Reportáž: UCI Gran Fondo Tre Valli Varesine 2023 - hranica medzi úspechom a neúspechom

Podarí sa mi splniť môj cieľ a kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta 2024 v kategórii Masters?

Cyklistika má mnohé tváre. Občas je fajn len tak vybehnúť s kamarátmi na krátku jazdu a ukončiť ju na zmrzline alebo šálke kávy. Inokedy je zasa skvelé otestovať, kde ležia hranice srdcovej frekvencie za minútu, či koľko wattov dokážeme udržať počas určitého časového intervalu. Vynikajúce však je, že bez ohľadu na to, akou výkonnosťou oplývame, dokážeme si nájsť preteky, ktoré sa môžu stať zážitkom na celý život.

Vysoké ambície a dobrá motivácia sú motorom úspechu

S kamarátom a klubovým kolegom Alexom sme si po spoločných, relatívne dobre odmakaných nordických majstrovstvách pár kilometrov severne od Osla povedali, že sme ešte nedosiahli na strop svojej výkonnosti a mali by sme mieriť na vyššie priečky. A keďže obaja sme veľmi motivovaní a radi pretekáme, stanovili sme si počas dlhej jazdy karavanom domov z Nórska jasný cieľ: kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta 2024 v Dánsku.

Keď si niečo vymyslím, som ako kliešť a nepustím sa toho. A tak som hneď začal zisťovať, ako sa do Dánska dostať. Spôsobov, ako sa kvalifikovať na majstrovstvá v kategórii Masters, je viacero. Najnáročnejšia cesta vedie cez víťazstvo v národných majstrovstvách. A hoci som sa na poslednom majstráku umiestnil na nie zlom šiestom mieste a druhé miesto mi ušlo iba o chlp v záverečnom šprinte, nechcel som sa spoliehať na to, že budúci rok v Linköpingu vystrelí povestná motyka a ja vyhrám.

Druhý a veľmi neistý spôsob kvalifikácie je cez takzvanú „divokú kartu”, keď národný cyklistický zväz vloží dôveru do vašich nôh a nominácia vám padne do náručia na základe dobrých výsledkov počas celej sezóny. S Alexom sme si však vybrali tretí a podľa nás najzábavnejší spôsob kvalifikácie, a to cez umiestnenie sa v top 25 % v jedných z pretekov zo série UCI Gran Fondo World Series.

Taliansko nesklame snáď nikdy

Voľba padla jednohlasne na Gran Fondo Tre Valli Varesine, ktoré sa už tradične koná v Lombardii, iba na skok severne od Milána. Trasa pretekov vyzerala veľmi lákavo, na 125 kilometroch nás čakalo 2 229 výškových metrov stúpania. Kvalifikačných pretekov na výber je však viacero a konajú sa na celom svete - od Talianska cez Turecko, Indonéziu, Austráliu až po Brazíliu a mnohé iné krajiny. Gran Fondo vo Varese bolo však aj z logistických dôvodov najlepšou alternatívou, a tak neostávalo nič iné, než zaregistrovať sa, kúpiť letenky a objednať ubytovanie.

...keď si uvedomila, že nehovoríme po taliansky, začala rozprávať pomalšie a hlasnejšie. Po taliansky…

Oblasť Talianska medzi Milánom a Švajčiarskom je ťažké nemať rád. Nádherné jazerá zrkadlia vysoké hory týčiace sa nad hladinou a tisíce kilometrov hladkých ciest ponúkajú všetko, od rýchlych a scénických pobrežných úsekov, až po strmé a nič neodpúšťajúce stúpania. Nie je náhodou, že Lombardia je domovom viacerých pretekov už od úplných začiatkov profesionálnej cestnej cyklistiky.

Pozrime sa na logistiku

Spôsobov, ako sa dostať do Varese, je viacero. Zo Slovenska by nemal byť problém prifrčať aj autom, s mojím podporným tímom v podobe mojej manželky sme však zvolili leteckú prepravu na linke Štokholm - Bergamo. Večer pred odletom som bicykel v priebehu pár minút zbalil do prepravnej tašky, na ktorú nedám dopustiť. Všetci ste určite zvedaví, či bol do podporného tímu nominovaný aj kocúr Egreš. Ten však ostal u kamaráta Jonteho, ktorého poznáte z mojich predchádzajúcich článkov. Navyše si Egreš ešte stále nevybavil pas, takže je to jeho chyba.

V deň odletu tak stačilo hodiť bike do kufra auta a odviezť sa na letisko. Lúčenie s bicyklom na mieste pre špeciálnu batožinu znášam vždy veľmi ťažko, asi ako keď dieťaťu v pieskovisku zoberiete obľúbenú lopatku. Ale zvládol som to. Čo som však nemal robiť, bolo pozerať sa cez okno terminálu na nakladanie bicykla do úložného priestoru lietadla. Zbytočne som si privodil traumatický zážitok.

Netrvalo to však dlho a už som stepoval na mieste pre výdaj nadrozmernej batožiny na letisku v Bergame, rodisku zmrzliny stracciatella. O pár minút neskôr sme už spokojne kráčali k autobusu, ktorý nás bez problémov odviezol až na železničnú stanicu Milano Centrale. Taška aj s bicyklom cestovala autobusom pohodlne bez potreby nejakého extra príplatku.

Pomaly ďalej zájdeš? Nie vždy

Transport sa ešte ani zďaleka nekončil a nás čakal presun zo stanice Milano Centrale na železničnú stanicu Milano Porta Garibaldi. Prejavil som sa ako skutočný časový optimista, a tak sme podnikli tento presun pešo. Veď, prečo aj nie, taška má kolieska a my sme sa nasedeli už dosť. To som však nepočítal s tým, že na vlak do Varese budeme dobiehať a automatické dvere nášho vozňa sa za nami zavrú naozaj v poslednej chvíli.

Ale história si pamätá iba víťazov a my sme nad neúprosnosťou času vyhrali - takže je všetko v najlepšom poriadku. A to som ešte po ceste stihol uloviť panini s mozzarellou a rajčinami v staničnej reštaurácii.

Vo Varese sme po vylodení sa z vlaku zamierili pešo na ubytovanie objednané cez známu službu pre rezervácie ubytovania u miestnych obyvateľov. Takto sme sa ocitli u asi 75-ročnej pani, ktorá bola taká milá, že, keď si uvedomila, že nehovoríme po taliansky, začala rozprávať pomalšie a hlasnejšie. Po taliansky…

Na miesto sme dorazili v sobotu podvečer a preteky sa konali v nedeľu ráno.

...niekoľko sekúnd naozaj nebolo vidno, okrem svetla cyklopočítačov, nič, iba čierno-čiernu tmu.

A tak žiadne rozjazdenie nehrozilo. Prednosť dostalo vyzdvihnutie štartovného čísla a čipu na meranie času v pretekovej dedinke postavenej v miestnom parku. Nevynechali sme ani ochutnávku miestnej zmrzliny a prechádzku po malom, ale inak veľmi príjemnom starom meste, ktoré bolo svedkom nespočetného množstva profesionálnych aj amatérskych pretekov. Hlavou som však bol niekde úplne inde a nevedel som sa dočkať zajtrajšieho štartu.

Po týždňoch čakania konečne štart

Vyzdvihol som Alexa v jeho hoteli, kde boli ubytovaní, okrem Tadeja Pogačara, aj zvyšní cyklisti z UAE. Tí sa pripravovali na svoje preteky konajúce sa vo Varese a okolí dva dni po našich. Po veľmi krátkom zahriatí sa na miestnych uliciach sme zamierili na štart. Na moje veľké prekvapenie bolo pri štartovej páske pripravené naozaj veľké množstvo pretekárov, a mne sa tak ušlo miesto približne v strede mojej skupiny. Celé štartové pole bolo rozdelené už tradične do rozličných vekových kategórií. Tá moja je určená pre mužov od 19 do 34 rokov a celkom jednoznačne ide o najrýchlejšiu kategóriu.


Nervozita vo mne postupne pribúdala, ale našťastie sa už dobre poznám a vedel som, že so štartovým výstrelom zo mňa opadne. Tak sa aj stalo a o 9.05 h sme ako prvá skupina v počte 304 cyklistov vyrazili. Štart bol naozaj ostrý a už počas počiatočných sekúnd sa ukázalo, že ak chcem pomýšľať na dobré umiestnenie, nesmiem zaspať a pustiť svojich súperov do úniku. Situáciu neuľahčili dva pády hneď v počiatočných minútach pretekov, z toho jeden bol veľmi nepríjemný a nikdy som sa s niečím podobným nestretol.

Trasa totiž viedla cez jeden krátky tunel, ktorý nemal žiadne vnútorné osvetlenie. Zrazu sa celý pelotón ocitol v totálnej tme, niekoľko sekúnd naozaj nebolo vidno, okrem svetla cyklopočítačov, nič, iba čierno-čiernu tmu. A stalo sa to, čoho som sa obával - naokolo som počul krik a zvuk karbónových bicyklov padajúcich na zem. Nejakým zázrakom som sa však udržal vo vertikálnej polohe a pokračoval som v pretekoch bez účasti na tomto nepríjemnom incidente.

Chlieb sa vždy láme v kopcoch

Pred nami bolo tak prvé a najdlhšie stúpanie celého dňa s názvom Alpe Tedesco. Ide síce iba o 4,33 kilometra dlhý kopec, so svojimi 7,1 % však preveril každého z nás. Ja som sa držal svojho plánovaného tempa tesne nad hranicou 300 wattov a na vrchol som sa vyštveral za 16 minút. Nenechal som sa strhnúť tempom mojich prevažne talianskych súperov, hoci ma pomerne veľké množstvo z nich svojou rýchlosťou vyvádzalo z miery.

V zjazde som však ukázal, že sa technicky nemusím za nič hanbiť a niekoľko desiatok pozícií som získal naspäť. Po takých akčných zjazdoch si vždy vravím, že by bolo perfektné mať kameru a spätne sa na taký záznam pozrieť. Prípadní sponzori sa mi môžu ozvať . Niekto by si mohol myslieť, že počas dlhšieho zjazdu sa dá relatívne dobre oddýchnuť.

Kto však preteká, ten vie, že zjazd je nielen mentálne, ale aj fyzicky náročný. Okrem sústredenia sa na každú zákrutu a neustáleho kalkulovania s prijateľným rizikom je totiž dôležité aj nabrať rýchlosť z pomalších zákrut, napríklad pri serpentínach. Práve tam sa dajú získať veľmi cenné sekundy. Horná časť tela tiež musí byť v pohotovosti a prispôsobovať sa podmienkam. So vzpriameným chrbtom a trčiacou hlavou veľkú rýchlosť cyklista len ťažko naberie, zabúdať netreba na neustálu prácu s ťažiskom. Ale nie som Tom Pidcock, a tak prestanem mudrovať a ideme ďalej.

Taktika a hrubá sila v ideálnom pomere

Akonáhle skončilo klesanie a spolu s ostatnými sme sa ocitli na brehu Lago di Lugano so Švajčiarskom po pravej ruke, vytvorili sme skupinu šiestich jazdcov. Talianom sa veľmi nechcelo spolupracovať, a tak som sa spolu s jedným poľským pretekárom striedal na špici skupinky. Tempo bolo naozaj solídne a produkovať 270 wattov pri 45 km/h mi prišlo ako dobrá investícia.

Začali sme sa doťahovať na lepších vrchárov, ktorí síce pokorili prvé stúpanie s bravúrou, nemali však dostatok síl na držanie lepšieho tempa na rovine. Pri obiehaní každého z nich som cielene na krátku dobu zvýšil obrátky, aby sa na náš súkromný vláčik nikto nezahákol.

Môj Wahoo mi zahlásil, že sa onedlho blíži ďalšie surové stúpanie, a ja som vedel, že nastal opäť čas na kontrolovaný výkon. Tentokrát bol však kopec kratší, iba tri kilometre s priemerom 6,1 %. Opäť som sa držal v okolí 305-320 wattov, čo mi tentokrát stačilo na udržanie si mojej pozície. Niektorí jazdci si dokonca mohli prečítať štartové číslo na mojom chrbte.

To som ešte nevedel, že som alergický a celý nasledujúci týždeň budem mať opuchnutú nohu ako slon...

Po týchto počiatočných výstupoch a klesaniach, ktoré sa v menších variantoch a rôznej frekvencii viackrát opakovali, sa utriasli skupinky a poradie sa prestalo výrazne premiešavať. Pri brehu jazera Lago Maggiore sme začali vynikajúco spolupracovať a ja som začal pomýšľať na to, že by mi tá kvalifikácia predsa len mohla vyjsť. To by sa však nemohli začať ozývať kŕče, ktoré ma výrazne pribrzdili vo výkone.

Prakticky som vedel, že už nič svetoborné nevymyslím, lebo akonáhle som sa snažil od skupinky odpútať, kŕče sa začali pripomínať výraznejšie. Bol som prekvapený a trochu sklamaný, lebo som sa cítil vynikajúco a nepodcenil som ani príjem energie. Nie som však zvyknutý na toľké stúpanie a nohy mi to evidentne spočítali.

Hranica medzi úspechom a neúspechom

Posledné stúpanie dňa prišlo už v samotnom Varese. Stále som bol vo svojej skupinke, ktorá dobiehala pretekárov ako na bežiacom páse. Ja som však cítil, že akonáhle začneme naberať posledné výškové metre, ukáže sa, kto ešte bude vládať niečo vymyslieť a odpútať sa od ostatných. To sa podarilo aj mne, avšak opačným smerom.

Posledný kopec som jednoducho nezvládol, keď som bol neustále milisekundu od kŕča. Kto to zažil, vie, o čom hovorím. Hlava veľmi chce a energie je dostatok, svaly však nepustia ďalej. Čo sa chemicky dialo v mojich lýtkach radšej nechcem vedieť, ale moje krvinky určite nezažívali nejakú príjemnú prechádzku ružovou záhradou.

Ako ste už mohli predpokladať, v poslednom kopci som stratil niekoľko pozícií. Presnejšie, niekoľko desiatok. Nevzdával som sa však, stále som veril v šancu na úspech. Zavesil som sa na menšiu skupinku a vsadil som na záverečný šprint, ktorý mi ide dobre. Šprint som vyhral, hoci bez malej drámy to nebolo, keď cyklista predo mnou pri začiatku svojho šprintu takmer spadol, vyklikla sa mu totiž noha z pedálu. Síce som stratil závetrie, ale na môj šprint sa nikto nechytil, a tak som vyhral aspoň tento malý súboj.

Hľadať výhovorky nie je moja disciplína

Po prejazde cieľom som vyskúšal, ako sa leží v centre Varese na trávniku uprostred kruhového objazdu. Trvalo mi pár minút, kým som sa spamätal a vydýchal sa. Konečne som mal aj čas pozrieť sa na moje ľavé lýtko, ktoré ma celé preteky iritovalo a svrbelo. Nečudoval som sa teda, keď som v ňom našiel zapichnuté včelie žihadlo aj s jedovým vačkom.

To som ešte nevedel, že som alergický a celý nasledujúci týždeň budem mať opuchnutú nohu ako slon a nepríjemné bolesti v lýtku. Kto vie, ako ma bodnutie včelou ovplyvnilo počas pretekov? To je však len rečnícka otázka a nemienim sa na nevinný hmyz vyhovárať.

V cene štartovného bol aj obed v „race village”, počas ktorého som si s napätím pozrel celkové poradie. Bolo z toho iba 128. miesto z 304 jazdcov v mojej kategórii, čo na kvalifikáciu nestačilo. Celkovo som sa umiestnil na 231. pozícii z 1 007 štartujúcich mužov. Sklamanie bolo zo začiatku veľké, hoci s výkonom som bol viac-menej spokojný.

Kto ma však pozná, ten vie, že toto zlyhanie ma iba motivuje ešte viac, pretože bez neúspechu neexistuje úspech. A aj preto sa o kvalifikáciu na majstrovstvá sveta pokúsim ešte raz, tentokrát v apríli na Neusiedler Radmarathon neďaleko slovenských hraníc, ktorý je tiež súčasťou UCI Gran Fondo World Series. Vidíme sa?

A koľko to celé stálo?

Viem, že viacerých z vás asi zaujímajú aj praktické informácie spojené s nákladmi na celé preteky. A keďže som amatér ako veľká väčšina z vás, všetko išlo z vlastného vrecka:

• Štartovné: 65 €
• Prenájom čipu: 5 €
• Lekárska prehliadka: individuálne, v závislosti od cenníka vášho lekára. Účasť na pretekoch v Taliansku vyžaduje potvrdenie od lekára vydané na základe vyšetrenia EKG, spirometrie, krvi a moču, že ste zdravotne spôsobilý.
• Parkovanie na letisku na jednu noc:
10 €
• Letenka pre 2 osoby + bicykel: 268 €
• Transport z letiska v Bergame do Milána: 10 €
• Vlak z Milána do Varese: 6 €
• Ubytovanie na jednu noc: 62 € (cena v B&B, najlacnejší hotel bol 3x drahší)