Beskidy MTB Trophy 2010

Kto aspoň raz zažil Beskidy MTB Trophy, určite potvrdí, že tento jedinečný etapový pretek odohrávajúci sa na pomedzí Poľska, Českej republiky a Slovenska, zanechá nezmazateľnú stopu v každej bikerskej duši – drsný horský terén , chodníčky plné kameňov a koreňov, ostré stúpania, technické zjazdy, nádherné výhľady z vrcholov miestnych kopcov... Tak ako po minulé roky, aj tentoraz visel najväčší otáznik nad počasím, ktoré najmä v horách dokáže pripraviť nejedno prekvapenie. Tohtoročný máj však predčil aj tie najpesimistickejšie očakávania – neustály dážď a ničivé záplavy poriadne nahlodali odhodlanie mnohých bikerov postaviť sa 3. júna na štart 4. ročníka. Ako to nakoniec celé dopadlo, sa vám pokúsim priblížiť v tomto mojom reporte.

Deň prvý – Stožek, Filipka – 40 km

Do Istebny to je zo Žiliny cca hodinka a štvrť jazdy autom, odjazd sme s Borisom naplánovali na 9-tu hodinu. Pre mňa to bude už 4-tá účasť, Boris si odbije premiéru. Akurát sa začalo ukazovať slniečko, takže nálada dobrá, prezentácia v gymnáziu v Istebne tradične bez problémov, Borisovi chýbala visačka, kobiety promptne vyrobili novú.

Prvou zásadnou zmenou oproti minulým ročníkom bolo presunutie štartu a cieľa každej etapy z pôvodného areálu futbalového štadióna o niekoľko stoviek metrov ďalej do lyžiarskeho areálu Zlatý Grúň. Štart prvej etapy bol naplánovaný na 12-tu, času sme mali pomerne dosť, zhruba o 11:40 sme stepovali v štartovom koridore, ja viac vpredu, Boris, Dudo aj Dano (chalani z Bratislavy) pekne v kľude zozadu...V podstate sme vedeli, že sucho nebude, prvé stúpanie viedlo po asfaltke, to však nie je ideálny povrch pre moje Maxxisy Medusy, tajný to tromf do očakávaných blatistých podmienok. Balík cyklistov bol aspoň na pohľad menší oproti minulému roku, ale stále tu bolo niečo cez 350 štartujúcich zo 17 krajín...Prvý náznak terénu a samozrejme blata jasne ukázal, že plášte som zvolil správne; kde iní lietali ako handry, ja som sa v pohodičke viezol, či už do kopca, ale hlavne z kopca...Úseky, ktoré viedli po hrebeni boli napriek dlhotrvajúcim dažďom viac menej suché, horšie to bolo v blízkosti menších či väčších potôčikov a potokov, ktoré tiekli lesom ...Profil trate, ktorú pripravil Bob Damek, bol v podstate stojka, zjazd, stojka, zjazd....atď. Zo začiatku som sa celkom trápil, ale vedel som, že kilometrov dnes nebude veľa, takže to až tak nevadilo. V jednom zo zjazdíkov sa asi 10 člennej skupinke vrátane mňa, podarilo kvôli nepozornosti zle odbočiť, vracali sme sa cca 400 metrov, nič hrozné...Druhý raz som už zle odbočil sám, v zjazde som obiehal čo to dalo, ale nevšimol som si odbočku doprava, našťastie chalan za mnou na mňa zakričal, takže som sa hneď vrátil...Kúsok pred cieľom bolo blato asi najhoršie, riadne potoky a rigoly plné vody, lesáci sa činili...Potom už len krátke stojky a zjazdík po asfaltke cca 1 km do cieľa...čas 3:43h, celkom spokojnosť, umiestnenie 158-my...Kedže klúče od auta, kde som mal všetky veci na umytie biku mal Boris a rada na wapky bola až moc veľká, bike som umyl v potoku pri gymnáziu. Onedlho už boli v cieli aj Dudo s Danom, celkom vysmiati, Boris došiel o chvíľu neskôr. Veľmi sa mu páčilo, ale to blato bolo miestami kritické a tak sa rozhodol v ďalších etapách nepokračovať...


Deň druhý – Klimczok - 68 km

Ešte vo štvrtok večer sa nad Istebnou zatiahlo a celú noc pršalo. Prestalo tak o 8-mej ráno, čakať na štart v daždi určite nie je nič príjemné. Avšak tak ako to ráno vyzeralo katastrofálne, tak na trati to bolo ešte lepšie ako včera...opäť nádherný terén, poobede sa dokonca ukázalo aj slniečko, dlhé výšľapy a neskutočné zjazdy...na cca 10 km som v takom pomalom zjazdíku trafil kameň, zalomilo mi riadítka a porúčal som sa na zem...Nič vážne, len taký menší šrám na píšťale...Pokračujem si ďalej a zisťujem, že fotka Ciclomastera na predstavci zo štartu bola jeho posledná. Niekde som ho pri tom páde odkopol...Trať ubiehala celkom fajne, začiatok ako obvykle nič moc, ale od druhej občerstvovačky na 28 km som chytil druhý dych a išlo sa mi parádne...Pred najťažším stúpaním na Klimczok som v potoku čo križoval trať rýchlo umyl prevody a hneď bolo všetko super...samozrejme stúpanie na 1:1, inak to nešlo... Následný zjazd z Klimczoku - to bolo niečo. Dole som myslel, že mi odpadnú ruky, ale nejako sme to zišli. Držal som sa v podstate stále v takom okruhu 10 ľudí, stúpania v pohode, zjazdy ešte lepšie. Na 4-tej občerstvovačke som stretol Duda, nejako mu dnes nešlo a tak to zabalil...To už bolo do cieľa asi 10 km, čakala nás najkrutejšia stojka celého etapáku, 32 % po známych poľských paneloch kolmo hore...ak to dnes niekto vyšiel, klobúk dole!
Dojazd do cieľa už nebol tak blatistý ako včera, kilometre ubiehali rýchlo, celkovo som skončil síce horšie ako včera, čas 5:53h, 164 miesto, ale veľká spokojnosť, parádne pojazdenie.


Deň tretí – Veľká Rača – 74 km

Dnešná etapa bola odmenou za celý ten upršaný máj, jednoducho krásne počasie, príjemne pofukovalo...Štart už bez computera, profil etapy som však mal v malíčku, hrebeň Veľkej Rače to je klasika...S očakávaním minima blata na trati som ráno vymenil Medusy za Micheliny XL S-ka, zmenu som pocítil okamžite po štarte, ten rozdiel v odpore je neskutočný a to sú to v podstate tiež plášte do blata (ale takého miernejšieho). Na úvod ako obyčajne stojka do neba, napojenie sa na hlavnú cestu v Koniakowe a potom klasika k vykrývaču na Ochodzitej...To už bol balík pekne roztrhaný, sám som neveril, koľko ľudí sa mi podarilo obehnúť...V kopci žiadna tlačenka, pózing pre fotografov musel byť...Prvý zjazdík v blate ma trochu nechal na pochybách, či som nemal aspoň vpredu nechať tú Medusu, trošku to plávalo, ale nakoniec som urobil dobre...Po prechode hlavnej cesty cez obec Laliky nasledoval krásny chodníček, spočiatku to bolo viac tlačenie v rozbahnenom lese, ale potom sa krásne vinul po úbočí hory. dole had bikerov...jednoducho úžas...Po krátkom zjazdíku som v diaľke zbadal nejaké farebné bodky ako idú pomaly hore poriadnou stenou, bolo mi hneď jasné, že tade ideme...Išli sme asi 5 a keď som ostatným ukázal kam ideme, skoro ich porazilo, Za chvíľu už sme boli rovno pod tým kopcom, strmák to bol riadny, ja mám tlačenie rád, takže zase o nejaké tie miesta dopredu...Neskôr sme sa napojili na zvážnice, ktoré vedú popod hrebeňom Rače do Rycerky Gornej, pamätal som si ich z minulého roka...Do kopca to šlo skoro samo, takže som bol zakrátko sám...V Rycerke bola druhá veľká občerstvovačka pred hlavným stúpaním dňa na Veľkú Raču, pojedol som čo sa dalo, Hydrapak naplnil až po vrch Powerade-om a poďme na to...Keďže X.9-tka opäť "fungovala", celý kopec som šiel na 1:1, ale musím povedať, že na konci by to aj tak inak nešlo...Na vrchole Rače, krátka pauzička, rýchla fotečka a šup dole po červenej po hranici SK/PL...Samozrejme víkend, davy turistov - všetko Poliaci...Slováci boli určite na roliach. Pustil som hneď na začiatku pred seba borca na HT-čku, ale o pár sekúnd sa už váľal v čučoriedkach, našťastie spravil len taký malý kotrmelec bez nejakej ujmy.
Samotný hrebeň bol úžasný, suchúčko, pridaný bol aj výšľap na Kikulu, vraj sa tam slnila nejaká mladá sporo odetá regulovčíčka, ja som teda nikoho nevidel, ale Dudo a Dano boli z nej vysmiati. Z Kikuly pekne kolmo dolu, dosť rýchle a aj nebezpečné to sem-tam bolo, ale pohoda...ďalej klasika výšľap na Vreščovku a Skalité - Serafínov, na hraničnom prechode konečne posledný bufet, opäť Powerade do vaku a grepy do žalúdka. To už bolo do cieľa len nejakých 14 kilometrov, asi 4 ostré výšľapy. Bol som v cca 4 člennej skupinke, neskôr sme sa potrhali, nakoniec som šiel len z kolegom z Nemecka, rovnako ako včera...Zahlásil, že už len dva kopce, prvý sme prežili v pohode, ten druhý už bol na morál, končil vlastne na vrchole zjazdovky na Zlatom Grúni a odtiaľ už to bolo len kolmo dole...Lenže bolo to jedno blatové koryto v tráve, ja som to zišiel bez ujmy, ale tak každý 10-ty bol v cieli celý od blata, čo sa pekne vykúpali. Výsledkovo som oproti včerajšku poskočil o nejakých 50 miest na 111 flek, tých 74 kilákov a 2760 metrov do kopca som zvládol za 6:04h - bola to naozaj najkrajšia etapa čo som tu zažil, Veľká Rača konečne nesklamala.


Deň štvrtý – Skrzyczne – 54 km

Opäť v krásnom počasí, záverečná etapa nás zaviedla na najvyšší bod celého preteku, Skrzyczne. Hneď od štartu na nás čakalo takmer 10 km stúpanie, zväčša po zvážnici. Bolo vidno, že väčšina bikerov toho už má po troch náročných dňoch tak akurát, nikto sa nikam nehnal. Po krátkom zjazdíku prišla prvá občerstovačka a opäť sme pokračovali po zvažnici popod Baraniu horu až na hrebeň. Stromov tu bolo po polomoch a ťažbe minimum, takže v diaľke už bolo jasne vidno známy vysielač na Skrzycznom, avšak na vrchol to bolo ešte asi 11 kilometrov. Tak ako včera na Rači, aj dnes boli výhľady pastvou pre oči. V podstate až na samotný vrchol Skrzyczneho som šiel v trojici s dvomi estónskymi bikermi, ja na špici a oni pekne v háku. Záverečný úsek už bol nad naše sily a spoločne sme vytlačili biky pomedzi opalujúcich sa turistov na nečakanú občerstvovačku, ktorú zabezpečoval náš známy český servisák. V ponuke bola síce len voda a Powerade, avšak po namáhavom stúpaní som nezaregistroval nikoho, kto by tam nezastavil. Urobil som si na pamiatku dve fotečky, premazal reťaz a pokračoval tentoraz rýchlym rozbitým zjazdom až na Malinovskú skalu. Už aj ja som začínal cítiť únavu zo včera, nohy nešli už tak ľahko. Našťastie kilometre ubiehali celkom rýchlo, Ani som sa nenazdal a ocitli sme sa pri Černianskej priehrade, po ktorej už nasledovalo záverečné stúpanie po asfalte okolo prezidentského zámočku. Pamätal som si ho z prvého ročníka. Pred samotným kopcom sme vytvorili zhruba 7 členný balík, ktorý sa však okamžite roztrhal akonáhle začala cesta meniť sklon. Zozadu sa vyrútil dánsky borec, vpredu zaradený veľký prevodník, vzadu druhý pastorok od vrchu, krásne do kríža. Dlho mu to však nevydržalo a v podstate sme sa okolo neho neskôr všetci prehnali. Aj som s ním prehodil po anglicky zopár slov v zmysle, že to veru nebola najlepšia taktika. S úsmevom odvetil, že sa aspoň o to pokúsil. Za chvíľu sme už boli na vrchole a čakal na nás posledný zjazd, opäť bolo treba trošku utlmiť eufóriu z posledných stoviek metrov, kamene a korene vyžadovali maximálnu dávku pozornosti. Záver opäť kúsok po asfalte a cieľová rovinka bola na dohľad. Poľského bikera predo mnou som nechal tak a vychutnal si osamote prejazd cieľom s víťazným gestom – dnes to vyšlo na 109-te miesto v čase 4:07h. Chvíľu predtým došla už spomínaná estónska dvojica, podali sme si na znak rešpektu ruky, rovnako tak aj s povedľa stojacim nemeckým bikerom, s ktorým som šiel včera. Pre tých, ktorí dokončili všetky 4 etapy, už boli nachystané známe finisherské „koszulky“ – opäť v čiernej farbe. Chcelo by to do budúcna trošku obmeniť.
Postupne prichádzali do cieľa ďalší a ďalší finisheri, každý pyšne v ruke tú svoju koszulku. Záverečný ceremoniál a spoločné foto som si tentoraz nechal ujsť, ponáhľali sme sa s otcom, ktorý pre mňa prišiel, navštíviť sestru do pôrodnice.
Opäť raz musím konštatovať, že toto podujatie nemá široko ďaleko konkurenciu, jednoducho nádherné terény, skvelá organizácia, čo viac si môže človek priať. O rok sa určite uvidíme na štarte znova.