Reportáž: MTBIKER Hornonitrianska Enduro Séria - „klzisko“ v Jasenskej

Tento rok som sa rozhodol pretekať na oči a spraviť si také osobné „blinduro“. Či to bola správna voľba? Výsledku to rozhodne nepomohlo.

Celý minulý rok som mal v pláne absolvovať aspoň jedno kolo, no okolnosti mi nepriali. Vždy mi do toho niečo prišlo a nakoniec rok ubehol, ani neviem ako a už tu je nová lokalita. Bikepark Jasenská nahradil bikepark Drozdovo, čo mi vôbec nevadilo. Jednak je to pre mňa bližšie a trate aj trochu poznám.

Prší, prší, len sa leje

Celý týždeň hlásili dážď a na víkend to tiež nevyzeralo nádejne. Keďže v Jasenskej je dosť veľa koreňov, váhal som, či má zmysel vôbec chodiť. Predsa len, nejazdím už toľko, čo kedysi a boli tam isté obavy, aby som preteky zvládol bez ujmy. Ako ale dni ubiehali, počasie sa menilo a už ani ten víkend nevyzeral najhoršie. Na sobotu ešte hlásili pršať, no nedeľa mala byť už pekne slnečná.

S prichádzajúcim piatkom som dumal, čo spraviť, ale nakoniec to rodinné povinnosti vyriešili za mňa. V sobotu som sa rozhodol obetovať tréning a líhal som si do postele s budíkom nastaveným na 6:00 s tým, že ak ráno bude pekne a nebude mokro, tak pôjdem. Žena ma vysmiala, že tak zavčasu ja nevstanem a aj tak nikam nepôjdem. To ma heclo a budík som posunul len raz na 6:05.


Z okna to vyzeralo na nádherný slnečný deň. Dal som si výdatné raňajky, kdesi-čosi a už som ťahal bicykel z pivnice. Pocit hrdosti a nadšenia, že som sa dokopal konečne ísť, ma s postupným približovaním sa k miestu konania opúšťal. Čím som bol bližšie, tým oblačnosti pribúdalo a teplota klesala. Zaparkoval som hneď vedľa kolegov z MTBIKER-u a išiel ich pozdraviť a pozisťovať, ako vyzerajú trate.

Tréning mi chýbať nebude

A aj som to držal, kým neprišla jedna ľavotočivá zákruta, kde mi tak „ustrelilo“ kolesá, že som skončil na zemi.

Sobota bola podľa ich slov výdatná. Trate mokré, korene šmykľavé a párty večer fajnová. Po tréningu si užili slalom a súťaž v skoku do diaľky. Slalom na mokrej lúke musel byť naozaj extrém. Trate sa nejak extra nelíšili od tých bikeparkových, takže až také „blinduro“ to pre mňa nebude, myslel som si, a podľa ich slov to bolo skôr o tom prežiť, ako najazdiť si to.


Trošku spokojnejší som sa išiel zaregistrovať. Tam som sa po dlhšej dobe videl s organizátormi, tak sme prehodili pár slov. Škoda, že som nemal pri sebe hotovosť. Na registrácii mali naozaj pekné šiltovky s logom enduro série. Nabudúce budem na to myslieť. Ako to už býva zvykom, opäť im vypadli nejakí pomocníci, tak na poslednú chvíľu zháňali dobré duše na výpomoc. Našťastie sa vždy niekto nájde a myslím, že všetko dobre pokryli. Stále zabúdam, že už jazdím na „é-čku“, tak som sa musel na registráciu vrátiť a zmeniť si kategóriu.

Prepnúť do race módu

No po prechode cez cestu začína pravé rodeo.

Zložiť bicykel, obliecť sa do bikového, načrieť do štartovacieho balíčka, kde okrem čísla boli aj iné darčeky, napr. gél od SiS a nálepka enduro série. Nasledoval riders meeting a štart o 10:05. Výšľap nebol dlhý, iba niektoré úseky boli dosť rozblatené a šmýkalo sa. Všetky trate začínajú z hornej stanice lanovky, kde bola postavená aj občerstvovačka s dobrotami a pivom.


Áno, sú to asi jediné preteky, ktoré poznám, kde si môžete dať na občerstvovačke pivo. Nebudem klamať, jedno som si dal. Nejde mi ani tak o výsledok, ako o zážitok. Na bedni aj tak neskončím. Keďže som jazdil v skupine s kolegami, nebola núdza o dobrú náladu, a tak čakanie na štart RS-iek rýchlo ubiehalo. Nehovoriac o tom, že ľudia sú vo všeobecnosti na tejto akcii uvoľnení, a tak nie je problém pokecať s kýmkoľvek, či už pri výšľape, alebo pri občerstvovačke.


Nálada ma ale prešla, keď som sa postavil na štart prvej RS-ky, myslím, že to bola trať EN-V. Tri, dva, jeden, IDEŠ, IDEŠ, IDEŠ! Trať sa dá dobre čítať aj na oči, no korene ešte neboli preschnuté, tak som mal čo robiť, aby som to udržal. A aj som to držal, kým neprišla jedna ľavotočivá zákruta, kde mi tak „ustrelilo“ kolesá, že som skončil na zemi. No nič, vstávam a idem ďalej. Pád už máš za sebou, hovorím si, tak už to môže byť len lepšie. Táto prvá trať mi prišla „najfyzickejšia“. Nebola veľmi prudká a obsahovala aj „šliapavé“ úseky.

Do cieľa som prišiel zadychčaný a s pocitom, že mi to príliš nevyšlo. Nevadí, treba sa rozjazdiť.

To bolo prekvapenie, keď som našiel na údajnú „lavicu“ a na odraze zrazu uvidel dieru.

Opäť výšľap, hodiť niečo do seba, namiesto piva tentokrát ionťák od SiS a pokecať na občerstvovačke. Nasleduje druhá trať s názvom All Natural All. Prudšia a viac koreňová ako prvá, začiatok už preschnutý, vravím si, ako super. No po prechode cez cestu začína pravé rodeo. Tu sa vlhkosť stále držala a korene v prudkom teréne dali zabrať. Celý úsek som zišiel s jednou nohou vypnutou z pedálu a aj to som mal čo robiť. Nakoniec prechádzam cieľom bez pádu.


Tretia RS-ka bola najobávanejšia. Po dažďoch v sobotu sa musel jeden úsek prepáskovať nanovo, pretože pôvodný bol príliš náročný a nebezpečný. Tiež obsahovala najviac technický úsek. Ísť túto trať, pôvodne All Natural All 2, bola veru sranda. Aj keď pri rozhovoroch odporúčali ostatní proste len nebrzdiť a pustiť to, tak mne to hlava nedala a dal som to radšej na istotu opäť s nohou von.

... tréning by výsledku pomohol, ale ísť to bez neho bolo úplne niečo iné a pridalo mi to na zážitku.

Posledná štvrtá trať bola Devil’s Trail, ktorá bola už celkom dobre preschnutá. Prírodný charakter vystriedal viac utlačený bikeparkový povrch s klopenkami. Prechádzala okolo známeho rockgardenu, no nešla priamo cezeň, ale organizátori to namotali do takého esíčka s výjazdom už na lúku. Pamätal som si, že na lúke sú tri skoky, a to gap, gap a nazvime to „lavica“. Prvé dva gapy som chcel obísť, keďže som si myslel, že nemám rýchlosť a „lavicu“ stlačiť. To bolo prekvapenie, keď som našiel na údajnú „lavicu“ a na odraze zrazu uvidel dieru.


Namiesto stlačenia som sa rýchlo odrazil, čo to dalo a našťastie to stačilo. Nasledovala rýchla rovinka s prudkou ľavotočivou zákrutou. No, asi budem mať nejaký problém zatáčať vľavo, lebo aj na tejto poslednej zákrute pretekov mi to ušlo a skončil som na hanbu na zemi. Čo najrýchlejšie som sa postavil a do cieľa som dobehol vedľa bicykla.


Nevadí, ja som s výsledkom spokojný. Na to, že som spravil milión chýb a dvakrát spadol, tak to beriem. Nebudem klamať, tréning by výsledku pomohol, ale ísť to bez neho bolo úplne niečo iné a pridalo mi to na zážitku. Nasledovalo prezlečenie sa do niečoho suchého, vyhlásenie výsledkov a tombola. Keďže na bedňu som sa nedostal, skôr ma zaujímala tá tombola, kde boli užitočné veci pre každého „enduráka“ od partnerov Sloger a MTBIKER.


Všetkým organizátorom a zúčastneným ďakujem za super preteky a atmosféru. Naozaj som si to užil. Samozrejme, víťazom gratulujem. Opäť sa mi potvrdilo, že keď sa mi nechce a počasie mi dáva možnosť na výhovorku, tak vtedy sú najlepšie pojazdy na biku. Tu to nebolo inak.

Dúfam, že sa vidíme aj na ďalších kolách vo Veľkej Lehôtke a na finále v Bojniciach. Na to si však budeme musieť počkať. Aspoň mám čas čo-to ešte potrénovať.