Reportáž: Trnava – Rysy - od rána do večera cez pol Slovenska

Táto cykloturistická nonstop jazda napísala 13. júla 2023 už svoje 45. pokračovanie. Poďte si prečítať o tom, ako sa cca 150 cyklistov presúvalo z Trnavy do Tatranskej Lomnice.

Kde to všetko vzniklo?

Nápad prišiel na 30. výročie SNP, a tak sa jazda aj pôvodne volala. Ja som na jazdcov natrafil v roku 2019 pri presune pod Tatry, kde som vtedy plánoval nejakú turistiku. Na konci Važca pri družstve som obiehal dvoch cyklistov, čo mi neprišlo zvláštne. Za zákrutou pod diaľnicou sa objavil celý balík a viacerí z nich mali rovnaké dresy s logom „Trnava - Rysy”.

Po dorazení na miesto ubytovania mi troška googlenia napovedalo, čo to obnáša. Hneď padlo rozhodnutie o mojej účasti. Ročník 2020 sa nekonal, všetci vieme prečo. Prvýkrát som sa na jazdu podujal minulý rok. V hlave som si to pri registrácii ani nevedel predstaviť, či to zvládnem. Všetko ale dopadlo fajn, a tak tento rok prichádza trošku podrobnejší článok.

Výnimočne s veľkým „báglom”

Prezentácia prebieha tradične na internáte Materiálovo-technickej fakulty STU, ako inak, v Trnave. Nakoľko to do Trnavy máme z Hrádku cca 50 km, rozhodol som sa presunúť po práci na miesto určenia na dvoch kolesách. To si vyžiadalo pobaliť všetky potrebné veci do batoha a tento potom niesť na chrbte. Časový harmonogram pre zápis bol stanovený od 16:00 do 19:30, takže bez veľkých problémov a naháňania som z MTBIKER centra vyrazil po skončení zmeny o 16:30. Cca o 18:00 som už videl slovenský „Rím”. Prekľučkoval som sa mestom a mieril na Ulicu Jána Bottu, kde sa nachádza spomínaný internát.


Pred budovou už stálo niekoľko ľudí v jednotných tričkách. Z vestibulu ma šípka nasmerovala doľava do kancelárie. Najprv mi predseda organizačného štábu, p. Moncman, pridelil číslo podľa abecedného zoznamu prihlásených (055). Ponúkol mi ešte informačný bulletin, pohľadnicu, nálepku - respect 1,5 m.

Vždy sa hovorí, že s plným žalúdkom sa všetko robí ťažšie, no ale s prázdnym to nejde vôbec.

Pri ďalších stoloch som postupne dostal dres a tričko, štartový balíček s jedlom a tekutinami vhodnými počas jazdy a nakoniec som si vybavil ubytovanie na internáte pred štartom a v cieli – v hoteli Tatranec v Tatranskej Lomnici. Toto ubytovanie bolo treba zaplatiť pri prezentácii v hotovosti. Zaniesol som si veci na izbu, kde som sa zoznámil so spolubývajúcim; skočil na večeru - už obligátne kuracie stehno s ryžou a išiel som sa ešte peši prejsť do centra Trnavy.

Skorý ranný budíček

Nakoľko bol „ostrý” štart naplánovaný na 3:45 - 3:50, čas budenia som na telefóne nastavil na 3:00. V noci ma medzitým prebrala búrka, ktorá sa prehnala mestom a z večernej predpovede počasia som tiež nebol trikrát nadšený. Podľa nej sme mali od rána moknúť, možno až do obeda. Našťastie ráno vyzeralo všetko lepšie. Všetci jazdci sme sa postretali pred budovou internátu.

Keďže malý autobus mal byť vždy na stanovištiach prvý, tak sme do neho dali veci, ktoré by sme mohli potrebovať aj počas jazdy – štartový balíček, preventívne pláštenku. Zvyšné veci putovali do veľkého autobusu, ktorý mal za sebou aj vlečku s držiakmi na biky, ak by náhodou niekto chcel jazdu vzdať.


Ešte za tmy sme teda vyštartovali smer Hlohovec, Topoľčany. Tempo stanovilo sprievodné vozidlo s p. Moncmanom mierne, opatrné - cca 25 km/h - vzhľadom na počet účastníkov (celkovo nás vyrazilo 132 vrátane 7 žien) a vlhkú vozovku po nočnom daždi. Pred niekdajším mestom piva sa premávka začala zhusťovať, nakoľko niektorí ľudia smerovali do práce, iní po chvíľke z nočnej domov. Mesto sme obišli poza železnicu smerom na Partizánske.

Doobedný presun cez stredné Slovensko

Na pár okamihov sme prešli aj cez môj domovský okres Prievidza a opúšťali sme ho prvým intenzívnym stúpaním na Veľké pole. Cesta v tomto úseku prechádza rekonštrukciou, a tak sme museli ešte o to viac zvýšiť svoju obozretnosť, aby sme nepadli do výkopov.

Tu na bráne čakal narazený sud len pre nás a verte, kofolu som videl v rukách málokomu.

Prvá prestávka bola v pláne výnimočne v obci Píla. Štandardne sa putuje až do Horných Hámrov, kde organizačný štáb kladie vence k pamätníku SNP. Na klasickom mieste sa však nachádzal semafor, a tak sa stálo o dedinu skôr. Počas tejto pauzy nás dobehol dážď, pred ktorým sme mali rešpekt ešte pred „Baťovanmi”. Celý presun Žarnovicou nás teda zmáčali kvapky vody z neba, následne sme až za Žiar nad Hronom dostávali sprchu od zadných kolies našich kolegov jazdiacich pred nami. Po diaľnici nás pustiť nechceli, a tak sme museli prejsť v Hronskej Dúbrave cez úzky most. Následne sme sa cez obec Budča dostali na kraj Zvolena, kde nás v penzióne Stráže čakal obed.

Hurá smerom na Horehronie

Vždy sa hovorí, že s plným žalúdkom sa všetko robí ťažšie, no ale s prázdnym to nejde vôbec. Tak sme po doplnení energie (špagetami na rôzne spôsoby) pokračovali ďalej smer Sliač a obchádzali Banskú Bystricu. Obchádzka viedla cez dedinky Mičiná - Môlča - Šalková. Kto to tam nepoznal, bol zaskočený dvoma ťavími hrbmi, kde sa sklon kopca vie vyšplhať aj k 15 - 17 percentám.

Nevysušená vozovka priniesla niekoľko pádov, vďakabohu, ani jeden tragický. Odnieslo si to len jedno ohnuté koleso na biku. Zvyšok bol „ustlaný“ do trávy, na mäkké. V Šalkovej sme sa opäť všetci počkali, aby sme spoločne mohli pokračovať ďalej do Nemeckej. Ďalšia väčšia pauzička, tentokrát za účelom položenia kvetov k pamätníku SNP.


Relatívne oddýchnutý pelotón vyrazil znovu, tušiac, čo bude po čase nasledovať. Áno, hrebeň Nízkych Tatier sme niekde museli prekonať. Myslím si, že je úplne jedno, ktorým horským prechodom to je, Donovaly, Čertovica alebo Vernár, každý je dostatočne výživný. Organizátori si pre túto nonstop jazdu volia pravidelne Čertovicu. V Mýte pod Ďumbierom nás ešte akurát príjemne osviežil krátky dáždik, a tak sme sa od konca dediny pustili zdolávať 11,5 km s priemerným sklonom 5 %. Po už odjazdených 220 kilometroch to dá človeku zabrať. Musím sa ale priznať, že v porovnaní s minulým rokom som ju vyšliapal o 12 minút rýchlejšie.

Čarovný Liptov

...na druhý deň som teda ešte vystúpil aj na najvyšší voľne dostupný vrchol v našich veľhorách.

Počas celej jazdy sme mali policajný sprievod, a touto cestou sa im chcem poďakovať za bezproblémovú jazdu. Na vrchole Čertovice sme teda mali odobrené jedno pivko, a ani sa nestihlo ohriať. Keď stúpaš hore kopcom, tak musíš aj klesať dole - aspoň tak hovorievali starí otcovia. Po zjazde okolo Vyšnej a Nižnej Boce sme sa dostali do Kráľovej Lehoty. Pokračovali sme po ceste I/18 cez ikonické dedinky Hybe – Pacho, Hybský zbojník; Východná - folklórne slávnosti; Važec - miestna jaskyňa. Na konci Važca pri nemeckom cintoríne bola posledná prestávka, aby sme zvyšok cesty pod Vysokými Tatrami prešli spoločne.

V poslednom okrese – Poprad. Nie, ešte Kežmarok

V porovnaní s ranným tempom sprievodného vozidla sme za Važcom boli až prekvapení, ako sa šofér rozbehol smer Štrba, Svit. Miestami sme „leteli” aj 40 km/h. Po iné ročníky v Štrbe odbočujeme na Štrbské Pleso, ktoré nepripravených vytrestáva posledným výšľapom. Bohužiaľ, už teraz je mi jasné, že ani budúci ročník nepôjdeme cez tatranské osady, keďže aj Cesta Slobody podlieha obnove.

A tak sme si to teda prešli smerom na mesto Poprad, ale popri letisku sme obišli centrum cez sídlisko Veľká a pokračovali na Veľký Slavkov a Mlynicu. Následne na nás ešte čakalo na okraji okresu Kežmarok niekoľko zradných železničných priecestí cez Veľkú Lomnicu a konečne sa dostávame do cieľa v Tatranskej Lomnici - do Hotela Tatranec. Tu na bráne čakal narazený sud len pre nás a verte, kofolu som videl v rukách málokomu.

Dojmy a zážitky

Niektorých tu čakali rodiny a ďalšie dni si spravili predĺžený víkend v Tatrách. Po prebratí si kľúčov od chatiek/izieb hotela, odložíme svoje tátoše, rýchla sprcha a k večeru ideme na guľáš. Už teraz viem s istotou, že moja druhá účasť na cykloturistickej nonstop jazde nebola poslednou. Vždy tu stretnem mnoho rovnako naladených šialencov, ktorým sa neťaží vstávať ráno o tretej, aby mohli spoločne prejsť 310 km s čistým časom jazdy takmer 12 hodín. Popritom zdolať vyše 3 000 výškových metrov.

Nakoľko má jazda názov Trnava - Rysy, na druhý deň som teda ešte vystúpil aj na najvyšší voľne dostupný vrchol v našich veľhorách. Viem, že niektorí išli v sobotu okolo Tatier, čo je ďalších cca 200 km. Možno o rok, keď sa nebudem musieť ponáhľať domov, pôjdem aj ja skúsiť.


Ďakujem všetkým, ktorí toto podujatie pomohli zorganizovať a držím im palce do ďalších ročníkov. Zároveň verím, že sa pridajú ďalší, ktorých takéto niečo oslovilo. Vidíme sa o rok (11. 7. 2024).