Trnava - slovenský Rím. Či skôr Amsterdam?

Téma cyklistiky rezonuje v mestách čím ďalej tým viac – niet divu, veď počas pandémie nastal hotový cyklistický boom. Trnava však využívanie dvojkolesových tátošov začala podporovať omnoho dávnejšie.

Trnava, mesto, ktoré je ofúkané legendárnym „trnafským vetrom”, sa dá pokojne považovať za taký slovenský Amsterdam. Keď sa prejdete po iných slovenských mestách, cykloservis je hádam všade, kde-tu možno narazíte na cyklochodník a súťaže, či ligy sú snáď ešte väčším „endemitom”. Prečo je teda Trnava taká špeciálna?

Všade samé cyklochodníky

Popravde, musel som pomerne dlho „gúgliť“, kým sa mi podarilo dopátrať k prvému postavenému cyklochodníku v Trnave. Kým na začiatku roku 2007 bolo v Trnave rovných „nula celých nula celých nula nula" kilometrov cyklotrás, v roku 2021 to bolo už zhruba 22 kilometrov. V projektovej dokumentácii je ďalších 25 kilometrov a dohromady sa počíta dokonca so 120 kilometrami cyklotrás. Na mesto, cez ktoré rýchlym krokom prejdem za trištvrtehodinku, nie zlé.


Je tu však krásne vidno, že kde je vôľa, tam je cesta. Za tých 15 rokov sa tu mnoho ulíc zrekonštruovalo a najmä v posledných rokoch je cyklochodník pri takejto rekonštrukcii takmer pravidlom. A úprimne, doslova ma hreje pri srdci, keď vidím, ako to postupne dostáva logické kontúry a dokážem sa dostať cez celé mesto bez toho, aby som zišiel na cestu.

Nemenej dôležité je aj plánované spájanie mesta s okolitými obcami, keďže mnoho ľudí sa zúčastňuje aj kampane - „Do práce na bicykli". Nech nehovoríme len o budovaní, mesto napríklad pristúpilo k úplnému zákazu jazdenia na bicykli po pešej zóne na Hlavnej ulici v centre z dôvodu ochrany chodcov – osobne plne podporujem, veľakrát je tam „plnka“.

Cykloveža a bikesharing

Tipujem, že výstavbu cykloveže pri trnavskej železničnej stanici mnohí z vás zachytili, v čase vzniku bol z toho hotový rozruch a niet sa čo čudovať – išlo o prvú stavbu tohto druhu na Slovensku, v súčasnosti stojí ešte jedna pri nákupnom centre Nivy v Bratislave. Systém je jednoduchý – prídete, vložíte bicykel predným kolesom do drážky a veža sa už postará o zvyšok.

Poberie bicykle všetkých druhov, vy si iba vezmete lístok, pri preberaní ho naskenujete, vyplatíte, čo ste dlžní a „ende, šlus". Cena je doslova charitatívna - 10 centov za deň. Pre porovnanie, v Bratislave sú prvé štyri hodiny zdarma a následne euro za hodinu. Na jednej strane chápem, že do toho dosť hovorí aj to, kde je veža situovaná (stanica vs. nákupné centrum). No na druhej strane si neviem predstaviť väčšiu motiváciu pre ľudí, prečo ísť na stanicu radšej bicyklom.


Rád by som povedal, že aj bikesharing bol u nás ako prvý, no toto prvenstvo drží Bratislava. V Trnave bol zavedený až v roku 2019 a „jedovato" zelené e-biky sú u nás už neoddeliteľnou súčasťou všetkých teplejších mesiacov. Zároveň je možné si zapožičať aj elektrické cargo bicykle, určené pre rodiča s dvomi-tromi deťmi.

Cyklistický život

Opäť raz sa vraciame k tej starej dobrej ohľaduplnosti...

Nezabúda sa ani na cyklistov ako takých. Veď sa len spýtajte takého Cepa, koľko kilometrov už odkrútil po okolitých cestách na Trnavskej cyklistickej lige. Kráľovskému cyklomestu sa nevyhýbajú ani najserióznejšie preteky u nás, dojazdy alebo minimálne prejazdy etáp Okolo Slovenska sú už pomaly samozrejmosťou. A nezabúdajme ani na majstráky, ktoré neovládol nik iný ako Peťo Sagan.

Jednoducho z pretekárskeho hľadiska sa tu máte kde zabaviť. Aj taký Sereďmaratón je čoby kameňom dohodil... Čo však my pomalí? Už jedenásť rokov (až sa mi tomu veriť nechce) v Trnave funguje akcia menom Bercajgel, také ľahké vozeníčko pre každého, sem-tam sa pridali aj korčuliari.

Kto by si chcel skúsiť trošku svižnejšie tempo, odporúčam poškuľovať po Strava klube Social Ride TT. Ten majú na svedomí chalani z klubu Cyklisti Trnava s podporou Ground Cycling Store a najmä pri posledných jazdách sa zišiel ozaj riadny pelotón. Koláčik alebo zmrzlina, prípadne pivko po jazde, to je už samozrejmosť.

Mňa tiež dosť fascinuje, že mesto ponúklo Slovenskému zväzu cyklistiky pozemok na výstavbu Národného cyklistického centra, čím by v našom cyklomeste vzniklo pekné zázemie najmä pre mladé talenty. Celá problematika je ešte v štádiu riešenia, no vzhľadom na všetku tú cyklistickú aktivitu v Trnave si, popravde, neviem predstaviť lepšieho kandidáta.

Na záver trocha filozofie

Možno ste si po prečítaní tohto článku povedali – fíha, tak toto by som chcel aj u nás v meste! Samozrejme, vždy sa nájde niekto, komu sa súčasné smerovanie výstavby, či rekonštrukcie chodníkov a ciest nepáči. Celé mi to pripadá dosť úsmevné – vodiči sa sťažujú na cyklistov na cestách, chodci sa sťažujú na cyklistov na chodníkoch (veľakrát však oprávnene). Potom sa vybuduje cyklochodník, čo odľahčí dopravu a zase sa len nadáva.

Bohužiaľ vždy sa nájde niekto, kto just pôjde s bicyklom po ceste, aj keď má k dispozícii cyklochodník. Mňa osobne zas na nich v poslednej dobe plašia najmä kolobežkári. Opäť raz sa vraciame k tej starej dobrej ohľaduplnosti – nezabúdať, že som tiež súčasťou dopravy, musím dodržiavať pravidlá a najmä predvídať, aby sme sa v meste všetci cítili bezpečne, či už ideme v aute, na bicykli alebo pešo.

Takisto treba istým spôsobom veriť, že jedného dňa ľudia postrehnú menej áut v uliciach a viac cyklistov či kolobežkárov na cyklochodníkoch. Aj toto je totiž spôsob, ako dosiahnuť „zelenšiu” budúcnosť. Ja, ako cyklista, sa v Trnave cítim nadmieru dobre. Už len ostáva dúfať, že si ostatné mestá skôr či neskôr vezmú príklad.