Gravelom okolo Považského Inovca

Keď som objavil cyklotrasu okolo Inovca, rozmýšľal som nad voľbou bicykla. MTB či gravel? Nakoniec to padlo na gravel a dúfal som, že to neoľutujem. Ako to dopadlo?

Táto okružná cyklotrasa s číselným označením 044 má podľa oficiálnych údajov 128 km a 2 141 výškových metrov. Zdravá porcia na celodenný októbrový jesenný výlet. Trasa sa začína aj končí v Piešťanoch. Ráno teda v Bratislave nasadám na vlak a o hodinu už som v sedle a vyrážam.


Gravel teritórium sa objavilo na počudovanie veľmi skoro. Hneď po odbočke za Kolonádovým mostom ma celkom prekvapil nepríjemný chodník na nábreží Váhu, kde ma dosť vytriaslo a uľavilo sa mi, až keď som sa po niekoľkých minútach dostal na trávnatú hrádzu medzi Váhom napravo a poliami naľavo. Tam som sa už mohol oprieť do pedálov a začať si užívať výletný „flow“.

Po pár kilometroch som bol už znovu na asfalte, kde som mal chvíľu pobudnúť. Celkom výrazná porcia asfaltu a zdanlivo nenáročný offroad bol jeden z faktorov, prečo som si vybral práve gravel na túto trasu. V tejto časti prechádza aj cez Hrádok, a tak som využil príležitosť pozdraviť kolegov v MTBIKER predajni. Dal som rýchlu kávičku a ide sa ďalej.

...kombinácia veľmi zlého terénu a faktu, že väčšinu výškových vystúpate na posledných 2,8 km, z toho nakoniec spravila skúšku odhodlanosti...

Za Kálnicou už ale prichádza skutočná zábava a začínam stúpať do kopcov. Celá severná časť trasy má formu množstva zig-zagov po relatívne dobre schodných lesných cestách. Z veľkej časti kopíruje trasu bývalej lesnej železnice Trenčín-Selec. Z času na čas sa otvárajú pekné výhľady na dediny v okolí, ale väčšinou idem v tieni Inoveckého lesa. Štrkové cesty sa sem-tam striedajú aj s úzkymi lesnými chodníkmi a v istom momente sa ocitám na betónovom okraji malého železničného mosta, čo mi trochu dvíha adrenalín.

Pri plánovaní tejto cyklotrasy bol niekto fakt vynaliezavý. Táto časť je spoločná aj s ďalšou červenou cyklotrasou – Hrebeňom Považského Inovca. O chvíľu potom sa rozdelia a ak náhodou nemáte navigáciu a sledujete len značenie, treba si dávať pozor, aby ste neskončili na tej nesprávnej.


Veľkým plusom na tejto trase je, že nemusíte riešiť vodu. Studničky a aj kyselky sú roztrúsené skoro na každom rohu – hlavne v prvej polovici, kde som strávil väčšinu času na lesných cestičkách. Asi v polovici trasy ma les vypľul na Kulháni. Veľmi pekné lesnícke miesto, kde sa cez víkend prišlo množstvo ľudí pohostiť na miestnych pstruhoch. Bufety, kde vám pstruha pripravia, sú hneď vedľa rybníkov, kde ich chovajú.

Aj keď mám ryby rád, nemal som práve chuť sa v jednej hrabať. Preto som zamieril ďalej, potúlal som sa popri Duchonke a nakoniec skončil na obede v hostinci v malej obci Závada. Skúsenosti z celodenných výletov ma naučili, že spraviť si obednú pauzu na oddych a doplnenie síl mi vyhovuje a človek aspoň so sebou nemusí nosiť kopec výživy, aby prežil intenzívny deň na bicykli.


A tie sily som potreboval, keďže ma čakalo najťažšie stúpanie dňa – od Bojnej cez Hradnú dolinu až do sedla pod vyhliadkou Marhát. Zhruba 8 km a takmer 500 výškových metrov ešte neznie tak hrozne, ale kombinácia veľmi zlého terénu a faktu, že väčšinu výškových vystúpate na posledných 2,8 km z toho nakoniec spravili skúšku odhodlanosti. Gravel spolu s jazdcom si siahli na dno. A aj napriek tomu som sa neobišiel bez tlačenia.

Po hrebeňovke Inovca som si povedal, že už viac asi nie.

Keď som trasu plánoval, aj som rozmýšľal, že tento úsek vynechám a pôjdem schodnejšou cestou. Ale nechcel som vynechať návštevu staručkého Kostolíka Sv. Juraja. Odtiaľto som mal jeden z najkrajších výhľadov celého dňa na Hornú Nitru a pohorie Tríbeča.


Chvíľu som si tu posedel, avšak dlho som sa nemohol zdržiavať, lebo poobedné októbrové slnko začalo neúprosne klesať. Našťastie predo mnou bol už len krátky zjazd, následne traverz po lesnej ceste nad Radošinu a odtiaľ po asfalte cez niekoľko dediniek až k Sĺňave. Keďže som cestoval vlakom naspäť do Bratislavy, povedal som si, že sa nebudem vracať späť do Piešťan, ale dám si gravel po hrádzi až do Leopoldova. Pridal som si tým ešte pár kilometrov a na vlakovú stanicu som došiel už po tme.


Konečné skóre tak bolo 149,6 km a 2370 výškových metrov a aj super pocit z vydareného jesenného cyklovýletu. Na jar som v tomto regióne prešiel na horáku aj hrebeňovku Inovca z Trenčína do Leopoldova, ktorá je možno známejšia, ale trasa okolo Inovca sa mi páčila o niečo viac.

Nemusel som sa toľko trápiť s neschodným a extrémne strmým terénom, ako je tomu na hrebeni. Naopak, mohol som nerušene šliapať hodiny, vypnúť hlavu a nechať navigáciu viesť ma. Gravel bol nakoniec určite dobrá voľba vzhľadom na kombináciu rôznych terénov a hlavne som ho ocenil na asfalte.


Po hrebeňovke Inovca som si povedal, že už viac asi nie. Ale na túto trasu by som prišiel určite ešte raz. Avšak asi už nie solo, ale radšej aspoň vo dvojici. A tiež nevynechať toho pstruha na Kulháni.