Rozhovor: Žaneta Schelling - slovenská kráľovna Everestu

V našom cyklistickom svete sa často stretávame so zaujímavými príbehmi a potom sú tu také, ktoré sú ešte zaujímavejšie...

Žaneta je živým príkladom toho, že všetko sa dá, keď sa chce! Alebo, že človek dokáže zvládať, dovolím si povedať, aj pre niekoho „absurdné” veci, len si musí správne nastaviť hlavu a jednoducho povedané, musí ho to baviť.

Žanet, ty si momentálne stále jediná žena na Slovensku, ktorá má oficiálne zdolaný 10k Everesting a to dokonca dvakrát! Tým sa myslím dostávaš aj na čelo nášho mužského bikerského sveta. Kým sa ale vrhneme na tento neskutočný výkon, tak by som ťa najskôr chcela vyspovedať, aby nám tá „skladačka” dávala lepší obraz o tom, čo za takýmto príbehom stojí. Tak prosím na začiatok prezraď, kto vlastne si?
Pracujem ako vychovávateľka v ZŠ. Mám tri deti, samých chlapcov (11, 14, 18) a dvoch psov . Žijeme v Malatinej.


Tri deti a dvaja psi, wau! To je pre mňa ako matku jedného dvojročného zázraku riadna „nálož”, tak budem hneď smerovať rozhovor týmto smerom. Prosím ťa, ako to robíš, že si popri všetkých povinnostiach a práci, ktorá podľa môjho názoru vyžaduje obrovskú dávku energie, nájdeš čas na seba a svoje športové aktivity?
Teraz, keď sú chlapci už veľkí, je to oveľa jednoduchšie ako pár rokov dozadu. Keď boli malí, víkendy patrili spoločnej turistike v horách a výletom za každého počasia. S deťmi som toho po Slovensku nachodila naozaj veľa a som vďačná, že som mala možnosť to všetko s nimi zažiť, pretože máme naozaj veľa krásnych spomienok. Aby som sa mohla chvíľu venovať športu, občas si situácia vyžadovala stať sa kráľovnou logistiky a tak je tomu vlastne aj teraz . Každý deň, vrátane víkendov vstávam veľmi skoro a takmer vôbec nesledujem TV. Niekedy mám navarené už o pol ôsmej ráno a potom máme s deťmi celý deň čas na zábavku alebo ja na šport. S pravidelným behom som začala po pôrode posledného syna. Asfalt ma ale vôbec nebavil a po krátkom čase som prešla k horskému krosu. Sem-tam nejaké preteky, nejaká medaila. Občas nejaké lezenie v Roháčoch a u nás na Skalke. Pridal sa skialp a pred dvoma rokmi som začala výraznejšie jazdiť na biku.


Doma mám už za tie roky všetko pekne zorganizované, decká už vedia, čo obnáša moja príprava na výjazdy a veľmi ma podporujú.


Cesta k cyklistike prišla postupne s odrastenými deťmi a cez iné športy, hlavne horský beh. Ten mi dal naozaj slušný základ kondície, hlavne pri šliapaní do kopca. Ale ten najdôležitejší impulz bol pád zo starého biku na jednej MTB akcii, vážne zranenie, veľké bolesti. Ešte v ten deň sa u mňa zjavil nový ľahučký bike . Vtedy prišla motivácia dať sa čo najskôr do poriadku a nepozerať na novú karbónovú lásku pri posteli len tak v sadre . Až potom ma jazdenie začalo naozaj baviť. Postupne to bolo viac a viac km a aj technika jazdy sa zlepšovala. Nikdy som nevedela sedieť na zadku, ale nebolo toľko voľného času realizovať sa športom, koľko by som chcela. Teraz už toho času mám trošku viac, no stále nie toľko, aby som si mohla dovoliť nejaké cielené tréningy. V prvom rade som mama a až keď je doma všetko urobené, pripravené a deti sú v poriadku, môžem si s čistým svedomím obuť tretry a zapnúť hodinky. A nech ste kdekoľvek a je tam akokoľvek krásne, neexistuje krajší pocit, ako sa vrátiť domov.


Čo ťa priviedlo k športu ako takému a následne kedy a prečo tvoja cesta smerovala aj k cyklistike?
K športu som mala vzťah odmalička. Otec behal maratóny, hrával futbal, mama lyžovala za klub v RK, jazdila obrovský slalom a celkom úspešne aj medailovo. Rodičia nás ťahali do prírody a na hory vlastne stále. Nie som vyslovene cyklista. Mám rada rôzne druhy športu, hlavne sa nesmiem nudiť a sedieť doma. Na základnej škole som behala šprinty, hrala hádzanú, futbal, robila som gymnastiku. Neskôr som tancovala v ľudovom súbore.

Čo jazdíš, ako často a kde najčastejšie?
Jazdím len MTB, na cesťáku som nikdy nesedela. Jazdím, behám a športujem toľko, koľko mi povinnosti a voľný čas dovolia. Najčastejšie okolie Malatinej, Kvačianskej doliny, Kubínskej hole a trasy na Liptove.


Tvoja najobľúbenejšia lokalita na Slovensku a v zahraničí na bikový výjazd alebo aj dovolenku?
Na Slovensku Liptov a Orava. V zahraničí odporúčam Dolomity. Ale všade na Slovensku je krásne a určite mi dajú za pravdu všetci, ktorí jazdia na biku, že prekrásnych cyklotrás sa nájde u nás neúrekom.

Deti a šport - ako je to u vás? Predpokladám, že po vzore aktívnej maminy to ťahá von aj chalanov, čomu sa venujú, resp. ako ste to robili odmalička?

V prvom rade som mama a až keď je doma všetko urobené, pripravené a deti sú v poriadku, môžem si s čistým svedomím obuť tretry a zapnúť hodinky.

Moje decká veľkí športovci nie sú. Keď boli mladší, chodili na športové krúžky, ale posledné dva roky krúžkom rozhodne neprajú. Turistika ich chvalabohu baví stále . Decká som na túry nosila v sedačke. Akonáhle boli trošku väčšie, odkráčali to všetko samé. Najdlhšiu túru 11 hodín som s nimi absolvovala vo Vysokých Tatrách a všetko po svojich. Najmladší syn mal vtedy 6,5 roka. No najviac ich bavili túry v zime. To som si uviazala sane o seba a na skialpoch som ich dokázala ťahať niekoľko hodín až na horské chaty . Na jedných saniach som ťahala decká a na ďalších kufor. To boli tréningy .


Poďme sa povenovať v úvode spomínanému Everestingu... Budem osobná...V hlave som tento rok držala myšlienku vyskúšať si popri synovi Gerlaching, predstava bola mať zázemie na chalupe a otáčať tam v doline jedno stúpanie, ale máme záver roka a táto aktivita sa posúva snáď na ten budúci, kedy si už po tretíkrát hovorím, že snáď už bude toho času viac. Ako si vôbec prišla na tento nápad, čo ťa k tomu viedlo? Bolo naše video možno menším impulzom, alebo motivácia prišla odinakiaľ?
O Everestingu som čítala práve na MTBIKER, táto výzva sa mi veľmi páčila, ale nebol čas sa tomu bližšie venovať. Tento rok som sa k myšlienke na Everesting vrátila. Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Nečakane som mala víkend voľný len pre seba. V hlave som si rýchlo prešla, čo budem potrebovať, či musím niečo zháňať, no nakoniec som usúdila, že okrem jedla vlastne nič. Všetko ostatné som mala doma. Najväčšou motiváciou bol fakt, že to ešte žiadna žena na Slovensku nedokázala.

Ako vyzerala tvoja príprava na Everesting?
V podstate nebola žiadna. Len moja pevná vôľa. Išla som do toho s tým, že buď to dám teraz, alebo nikdy. Takže celá príprava pozostávala z varenie jedla, balenia oblečenia, vecí a rýchlej prípravy biku ako pred bežným výjazdom. Naozaj nič extra.


Prečo dvakrát?
Druhýkrát to nemala byť 10K, mal to byť prvý Double Everesting na Slovensku. Žiaľ už od začiatku sa mi išlo extrémne ťažko a jazdila som opäť na horskom biku, čo podstatne celý Everesting robí ťažším a dlhším. O polnoci som ešte aj skolabovala. Trvalo mi dobré tri hodiny, kým som bola schopná pokračovať ďalej. Našťastie som nebola sama, prišiel ma podporiť kamarát a pár jázd dal so mnou. Jednoducho som zanedbala stravu. Žalúdok mi fakt nepustil jedlo a ja som sa nedonútila najesť nasilu. Tento problém som pri prvej 10K vôbec nemala. Tam som bojovala s hroznou únavou. 11 km zjazdy z Kubínskej hole boli na druhý deň bez spánku už miestami nebezpečné. Telo bolo neskutočne unavené, vyčerpané a bola mi hrozná zima. Vždy som si musela vliezť do spacáku, keď som išla jesť alebo si oddýchnuť.

Ktorá verzia - letná či jesenná sa ti šla lepšie?
Rozhodne prvá, teda letná na Kubínskej holi. Pri tej druhej som už vedela, čo ma čaká a vtedy hlava výrazne bojuje.

Podľa čoho si si volila kopec?
Pri prvej som nad výberom segmentu vôbec neváhala a Kubínska hoľa bola ako moja srdcovka samozrejmosť. Tu som sa učila lyžovať, chodila som tu trénovať horský beh a bike, tu som prvýkrát stála na skialpe. Druhú 10K som volila tak, aby som najazdila čo najmenej km, keďže plán bol Double Everesting. Kým pri prvej som na 10 192 výškových metrov potrebovala 246 km, pri druhej to bolo už len 175 km, ale sklon bol výrazne väčší a to 10,3 %. Tento segment bol v porovnaní s Kubínskou hoľou, kde sa od chaty jazdil terén miestami s poriadnymi šutrami, čistý asfalt. Síce rozbitý, ale asfalt. Dal by sa teda odjazdiť oveľa pohodlnejšie a rýchlejšie na cestnom biku, ale ja ho nemám, takže som to ani neriešila .

Čo bolo na tom všetkom najťažšie?
Pri prvom Everestingu 10K to bola nejaká piata jazda, tam som mala vážnu krízu. Kamarát dole pri aute ale „nahučal" do mňa pár motivačných „kecov", dali sme kávu, snáď tonu sladkostí a bolo vybavené . Zázemie som mala vždy pri aute. Kamarát so mnou odjazdil 3 celé výšľapy, další kamarát sa pripojil na jednu jazdu. A pomaly to odbúdalo. Najťažšie bolo jazdenie v noci na Kubínskej holi. Tam som sa naozaj bála medveďov. Celý segment hore a dole mal 22 km. Čo bolo dosť veľa v noci potme sama v lese.


Aká bola reakcia okolia?
Reakcie boli naozaj veľmi pozitívne. Ľudia, ktorí ma dobre poznajú a vedia, čo všetko za tým stálo, ma nabili energiou na veľmi dlhú dobu. A vraj som ich tým Everestingom ani neprekvapila .

Ako reagovalo tvoje telo po takomto výkone? Podľa manžela, ktorý šiel túto výzvu tiež viem, že do neho následne všetko „padalo” ako do bezodnej studne . Ako to máš ty s regeneráciou a doplnanim kalórií po takomto „šialenstve”?
Uff, ja som počas 10K spálila toľko kalórií, koľko bežne príjmem za 5 dní. A tak ako hovoríš, aj do mňa všetko padalo celý týždeň. Počas Everestingov som jedla detské ovocné pyré, banány, celozrnnú ryžu, mäso, datle, veľa veľa sladkostí a ražné pečivo. Po výkone zasa veľa tvarohu, bryndze a proteínové nápoje. Nohy dostali masáž, strečing a bandáž. O pár dní som sedela na biku zasa . Každé telo je iné, moje je zvyknuté na extrémne zaťaženie a regeneráciu zvláda naozaj rýchlo.

Čo je podľa teba úplne najdôležitejšie, čo si musí biker, ktorý sa chce na niečo podobné odhodlať, zvážiť a čo by si odkázala tým, ktorí také niečo zvažujú vyskúšať, ale možno majú strach?
Everesting nemá byť strašiak. Ide hlavne o zábavu, i keď nie práve najľahšiu . Treba dobre zvážiť segment, ktorý sa bude jazdiť. Jednoduchšie a rýchlejšie je vybrať si asfaltový segment a použiť cestný bike. Zvolený segment treba na stránke Everestingu prepočítať a pre istotu pridať ešte rezervu. STRAVA môže nejaké tie výškové metre skresať. A po 20 hodinách jazdenia by vás šľak trafil, keby vám chýbalo pár metrov. Odporúčam aktivitu nahrávať duplicitne aj na mobil priamo do appky STRAVA a aj na športové hodinky alebo tachometer na biku. Nikto nechce prísť nejakou drobnou chybou tesne pred dokončením alebo po ňom o dáta. A čo odkázať tým, ktorí to chcú skúsiť? Nič špeciálne. Naozaj si nemyslím, že som dokázala niečo extra. Pre mňa to bola od začiatku zábava, i keď ťažká. Treba sa v hlave nastaviť na úspech. Pretože to, čomu verí myseľ, dosahuje vaše telo.


Žanet, čo ty a preteky? Viem, že si nejaké absolvovala...Ide o spôsob, ako sa porovnať s inými alebo len vyslovene príjemné (tréningové) strávenie víkendu?
Tento rok som štartovala na šiestich pretekoch a všetky sa mi podarilo v kategórii vyhrať. Na MTB Neslušským chotárom som bola medzi mužmi na dlhej trati len jediná žena, tak neviem, či sa toto dá za víťazstvo považovať. Vtedy som sa ani nikam nehnala a dokonale som si krásnu trať užila . Inak to boli preteky len tu v okolí, nič svetové ani mega a preteky MTB Slovenský raj. To víťazstvo si veľmi cením, rovnako ako víťazstvo na pretekoch Ezakimak na Chatu pod Náružím. To bola drina. Viac pretekov sa mi tento rok absolvovať nepodarilo. A je to čisto o príjemne strávenom víkende medzi ľuďmi, ktorí majú rovnaké záľuby, chodím tam jednoducho vetrať hlavu od sporáka.

Jazdíš na biku aj v zime, alebo ho úplne meníš za lyže?
Áno, jazdím. Dva roky dozadu som ako jediná žena absolvovala aj zimný Cyklonárez s nočným prológom Everest, kde bol aj tvoj Imro . To bola parádna akcia a spomienka na ňu mi vždy vyčarí úsmev na tvári, keď si spomeniem, ako som niesla na pleci 14 kg bike v nočnom prológu ako kabelku. A keďže to bola moja prvá poriadna jazda na snehu, tak som si vzala synov ťažký starý bike, aby som si nezničila svoj karbónový. A dobre som urobila. Vtedy bolo veľmi ľadovo a určite som nebola sama, ktorá niekoľkokrát spadla. No a v zime striedam beh, skialp, bike.


Pokúsiš sa este niekedy o úspešný Double Everesting? Prípadne, čo ďalej? Keďže rada skúšaš extrémne veci…
Určite áno.

Everesting nemá byť strašiak. Ide hlavne o zábavu, i keď nie práve najľahšiu .

Skúsim to znova. A čo ďalej? Určite chcem dať 10K Everestingov viac. Čo presne, to si zatiaľ nechám pre seba, ak sa mi to podarí a zdravie, teda hlavne kolená vydržia, rada sa podelím o zážitky. Teraz skúšam lyžovať s bikom na chrbte tu za domom . Vozím skialp lyže na biku, šliapem bikom na kopec, prezujem tretry za lyžiarky, uviažem bike na batoh a deriem pásy. Cieľ je 5 horských chát systémom bike - skialp túto zimu, bez auta. Všetko bikom z domu. Zoznam chát, približné km a prevýšenie visí napísané na papieri pripnuté na chladničke . Ale musím zdokonaliť to lyžovanie s bikom. Keďže mám 50 kíl, tak je to trochu náročnejšie.


Keďže sa vďaka kanálu MTHIKER venujeme aj outdoorovým témam, ešte sa na záver spýtam na tvoje obľúbené lokality na skialp?
Určite Západné Tatry - Roháče. Tam sa dá na lyžiach vyblázniť. Tie mám zbehané aj v teniskách, tam to mám naozaj rada.

Žanete ďakujem za výborný a inšpiratívny rozhovor a teším sa, že sa opäť niekedy s nami podelí o ďalšie „šialené" zážitky. Tak snáď sa mi aj vďaka nej v 2022 podarí aspoň ten môj malý veľký Gerlaching. A touto cestou ďakujem aj našej komunite, ktorá nás vie na takéto krásne príbehy, ktoré by bolo škoda neposunúť medzi ostatných, upozorniť. Užite si v zdraví príchod Nového roka a vidíme sa v 2022...