Peru - prechod cez bikepackingový klenot (3. časť)

Posledná časť príbehu o prechode cez peruánsku divočinu, ktorý sa odohráva vysoko nad hladinou mora.

Trasa prechádza cez rozmanitý sortiment andských priesmykov a malé komunity, po odľahlých štrkových cestách až do hlavného mesta bývalej mocnej ríše Inkov – Cusca. Jeden z najextrémnejších geografických terénov na svete je poprepájaný unikátnym systémom ciest, známym pod názvom Qhapaq Nan. Práve táto komplikovaná infraštruktúra vytvorila základ pre mnohé štrkové cesty, ktoré sú doslova rajom nielen pre bikepackinových nadšencov.

Prvá etapa môjho prechodu cez Peru skončila príchodom do mesta Huancavelica, ktoré predstavuje najväčšiu zastávku na celej trase. Ideálne miesto na odpočinok a načerpanie nových síl, taká dovolenka na dovolenke s bohatým výberom dobrého jedla, čistou hotelovou izbou a hlavne horúcou sprchou.

Mnoho ľudí končí alebo začína prechod práve tu. Jediným negatívom mesta bola absencia outdoorového obchodu, a tak som nemohol doplniť chýbajúci plyn na varenie.

Deň 14 – 17 (Huancavelica – Totos)

Dobre oddýchnutý som začal ukrajovať prvé kilometre z ďalšej časti, ktorá, ako inak, začala dlhým stúpaním späť na chladné a nehostinné Altiplano. Prechádzal som cez náročné ostré serpentíny, ktoré preveria aj toho najskúsenejšieho. Ani by mi nenapadlo, že po tejto ceste budú prechádzať kamióny s dlhými návesmi, o to viac som ostal prekvapený, keď mi jeden z nich skrížil cestu a spôsobil menší dopravný kolaps.


Ako som postupoval vyššie, okolie opäť naberalo na tajomnej až mystickej atmosfére. Sériu sediel som prechádzal už v typickom poobednom búrkovom počasí. Tesne pod sedlom Huayraccasa ma zastihla jedna z najintenzívnejších na celom prechode. Teplota rýchlo klesala a vietor zosilňoval pocit chladu. Po náročnej jazde nehostinnými podmienkami na mňa čakal vytúžený zjazd. Ja som bol ale celý premrznutý, nemal som cit v končatinách a jazda neprichádzala do úvahy. Niekoľko kilometrov a výškových metrov smerom nadol, kde som mohol postupovať rýchlo, som bol nútený bicykel tlačiť.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.


Nasledujúci deň sa niesol v podobnej náročnej atmosfére. Táto oblasť je len veľmi riedko osídlená, prechod cez dediny s malým obchodom je skôr vzácnosťou. Ak som už na nejaký malý obchod narazil, nastal ďalší problém. Miestni obyvatelia mali skrátka príliš hlboko do vrecka a mne nemali ako vydávať z „väčších bankoviek“. Preto som buď musel nakúpiť zbytočne veľa vecí, nekúpiť nič, alebo kúpiť, čo som potreboval, so štedrým prepitným.

Nepovedal by som, že práve stúpanie do tak náročných priesmykov bude tá najpríjemnejšia činnosť z celého dňa...

Predo mnou bol horský priesmyk Abra Ritipata, ktorý dosahuje výšku 4 950 m n. m. Večer som sa dostal tesne pod priesmyk asi do výšky 4 650 m. Pravdepodobne by som v ten deň ešte stihol prejsť na druhú stranu, ale keďže boli rána príliš chladné, bolo dobré začať deň stúpaním, aby sa telo ako tak zahrialo. Aj keď som musel plynom šetriť, túžba po teplom jedle a hlavne čaji bola silnejšia. Pripravil som si čaj z listov koky, ktorá je bežne využívanou rastlinou ľuďmi žijúcimi v horách Južnej Ameriky. V tejto forme poskytuje mierne energetické povzbudenie – podobné silnej káve. Čaj sa odporúča podávať aj pri ťažkostiach s nadmorskou výškou (kvôli jeho otupujúcim účinkom).

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Zobudil som sa do mrazivého rána. Prostredie bolo celé zahalené v hmle a pokryté vrstvou snehu. V noci sa na horách prehnala silná búrka. Stálo ma veľa času a energie, kým som z bicykla spravil pojazdný stroj, očistil a zbalil mokré veci. Mráz poriadne zachádzal za nechty a komplikoval akúkoľvek činnosť. Na pohodlí už vôbec nepridali zamrznuté tretry.



Nepovedal by som, že práve stúpanie do tak náročných priesmykov bude tá najpríjemnejšia činnosť z celého dňa, ale v porovnaní s týmito ranným „rituálmi“ v teplotách pod bodom mrazu to tak bolo. Na vrchole priesmyku Ritipata už bola obloha úplne jasná a mne sa celé údolie ukázalo v plnej kráse.



Na vrchole som si doprial raňajky, krátky oddych a nasledoval dlhý mrazivý zjazd do dediny Paras. Na tridsiatich kilometroch som klesol o 1 850 m, kde už bola celkom príjemná teplota a postupne som zhadzoval vrstvy oblečenia.

Zišiel som až na úroveň kaňonu rieky Pampas - 3 100 m n. m. Pokračoval som v smere toku rieky a prechádzal som osadami - skoro v každej z nich bol malý obchod, kde som doplnil zásoby. Zašiel som až do dediny Totos, kde som si vybavil skromné ubytovanie. Po predchádzajúcich vyčerpávajúcich dňoch som potreboval čas na odpočinok, vysušiť si veci a spraviť základnú údržbu bicykla.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Deň 18 – 21 (Totos - Sanayca)

Na sedemnásty deň som vstúpil do úplne odlišného prostredia, ako som bol dovtedy zvyknutý. Tento úsek bol skôr o miestnych ľuďoch, čo mi umožnilo nahliadnuť do ich tradičného rurálneho spôsobu života. Ráno som medzi horskými dedinami často stretával deti, ktoré sa vydávali niekoľko kilometrov pešo do školy, pastierov dobytka a farmárov, ktorí začínali práce na svojich poliach. Práve tieto stretnutia dodávali jedinečnú atmosféru a hlbší význam prechodu. Napriek jazykovej bariére sme sa vždy pozdravili a prehodili aspoň pár základných fráz.



V porovnaní so severnými časťami Peru bol tento región omnoho hustejšie osídlený, čo znamenalo, že som mohol prechádzať jednotlivé etapy naľahko. Takmer vždy som mal možnosť nájsť malú reštauráciu, kde som si mohol dopriať teplý obed alebo čerstvé raňajky. To mi umožňovalo zažiť autentickú chuť miestnej kuchyne.



Čo sa ale nezmenilo, boli poobedné búrky. Namiesto snehových boli dažďové, často sprevádzané hrmením a krupobitím. Niekedy som musel v búrke pokračovať v jazde, pretože som aj tak nemal inú možnosť. Inokedy som mal šťastie a našiel som miesto, kde som sa mohol schovať.

Jedným z takýchto úkrytov bola stará búda, nachádzajúca sa tesne pod cestou. Bol som prekvapený, keď som vošiel dovnútra a zbadal starú pani, ktorá tam pokojne štrikovala. Naznačil som jej, či sa môžem schovať, prikývla a štrikovala ďalej. Podmienky, v ktorých tam žila, boli veľmi skromné. Cez steny fúkal chladný vietor a na zem, kde mala uložené matrace, na ktorých spávala, kvapkala dažďová voda. Počas celej búrky si ma vôbec nevšímala, iba pokračovala vo svojej činnosti. Keď dážď pomaly ustupoval a bolo možné pokračovať v ceste, zaželal som jej pekný deň a ako prejav vďaky som jej venoval nejaké ovocie.


Hustejšia sieť malých osád a dedín mala svoje výhody, ale aj nevýhody. Problém bol v hľadaní vhodného miesta na spanie a rozloženie stanu. Napriek tomu sa mi túto situáciu podarilo vždy vyriešiť. V ten deň som našiel útočisko v dedine Chacolla, kde mi učitelia poskytli miesto na spanie v bezpečí školského dvora.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Ráno mi doniesli raňajky - varené zemiaky so soľou. V Peru majú zemiaky špeciálne miesto na stole. Majú viac ako 4 000 odrôd, z ktorých väčšina sa pestuje v andskom regióne. Jedia sa kedykoľvek a sú pripravované najrôznejšími spôsobmi. Raňajky ma dostatočne zasýtili a poskytli energiu na deň, ktorý som mal pred sebou.

Prvýkrát od začiatku celého prechodu som klesol hlboko pod 3 000 m n. m., čo znamenalo viac kyslíka. Bolo príjemné sa znovu poriadne nadýchnuť. Dedina Cangallo leží vo výške okolo 2 600 m n. m. Nešiel som priamo do centra, ale odbočil som tesne pred vstupom do dediny. Z odbočky cesta, samozrejme, stúpala hneď + 1 000 výškových. Prechádzal som cez eukalyptové lesy s nádhernou vôňou. Podvečer som dorazil tesne pod historické mesto Vilcashuamán a rozhodol som sa prespať pod prístreškom pri rieke neďaleko osady Pomacocha.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Ďalšie ráno som sa dostal do centra mesta Vilcashuamán. Kedysi to bolo administratívne centrum Inkov, ktoré vzniklo po tom, čo Inkovia dobyli Chancas a Pocras. Názov mesta je odvodený z kečuánčiny „Willka Waman“, čo znamená „posvätný jastrab“. V meste som si dal dlhšiu prestávku a pozrel som si zachovalé historické pamiatky a slávnostný sprievod - pravdepodobne začiatok školského roka. Peruánci majú tendenciu oslavovať takmer všetko, a tak som bol svedkom nejedného farebného slávnostného sprievodu.


Po prestávke v historickom meste som ďalej pokračoval cez pampu od 3 500 do 4 000 m n. m. Následne som po serpentínach a nekonečnom zjazde po nepríjemnej kamenistej ceste dorazil až na úroveň obrovského kaňonu rieky Pampas. Po starom moste, ktorý bol jeden z mála prechodov široko-ďaleko, som prekročil koryto rieky. Tok tejto skoro 500 kilometrov dlhej rieky ma sprevádzal už tretí deň.

Chcel som prejsť ďalších 700 výškových metrov do osady Soccos, kde som mal v pláne stráviť nasledujúcu noc. Prostredie bolo suché, plné kaktusov a rôznych kríkov, čo vytváralo a zvýrazňovalo dojem nehostinnosti. V takomto prostredí bolo ťažké nájsť vhodné miesto na rozloženie stanu. Po fyzicky vyčerpávajúcom výstupe som pocítil zvláštnu atmosféru.

V osade žije len pár rodín a každého, koho som stretol, bol pod vplyvom alkoholu alebo iných omamných látok. Ich pohľady naznačovali, aby som z osady čo najskôr odišiel. V šere som preto postupoval vyššie do hôr a snažil som sa nájsť vhodné miesto na stan. Zišiel som mimo cesty, keď sa predo mnou mihlo niečo čierne a rýchlo sa to stratilo v skalách. Išlo o poddruh tarantuly, ktorý žije v tomto prostredí. Keď sa mi podarilo konečne nájsť miesto na stan, bola už úplná tma. Veci, ktoré som mával normálne v predsieni, som z paranoje nahádzal dovnútra stanu. Radšej by som ostal v nevedomosti o tom, že sa tu takéto pavúky vyskytujú.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.


Nasledujúce ráno som pre istotu dôkladne skontroloval všetky veci, zvlášť tretry, ktoré som mal v predsieni. Našťastie sa žiadne nepríjemné prekvapenie nekonalo.

Stúpanie pokračovalo naspäť na hrebeň do výšky 4 400 m n. m. Cestou hore sa mi naskytol posledný výhľad na rieku Pampas, ktorá sa ďalej vlieva do významnej rieky Apurímac, ktorú som prekračoval neskôr na juhu.

Zmieril som sa s faktom, že prejsť na tejto trase viac ako 100 km za deň je pre mňa veľmi náročné.

Na hrebeni bolo niekoľko osád. V jednej z nich bola opäť oslava, domáci mi ponúkli nápoj Chicha morada. Ide o kukuričný nápoj s ovocím a cukrom. Príjemne ma to osviežilo a dodalo nové sily na prekonanie oblasti, v ktorej sa vyskytuje puma juhoamerická. Darí sa jej tu vďaka veľkému počtu voľne žijúcich lám vikuňa, ktoré sú hlavnou potravou tejto juhoamerickej šelmy.



Medzi obyvateľmi Ánd má puma významné postavenie. Je to mocné zviera, ktoré je symbolom života na Zemi. Nie je preto náhoda, že pôdorys mesta Cusca má práve podobu tohto zvieraťa a archeologické nálezisko Sacsayhuaman predstavuje jeho hlavu.



Pumu som na(ne)šťastie nevidel, čakala ma len rozsiahla puna. Jazda cez ňu bola ale rýchla a kým sa zotmelo, prišiel som do dediny Autama, kde som našiel ubytovanie zadarmo. Bol to akýsi projekt peruánskej vlády, ktorý poskytuje cestovateľom ubytovanie s hospodárom. Zjavne však nezvolili úplne ideálne miesto, pretože cestovatelia sa tu objavia len veľmi zriedka.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Ráno opäť výdatne pršalo. Počkal som preto na ubytovni, kde som pomohol navariť polievku, kurací vývar, ktorý ma dokonale zahrial. Začal som neskoro, až okolo desiatej. Pri pohľade na oblohu som vedel, že to bude len otázka času, kedy ma zastihne silná prehánka. Búrke som sa počas celého dňa úspešne vyhýbal a bol som veľmi rád, keď som na konci dňa našiel prístrešok v osade Sanayaca, pretože v noci sa to zvrtlo na poriadny lejak.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Deň 22 – 26 (Sanayaca - Cusco)

Po celonočnej búrke bol ráno príjemný vzduch. Z dediny som zišiel na hlavnú cestu smerujúcu do Cusca. Bol to v podstate najdlhší asfaltový úsek a navyše celý v miernom sklone. Preto som mal v pláne prejsť čo najviac. Po ceste som míňal odbočku v Santa Rosa, kde začína časť Peru Great Divide, nazývaná Cones & Canyons. Ja som však smeroval na východ smerom na mesto Abancay. Cesta ubiehala rýchlo, no ako to býva, keď sa veci zdajú príliš jednoduché, niečo sa musí pokaziť. Na ceste som prešiel po rozsypanom skle a dostal som niekoľko defektov.

Zmieril som sa s faktom, že prejsť na tejto trase viac ako 100 km za deň je pre mňa veľmi náročné. Ak to nekomplikuje samotný vertikálny terén, kedy sa na tejto vzdialenosti nazbiera aj 3 000 výškových metrov, komplikujú to poveternostné podmienky, kedy nie je možné pokračovať alebo technické problémy, ktoré vyriešiť trvá niekedy príliš dlho.

Našťastie sa to stalo v blízkosti reštaurácie, kde mi majiteľ poskytol vhodné útočisko na pohodlný servis. Navyše mi doniesli večeru a ponúkli miesto na prespatie v priestoroch reštaurácie. Dobre som si tak oddýchol pred záverečnou časťou prechodu, ktorú som mal naplánovanú cez odľahlé cesty.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Najnižšie položený bod na celej trase bol v nadmorskej výške okolo 1 780 m n. m. Z tejto úrovne som začal svoj 23. deň a celodenné stúpanie. Postupoval som okrajovou oblasťou zvanou Yunga, ktorá sa nachádza na východných svahoch Ánd a tvorí prechodovú zónu medzi juhozápadnými amazonskými vlhkými lesmi a andským regiónom. Vyznačuje sa subtropickým podnebím. Teplota bola počas stúpania dosť vysoká a voda sa rýchlo míňala. Našťastie v každom náznaku osídlenia bol malý obchod s ovocnými šťavami v tekutom alebo v mrazenom stave a veľa čerstvého ovocia.

Približne od výšky 4 000 m n. m. som musel výrazne spomaliť, pretože sa mi vrátili mierne príznaky horskej choroby. Stačilo iba pár dní v nižšej nadmorskej výške na to, aby bolo potrebné znovu celý proces aklimatizácie zopakovať. Pri aklimatizácii sa neprejavuje pamäťový efekt a pri každom poklese je nutné podstúpiť proces znovu. Nečakal ma však žiadny výraznejší úsek nad 4 500 m a zvládol som prejsť na druhú stranu horskej planiny, kde som pri klesaní do údolia našiel ideálne miesto na stan.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.


Trasa pokračovala peruánskym vidiekom, na ktorý asi nezavíta veľa turistov. Pri každom zastavení v dedine sa hneď okolo mňa zišli miestni obyvatelia, vypytovali sa ma klasické otázky, odkiaľ som a kam mám namierené. Pri mojej odpovedi, že pochádzam zo Slovenska, nemali ani tušenie, kde to je, niektorí, najmä tí starší, sa chytali na Československo, ale pre jednoduchosť som spomenul iba Európu.

Keď som povedal, že mám namierené do Cusca, iba prikývli a odsúhlasili mi smer mojej jazdy. Niektorí iba nechápavo krútili hlavou, iní mi zase ponúkli odvoz. Vtedy som si uvedomil, že Cusco už nebude ďaleko, aj keď v Peru sa vzdialenosti merajú v oveľa väčších mierkach, ako u nás. Postupne som cez dedinky a lesy prekľučkoval k ďalšiemu miestu, kde som strávil noc.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.



Skoro ráno som prešiel cez poslednú náhornú plošinu, kde sa mi vynorili spomienky na mrazivé dni v severnej časti Peru. Plošina bola celá pokrytá snehom a fúkal tam nepríjemný mrazivý vietor. Tento úsek bol však relatívne krátky a odmena v podobe zjazdu stála za to.

Zjazd do údolia spomínanej rieky Apurímac bol bezpochyby jedným z najkrajších, aký som kedy absolvoval. Viac ako 40 km prvotriedneho gravelového povrchu ma previedlo od zasnežených hôr cez lesy a planiny ponad strmé údolia, kde by akákoľvek chyba mohla skončiť fatálne, až na úroveň rieky (2 100 m n. m.) Zjazd som prerušil iba zastávkou na raňajky v dedine Cotabambas. Po raňajkách som pokračoval až k miestu, kde sa mi v protisvahu ukázala legendárna cesta Curvas de Huanchaca. Pohľad na cestu ma priviedol k trochu zmiešaným pocitom: na jednej strane som bol fascinovaný samotnou cestou, no zároveň som cítil obavu z tohto stúpania.


Stúpanie tvorí 24 otočiek a niektoré úseky dosahujú až 17-percentný sklon. Cestu lemuje množstvo krížikov, ktoré som prestal počítať pri čísle 15. Počas stúpania bolo veľmi horúco, prišla mi preto vhod ponúknutá voda od cestárov. Mimochodom, v Peru sa starajú aj o štrkové cesty, ktoré sú vo veľmi dobrom stave, častokrát lepšie, ako tie asfaltové. Doslova gravelový raj! Prejdením poslednej serpentíny som sa ocitol na vrchole opačnej strany rieky Apurímac. Potom ma už len čakala jazda po ceste, ktorá kopírovala vrstevnice, čo mi dovoľovalo postupovať rýchlejšie.


Noc v stane som strávil prepočítavaním kilometrov a výškových metrov, ktoré som mal v pláne absolvovať na ďalší deň. Do Cusca to nebolo ani málo, ani veľa, ale na mne sa už podpisovala únava, no zároveň som bol odhodlaný.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Ráno ma čakalo pekné počasie s príjemnou teplotou a výbornou atmosférou. Ešte som netušil, že toto bude moje posledné prebúdzanie v stane a posledné obliekanie sa do špinavých cyklistických vecí na tomto prechode.

Stojí to veľa fyzických a psychických síl, ale málokde sa dá zažiť tak autentický pocit z neprebádaných území.

Jazda cez vidiek bola priam ukážková. Nádherný traverz západnými svahmi hôr, ktoré ma oddeľovali od posvätného údolia Inkov, bol ako vystrihnutý z dávnych expedícií conquistadorov, ktorých tu lákali príbehy o neobjavených miestach. No na rozdiel od nich som sa namiesto nepriateľských domorodcov väčšinou stretával s dobrými a nápomocnými ľuďmi. Po traverze som dorazil do malej osady, ktorá nebola ani na mape, ale z nejakého dôvodu sa tu nachádzala škola.


Na malom námestí ma oslovil pán, či nie som hladný a ponúkol mi obed na školskom dvore. Ako sa ukázalo, bol to učiteľ zo školy. Školské obedy v malých dedinách majú svoje vlastné špecifiká. Miestne ženy pripravujú jedlo priamo vo svojich domácnostiach a potom ich prinesú na školský dvor. Tento spôsob stravovania nie je len praktický, ale aj symbolický, pretože zdôrazňuje spolupatričnosť a starostlivosť celej komunity.

Posilnený dobrým obedom som prešiel cez hrebeň, ktorý ma oddeľoval od údolia, kde ležalo mesto Cusco. Predo mnou bolo ešte 60 km a posledné výraznejšie stúpanie. Pri sebe som mal ešte nejaké jedlo, ktoré som už nemal v pláne jesť, preto som ho daroval prvému farmárovi, ktorého som stretol na ceste. Netušil som, že človeku môže urobiť takú radosť obyčajná konzerva tuniaka, pečivo a čokoláda. Nabudený dobrým skutkom som sa stále približoval k mestu a keď na mojom Garmine píplo posledné krátke stúpanie, snažil som sa ho zdolať čo najrýchlejšie.

Z priesmyku nad Cuscom bol nádherný výhľad na samotné mesto, rozsiahle údolie, okolité hory a v diaľke bolo vidno aj úchvatné pohorie Cordillera de Vilcabamba s najvyšším vrchom Salcantay. Po krátkom oddychu som už len absolvoval zjazd dole do mesta. Postupne som prechádzal cez predmestské slumy, kde život pulzoval svojím vlastným rytmom.


Chaotická premávka, túlaví psi a všadeprítomný neutíchajúci ruch vytvárali typickú juhoamerickú atmosféru. Napriek tomu všetkému malo Cusco svoje osobité čaro, ktoré bolo umocnené množstvom spomienok, ktoré som za posledné dni zažil. V tichej uličke som spravil cieľovú fotografiu a zamieril som k hotelu, kde som si doprial vytúžený oddych.

Odkaz na trasu nájdete na tomto odkaze.

Zhrnutie a zhodnotenie

• Celá trasa: odkaz na komoot
• Počet dní: 26 (+ 1 voľný deň)
• Dĺžka: 1 848 km
• Stúpanie: 41 920 m
• Počet cyklistov na trase: 7
• Počet mechanických problémov: 3
• Počet prečítaných kníh: 2 (Peru - stručná historie států - Roedl Bohumír, Záhady Peru - Arnošt Vašíček)
• Najvyšší bod: 4 990 m n. m.
• Najnižší bod: 1 780 m n. m.
• Celý príbeh prechodu Peru: 1. časť, 2. časť

Trasa sa dá prejsť rôznymi spôsobmi, môžete zvoliť prechod na ťažkých turistických bicykloch alebo sa rozhodnúť pre hodnotný športový výkon, napríklad s podporným tímom. Je potrebné ale myslieť na to, že to nie je v žiadnom prípade zadarmo. Stojí to veľa fyzických a psychických síl, ale málokde sa dá zažiť tak autentický pocit z neprebádaných území.

Ja som sa rozhodol pre zlatú strednú cestu a teda športovo-dobrodružný štýl. Chcel som si prechod cez jednu z geograficky najrozmanitejších krajín na svete užiť so všetkým, čo k tomu patrí.

Prespával som čo najviac v stane alebo v poskytnutých prístreškoch. Skromné ubytovanie bez teplej sprchy som využíval len veľmi zriedka, najčastejšie po sérií náročných nocí, kedy som už bol na dne svojich síl. Zároveň som chcel prechod absolvovať v čo najkratšom čase, vzhľadom na ambiciózny plán a krátkosť času som niekedy musel „pritlačiť na pílu“, čo sa ale v týchto podmienkach nevypláca.

Preto som v sedle, niekedy aj mimo sedla, trávil celé dni. Je potrebné brať do úvahy faktor vysokej nadmorskej výšky, všetko trvá násobne dlhšie (okrem zmeny počasia). Je veľmi dôležité sledovať srdcový tep a stále dopĺňať tekutiny.

Na takýto štýl prechodu je tiež nevyhnutná minimalistická a ľahká výbava. Premyslieť si, čo je skutočne potrebné. Ak sa na to spätne pozriem, našiel som vhodný balans, nechýbalo mi nič a zároveň som nemal nič navyše. Zvolil by som iba ľahší prevod a benzínový varič.

Skoro všetky problémy na ceste je možné vyriešiť, všade sa nájdu ochotní ľudia. Zároveň ale jedným dychom dodávam, že všetkých ľudí na horách si netreba idealizovať, najmä v tých najodľahlejších častiach. Niektorí nie sú veľmi zvedaví na nejakého „gringa” na bicykli a jeho problémy.

Napriek náročnosti mi táto cesta ponúkla pohľad na Andský región z jedinečnej perspektívy, spojený s nezabudnuteľnými zážitkami a výzvami. Prešiel som okolo významných štítov, cez nádherné údolia a kaňony, okolo jazier a búrlivých riek, cez chladné a nehostinné Altiplano, desiatky epických priesmykov a množstvo roztrúsených dedín, ktorých názvy si pamätám len veľmi rozmazane, ale každý z týchto ťažko vybojovaných metrov sú pevne vryté do mojej pamäti.

Ďakujem MTBIKER tímu za možnosť uverejnenia tejto série článkov a čitateľom za pozitívne ohlasy. Dúfam, že sa mi podobná príležitosť so zaujímavým projektom naskytne čo najskôr.