Jesenné Poľskie Tatry na MTB – užiť si stúpania a vychutnať výhľady

Do južného Poľska chodím rád nielen na cesťáku, ale aj na MTB. Táto lokalita má čo ponúknuť, navyše takto na jeseň má pekné čaro.

Nedávno som vám priniesol seriál o jazdení na cesťáku v južnom Poľsku. Doteraz mi vyšli dve časti (prvá, druhá), no túto oblasť som si obľúbil aj na MTB. Začiatkom tohto roku som tam bol s kamarátom pojazdiť v zime a jazdu po zasnežených poľských Tatrách sme si užili. Tentokrát ma to sem zlákalo ísť a pozrieť sa aj mimo zimnej sezóny.

Tatrzanski Park Narodowy

Tak ako v našich Tatrách, tak aj v tých poľských veľa toho na MTB nie je. Na území národného parku sa u našich susedov nachádza dokopy 6 cyklotrás. Poľské Tatry sú ale menšie ako tie naše a tak si myslím, že na národný park to zas nie je až tak málo.

Ako som spomínal, prvýkrát som tam na MTB zavítal v zime, keď som s kamarátom Martinom absolvoval výjazd na schronisku (chatu) Murowaniec, pojazdili sme Drogu pod Reglami s cieľom vyhnúť sa asfaltovému presunu do ďalšej doliny, kde sme navštívili schronisko v doline Chocholowskej. Celkovo to bola polovica dostupných cyklotrás. Ďalšími sú cyklotrasa na schronisko Kalatowki, spojka medzi obcami Male Ciche a Murzasichle a poslednou je cyklotrasa vedúca tiež z obce Male Ciche na vrch Zgorgelisko a cez Tarasowku späť do tejto obce.

Murowaniec

Tentokrát som sa vybral na potulky poľskými Tatrami sám. Keďže nemám auto a do Zakopaného vlaky nechodia , neostávalo mi nič iné ako vyraziť po svojich. Je slnečná októbrová streda a ja vyrážam ráno o siedmej z Kežmarku. Čaká ma dlhý výjazd, ráno je síce chladné, no cez obed má byť príjemne teplo. Dalo by sa to aj skrátiť, no ja si cestu na hranicu trochu spestrím a predĺžim – na križovatke nad obcou Mlynčeky namiesto Tatranskej Kotliny odbočujem opačným smerom na Matliare.

Čas ma netlačí, mám voľno, svetlá som si vzal, aj keď radšej by som stihol prísť ešte aspoň za šera. Prichádzam na Bielu vodu a do Tatranskej Kotliny namiesto štrkového cyklochodníka pokračujem po červeno značenej cyklotrase.

Pribudla značka „hraničný prechod uzavretý“. Nevadí, ja mám bicykel.

Mám rád tento úsek, je to príjemné jazdenie lesom. Od rázcestia Čierna voda, čo je asi po cca 3 km, sa pridá aj mierne technické jazdenie, na ktorom nechýba krátka kamenistá stojka, rýchly zjazd, ale aj celkom pekný singel.



Prichádzam do Tatranskej Kotliny. Pokračujem po cyklochodníku smer Ždiar. Červenú tu vystrieda zelené cykloznačenie. Je to pohodový úsek bez nejakých náročnejších stúpaní. Cyklotrasa pokračuje ďalej cez Monkovu dolinu, stále po zelenej. Na dvoch miestach treba prejsť cez potok.



Pri prvom brode je aj drevený mostík, no už by si pýtal opravu, viacero dosiek na ňom chýba, preto s bikom radšej opatrne. Záver na Strednicu je už výživnejší, krátko za druhým brodom sa trasa stáča a pokračuje stúpaním, prerušeným malým zjazdom. Oplatí sa obísť reštauráciu a ísť si vychutnať výhľad zo svahu. K vyrezávanej ovci a baranovi pribudlo veľké červené srdce.



Dávam niečo pod zub. Teraz ma čaká trochu viac asfaltu. Bolo by fajn, ak by bola nejaká zvážnica vedúca zo Strednice dole na Lysú Poľanu. Prichádza zjazd na Podspády, kde odbočujem na Lysú Poľanu. Pribudla značka „hraničný prechod uzavretý“. Nevadí, ja mám bicykel. A tak pokračujem cez Tatranskú Javorinu na hranicu. Len kontrola občianskeho preukazu od poľských vojakov a pokračujem ďalej.



Čaká ma zhruba 12 km dlhý asfaltový presun. Aj stúpanie, aj zjazd, len na MTB to trochu viac trvá.



Prichádzam na parkovisko a idem si kúpiť „bilet“. V poľských Tatrách sa za vstup do dolín platí poplatok 9 zlotých, čo sú zhruba 2 eurá. Po premiérovom zimnom výšľape som si povedal, že keď sem prídem nabudúce, skúsim si to dať v tempe, čo to dá. Ešte sa spýtam pána, čo vyberá vstupné, či si uňho môžem nechať batoh, dávam dole aj bundu, veď je teplo. Ešte si prehodím fľaše a môže sa ísť na to. KOM tam má hodnotu 26:13, čas dosiahnutý na graveli.



Áno, dá sa aj na graveli, aj keď na následný zjazd je určite lepšie MTB. Ono niekedy mala táto trasa veľa spoločného s našou Brnčalkou. Ale už je z toho pohodlná, štrkom vysypaná zvážnica. Stúpanie má 6,6 km a priemerný sklon 7,1%. Treba sa držať čiernej turistickej značky. No nejde o rovnomerné stúpanie. Nechávam si zhruba stredný prevod, úvod trochu mierny, no hneď prvá stojka, kde to skáče od 15 do 18 % a už môžem podraďovať. Miernejšie úseky striedajú takéto stojky. Na prvom moste väčšia skupinka turistov, nejakí školáci – a tak zvoním už z diaľky o 106.

Chcem si dať ešte Drogu pod Reglami, no akosi nie a nie ju nájsť.

Spomaľovať našťastie nemusím a pekne sa mi uhnú. Chvíľu je sklon miernejší, chvíľu strmší, dokonca to na jednom úseku aj klesá, ale to tak možno ani nie 100 metrov. Akurát na rozbehnutie pred ďalším stúpaním. Pozerám na Garmin a vidím celkom slušný čas – okolo 20 minút. No záver tu vie ešte pekne potrápiť a posledný kilometer má pekných 9 % aj so zákrutou, ktorá mi dáva poriadne zabrať. Nečudo, keď to tu presahuje 15 %.



Prichádzam hore celkom udýchaný, s časom rovných 27 minút. Nevyšlo, ale nevadí, veď ja sa sem ešte vrátim. Pred chatou je celkom rušno a aj dnu je celkom plnka. Väčšinou ide o skupinky školákov.



Schronisko Murowaniec na Hali Gasienicowej je pomerne veľká kamenná horská chata s kapacitou 110 lôžok. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 505 m n. m. Cyklotrasa sa tu končí, no na pešiu turistiku je tu dosť možností. Len sa napijem, porobím nejaké fotky a idem na zjazd. Sem-tam zastavím na fotku.



Prichádzam na parkovisko, vezmem si veci a pokračujem ďalej. Chcem si dať ešte Drogu pod Reglami, no akosi nie a nie ju nájsť. „Blúdim“ po Zakopanom, každú chvíľu pozerám mapu, no akosi sa mi nedarí. Takto len strácam čas, musím ísť na istotu, a tak sa rozhodnem po miniprehliadke mesta radšej ísť naspäť.



Ešte sa zastavím v jednej reštaurácii popri ceste, teda, už som tam v minulosti jedol niekoľkokrát. Teplý vývar vždy dobre padne, taký s malými pirôžkami. Celkom chutil, len bolo treba na jeho prípravu trochu dlhšie čakať. Cestu späť nejak podrobne nejdem opisovať, viac-menej je podobná tej z rána. Keďže som skončil až v centre, tak ma čaká pekných 18 km na hranicu, samozrejme asfaltových, ale cesta celkom ubieha.



Na Lysej Poľane ešte kupujem krowky a môže sa ísť. Na hranici už len kývnem vojakom. Návrat je už viac asfaltový, aj zo Strednice namiesto Monkovej doliny zjazdujem po ceste, no v Ždiari už odbočujem na zelenú cyklotrasu do Kotliny a stúpam po cyklochodníku na Bielu vodu a domov cez Tatranské Matliare a Mlynčeky už prechádzam za šera – a tak zapínam svetlá.



Trasa nakoniec mala 144 km, pri ktorých som nastúpal 2 545 výškových metrov. Výjazd si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Kalatowki

Pozrieť niečo nové, ale aj zopakovať si Murowaniec. Taký bol plán môjho ďalšieho výjazdu do Poľských Tatier, ktorý som absolvoval ani nie týždeň po tom predošlom. Výrazne sa nám ochladilo, čakalo ma mrazivé utorkové ráno a prvý výjazd v mojich nových zimných tretrách, ale ponožky samozrejme ešte tenké letné. Veď je len mínus 2 a má byť slnečno. Presun si mierne skrátim a na križovatke nad Mlynčekmi tentokrát schádzam smerom na Tatranskú Kotlinu.



Ale na Strednicu idem tak ako minule – po zelenej cez Ždiar a hore cez Monkovu dolinu. Trvá to síce aj o vyše polovicu dlhšie, no je to krajšie a asfaltu potom bude ešte dosť. V Ždiari mrzne ešte viac a teplota sa približuje k -5.



Všade námraza. Drevo, námraza a tretry veľmi nejdú k sebe, nechcel by som spadnúť, a tak radšej namiesto mostíka v Monkovej prechádzam po vode.



Veď mám nepremokavé tretry a voda je celkom plytká. Prichádzam na Strednicu, na slnku je príjemne teplo, aj keď teplota sa stále drží len mierne nad nulou. Po malom občerstvení pokračujem ďalej a prichádzam na hranicu.



Kontrola občianskeho preukazu a môže sa ísť ďalej. Čaká ma presun na Brzeziny tak ako aj minule. Je vidieť, že už sa nám pekne zjesenieva. Farebné stromy popri ceste vytvárajú peknú atmosféru na kľukatom stúpaní nad Lysou Poľanou. Tu je to ešte listnaté. Neskôr na jednom z parkovísk vedľa cesty dopĺňam energiu.

Akési to tu je korenisté, no nechce sa mi pozerať, či idem dobre...

Gély veľmi nepoužívam, je to skôr o vyskúšaní, minule som si objednal zopár od značky SiS, tak som si jeden vzal so sebou, neskôr ešte prejem buchtu. Prichádzam na parkovisko na Brzezinách. Áno, opäť idem na Murowaniec, mne tých 47 sekúnd nedá. A navyše mám opäť konečne wattmeter , tak to idem skúsiť. Po zaplatení „mýtneho poplatku“ sa ma pán opýta, či tu nechávam batoh. Zapamätal si ma. A tak mu ho teda nechávam.

Rozopnem si bundu a ide sa na to. Stúpanie mám v celkom čerstvej pamäti. To, že sa ochladilo, vidieť aj na poklese turistov. Tí, čo idú na Kasprow, prípadne do ďalších okolitých dolín, už sú dávno preč, a tak len občas stretnem nejakých. Stúpa sa mi dobre, vyššie už vidieť aj sneh na tráve a okolitých stromoch.



Toto je severná strana Tatier, tak je tu aj chladnejšie ako u nás. Bunda rozopnutá, ja dychčím ako pes s otvorenými ústami, snáď sa neprechladím. Veď nejakú imunitu mám, neraz jazdím aj v zime vo vysokom tempe, keď si idem vylepšovať časy na domácich segmentoch. Prichádzam hore, nakoniec to opäť, aj keď s o niečo lepším časom, nevyšlo. Len čiastkový sa podaril.



Žeby som si to nechal na zimu? Idem si dať teplý čaj, aj keď mi je po tom stúpaní teplo dosť. Pána z personálu, čo momentálne odmetá sneh z lavičiek, poprosím o fotku, nech nejakú mám.



Chata je pomerne prázdna, zloté si chcem ešte pošetriť, a tak platím eurami. Kartou sa nedá. Mätový čaj chutil. Kupujem aj magnetku na chladničku. V zjazde si ešte porobím nejaké fotky, ten sneh na stromoch vytvára peknú atmosféru. Ako si tak fotím, jedna turistka sa ma pýta, či ešte ďaleko, snáď som sa so vzdialenosťou trafil. Prichádzam dole, beriem batoh a ide sa smer Zakopané a Drogu pod Reglami, alebo nie? Stúpam hore svahom a pokračujem lesným chodníčkom.



Akési to tu je korenisté, no nechce sa mi pozerať, či idem dobre, oplotenie mi je celkom známe, no neskôr zisťujem, že idem zle. Keď ma to „vypľuje“ na cyklochodník, tak už viem, že som sa zase netrafil a končím v Kuzniciach.



Je to vlastne časť Zakopaného. Ale tak aspoň pôjdem niečo, kde som ešte nebol. Prichádzam na začiatok cyklotrasy. Tak ako všade, aj tu je to za mýtny poplatok 9 zlotých.

Trvalo mi to niečo okolo 12 minút, a to som sa ani nejak nesnažil o čas a mám pohárik na Strave.

Stánok je potom ešte jeden aj vyššie. Nemám nič proti tomu, ale mohli by to trošku upraviť. Ja ako cyklista mám k dispozícii len 1,7 km dlhé stúpanie a zaplatím toľko ako peší turista, ktorý ide napríklad na Giewont. Už sa mi nechce ísť nejaké vysoké tempo, navyše chce to aj dobre vyberať stopu. Celá široká cesta je vydláždená žulovými kameňmi.




Aj keď je stúpanie celkom krátke, je to celkom výživné, priemer to má 9,9 % s prevýšením 176 metrov.



Prichádzam na schronisko Kalatowki.



Trvalo mi to niečo okolo 12 minút, a to som sa ani nejak nesnažil o čas a mám pohárik na Strave. Ešte ma aj v druhej polovici zastavila teta kvôli biletu. Je to vlastne horský hotel a tiež ide o pomerne veľkú stavbu. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 198 m n. m. Obchádzam hotel, dá sa tu vonku pekne posedieť na lavičkách, s výhľadom na okolité kopce.



Porobím nejaké fotky, aj skupinke turistov, potom na oplátku aj oni mne.



Namiesto sladkého tentokrát chlieb so salámou, na jeseň už vozím so sebou na pitie čaj. Zaujme ma odparkované auto na lúke pri schronisku, zrejme zásobovacie. Po krátkom občerstvení môžem ísť dole. V zjazde ma trochu vytrasie. Drogu pod Reglami asi opäť až nabudúce, a tak vyrážam späť smer Lysá Poľana. Najprv ale ešte zastávka v reštaurácii Kominq na polievku.



Celkom som si túto reštauráciu obľúbil. Teraz je chladno, tak idem dnu, okrem polievky si dávam aj čaj. Ten kým mi vychladne aspoň trochu, aby som ho mohol preliať do fľaše, to chvíľu potrvá, aj preto som ho aspoň na pár minút dal aj vonku ochladiť. Rád sem chodím jazdiť, no len tie presuny, ktoré na MTB po ceste zaberú dosť času.



Pozerám, že predné svetlo už má pomerne málo šťavy, no mal by som stihnúť v pohode prísť ešte za šera. Návrat opäť zo Strednice asfaltovo, len úsek zo Ždiaru idem po „cykláku".



Z Tatranskej Kotliny návrat tak, ako som išiel aj ráno lesnými asfaltkami do obce Mlynčeky.



Zapínam svetlá a domov prichádzam pred zotmením. S výjazdom opäť spokojnosť. 134 km a 2 569 nastúpaných metrov, môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Už teraz sa teším na ďalší výjazd do Poľských Tatier.

Pokračovanie nabudúce

Ja asi neviem písať krátko. A tak to budem musieť rozdeliť. Snáď v druhej časti už bude výjazd zo spomínanej Drogi pod Reglami a neďalekej Chocholowskej doliny. Dúfam, že ma to na Brzezinách opäť nestiahne na Murowaniec a radšej pojazdím viac niečo nové.