Utrpenie s výhľadmi, alebo talianske Alpy po druhý raz

Vítam vás pri voľnom pokračovaní dobrodružstva z minulého roku. Pohodlne sa usaďte, ideme z kopca.

Alebo do kopca? Úprimne: ani neviem. No jedno je isté, po rovinke to nebolo. V predošlom článku som zhrnul, ako by mala vyzerať zodpovedná príprava na tento typ dovolenky. Ehm, dovolenka?

Dnes už je jasné, že použitý titulok článku aktivitu reflektuje podstatne výstižnejšie. V texte z Dolomitov som tejto sekcii venoval celý odstavec, tentokrát to také rozsiahle nebude. Zhrnul by som to do vety: „Od zajtra ...“


Dosadiť si tam vieme podľa ľubovôle. Vypichol by som také tie klasiky: zdravá strava, menej piva, tvrdšie tréningy, skúsiť Braunsberg či Strminu. No nakoniec som nezvládol ani jeden cieľ dotiahnuť na sto percent. Vyrazil som ťažší, s horšou kondíciou a bez testu nôh na ostrých kopcoch, ktoré nám vyrástli medzi kukuricou. Lukáš sa s prípravou rovnako nepretrhol. A tak ostáva len veriť, že tých pár dní zvládneme.

Okrem obvyklej úlohy naplánovať trasy dostal do vienka aj zabezpečenie ubytovania, nakoľko sme tentokrát išli na vlastnú päsť. Radosť mať svojho Lukáša, no nie? On si to odkrúti pred akciou a ja ho na oplátku musím stále niekde fotiť. To viete, ťažký život influencera.

Nakalibrovať nohy

Bormio, naša lokalita, je krásna, ale ďaleko od domova. Po desaťhodinovej ceste, ktorú sme započali o pol štvrtej ráno, sme dorazili do cieľa v pomerne priaznivom čase. Plán bol jasný: treba pretočiť nohy. Deň pred odjazdom do Talianska som sa vrátil z dovolenky v Chorvátsku, čiže som bicykel nejaký ten piatok nevidel.

Najdlhšie stúpanie v živote, tak zahlásila aplikácia Strava po uložení jazdy.

Z auta som bol navyše tvrdý ako gumené medvedíky zabudnuté v stredovej priehradke z minuloročnej turistiky. Absolútne som nevedel, aký pokles formy očakávať. Prvý výjazd sme dali na pohodu, točiť zľahka a kochať sa. A že bolo čím, počasie z katalógu a k tomu krásne serpentíny.


Cieľom bolo horské jazero Lago di Cancano v doline Valle di Fraele. Okolo jazera bola šotolina, tak sme sa dlho nemotkali. Posledná vec, ktorú som chcel dnes riešiť, by bol defekt na mieste, kde mi bola zima aj vtedy, keď som sa hýbal. Výjazd skrátený, nohy roztočené. Žiadna kontrolka sa neozvala, kalibrácia nôh prebehla úspešne. Po dojazde som si pozeral segment a v roku 2020 sa tam končila 18. etapa na Gire, ani som nevedel. Určite by som viac pritlačil – alebo aj nie...

Prebrúsiť kotúče

V deň príjazdu sme si všimli tabuľu, ktorá stroho informovala o uzávere Stelvia. Večer som si na to spomenul a podarilo sa mi dohľadať zoznam horských priechodov v našej lokalite. Veľmi užitočný zdroj informácií, nakoľko nám podstatne zmenil plány.

Pri každom priechode je uvedený jeho aktuálny stav. Pre nás to znamenalo, že na Stelvio sa z Bormia dostaneme ráno o 6:30, alebo až cez obed o 12:30. Ráno som nemal v pláne zmrznúť, a tak sme sa našu snahu vyplaziť sa hore posunuli na pravé poludnie. Slnko pieklo ako bláznivé a vôbec mi to nechutilo. Po prvej hodine som zrejme vytrávil neskoré raňajky a s ochladením sa prebralo aj moje telo, za čo mu ďakujem.


Nie je to práve sranda šliapať dve hodiny do kopca s pocitom, že nie je kam prikladať palivo. Našťastie je výšľap na Stelvio od Bormia „tá detská strana“ a bez ujmy sme sa dostali až na samotný vrchol. Najdlhšie stúpanie v živote, tak zahlásila aplikácia Strava po uložení jazdy.

V Taliansku to po ceste vyššie nejde. Je to celkom zaujímavý pocit byť vyššie ako Gerlachovský štít na cestnom bicykli. Úprimne, očakával som nejakú silnejšiu emóciu, no nedostavila sa.


Pre Lukáša za odmenu, pre mňa nutnosť. Čo si vyšliapeš, musíš aj zletieť dole. Nezodpovedne som nepripravil len seba, ale aj bicykel. Z nejakého neznámeho dôvodu som stále veril, že platničky budú v pohode a vymením ich až doma. Zjavne som to nemal premyslené do detailu, no každý kopec bol podstatne dlhší. A zároveň priemerne prudší ako v Dolomitoch. A tak mi brzdy síce vydávali nepríjemné zvuky, no brzdili. Hešteg ušetrené.


Bez emócie sa niesol aj transfer cez Švajčiarsko. Kukurica, hrozno, teplo a protivietor. Taký ten bratislavský výjazd, kde nechcete byť. K tomu mi neskôr prišla faktúra za dáta v roamingu a umocnila spomienku na utrpenie v doline. Zlatá EÚ a ich regulácie, no nie?

Stelvio zo Švajčiarska je o niečo kratšie, no strmšie. Z tých troch strán mi príde ako najmenej komerčné. No možno to bolo aj pokročilou hodinou, premávka bola takmer nulová. A mohol som sa pekne kochať prírodou.

Ku koncu mi už bolo mierne chladno, predsa len vietor bolo cítiť aj napriek zahriatemu telu. Hore sme vyšli až o 18:45, presne sme stihli tretie okno otvorenia cesty do Bormia. Zjazd bol prakticky bez premávky, ale slušne som si pocvakal zubami. S ohľadom na počasie predošlých dní, keď tu snežilo a mrzlo, som sa nemal na čo sťažovať.

Nakalibrovať telo

Včerajšie dvojité Stelvio s prekonanou métou tri a pol tisíc výškových metrov, príchod domov za šera, neskorá večera a k tomu nekvalitný spánok, to bola kombinácia, s ktorou som sa budil do ďalšieho dňa. Už asi chápete, prečo to nepovažujem za dovolenku. Telo ubolené, na dlhé sedenie na bicykli som rozhodne nebol zvyknutý. Nohy viac-menej v pohode, dalo sa na tom stavať.

Výjazd sme museli odštartovať skoro, aby sme stihli prísť na autobus. Na stránke s uzáverami sme totiž našli aj zmienku o zosuve pôdy, ktorý je potrebné obísť autobusom. Na bicykli to nejde. A tak Lukáš rezervoval bus o 15:30.


Aj keď máte celý deň, vždy je dôvod ponáhľať sa. Záverečné kilometre sa niesli v znamení šliapania na výpary a podstatne vyšším výkonom, ako by som si želal. No ale poďme po poriadku.

Mortirolo. Kopec, o ktorom som sníval, no zároveň som sa ho najviac obával.

Druhá etapa, údajne oddychová. Zopár miestnych brdiek a ideme domov, tak som si to nejako predstavoval. Ak mi predošlý deň znechutila švajčiarska kukurica a vietor, dnes to boli rozhodne cestné uzávery a kolóny s nimi spojené. Nič predsa nie je lepšie ako dýchať výfukové kreácie dopravných prostriedkov namiesto alpského vzduchu.

Na trase do Livigna cez Passo Foscagno a Passo Eira som mal pocit, že jazdím po Záhorí v prime time. Každý kilometer radar zaznamenal minimálne dva objekty, ktoré ma predbehli. Proste čistá užívačka.


Našťastie sme z dopravného pekla vykľučkovali a Švajčiarsko si dnes spravilo lepšie meno. Čerešničkou dnešného výjazdu bolo posledné horské sedlo, Passo del Bernina, no rozhodne potešil aj zjazd z Passo Forcola, ktorý tomu predchádzal. Práve na Bernine som mal emóciu, ktorá sa blížila Dolomitom. Tiahle stúpanie, pohľad na ľadovec, no krása.


Autobus sme stihli, našťastie sme nemuseli riešiť taxík, zrejme by sme sa nedoplatili. A tak sme dnes mali aj viac času na večeru a regeneráciu. Telo sa tiež prispôsobilo, prestalo protestovať a bolesť sa postupne vytrácala. Určite tomu prispel aj dnešný profil, ktorý nemal len dve dlhé stúpania. Záťaž bola rozdelená na viac kopcov, sumárne dva a pol tisíc výškových metrov.

Okúsiť peklo

Posledný deň sme pre zmenu v autobuse začali, našťastie bez ranného stresu. Čo už nebolo až tak bez stresu, bolo pomyslenie na prvý kopec v itinerári. Ó Mortirolo, posväť sa meno tvoje. Kopec, o ktorom som sníval, no zároveň som sa ho najviac obával. V pláne bol samozrejme „z tej správnej strany“.

Papierovo najťažšie stúpanie, čo som zažil. Údaje som si ukradol z Lukášovej Stravy: 12,1 km, 1313 vertikálnych metrov, priemer 10,9 %, maximum 17,0%. Najstrmší súvislý kilometer 14,5 %, najstrmších súvislých 5 km 12,8 %. V skratke: koncentrované utrpenie. Dokonca ani segment The Wall na Braubsbergu už nebudem vnímať ako doposiaľ. Aká bola realita?


Z vyššie uvedeného je zrejmé, že fotiek veľa nevzniklo. Rukami som krotil predné koleso, ktoré občasne išlo do vzduchu. Napriek mojej obave sme to dali relatívne v pohode, ak si odmyslím tragickú kadenciu. Priemer diabolských 66. Náhoda? Nemyslím si.

Pri takomto pekelnom sklone sa najviac prejavila hmotnosť. Toto stúpanie som šiel najvyšším výkonom, no aj napriek tomu som ho ako jediné nedoklepol prvý. Lukáš mi už v úvode odišiel a videl som ho až hore. Darmo, pätnásťkilový rozdiel bolo cítiť a keby som pridal, zrejme nedokončím bez zosadnutia. A nasadať na bicykel pri tom sklone nie je úplne môj sen. O motiváciu bolo rozhodne postarané.


Ak prežijem peklo, dostanem sa do neba? Pre mňa to rozhodne v tento deň platilo. Na Gaviu som sa tešil, naivne som si pozrel len priemerné percentá stúpania a usúdil som, že to bude ťap-ťap ako Stelvio zo „Švajcu“. No náramne som sa mýlil a už v lesnom, kľukatom úvode som vyslovil pracovný názov pre Gaviu „baby Mortirolo“. Sklon opäť dvojciferný, nepoľavoval viac ako kilometer. Vlastne ani neviem koľko, no bolelo to.


Ako sme postupne vyšli z pásma lesa, uzrel som vytúžené nebo. Vysokohorské prostredie, drsné, no nádherné. Nohy ožili, telo ožilo a myseľ? Tá konečne dostala nekonečnú emóciu šťastia ako pred rokom pod Tre Cime. Tento rok som sa načakal, no stálo to za to. Už ma nemohlo nič zastaviť, aj keď ostávala ešte bezmála polovica stúpania do vysnívaného cieľa.


Ako sa vraví, išlo to samé. Vysoká kadencia a pocit ľahkosti, presný opak Mortirola. Vysoká nadmorská výška, páliace slnko, nič mi nevadilo. Dokonalý zážitok. Zrazu som bol úplne sám. Hore som počkal Lukáša, ktorého zážitok je podstatne odlišný, no v tom je tá cyklistika krásna.

Zjazd z Gavie som si dokonca užil aj ja, dole sme si dopriali prvú kávu a mal som pocit, že je to konečne dovolenka. Ak bolo Mortirolo najťažší kopec mojej cyklokariéry, tak Gavia najkrajší.


No ale žiadna ilúzia netrvá večne, nech je akokoľvek sladká. Dnešná súťaž o vrchársky dres nemala víťaza, a takto to predsa nemôžeme nechať. Na konci dnešnej kráľovskej etapy nás čakalo ešte jedno stúpanie, Bormio 2000. Názov síce tragédia, lyžiarske stredisko asi kreativitu nepotrebuje, no parametre na naše pomery slušné.


Hore sme sa počkali, spravili cieľovú fotku a hor sa do dole. Tento zjazd som si opäť neužil, no zároveň som nevymrzol. Vesmírna rovnováha bola znova obnovená.


S ohľadom na náročnosť cesty sme už žiadne prídavky na trase domov nevymýšľali, a tak bol tento symbolický výšľap nad Bormio bodkou úspešného pobytu v talianskych Alpách. Sumárne sme natočili 365 kilometrov, 10 690 výškových metrov a okrem kolien ma boleli aj šľapy na nohách.