Reportáž: Spišských 333 EXTREME - keď priateľstvo je najviac

Kto ma pozná, vie, že mám rada dlhé MTB výjazdy a výzvy. Či už Everestingy alebo čistokrvné MTB s nádhernými výhľadmi.

Pred viac ako rokom som tu na fóre spoznala Laca, bikera z Oravy žijúceho v Martine. Dali sme prvý spoločný výjazd cez Kvačiansku dolinu a vedeli sme, že spoločné MTB jazdenie nás bude baviť. Rýchlo sme zistili, že nás oboch bavia hlavne dlhé výjazdy a pár parádnych sme stihli odjaziť hneď to leto.


Laco je makač a je jasné, že ja jeho tempu nestíham. Na spoločnom výjazde to funguje tak a bolo to tak od úplného začiatku, že Laco ide vždy moje tempo. On to má ako regeneračnú jazdu a ja vtedy makám. Keď vie, že ide výjazd so mnou, dá si intenzívny výjazd predtým alebo potom sám. A ja zasa opačne. „Rege” jazdu potrebujem po výjazde s ním.

Funguje to dokonale. Nikto si nič nemusí dokazovať a na bicykli v prírode sme tým, čím sme. Obaja pokorní, milujúci pohyb a prírodu, ochotní jeden druhému pomôcť a podporiť ho.


Na tento rok som si naplánovala len dve akcie, lepšie povedané výzvy a jedna z nich sa mi už podarila, tá druhá ma len čaká. Bolo mi dopriate v zdraví dôjsť a vyhrať Spišských 333 EXTREME, ktorých motto je: „Keď si myslíš, že už nemôžeš, môžeš ešte trikrát toľko!“

Ladenie výbavy

Pár týždňov pred pretekmi som začala v hlave plánovať, ako to celé bude prebiehať. Tým, že mám za sebou pár Everestingov a dlhých výjazdov, vedela som presne, čo ma čaká a podľa toho som si aj postupne spisovala zoznam vecí, ktoré potrebujem ešte kúpiť. Doteraz ma na dlhých výjazdoch trápilo vždy svetlo a jeho výdrž. To som musela nutne riešiť. Po diskusii tu na fóre som sa na radu chlapov rozhodla pre Fenix BC30 V2.0. Dokúpila som ešte ďalšiu sadu nabíjacích batérií a o starosť menej, môžem bicyklovať do aleluja. Svetlo odporúčam, je perfektné.

Ďalej sedlo. Večná téma a asi väčšina z vás ich vyskúšala viac než dosť. Ja som mala problém obsedieť približne po 6 hodinách. Dlho som hľadala, až som nakoniec vybrala BBB BSD-143 Echelon sedlo, 165 mm. To sedlo je skvelé, mne sadlo ako „riť na šerbeľ”. 25 hodín jazdy a moje pozadie neutrpelo žiadnu traumu.

Potom cyklopočítač. Ja som sa rozhodla pre Garmin Edge 830 a som maximálne spokojná.

...kým Laco na druhej strane hotelovej izby spokojne odfukoval, ja som rátala bodky na závese...

Ešte predtým, ako sa postavíte na štart takýchto pretekov, musí byť bicykel v top stave. Takže sa riešia nové brzdové platničky, mazanie na preteky v malom balení plus malá handrička, kontrola všetkých ostatných komponentov a tmelu v plášťoch. Pre mňa taká klasika, bez vyčistenia, namazania a dofúkania kolies by som na žiadny výjazd nešla.


Ale už k samotným pretekom. Tie sú naozaj propagáciou Spiša ako zaujímavého cykloturistického regiónu. Trať 333 km, ktorú som si vybrala, prechádza krásnymi miestami Slovenského raja či Levočských vrchov. Okrem tejto dĺžky trate ponúka organizátor ešte 222 km, 111 km a 66 km.

Deň D

Štart trás 333 km a 222 km bol naplánovaný na piatok 21. 07. o 8:00. Do Spišskej Novej Vsi som sa s cykloparťákom Lacom presunula už vo štvrtok. Večer som si dala pekne do tela. Tri malé pivá a hamburger. Čistá „paráda” pred pretekmi. Spanie v noci sa nekonalo takmer vôbec, ja v inej ako svojej posteli spať jednoducho neviem.

Takže, kým Laco na druhej strane hotelovej izby spokojne odfukoval (vraj najlepší spánok za posledné dva týždne , ja som rátala bodky na závese a rozmýšľala, čo môže vydávať ten čudný zvuk vonku. Chvalabohu 6:10 zvonil budík. Doma som si naivne zbalila svoj mixér na každodenné ranné smoothie, dva banány, proteín a šejker, že pred pretekmi bude treba niečo fajnové zjesť. „Hambáč” a tri pivá vraveli ale niečo iné a raňajky v hoteli pozostávali hlavne z dvoch káv.

Keď hádžem v lese po Lacovi bidon, aby nabral pri studničke vodu, sama sa smejem, že Tour de France sa môže schovať.

Nejakým zázrakom sme sa vyhrabali z hotela na štart. Tašky a všetky veci sme už naložili do auta, pretože ubytovanie sme mali len na jednu noc. Na štarte stretávam kamarátov, ale aj nových ľudí, ktorých som osobne ešte nestretla a poznáme sa len z fóra alebo Stravy. Lucka Fabiánová (luckafabi) na štarte s parťákom Romanom idú trať 222 km na graveloch. Vymeníme pár viet a držíme si navzájom palce. Atmosféra je výborná už teraz a cieľ je hlavne dôjsť. Stačí si držať svoje tempo, ísť pohodové tepy a limit 33 hodín zvládnem. Prvých pár km nás cez mesto sprevádzajú policajné autá.


Pokyn, že možeme vyraziť a stratégia je hneď v čudu. Tempo šialené, tepy vysoké, je jasné, že ak ma niekde „nezalomí” po prepálení začiatku, bude z toho ešte rekord.

Na mnoho spôsobov

Na trati 333 km sme boli tri ženy. Ja (1977), Janka Klembárová (1994) a Miška Gerdová (1994). Mišku som videla naposledy niekde na 20. km, Janku asi na 50. km. Preteky sú dlhé a každý má inú taktiku. Niekto pár hodín niekde na zastávke spal, niekto kupoval jedlo na pumpe, niekto niesol všetko so sebou, iní mali rodinných príslušníkov na trati, ktorí im podali jedlo, pitie.

A boli aj takí, ktorých vždy na nejakom úseku čakalo auto, tam sa prezliekli do suchých vecí, dali kávu, najedli sa a šliapali ďalej. Prehľad o tom, na ktorom ste mieste a kde je váš súper, ste teda nemali žiadny, ak ste sa ho nedržali „zubami nechtami” od začiatku.

S podporou ako na TdF

Laco sa pred pretekmi ponúkol, že pôjdeme spolu a bude mi robiť support. Pretekanie si nechá na budúci rok. Kamarátsky som ho podporila a urobila mu support pri Everestingu 10K ROAM. Teraz sa rozhodol urobiť ho on mne, aby som nejazdila v noci sama v lese 150 km, hoci mal na „bedňu”. Ešte raz mu veľmi ďakujem.

V ruksaku, ktorý viezol Laco na chrbte, sme mali náhradné cyklogate, dres, pláštenky, banány, gély a hlavne moje návleky na kolená s Flector náplasťami. Na ráme bicykla mal jednu kapsičku a v nej powerbanku s káblami ku všetkej technike a energetické tyčinky. V mape cyklopočítača sme mali poznačené, kde sa dá kúpiť jedlo a kde všade sú studničky.


Prvé kilometre odsýpali naozaj rýchlo, síl bolo dosť, počasie parádne. Nebolo horúco, bolo pod mrakom, ale nepršalo. Na Bikšovej lúke sú pretekári už pekne „potrhaní” a každý si ide svoje preteky. Úsek z Podlesku po Glackej ceste cez Slovenský raj je krásny a niektoré stúpania dajú zabrať, ale presne takto to máme radi.

Približne 35 km pred cieľom som zistila, že vediem a hneď som aj o prvé miesto prišla.

Celý deň to bolo pohodové šliapanie do pedálov, občas Laco odskočil na pumpu po jedlo a potom ma dobehol, kým ja som išla svojím tempom. Hlavne dlho nestáť, pretože prestoje budú rozhodovať preteky. Keď hádžem v lese po Lacovi bidon, aby nabral pri studničke vodu, sama sa smejem, že Tour de France sa môže schovať. Najhorší úsek prišiel v noci za Poráčom na približne 170. km po 12 hodinách.


Výrazne sa schladilo, neskôr začalo pršať a pršalo výdatne takmer 4 hodiny. Na chatu Sabinka prichádzame úplne mokrí a uzimení. Tam sme sa prezliekli do suchých vecí, dali kávu, nasilu som zjedla kúsok žemle, ktorú sme tam dostali a išli sme ďalej. Laco ma nútil stále niečo jesť a dobre urobil. Ja by som sa sama nedonútila, žalúdok som mala v „háji”, ale jedlo je pri takýchto jazdách základ. Opúšťame chatu a za pár minút sme boli znova úplne mokrí.

Už sme sa nemali do čoho prezliecť a niekoľkokilometrové zjazdy až do Nižných Repašov boli kruté. Dvakrát sme museli zosadnúť a v náručí sa navzájom zahrievať a trieť si ruky, pretože ma totálne triaslo zimou. Pozorne som sledovala mapu na Garmine a stúpania, za každé jedno som bola vďačná, lebo som sa v nich pri šliapaní zahriala. Východ slnka si už užívame v Levočských vrchoch.

Stačí vidieť súpera pred vami a pozbierate posledné sily, hlava funguje na 100 %, nohy na milión a chcete sa pokúsiť o nemožné.

Tam to bolo jednoducho prekrásne, pretože sme nestretli niekoľko hodín vôbec nikoho, úplné ticho, krásne výhľady, len zvuk kolies a obaja sme si v tichosti vychutnávali tú krásu. Celé to malo zvláštnu atmosféru. Vedeli sme, že to najhoršie máme za sebou. Svetlá sme mohli vypnúť, dážď bol preč, my sme trochu obschli, slniečko vychádzalo a v doline sa držala hmla, čo značilo krásny deň. Toto mi ostane ešte dlho v hlave. Zjazd z Levočských vrchov bol nekonečný. Bol dlhý a šotolina, ktorú ja nemám rada, si vyžiadala „slimačie” opatrné tempo.

Súboj o prvé miesto

Niekde za Pavľanmi mi dochádzala batéria v cyklopočítači a tak sme zastavili a začali sme ho pchať do kapsičky, v ktorej sme mali powerbanku, keď tu nás obehne Janka Klembárová so svojím parťákom. Približne 35 km pred cieľom som zistila, že vediem a hneď som aj o prvé miesto prišla. Rýchlo sme zapli zips, kašlať teraz na Garmin a začala som krútiť do cieľa.

Prišiel krátky zjazd a obaja sa nám stratili z dohľadu. Vtedy zafunguje psychika a hovoríte si, že už nemáte šancu, pretože súper je fakt ďaleko. Vravím, nevadí, stávajú sa aj horšie veci, chceli sme to dôjsť v zdraví, držme sa toho. Na Lacovi bolo vidieť, že ho to naozaj mrzí. Videl, že som do toho dala od začiatku maximum, cez ukrutnú bolesť kolien od 150. km, zimu, dážď, vŕzgajúci bicykel, ale bez hundrania, lebo ja na bicykli nikdy nehundrem, nech sa deje čokoľvek.


No nič, šliapali sme si teda svoje tempo ďalej do cieľa. Po pár km sme v stúpaní zbadali Janku a jej parťáka. Stačí vidieť súpera pred vami a pozbierate posledné sily, hlava funguje na 100 %, nohy na milión a chcete sa pokúsiť o nemožné. Janku som dobehla v zjazde a už som ju pred seba nepustila. Laco hlásil stav za nami a dával mi informácie o mape, len aby som sa na nič iné ako na šliapanie nesústredila. Strčil mi dve energetické tyčinky do ruky, povzbudzoval a pravidelne informoval, či ide stúpanie a koľko km ešte máme do cieľa. Ja som nemala už žiadne informácie z cyklopočítača.

Nevedela som svoju rýchlosť, tepy, smer… musela som sa spoľahnúť len na info od Laciho a na moje nohy. Šliapala som, čo to dalo. Po 300. km mi na moje prekvapenie ostalo ešte dostatok energie na 20 km výživný záver do cieľa. V poslednom terénnom stúpaní na pretekoch sa mi dokonca podarilo vyjazdiť na segmente ešte aj „korunku”. Keď sme vošli do Spišskej Novej Vsi, už som tempo zvoľnila a na Lacovej tvári sa zjavil obrovský úsmev. On sa fakt úprimne tešil viac ako ja.

Cieľom som prešla ako prvá žena na 333 km trati s časom 25:27:08. Parametre trate 322,75 km a prevýšenie 6 855 m. Odkaz na výjazd nájdete v sekcii Výjazdy.

Druhá skončila Janka Klembárová so stratou 44 minút a 36 sekúnd, Zuzka Gerdová preteky nedokončila. Krásny súboj o prvé miesto mi ostane v pamäti. Na stupňoch víťazov sa úprimne priateľsky objímete a potrasiete súperovi rukou, pretože presne viete, koľko úsilia a bolesti stálo za tým druhým miestom.


Medzi mužmi už po niekoľkýkrát zvíťazil Peter Benko s časom 16:10:16 a v tesnom závese za ním prišiel Peter Dzurnak s časom 16:10:57.

Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Spolu sme odštartovali, spolu sme prešli cieľom. V článku sa nedá opísať všetko. Atmosféru pretekov môžem priblížiť, ale nikdy to nebude také, ako keď si to zažijete sami. Na preteky sme prišli s tým, že si to ideme užiť a boli sme odmenení víťazstvom. Vlastne dvomi. Jedno premenené na stupienok víťazov a krásnu trofej, ktorá mi zdobí izbu a to druhé je pocit, že máte priateľov, ktorí vás majú radi, stoja za vami a nech sa deje čokoľvek, sú tu pre vás a vy pre nich.