Peru – prechod cez bikepackingový klenot (2. časť)

Sólo prechod cez drsnú a odľahlú prírodu pozdĺž Ánd, kde neexistuje prakticky „rovná“ cesta. Celá trasa sa dá prirovnať k horskej dráhe v podobe náročných priesmykov a hlbokých údolí.

Po aklimatizačnom pobyte na mňa skoro ráno čakal odvoz do malej osady Pachacoto, južne od Huarazu. Táto trasa mi nebola veľmi odporúčaná, išlo skôr o nezaujímavý úsek a ja som nemal chuť strácať čas na ceste plnej áut a bezohľadných šoférov. Chcel som byť predsa čo najrýchlejšie v horách.

Deň 1 – 4 (Pachacoto – Oyón)

Prvá etapa viedla cez južný koniec pohoria Cordiliera Blanca do banskej dediny Huallanca. Už po pár kilometroch som vstúpil do národného parku Huascarán. Táto oblasť je známa veľkou rozmanitosťou divokej flóry a fauny a neobyčajnou ju robí aj výskyt rastliny Puya raimondii, ktorá môže dorastať až do výšky 15 metrov. Našli sa tu aj archeologické pozostatky starých kultúr, a to vďaka nálezu jaskynných kresieb.

Do sedla vo výške 4820 m som prišiel krátko pred obedom. Zo sedla je možné odbočiť k ľadovcu Pastoruri. Je to jeden z mála ľadovcov v tropickej časti Južnej Ameriky, ktorý ale rýchlo ustupuje. Mal som v úmysle ho navštíviť, no počasie sa náhle zmenilo a prišla prvá snehová búrka sprevádzaná hrmením. Ľadovec som musel vynechať a pokračoval som v ceste, ktorá prechádzala cez sériu sediel vysokých 4800 až 4900 m. Z času na čas sa mi naskytli výhľady na okolité štíty hôr a hlboké údolia pod cestou.


V závere dňa som sa celý premočený napojil na asfaltovú cestu a nasledoval zjazd do dediny Huallanca. Poriadne som vymrzol a na konci dňa som dúfal v horúcu sprchu. Pred náročnými dňami, ktoré som mal pred sebou, som si chcel dopriať ešte trochu oddychu. Tu som ale narazil na problém, ktorý ma sprevádzal počas skoro celého prechodu. V odľahlých častiach Peru je horúca sprcha vzácnosťou, takže mi po fyzicky náročných dňoch neostalo nič iné ako otužovanie v studenej vode.


Nasledujúce ráno ma čakal nástup do jednej z najťažších častí celej trasy - hike&bike prechod cez pohorie Cordillera Huayhuash. Na celom 115 kilometrovom úseku z Hullanca do Oyónu nie je možné doplnenie akýchkoľvek zásob. V dedine som preto dokúpil jedlo a vyrazil som skoro ráno smerom na juh. Trasa viedla po dobrej štrkovej ceste a asi po 30 km som odbočil k prudkému stúpaniu a prvému chodeckému terénu. Na úseku dlhom 2,5 km som nastúpal cez 500 výškových metrov do sedla Cacanapunta (4700 m).

Sedlo predstavuje vstupnú bránu do legendárneho Huayhuash treku. Z priesmyku som cez najnáročnejšie úseky musel bicykel tlačiť. Neskôr bol terén dobre zjazdný a nebyť chyby v navigácii, zašiel by som na bicykli až po miesto, kde som mal v pláne prenocovať. GPS súradnice ma ale viedli tesne pozdĺž hrebeňa, kde boli síce skvelé výhľady na hory, ale terén technicky obtiažny. Hoci cesta bola na mapách značená ako oficiálna trasa, nikoho som tam nestretol a chodník sa často strácal. Postupoval som veľmi pomaly a často som striedal chôdzu a jazdu na bicykli. Večer som unavený dorazil k prvému kempu. Počasie sa opäť rýchlo zmenilo. Takmer som nestihol postaviť stan a schovať sa pred prichádzajúcou snehovou prehánkou.


Čakal ma prvý nocľah vo výške 4300 m. Príznaky horskej choroby majú tendenciu prejavovať sa hlavne v noci, a tak som si navaril dostatočné množstvo čaju na udržanie hydratácie. Noc sa zdala byť napriek tomu dlhá a pociťoval som mierne bolesti hlavy, čo mi skomplikovalo zaspávanie.


Teplota do rána klesla pod bod mrazu a všetky veci, ktoré som si mal na seba obliecť, boli zamrznuté. Tento nepríjemný proces sa však stal súčasťou mojej každodennej rutiny. Ráno bola ešte hmla, no v priebehu obliekania sa obloha vyjasnila a pred stanom sa mi naskytol úchvatný výhľad na hory Jirishancu (6094 m) a Rondoy (5870 m).


Predo mnou bol ďalší deň. Na mnohých miestach ostal po prehánke ešte sneh, ktorý sa miešal s blatom a poriadne komplikoval pohyb na bicykli. Na niektorých úsekoch som jazdu vzdal a musel som bicykel tlačiť. No nebolo to vôbec zlé miesto na tlačenie bicykla. Panorámy hôr boli fascinujúce. V prvom priesmyku som obehol skupinu turistov so sprievodcom, ktorí si užívali prechod medzi jednotlivými kempami naľahko. Ostatný náklad im prenášali osly s jazdcami na koňoch a v nasledujúcom kempe ich čakalo pripravené jedlo a stany.

Teplota do rána klesla pod bod mrazu a všetky veci, ktoré som si mal na seba obliecť, boli zamrznuté.

Z priesmyku nasledoval zjazd k jazeru Carhuacocha. Nad jazerom je miesto s perfektným výhľadom na hory: Siula Grande (6344 m), odohral sa tam jeden z najsilnejších horských príbehov, ktorý bol potom knižne spracovaný samotným aktérom, Joe Simpsonom, pod názvom „Touching the Void“ alebo „Pád do ticha“; Yerupaja (6635 m) je druhá najvyššia hora v Peru a najvyššia v pohorí Huayhuash a Yerupaja Chico (6089 m). Vrcholy hôr boli v oblakoch, ale to im iba pridalo na dramatickosti!


Na konci dňa som ešte stretol dvoch cykloturistov, ktorí obdivovali moju ľahkú výbavu a ja zase ich odhodlanie prechádzať tak náročný terén s plne naloženými bicyklami. Zaželali sme si veľa šťastia a pokračoval som k ďalšiemu miestu na spanie. Noc bola opäť mrazivá s nedostatkom spánku.


Tretí deň na Huayhuash treku som bol odhodlaný prejsť až do mesta Oyón a napojiť sa na pôvodnú trasu PGD (Peru Great Divide). Oproti predchádzajúcemu dňu bol terén zjazdnejší a postup rýchlejší (rýchlejší = priemerná rýchlosť 7 km/h). Počasie bolo zamračené, no aspoň som nestrácal veľa času fotením. Pred sebou som mal dve sedlá. Cez prvé som prešiel v snežení a v hmle. Vyjasnilo sa až pred zdolaním posledného priesmyku vo výške 4800 m. Výstup do sedla bol miestami dobre zjazdný, ale tesne pod ním bolo množstvo veľkých voľných kameňov a veľa strmých úsekov.


Posledné metre som bol opäť prinútený zosadnúť z bicykla. Oproti sedlu sa rozprestiera susedné pohorie Cordillera Raura. Chvíľu som si užil túto tvrdo vybojovanú odmenu a začal som zostupovať dole. Nasledoval neuveriteľný 30 km zjazd pozdĺž hrebeňa, okolo jazera Sura Saca a pasúcich sa koní.


Napriek mnohým peším úsekom a technickej náročnosti sa prechod Huayhuash treku radí medzi moje najpamätnejšie hike&bike túry. Do mestečka Oyón som prišiel podvečer, kde som si doprial skromné ubytovanie so studenou sprchou a na večeru Lomo saltado.

Deň 5 – 10 (Oyón - Llapay)

Z Oyónu ma čakalo prvé tiahle stúpanie (25 km, 1550 v. m.) do priesmyku vo výške 4890 m. Stúpanie do sedla prebiehalo bez zjavných komplikácií, zrejme sa už prejavila dokonalá aklimatizácia po posledných dňoch a nociach strávených nad 4000 m. V oblasti okolo priesmyku prebieha rozsiahla banská činnosť (pravdepodobne ťažba zinku), ktorá nepozná hraníc, následkom čoho je zničené životné prostredie. Postupne ako som schádzal na druhú stranu priesmyku, do ďalšieho údolia, krajina nadobúdala iný charakter. Prechádzal som nádherným kaňonom s vysokými skalnými stenami popri divokej rieke Checras. Míňal som termálne pramene a klesal som až na úroveň 3000 m k osade Picoy. Predo mnou bolo ďalšie dlhé stúpanie do sedla Abra Chucopampa. Vedel som, že v ten deň tam už nedôjdem, ale aspoň niečo uberiem z 1850-metrového prevýšenia.

V osade Parquin som sa zastavil v malom obchode. Hneď ako som vošiel dovnútra, privítala ma miestna pani. Z návštevy bola veľmi nadšená, asi tam počas roka nezavíta veľa turistov. Kúpil som si od nej ovocie a Inca Colu. Keď som jej povedal, že mám namierené do priesmyku Chucopampa (4850 m), zvážnela a snažila sa mi vysvetliť, že po zotmení sa po horách pohybuje duch Supay. Spätne som si zistil, že je považovaný za boha smrti a vládcu Ukhu Pacha, podsvetia Inkov.


Krátko pred zotmením som pokračoval z dediny smerom k priesmyku, krajina bola suchá a vyprahnutá. Hľadal som miesto na stan, keď mi náhle došlo, že nemám so sebou vodu. Predstavovalo to značný problém, pretože vodu som potreboval nielen na udržanie tekutín, ale aj na zalievanie dehydrovanej stravy. Návrat do dediny by bol pomerne zdĺhavý a smerom hore k priesmyku podľa máp nebol v blízkosti žiadny prameň. V diaľke som počul motorku, čo je najčastejší peruánsky dopravný prostriedok v náročnom teréne medzi dedinami. Vybehol som na cestu, zamával na motorkára a dohodol sa s ním, či by nezbehol dole do dediny po vodu. Súhlasil, tak som mu dal skoro všetky moje fľašky, no už sa viac neukázal... Ostal som bez fľašiek aj bez vody. Asi na tých zlých duchoch niečo bude...

Ďalšie ráno som bez vody musel zdolať okolo 850 v. m. Stúpanie bolo veľmi náročné, s množstvom úsekov nad 12 %. Na mape bolo naznačených niekoľko prameňov križujúcich cestu, všetky však boli vyschnuté.

Peruánci to nazývajú El Silencio – zvláštne, niekedy až strašidelné ticho, ktoré prevláda na vysočine.

Vodu som doplnil až za priesmykom Chucopampa (4 850 m). Nasledovala krátka jazda po náhornej plošine, potom dlhý zjazd do údolia nad dedinu San Miguel de Vichaycocha (na úroveň 3700 m) a odtiaľ opäť dlhé stúpanie. Plán bol zájsť k jazeru Yanawayin (4370 m). Síce bolo ešte malo hodín, keď som k nemu dorazil, no nad horami sa začali tvoriť tmavé mračná a v diaľke bolo počuť hrmenie. Rozhodol som sa preto ostať spať pri jazere.


Stan som si rozložil za ruinami domov, kde som chytil internetový signál a tak som využil dlhú chvíľu čítaním. Na mieste, kde som postavil stan, sa v roku 1971 odohrala obrovská tragédia. Do jazera spadla kamenná lavína, ktorá vytvorila tridsaťmetrovú vlnu a zničila banský tábor Chungar. Tragédia si vyžiadala približne 600 ľudských životov. Pomyslel som si, že toto je ozaj „ideálne“ miesto na stan a za zvukov hrmenia som unavený zaspal.

Siedmy deň som začal na náhornej plošine a preto som pred sebou nemal výrazné stúpanie. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, prešiel som cez niekoľko malých osád a v poobedných hodinách som začal stúpať do jediného priesmyku tohto dňa – Abra Sungar (4900 m). Odtiaľ ma čakal už iba dlhý zjazd do dediny Casapalca.

Nasledujúci deň som zamieril k priesmyku Punta Ushuayca (4930 m). Počas stúpania som dobehol britský pár, ktorý bol na ceste 15 mesiacov. Začali v Calgary a mali v pláne prejsť až do Ushuaia v Argentíne. Po krátkom rozhovore som pokračoval v ceste opäť sám. Prešiel som až pod priesmyk Abra Suijo (4706 m), kde som strávil noc s výhľadom na jazero Tototral a pohorie Pariacaca.


Z vysočiny ma cesta popri rieky Canete zaviedla do osady Vilca. Z dediny som ďalej pokračoval kaňonom s výhľadom na rieku, ktorá preteká úzkou terasovitou dolinou až do Huancaya. Huancaya je považované za hlavné mesto prírodnej rezervácie Nor Yauyos-Cocha so základnou turistickou infraštruktúrou.


Bolo ešte málo hodín, tak som cez mesto iba prešiel a pokračoval ďalej. Zrazu som v ľavej nohe pocítil neprirodzený pohyb. Uvedomil som si, že mám úplne vykrútenú kľuku a vypadnutú poistku. Vrátil som sa naspäť do Huancaya, kde som strávil noc a pokúsil sa kľuku opraviť.

Nasledujúci deň ale problém pretrvával. Dostal som sa aspoň do dediny Llapay, kde som si od miestnych obyvateľov vybavil pripojenie na internet a hľadal najbližší servis bicyklov. Nemožné sa stalo skutočnosťou a podarilo sa mi nadviazať komunikáciu so servisom v meste Huncayo, vzdialenom 115 km. Ani som si neuvedomil a okolo mňa sa zišla polovica osady a nasledovalo hľadanie šoféra a dohadovanie ceny. Miestni stále odo mňa odbiehali a následne pribiehali s rôznymi ponukami. Nakoniec som sa dohodol s iniciatívnym šoférom Carlosom, ktorý som mnou následne strávil celý deň.

Cesta do Huancayo viedla úzkym, hlbokým kaňonom a cez horské sedlá. Kým v servise opravovali kľuku, Carlosa som zatiaľ pozval na obed. Aj napriek tomu, že on nevedel anglicky a ja španielsky, v mnohom sme si rozumeli. Tam mi povedal, že jeho povolanie je šofér a rozváža učiteľov a žiakov po malých osadách. Kto v ten deň žiakov a učiteľov odviezol zo školy, netuším. Navzdory technickým problémom to bol celkom príjemný deň, ktorý bol spestrením tohto prechodu. Do osady Llapay sme sa vrátili až neskoro v noci. Na noc som sa rozložil pod prístreškom kúsok za dedinou.

Deň 10 – 13 (Llapay– Huancavelica)

Po „oddychovom“ dni ma čakal priesmyk Punta Pumacocha (4990 m), ktorý je jeden z najnáročnejších priesmykov na celej trase. Z Llapay to je 35 km kontinuálneho stúpania s 2160-metrovým prevýšením. Na prejdenie priesmyku je potrebné mať kúsok šťastia. Lavíny, silné sneženie a zosuvy pôdy sa môžu vyskytnúť kedykoľvek a niekedy môžu cestu úplne zablokovať.


Do priesmyku som dorazil krátko poobede. Potom nasledovalo niekoľko dní jazdy po Altiplane. Krajina bola pustá, chladná a veterná. Peruánci to nazývajú El Silencio – zvláštne, niekedy až strašidelné ticho, ktoré prevláda na vysočine. Pohyboval som sa v nadmorskej výške od 4000 po 4600 m. Teploty v noci a nad ránom klesali hlboko pod bod mrazu, čo znamenalo zamrznuté fľaše s vodou a komplikácie pri balení. Jazda na bicykli bola utrpením, kým nevyšli prvé lúče slnka, ak vôbec vyšli. Zamrznuté ruky a nohy som len s ťažkosťami dokázal zahriať a už nasledoval ďalší zjazd, v ktorom som opäť poriadne vymrzol.


Cestou som míňal množstvom kamenných obydlí, v ktorých žijú farmári. Len zriedka som zavítal do malej osady, kde som si v skromných obchodoch, zvaných tienda, dokupoval zásoby. Napriek drsnej krajine sa po prekonaní každého sedla prostredie nenápadne menilo.

Na 12. deň prechodu som zišiel do malej osady San Juan de Jerusalén, kde mi domáci poskytli ubytovanie s posteľou a kopou teplých prikrývok z alpaky. Napriek mojej viditeľnej únave okolo mňa pobehovali zvedavé deti, pre ktoré som bol atrakciou. Nakoniec to došlo až do štádia, že mi bol pridelený miestny SBS-kár, ktorý stál pred dverami a zabezpečoval moju „ochranu“.


Po niekoľkých dňoch strávených v chladnej a drsnej andskej krajine som sa už nemohol dočkať príchodu do jediného mesta na celej trase – Huancavelica. Od mesta ma delilo ešte jedno dlhé stúpanie. Tešil som sa na deň voľna, posteľ, horúcu sprchu a lepší výber jedla.

Mesto bolo bohatým baníckym centrom, v ktorom sa ťažila ortuť. Nachádza sa tu množstvo pamiatok z koloniálnej éry, pekné námestie a množstvo kostolov. Po príchode som navštívil miestne trhy a vychutnal si večernú atmosféru.

Na druhý deň som si mal prevziať plynové kartuše, ktoré mi odoslal z Huarazu môj kamarát Mirko, s ktorým som sa spoznal počas môjho aklimatizačného pobytu. Peruánska pošta ale zlyhala a kartuše nedorazili. V celom meste som nenašiel ani jeden outdoorový obchod, čo je zvláštne, pretože mesto sa nachádza v horách. Neostávalo mi nič iné, iba kalkulovať, ako vydržať s plynom až do konca prechodu, keďže nikde na trase už nebolo možné kartuše dokúpiť. Doplnil som zásoby, spravil základnú údržbu bicykla a pripravil sa na ďalšiu kapitolu peruánskeho dobrodružstva...