bolo to viac trápenie ako jazdenie. No dobrá terapia na moju počiatočnú bike detox fázu. V každom prípade som po tejto skúsenosti po jazdení v Keni túžil oveľa menej.

Bike safari v národnom parku Hells Gate

Ak niekedy budete googliť, kde sa dá v Keni najlepšie jazdiť na bicykli, tak národný park Hells Gate nájdete ako jednu z prvých možností. Jazdiť sa dá priamo v parku medzi divými zvieratami a bez sprievodcu. Preto je v jeho okolí množstvo požičovní bicyklov. Samozrejme, znovu netreba mať vysoké očakávania pri ich výbere. Všetko sú to staré horské biky a často aj v zlom stave.


Hneď, ako som mal niekoľko dní voľna, som sa tam vybral. Ubytoval som sa v kempingu pri jazere Naivasha, ktoré sa nachádza hneď pri národnom parku. Veľkým lákadlom je, že priamo v jazere žijú hrochy a v noci vychádzajú z vody a pasú sa priamo v kempe. Stanová časť bola kvôli bezpečnosti oplotená elektrickým plotom, aby sa do nej nedostali. Pred súmrakom som šiel do reštaurácie a počas večere som sledoval, ako jeden po druhom prechádzajú popred reštauráciu, pasú sa a funia.

Stany boli len pár desiatok metrov ďalej, ale túto cestu som po večeri musel absolvovať v aute s personálom kempu. Prechod bol v noci kvôli hrochom zakázaný. Ak by som sa totiž dostal počas cesty k stanu medzi hrocha a jazero, mohol by sa splašiť a udupať ma, keďže voda je vždy jeho úniková cesta a tú si každý hroch stráži. Navyše po zotmení hrocha kvôli jeho sfarbeniu neuvidíte, až kým nie je nebezpečne blízko.


Do Hells Gate som vyrazil hneď po svitaní. Bicykel som si požičal priamo v kempe, ešte po príchode v predošlý večer. Bol to starý hardtail asi pôvodne na 27,5", ak nie aj na menších, do ktorého nejakým zázrakom napratali africkí majstri 29" kolesá. Neskôr som od jedného chalana, ktorý požičiaval biky, počul, že je to u nich bežná prax, aby vyzerali viac cool. Treba len vymeniť prednú vidlicu a zadné koleso tam nejako natesnáš. Veľa miesta tam vzadu však naozaj neostalo. V každom prípade veľkosť mi vyhovovala a radenie aj brzdy fungovali, čo spĺňa najvyššie možné miestne štandardy.


Cez bránu národného parku som vchádzal v ten deň ako prvý, ešte pred 6:00. Vybehol som na prašnú štrkovú cestu a otvorilo sa predo mnou krásne údolie s kamennou Fisherovou vežou uprostred. Síce bolo tesne po období dažďov, ale príroda vyzerala celkom pusto. V Keni už viac ako dva roky zlyhávajú obdobia dažďov v niektorých oblastiach, hlavne úplne na severe takmer vôbec nezapršalo a nielen zvieratá, ale aj ľudia tam umierajú od hladu.


Cesta predo mnou sa jemne zvažovala a niekoľko nasledujúcich kilometrov som šiel prakticky zjazdom cez celé údolie a okolo seba som pozoroval skupinky antilop, stáda byvolov, zebry a osamote sa túlajúce žirafy. Žiadne stálo žijúce predátory v tomto parku nenájdete. Vďaka tomu je tak jednoducho dostupný pre samostatného návštevníka. Vo väčšine národných parkov totiž potrebujete sprievodcu a nemôžete ani vystúpiť z auta.


Hells Gate je celkom malý národný park a asi po pol hodine jazdy som dorazil do jeho stredu, kde som zliezol z bicykla a išiel sa prejsť do kaňonu na asi trištvrte hodinu. Tentoraz som už potreboval sprievodcu, lebo v kaňone hrozí riziko náhlych záplav. Hneď niekoľkí tam čakali na svoju príležitosť, ale cenu som sa snažil zjednať, keďže som bol sám. Súčasťou prechádzky bola tzv. Devil´s Bedroom, kde sa točila jedna scéna z filmu Tomb Rider a aj výhľad na skalu, ktorá bola pre tvorcov Levieho kráľa predlohou pri kreslení kráľovskej skaly, z ktorej ohlásili narodenie Simbu.


Znovu som naskočil na bicykel a vybral som sa po stúpajúcej asfaltke smerom do kopcov popri kamennej veži Central Tower, okružnou trasou naspäť odkiaľ som prišiel. Na konci asfaltky som zbadal niekoľko objektov štátnej geotermálnej elektrárne, ktorá je rozostavaná na polovici národného parku, čo veľmi kazí dojem z pobytu v prírode. Ja som sa však snažil elektrárni čo najviac vyhýbať.


Odbočil som z cesty smerujúcej k elektrárni a vyrazil som na offroad do kopcov, kde sa mi cestou ponúkali krásne výhľady. Údolie, ktorým som pred tým prechádzal, bolo teraz dolu podo mnou ako na dlani. Zablúdil som do miest, kam väčšina turistov asi ani nechodí, na okraj národného parku, až kým som nevyšiel mimo jeho územie, ktoré nie je nijako ohraničené. Z jeho južnej strany sa otvára africká buš, krajina kmeňa Masajov, ktorá siaha až po hranice s Tanzániou a ďalej. Čím ďalej do neznáma som šiel, tým viac zvierat som stretával. Najmä však antilopy a zebry. Otočil som sa smerom na sever a vrátil sa znovu na cestu údolím, ktorú som už raz absolvoval.


Pri Fisherovej veži som teraz natrafil na chlapíka s lezeckými postrojmi, ktoré prenajímal turistom, aby si mohli na vežu vyliezť. Túto možnosť som vynechal, ale celkom ma zabavili damany - malé chlpaté zvieratká, ktoré tu boli celkom krotké, lebo si zvykli na ľudí a snažili sa vyžobrať nejakú pochúťku.


Potom som si zopakoval zjazd údolím národného parku. Tentoraz som po ceste už stretol aj niekoľko ľudí. Obišiel som vstup do kaňonu a pokračoval ďalej už len po asfalte smerom k ďalšej bráne národného parku. Už bolo neskoro poobede a stále mi zostávala celkom dlhá cesta späť do kempu. Navyše začínalo mierne poprchať. Zvyšok cesty v národnom parku bol už veľmi nudný a až nepríjemný, keďže som prechádzal priamo popri hlavných budovách termálnej elektrárne, z ktorej sa ešte aj do okolia šíril nepríjemný sírový zápach. Nevedel som sa dočkať, keď sa už odtiaľ dostanem.

Keď som prechádzal dedinou, mnoho detí žaslo pri pohľade na belocha uháňajúceho na starom dievčenskom bicykli.

Do kempu som sa dostal včas tak, aby som stihol sprchu a prísť do reštaurácie ešte pred zotmením, kým hrochy začnú vychádzať z vody. Relatívna blízkosť rovníka znamená, že už o pol siedmej večer je úplná tma. Za celý deň som najazdil len niečo vyše 60 km, čo je však celkom dosť, ak zoberiem do úvahy bicykel, na akom som jazdil, a samozrejme som robil veľa zastávok. Cítil som sa však dosť unavený a po večeri mi veľmi dobre padlo pár pív a občasný výhľad na pasúceho sa hrocha. Hells Gate však určite nesklamalo a veľmi tento zážitok odporúčam každému cyklistovi, ktorý do týchto končín zablúdi.

Jazda popri jazere Elmenteita

Ďalším miestom, kde som vysadol na bicykel, bolo jazero Elmenteita. Pri tomto jazere som už bol počas môjho prvého víkendu v Keni. Nie je to národný park a preto vstup k nemu nie je spoplatnený. Navyše bolo toto jazero relatívne blízko a vedel som sa k nemu dostať bez toho, aby ma cesta v matatu – kenskom minibuse – celkom vyčerpala.

Do kempu, kde som spal, som vopred zavolal, aby som sa opýtal, či je možné si niekde v okolí požičať bicykel. Majiteľka mi povedala, že to nebude problém, že ma tam sama po príchode zoberie. Naozaj ma potom zaviezla autom do obchodu s bicyklami, kde nám však povedali, že už bicykle nepožičiavajú. Majiteľka sa ihneď ponúkla, že ona má doma dva bicykle, z ktorých si môžem vybrať.


Vrátili sme sa do kempu, kde som zistil, že oba bicykle sú dievčenské a oba mali defekt. Afrika ma už v tomto bode naučila, že nikdy netreba mať veľké očakávania, a práve teraz sa mi to veľmi zišlo, tak som ani nebol veľmi sklamaný. No na jazdu som chcel ísť za každých okolností.

Vybral som si teda ten väčší bike, striebornočervený s farebnými stužkami visiacimi z oboch koncov gripov. Pracovník kempu ma následne zobral k miestnemu „servisákovi“, aby sme ho dali opraviť, keďže v kempe žiadne náradie na opravu defektov určite nemali. Oprava defektu je strašne lacná, takže sa to pre väčšinu ľudí ani neoplatí. A to, že bike musíš niekedy dotlačiť domov, nie je problém, veď v Afrike máš vždy času dosť.

Dorazili sme teda k drevenej búdke za plotom, kde samozrejme nikto nebol. A tak sme si sadli a čakali. Po chvíľke sa chlapík, ktorý so mnou prišiel, vybral hľadať servisáka. Ja som trpezlivo čakal. Taká je Keňa, taká je Afrika. Asi po pol hodine sa objavili, čo bol ešte celkom dobrý čas. Neprekvapilo by ma, keby som tam čakal oveľa dlhšie. Staručký skrčený pán sa pustil do opravy a o ďalšiu pol hodinu som bol pripravený vyraziť.

Bol to Giant Talon na 29“ kolesách, mechanickými kotúčovými brzdami a základným Shimano Tourney radením, ale na africké pomery to bola naozaj bomba.

Trasu som si zvolil spontánne. Najskôr som sa vybral po chodníčkoch popri diaľnici a následne odbočil na rovnú zvažujúcu sa cestu pomedzi domy, ktorá ma priviedla až priamo k jazeru. Keď som prechádzal dedinou, mnoho detí žaslo pri pohľade na belocha uháňajúceho na starom dievčenskom bicykli. A keď som dorazil k jazeru, bola tam skupinka mladých ľudí, ktorí, keď ma uvideli, tak som sa s nimi samozrejme musel odfotiť. U nás doma by som bol na smiech. Tu však určite môj bike nikto neriešil. Moja kenská kolegyňa mi raz povedala, že ako beloch na africkom vidieku by som pokojne mohol chodiť oblečený aj vo vreci a niektorí miestni by to dokonca považovali za nový módny trend.

Po fotení som sa vybral na biku popri jazere sledujúc pastierske chodníčky. Prešiel som malým lesíkom a ocitol sa na otvorenom priestranstve s krásnym výhľadom na pokojné jazero, ktoré zrkadlilo jasnú modrú oblohu. Kúsok od brehu sedela malá skupinka plameniakov a na hladine jazera oddychovalo aj niekoľko pelikánov. Tu som stretol aj zopár chlapcov, ktorí sa ma nesmelo spýtali, či sa môžu previezť na bicykli. Samozrejme som im túto radosť doprial, aj keď bol pre nich môj bicykel priveľký a niektorí nedokázali ani vysadnúť na sedlo. No potešilo ich, že si ho môžu vyskúšať. Rozdal som im zopár sušienok a vybral som sa do neďalekých kopcov na opačnej strane diaľnice.


Prašná vidiecka cesta ma priviedla až k železničnej trati, ktorá bola vybudovaná v malom údolí medzi dvomi kopcami. Pokračoval som popri nej a užíval si relatívne ticho vidieka občasne prerušené prechádzajúcou motorkou. Stálo tu len málo domov a väčšinou išlo o vidiecke „chajdy" určené ako prístrešok, keď sem z údolia pri diaľnici prídu majitelia pozemkov farmárčiť. Mnohí ľudia tu však aj bývali v naozaj zlých podmienkach.


Samotná železnica, popri ktorej som šiel, je slávna Uganda Railway, prvá železnica v Keni. Začali ju stavať Angličania na konci 19. storočia a spája Mombasu na východnom pobreží a mesto Kisumu na brehu Viktóriinho jazera na západe a mala pokračovať ďalej do Ugandy. Je neuveriteľné, že za asi 120 rokov svojej existencie sa dodnes vôbec nezmenila a stále po nej premáva vlak medzi Nairobi a Kisumu. Po prekročení železnice mi zostávalo sa už len spustiť dolu kopcom späť smerom k diaľnici a do kempu na večeru, pivo a západ afrického slnka nad jazerom Elmenteita.


Nebola to dlhá jazda (cca 23 km), ale bolo príjemné opäť po dlhšom čase rozprúdiť krv v žilách, aj keď iba na smiešnom biku. V Afrike si človek často nemôže vyberať a preto sa musí uspokojiť s tým, čo má k dispozícii.

V tieni Kilimandžára

Po niekoľkých mesiacoch v Keni mi končili víza, a aby som mohol zostať dlhšie, musel som ísť na tzv. „visa run“ – teda opustiť krajinu a vrátiť sa s novými vízami. Moja voľba padla na Tanzániu. Konkrétne na mesto Moshi, ktoré je pre väčšinu turistov východiskovým bodom pre výstup na Kilimandžáro. Výhľad naň som mal priamo zo strechy svojho hostela.

Výstup na „Kili“ však nebol mojím cieľom, keďže je to celkom drahá záležitosť. Moshi je však jedným z výborných miest pre cyklistiku – samozrejme horskú. So sprievodcom môžete dokonca ísť na biku až na vrchol Kilimandžára. Ja som sem prišiel prenajať si bike a pojazdiť si v tomto regióne bez míňania prehnaných súm na skupinové zájazdy s miestnymi cestovkami.


Vopred som si vygooglil dve spoločnosti, ktoré prenajímajú biky. Skontaktoval som sa s jednou z nich a na mieste som sa stretol s chalanom, ktorý síce nemal aktuálne veľmi čo ponúknuť, lebo väčšinu bicyklov už mal požičanú zákazníkom, ktorí s nimi šli na skupinový zájazd. No sľúbil mi, že do pár hodín niečo zoženie. Neskôr sme sa stretli na parkovisku pred nákupným centrom.

...od náhodného, evidentne pripitého predavača suvenírov, som ochutnal banánové pivo, ktoré vôbec nechutí tak dobre, ako to znie.

Priniesol hardtail na 27,5 “ kolesách a pohonom 2x7 s tým, že predný prešmykač bol trojrýchlostný, ale nastavený tak, že pri použití spodných 2 polôh fungoval na dvojprevodníku. Zadné radenie Tourney fungovalo vcelku v pohode, rovnako aj hydraulické brzdy, čo bolo pre mňa prekvapením. Bol by som ho zobral, veď na lepšom biku som ešte v Afrike nesedel . No všimol som si, že z bočnej strany plášťa vykúkala z trhliny duša. Bolo mi to ľúto odmietnuť. Veď chalan strávil väčšinu dňa zháňaním bicykla a dávaním ho dokopy. No ten prerezaný plášť si mohol všimnúť skôr.


Zašiel som teda do druhej požičovne s menom One Bike Tanzania, ktorá už bola vtedy otvorená. Chlapík, ktorý tam sedel, nemal znova nič, čo by mal priamo na prenájom. No zavolal majiteľa a dohodol som sa priamo s ním. Na zvyšok poobedia som nakoniec odišiel s bicyklom, ktorý patril priamo chalanovi, ktorého som tam stretol. Neskôr večer sme sa mali stretnúť s majiteľom a dohodnúť prenájom na ďalšie dni.

Keďže už bolo poobede, vybral som sa na kratšiu náhodnú jazdu cez dedinky v okolí Moshi, ktoré samo o sebe nie je veľkým mestom. Bola to však príjemná jazda s občasnými zaujímavými výhľadmi na Kili. Po asi 2 hodinách som bol späť, odovzdal som bike a večer sme sa vrátil do One Bike Tanzania na pivo. Ukázalo sa, že to nie je len požičovňa a cestovka, ale aj miestny community hub pre bikerov a dobrovoľníkov či cestovateľov z Workaway. Vzadu za kanceláriou mali bar, ktorý bol tesne pred oficiálnym otvorením, ale už tam postupne pozývali ľudí, ktorí o nich vedeli.

Stretol som sa s Hillarym, majiteľom toho miesta, a dohodli sme sa na prenájme celkom fajn biku na ďalšie 3 dni. Bol to Giant Talon na 29“ kolesách s mechanickými kotúčovými brzdami a základným Shimano Tourney radením, ale na africké pomery to bola naozaj bomba. Cenu 20 dolárov na deň som ani nezjednával, keď som zistil, že One Bike zo svojich ziskov dáva 20 % na podporu miestnych komunít a rozvoj cyklistiky. Tým, či je to naozaj tak, si človek nikdy nemôže byť úplne istý, ale niekedy neostáva nič iné, než veriť. No komunitné cítenie je hlavne v Tanzánii dosť silné.

Po svahoch Kili

Na druhý deň som sa hneď ráno vydal na jazdu priamo v ústrety Kilimandžáru. K hlavnej bráne národného parku Mweka Gate vedie veľmi kvalitná asfaltka. Prvých pár kilometrov za mestom Moshi je mierne stúpanie. Prechádzal som pomedzi polia a malé dedinky. Ibaže neskôr sa začalo stúpanie čoraz viac zostrovať, až mi prestávali stačiť sily. Nič som so sebou nemal a začínal ma chytať „hlaďák" už po 12 km neustáleho stúpania.

V Afrike si väčšinou kúpite banán alebo nejaký snack skoro na každom rohu alebo za každým stromom. Zrazu som však na tomto úseku cesty nevedel nič nájsť. Kým som prišiel do ďalšej dediny, už som posledných pár desiatok metrov musel bicykel tlačiť. Doplnil som sily a vybral sa na posledné asi 2 veľmi strmé kilometre k bráne národného parku. Cez bránu som už prejsť bez zaplatenia vstupného nemohol. Odfotil som si však aspoň Hollywood style nápis „Kilimanjaro 5895M“ a od náhodného, evidentne pripitého predavača suvenírov, som ochutnal banánové pivo, ktoré vôbec nechutí tak dobre, ako to znie.


Ďalej som si naplánoval cestu viac-menej naslepo smerom na západ cez dediny kmeňa Chaga na južných svahoch Kilimandžára. Ďalších možno 20 km som absolvoval v tieni banánovníkov, ktoré z času na čas ustúpili skupine domov na križovatkách ciest. Zvyšok vidieka bol roztrúsený na kilometre ďaleko v každom smere a ľudia tu farmárčia na každom metri štvorcovom až po hranicu národného parku alebo mesta.

...kávu, ktorú si tam robia, nevedia vôbec pražiť a väčšinou ju prepália v malom hlinenom hrnci na ohni popri tancovaní a spievaní.

Neuveriteľným prekvapením bolo, keď som uprostred týchto banánových plantáží z ničoho nič narazil na obrovský kamenný katolícky kostol ako vystrihnutý z historického centra nejakého európskeho mesta. Úplne som žasol. Dal som sa do reči s okoloidúcim chlapíkom, ktorý vedel celkom dobre po anglicky, a on mi vysvetlil, že to tu, samozrejme, postavili na konci 19. storočia nemeckí kolonizátori. Poukazoval mi okolie aj interiér a ja som sa mu za jeho sprevádzanie na oplátku vysvetlil, ako sa ovláda radenie na horskom bicykli a ako to používať pri jazdení.


Zvyšok jazdy som absolvoval už bez väčších zastávok, užíval som si prašné cesty, pozornosť miestnych, preteky s deťmi, ktoré sa za mnou vždy rozbehli na pár desiatok metrov, keď som ich obiehal. Poobede som dorazil späť do One Bike TZ, aby som vrátil bike pre tento deň, a samozrejme večer som bol späť na pivko a party.

Hot Springs

Na ďalší deň som sa vybral k asi 20 km vzdialeným horúcim prameňom bez osobitého názvu. Volajú sa len Hot Springs a sú jedným z klasických denných výletov v okolí Moshi. Cesta k nim viedla po rovine, čo mi celkom dobre padlo po stúpaniach, ktoré som absolvoval v predchádzajúci deň. Krajina tu však bola viac vyprahnutá a prašná. Slnko neúprosne svietilo a aj keď nebolo extrémne teplo, spáliť sa človek môže veľmi rýchlo. Cestu mi spríjemnilo hlavne niekoľko veľmi veľkých baobabov, ktoré som videl prvýkrát.

Hot Springs boli pri mojom príchode už celkom plné ľudí, hlavne turistov z Moshi. Stretol som tam aj belgický pár, ktorý býval v rovnakom hosteli ako ja. Oni však prišli autom s miestnym sprievodcom. Dobre sme si pokecali, okúpali sa a vyrazili sme späť.


Vybral som sa inou cestou, aby som si návrat spríjemnil. Stále však bolo všade veľmi prašno a niektoré cestičky boli doslova vyprahnuté. Kým som dorazil späť, moje nohy pokrývala africká antuka.

Vodopád Materuni

...prekvapila ma a chytila za srdce aj lokálna komunita bikerov, ktorí si budovali vlastné komunitné centrum, organizovali podujatia a komunitné jazdy.

Ďalší klasický výlet na jeden deň z Moshi je vodopád Materuni, znovu vysoko v kopcoch na južných svahoch Kili. Vedie k nemu cesta do rovnomennej dediny, ktorá je od Moshi vzdialená asi 14 km. No výškový rozdiel je viac ako 900 m. Určite to teda nie je stúpanie pre začiatočníkov. S mojou zadnou kazetou so 7 pastorkami, kde najväčší mal 28 zubov, to bola výzva. Pred dvomi dňami som však už podobné stúpanie absolvoval, takže som bol na to lepšie pripravený a navyše, nikam som sa neponáhľal. Cestou som si spravil zastávku na banán a kolu, ktoré sa predávali skoro všade. A samozrejme, aj ďalšie pauzy na to, aby som si užil výhľady, ktoré sa mi postupne otvárali.


Po ceste ma navyše zastavili minimálne 3 ľudia na motorkách, ktorí už tušili, kam idem. Všetci sa predstavili ako miestni sprievodcovia s tým, že ma hore počkajú. Vedel som teda, že to ešte bude zaujímavé. A naozaj ma hore pri vstupe do dediny čakala celá grupa možno 10 ľudí, ktorí boli na mňa pripravení. K vodopádu som nakoniec musel ísť s miestnym „sprievodcom“ za nehorázne vstupné v prepočte cca 30 €. Mal som viac zjednávať, ale kombinácia únavy a konečnej frustrácie z celej situácie ma prinútila vzdať sa. Chcel sa už len prejsť k vodopádu a mať pokoj od tohto davu, ktorý do mňa hučal. Veľmi to však pokazilo môj pocit z celej návštevy.


Keďže je táto oblasť známa pestovaním kávy, v dedine som potom absolvoval aj malú coffee tour, aby som zistil, že kávu, ktorú si tam robia, nevedia vôbec pražiť a väčšinou ju prepália v malom hlinenom hrnci na ohni popri tancovaní a spievaní. Zobral som si vrecúško kávy pražených zŕn ako suvenír, ale skôr zo zaujímavosti ako z gurmánstva. Už keď som bol doma, časť som si nechal ako ochutnávku v rodinnej pražiarni, do ktorej chodím na kávu. Tiež z nej neboli nadšení .


Cesta dolu z dediny bola celkom rýchla. Samozrejme, som si vybral postranné cestičky, kde sa mi otvárali nové výhľady, nech je to zaujímavé, ale v podstate to bol jeden parádny zjazd a bol som späť v Moshi.

Vždy, keď som sa v minulosti vrátil z ciest mimo Európy, som mal pocit vďačnosti za to, kde som sa narodil. A tento pocit nebol nikdy silnejší ako po návrate z Afriky.

Materuni bol môj posledný výjazd pod Kilimandžárom. Bol som veľmi rád, že som sa sem vybral, nielen kvôli tomu, že som si tu konečne po dlhej dobe mohol poriadne zajazdiť, ale prekvapila ma a chytila za srdce aj lokálna komunita bikerov, ktorí si budovali vlastné komunitné centrum, organizovali podujatia a komunitné jazdy. Takže v ich spoločnosti som mal o zábavu postarané aj mimo jazdenia. Okrem mojich denných jázd som sa vážne pohrával aj s myšlienkou obísť na bicykli okolo celého Kilimandžára, čo je asi 230 km a trvalo by to asi 2-3 dni. Neskôr som sa jej vzdal, ale do budúcna mám dobrý dôvod vrátiť sa do tohto krásneho kraja.

Návrat

Keď som sa po 7 mesiacoch vrátil domov, bol začiatok mája. Hneď prvý deň po príchode som sadol na svoj gravel a šiel na jazdu. Bol som neskutočne rád, že som späť, a užíval som si každý kilometer a výhľady na zelenú rozkvitnutú krajinu počas vrcholiacej jari. Všetko toto bolo v úplnom kontraste s mojimi skúsenosťami z uplynulých mesiacov. Vždy, keď som sa v minulosti vrátil z ciest mimo Európy, som mal pocit vďačnosti za to, kde som sa narodil. A tento pocit nebol nikdy silnejší ako po návrate z Afriky. Zároveň ma to však naučilo viac oceniť možnosti, ktoré doma mám, a pozerať sa s nadhľadom na malichernosti, ktoré zvykneme riešiť nielen v cyklistike.