Triathlon Attack – 13 hodín utrpenia zabalených pod stromčekom

Toto je spoveď cyklistického nadšenca s 10-hodinovou pracovnou dobou, ktorého žena donútila absolvovať jeden z najťažších triatlonov na Slovensku.

Triatlon zažíva v poslednej dobe svoj vrchol slávy. Na štart pretekov sa nestavajú už len top športovci, ale aj amatéri. Tí väčšinou začínajú na tzv. šprintoch, no toto nie je prípad môjho muža, ktorý sa s tým nemaznal a dal hneď 2,1 km plávania, 139 km bicyklovania (+ 3 000 m) a 23 km behu (+ 1 300 m). Celé som to však „spackala“ ja. On by sa najradšej potuloval niekde po trati s foťákom v ruke.

Tieto preteky som dokončila minulý rok a zanechali vo mne taký hlboký dojem, že som sa rozhodla darovať štartovné môjmu mužovi ako vianočný darček a motivovať ho po zranení členka, ktoré ho vyradilo na viac ako polroka. Pri veľkom odhalení pri stromčeku som sa však tešila asi iba ja... Trošku vyčítavý pohľad s neurčitým úsmevom mi naznačoval, že som to asi prestrelila. V tom čase som však už bola 4 mesiace tehotná a niekto za mňa musel prevziať štafetu!

Ja som zvyknutá pretekať od svojich 6 rokov, no pre niekoho, kto sa v skutočnosti nerád porovnáva, je tento (masochistický) triatlon iné sústo. Objektívne však priznávam, že mám problém vžiť sa do kože iných ľudí, a tak mal Ivo jednoducho smolu – štartovné bolo zaplatené a na výhovorky nebol priestor.

Plávanie v neznámych vodách

Krok číslo jeden bol naučiť plávať kraul človeka, ktorý sa pre časté zápaly stredného ucha bojí ponoriť hlavu pod vodu. Úlohou bývalej plavkyne (čiže mňa), ktorá sa veľmi rýchlo pasovala do role trénerky, bolo najprv zohnať štuple do uší, čo sa jej nakoniec asi na piaty pokus podarilo. Musím povedať, že som mala celkom schopného žiaka a pomohlo nám aj moje tehotenstvo, keďže voda bol jediný živel, v ktorom som sa cítila ako veľryba dobre.

Plávať sme začali asi v novembri a za 8 mesiacov sme sa dopracovali k tempu 2:00 na 100 metrov, čo by nám v pohode stačilo na splnenie limitu. Háčik bol len v tom, že som Iva ani raz v bazéne nedonútila zaplávať celú triatlonovú vzdialenosť (2,1 km), pretože sa mu jednoducho nechcelo.

Kruhy pod očami ako nový make-up

...ja som si už v duchu hovorila, že nech to radšej vzdá, lebo ani ja sa na to veľmi necítim. Bolo však už neskoro.

S tréningom ostatných dvoch disciplín to tiež veľmi nepreháňal, pretože ho ešte stále trápilo zranenie členka, po ktorom sa športovo „opustil“. K tomu sa ešte pridal aj ganglion na ruke, ktorý musel byť vyoperovaný, čo znamenalo ďalšiu prestávku v plávaní. Spánok išiel tiež trochu bokom, pretože kto spal vedľa tehotnej ženy, tak ten vie... Je ťažké dýchať už postojačky, nie ešte poležiačky, keď vám výplod vašej fantázie tlačí aj na také orgány v tele, o ktorých ste ani nevedeli. S narodením dcéry sme si slovo spánok vymazali zo svojich slovníkov už nadobro.

Túto sezónu mal teda nabicyklovaných 2 220 km (ani jedna jazda nad 80 km), nabehaných 366 km a naplávaných 50 km. Od ideálnej prípravy sme mali ďaleko, ale po celkom slušnej minulej sezóne som verila, že splní limity a príde do cieľa.

Tu končí všetka sranda

Presunuli sme sa teda na miesto registrácie do Divína. Plačúcu malú som si dala do nosiča – veď hádam po celom prebdenom dni zaspí, a tak aj našťastie bolo. Akciu moderoval náš kamarát Marek Poliak, ktorý si dal veľmi záležať na privítaní Iva na pódiu, pretože vedel celý príbeh v pozadí. Všetci o nás teda vedeli a medzi ďalších 59 pretekárov vo všemožných finišerských tričkách môj kávičkár s nápisom „batch brew“ naozaj nezapadal.


V inej chvíli by to bral s humorom, no človek, ktorý si sadal za volant a mieril o siedmej večer do penziónu do Veľkého Krtíša, nemal ani zďaleka náladu na srandu. Po ceste splietal niečo o veľkom súste, do čoho nám malá tak plakala, že som ho vlastne ani nepočúvala. Riťku stískalo aj mne, pretože som mala tých 139 km absolvovať v aute s dva a pol mesačným bábätkom, ktoré deň predtým nevydržalo v sedačke ani 10 minút.

Po minulom roku sme sa poučili a nezarezervovali sme si ubytovanie v Lučenci, kde sme ešte o 4. ráno vyprevádzali posledných spoločensky unavených ľudí z hotelovej diskotéky. V piatok sa však vedia zabávať aj vo Veľkom Krtíši a my sme museli pretrpieť dunenie, ktoré ale bolo o čosi znesiteľnejšie. Smola... Okúpali sme malú po „nehode“, Ivo si zbalil veci, ja som mu spravila „lepeňáky" a nastavili sme si budík na príjemných 3:30. Odchod bol plánovaný o hodinu neskôr.

Tri, dva, jeden, štart...

Vedela som, že je zle, keď o 4:00 tato stepoval nad malou, nech už prestane jesť a dovolil mi dať jej len 20 kvapiek Espumisanu namiesto 25, lebo veď šetríme čas. Vyrazili sme však úplne presne. Tá 20-minútová cesta na štart bola nekonečná – Iva bolela hlava a ja som si už v duchu hovorila, že nech to radšej vzdá, lebo ani ja sa na to veľmi necítim. Bolo však už neskoro.


Na štarte sme zaradili autopilota – malú som si dala do nosiča, Ivo si pripravil veci v depe (po asi mesačnom rozmýšľaní došiel k záveru, že sa na bike kompletne prezlieka), narvala som ho do neoprénu, ktorý stihol ešte interne zahriať. 5:45 preteky odštartovali a hneď ho prebrala kopačka do hlavy, pred ktorou som ho už predtým varovala.

Pri toľkom sústredení však minul hneď prvú odbočku a pekne šliapal stále hore kopcom...tak sa musel ešte aj vracať.

Jediné súťažné plávanie s prevýšením (do depa je to pekný kopček na prefúknutie pľúc) dal za slušných 47 minút. V depe bol jediný za „slušňáka" a pekne si dal na seba pončo, pod ktorým sa prezliekol. Inak to bola výstava neopálených zadkov. Počas takých dlhých pretekov nemá význam sa v depe ponáhľať, ale dostalo ma, keď si nevedel „nakopnúť" kufre do pedálov, lebo si tam nechal gumené krytky.

Keď nevládzeš, kochaj sa

Ja som malú nakŕmila, prezliekla a fičali sme na trať za tatom. Nebesá chceli, aby to Ivo dokončil, pretože malá spala celú cestu v aute a budila sa len vtedy, keď sme nášmu „čiernemu koňovi" podávali vodu.

Cyklistická trať tento rok potešila nielen nádhernými výhľadmi a minimálnou premávkou, ale aj opraveným asfaltom, ktorý dovolil užiť si dlhé zjazdy. Policajti cyklistov púšťali skoro na každej križovatke 139 km dlhej trate a jediný horší úsek bol v Brezne, kde ste si museli počkať na semaforoch. Pod článok pripájam aj GPX trate, aby ste si ju išli sami vyskúšať. Naozaj to stojí za to. A keď sa vám náhodou zapáči, v rámci Attacku môžete ísť aj čisto cyklistickú časť. Ale pozor, žiadne hákovanie!


Aj napriek sprievodu polície a oznamom v rádiách treba dávať pozor na autá, lebo preteky sa konajú za plnej premávky a niektorí vodiči vedeli byť dosť neohľaduplní.

Do toho si Ivo ešte stihol vyvrtnúť presne ten členok, ktorý mal polroka zranený.

Ivo si počas cyklistiky išiel svoje tempo, dohnal niektorých rýchlejších plavcov a hlavne sa snažil dobre piť a jesť. Na málo najazdených kilometrov počas sezóny vyzeral dobre. Sledovanie tepov mal „v merku". Slušne ho však vytrápili posledné 3 kilometre na Srdiečku, ktoré majú cez 12 %. Tu už nepomáhala ani vymenená kazeta 11-28 na 11-32. Hlava pracovala, ale nohy našťastie držali a dotiahli to úspešne do depa.

Pred behom si po mojom vzore vychutnal vysokohorský vývar, zapil „magnezko", prehodil obuv a šup ho na Chopok. Trochu sa obával zmeny z bicykla na beh, či to nohy budú vedieť ustáť, ale rozbeh šiel hladko. Pri toľkom sústredení však minul hneď prvú odbočku a pekne šliapal stále hore kopcom...tak sa musel ešte aj vracať.

V propozíciách sa píše, že trať je dobre behateľná

Pokiaľ nie si junák/čka z Horehronia a nepoznáš Chopok ako vlastnú dlaň, bežecká časť je masaker. Vytrápila dokonca aj víťaza najťažšieho triatlonu na svete, ktorý sa odohráva v Himalájach, Čecha Petra Vabrouška, ktorý si došiel „až“ po tretie miesto. Pre MTHIKERov pridávam pod článok aj GPX „behu“.

Niekedy v tom čase, ako prví pretekári dobiehali do cieľa, sa Ivo vžil do kože Blummenfelta (olympijský víťaz v triatlone a majster sveta v Ironmanovi) – na Kosodrevine mu kŕče v nohách otvorili nové športové dimenzie. Ďalšie ešte väčšie ho navštívili na hrebeni smerom na Chopok. Pohľad na nadávajúceho „týpka" so štartovým číslom, snažiaceho sa rozklepať si stuhnutý stehenný sval, si užívala rodinka s horalkami v rukách.

Do toho si Ivo ešte stihol vyvrtnúť presne ten členok, ktorý mal polroka zranený. Aby bolo dielo dokonané, na poslednej kontrole na Chopku sa prihlásili gély a tyčinky, čo si vyžiadalo nevyhnutné zdržanie.

Zdieľanie polohy ušetrí zopár šedín

Takto sa začal nekonečný 9 km dlhý zbeh, počas ktorého som ja dole každú minútu neveriacky resetovala live-tracking, pretože sa skoro nehýbal. Posledné 3 km som to nevydržala a so slzami v očiach som mu volala, no obsah rýchlej konverzácie sa nedá zverejniť. Jeho najkrajší pocit bol, keď konečne vyšiel z lesa a do cieľa to už mal len pár 100 metrov. Pásku preťal po 13 hodinách a 7 minútach. Síce s dvojnásobným členkom, ale spokojnejšieho som so snáď ešte ani nevidela. Jeho prvé slová v cieli boli: „Som strašne hladný“. Po puse sa nechal ošetriť horskou službou.


Náš najväčší rešpekt si ale vyslúžil maďarský paratriatlonista Peter Boronkay, ktorý zdolal celý Attack aj napriek svojmu postihnutiu. Klobúk dole.


Cieľom článku nebolo zdvihnúť si ego. Chceli sme motivovať aj ostatných športovcov, ktorí majú rešpekt z pretekania. Nie vždy ide o najlepší čas. Niekedy treba zažiť príjemnú rodinnú atmosféru v cieli, pokecať s kamarátmi na trati (verte, že počas Attacku je na to priestor), alebo si jednoducho siahnuť na dno a zistiť, čoho je vaše telo schopné. Tak čo? Vidíme sa budúci rok na štarte?

Tipy

• Pred štartom si dajte dole gumené krytky z kufrov.
• Oboznámte sa s pravidlami dlhého triatlonu.
• Ak si trúfnete prekonať celý triatlon, choďte na štart minimálne s hodinovou rezervou, pretože štart, koniec plávania aj depo sú na inom mieste.
• Pribaľte si vrecia na veci, ak by sa vám dodané roztrhli.
• Vyskúšajte si stravu počas takejto dlhej záťaže. Inak môžete aj počas slnečného dňa skončiť s prehánkami.
• Nezabudnite dosť piť, dopĺňať soli a magnézium.
• Zíde sa vám aj dobrý opaľovací krém.
• Na cyklistickej trati sú síce občerstvovačky, ale „support“ v aute je na nezaplatenie. Rovnako musíte myslieť na to, že štart a cieľ sú od seba vzdialené 139 km.
• Výbava nemusí byť najdrahšia, ale funkčná a hlavne overená. Aj malé trenie môže spôsobiť odreniny.
• Pozor na únavu, hlavne počas posledných častí behu resp. zbehu, kde sú skaly.
• Ak nemáte 14 tréningových jednotiek týždenne a chcete tento triatlon absolvovať, nesúťažte. Kochajte sa krásnymi výhľadmi a užívajte si každé zašliapnutie.
• Socializujte sa, všade stretnete skvelých ľudí.