Súboj gigantov – Alpy vs. Dolomity alebo kam zamieriť skôr?

Jazdenie po talianskych passách učaruje každému, kto si to vyskúša. Zamieriť však radšej do Álp alebo do Dolomitov?

Odkedy sledujem Giro d’Italia, bolo mojím odvekým snom preháňať sa po talianskych cestách tak ako profíci. Zažiť všetky tie dychberúce výhľady, užiť si zjazdy, kde vás v serpentínach pokrúti ako dážďovku, okúsiť tvrdosť niektorých stúpaní. Ako však vraví klasik - sny sa neplnia, plní sa paprika.

No občas má tá paprika príchuť Stelvia, Mortirola, Gavie, Pordoi, Fedaie…

723 km a 21 000 výškových metrov

V Dolomitoch a Alpách sa mi so zwAROm podarilo prejazdiť 8 dní – 4 minulý rok a 4 tento rok. Skóre na výjazdy by sme teda mali vyrovnané.

Pri tohtoročných jazdách som si uvedomil, že hoci sú Dolomity vlastne akási podnož Álp (niečo ako Tatry spadajúce pod Karpaty), v mnohých ohľadoch sú diametrálne odlišné. Pokiaľ váhate, ktorým smerom sa vydať, pevne verím, že tento článok bude aspoň trochu nápomocný.

Zároveň to bude taký menší pohľad „druhej strany“ oproti tomu, čo písal zwARO. Viackrát budem udávať aj štatistiky, nech to máme názorne – v tomto prípade budú boldom vyznačené alpské stúpania a klasický text budú Dolomity.

Vzdialenosť od Slovenska

Ako náš styčný bod môžeme v oboch prípadoch použiť Bratislavu, odkiaľ sme vyrážali. Prvýkrát sme bývali v Arabbe (630 km), druhýkrát v Bormiu (745 km). Čiže vzdialenosť takmer totožná, plus mínus hodina a pol.

Čo dodať k ceste? Vždy je fajn, keď sa zíde partia a dokážete sa prestriedať pri šoférovaní. Inak je to donebavolajúca nuda, popretkávaná množstvom dopravných obmedzení, keďže Rakúšania vždy a s obľubou niečo opravujú.


V oboch prípadoch sa nám však podaril masterplan, že prídeme do miesta určenia a ešte v ten deň stihneme niečo pojazdiť. Pred rokom hneď Cima Coppi na Rifugio Auronzo, tento rok trochu oddychovo na Torre di Fraele. Budík o pol štvrtej teda stál za to.

Dĺžka stúpaní

Ak ste nikdy nejazdili vo veľkých kopcoch, som presvedčený, že Dolomity sú dobrý základ. Kopce sú tu totiž rádovo kratšie a dá sa povedať, že porovnateľné so Slovenskom. Pre ilustráciu sem vypíšem zoznam stúpaní, ktoré sme absolvovali spolu s ich dĺžkou, prevýšením a priemerným sklonom:

1. Passo del Foscagno z Bormia (24,2 km, 1111 m, 4,5 %)
2. Passo dello Stelvio z Bormia (21,3 km, 1560 m, 7,3 %)
3. Passo dello Stelvio zo Santa Maria val Müstair (16,5 km, 1397 m, 8,4 %)
4. Passo di Gavia z Ponte di Legno (16,4 km, 1325 m, 8,1 %)
5. Passo di Cimabanche z Cortiny d’Ampezzo (14,7 km, 344 m, 2,3 %)
6. Forcola di Livigno z Livigna (14,3 km, 514 m, 3,5 %)
7. Passo di Fedaia z Caprile (14,0 km, 1066 m, 7,5 %)
8. Passo del Mortirolo z Mazzo in Valtellina (12,1 km, 1313 m, 10,9 %)
9. Passo San Pellegrino z Moeny (11,9 km, 752 m, 6,3 %)
10. Passo di Falzarego + Passo di Valparola z Cernadoi (11,9 km, 747 m, 6,3 %)
11. Passo di Sella z Canazei (11,0 km, 797 m, 7,2 %)
12. Bormio 2000 z Bormia (9,7 km, 742 m, 7,6 %)
13. Passo di Costalunga z Vigo di Fassa (9,2 km, 437 m, 4,7 %)
14. Passo Pordoi z Arabby (9,0 km, 634 m, 7,1 %)
15. Torri di Fraele z Torripiana (8,9 km, 624 m, 7,0 %)
16. Passo di Giau z Pocol (8,6 km, 687 m, 8,0 %)
17. Rifugio Auronzo z Col Sant’Angelo (7,4 km, 648 m, 8,1 %)
18. Passo di Campolongo z Corvary (6,2 km, 341 m, 5,5 %)
19. Passo Gardena z Plan de Gralba (5,8 km, 249 m, 5,4 %)
20. Passo Tre Croci od Lago Misurina (3,9 km, 153 m, 3,9 %)
21. Passo d’Eira z Ponte del Rez (2,9 km, 187 m, 6,4 %)

Ako vidno, popredné priečky okupujú alpské stúpania. (Samozejme, berte do úvahy aj prevýšenia. 344 m na Cimabanche človek ani necíti). Niežeby stúpania v Dolomitoch neboli dlhé – ak vezmeme do úvahy aj podhorie, častokrát sa tu dostanete aj na hodnoty vyše 30 km. Pokiaľ však vyrážate z jedného bodu ako my (t. j. nejdete bikepacking), jednoducho nemáte dôvod spúšťať sa až úplne dole.

Majestátne skalné steny sa dvíhajú doslova priamo nad vami a máte pocit, že ste v objatí hôr.

Alpy sú v tomto zradné – vždy totiž treba sklesať do doliny a stúpania absolvovať v celej dĺžke. Na Dolomity sa dá natrénovať napríklad aj na takej Čertovici, ktorá dosahuje podobnú dĺžku aj sklon ako priemerné stúpanie v tomto vápencovom pohorí. No po jazdení v Alpách som skonštatoval, že na toto sa u nás dá len sťažka pripraviť.


Dlhšie kopce znamenajú aj ďalšiu vec – menšiu modularitu. Zatiaľ čo v Dolomitoch som mohol kopce krásne nakombinovať tak, aby sme mali každý deň aspoň zhruba vyrovnaný, v Alpách bolo de facto zbytočné nad niečím rozmýšľať. Stačí, že si prejdete Stelvio z dvoch strán a razom máte vyše 3000 výškových metrov. Detto kombinácia Mortirolo a Gavia.

V praxi to znamená, že málokedy dokážete nájsť skratku alebo niečo vypustiť. A takto sa mi stalo, že zatiaľ čo Mortirolo som vyšiel v relatívnej pohode, na Gavii ma vyplo ako hlavný istič a neostávalo mi nič iné, len si odtrpieť 5 km na vrchol. V tomto mi osobne vyhovovali skôr Dolomity – absolvovali sme síce viacero kopcov, avšak boli kratšie, dalo sa skôr „oklepať“.

Nadmorská výška alias kyslíkový dlh

Alpy vyhrávajú aj v ďalšej oblasti, a tou je nadmorská výška sediel. Ako Majo správne poznamenal vo svojom článku, vyššie ako na Stelvio to v Taliansku po asfalte už nejde (zároveň by to malo byť 5. najvyššie položené passo v Európe. Ale zdroj je Wikipedia ). Tentokrát nebudem vypisovať všetkých 21 priechodov, ale spravím rebríček top 10:

1. Passo dello Stelvio (2758 m. n. m)
2. Passo di Gavia (2618 m. n. m)
3. Passo Umbrail (2501 m. n. m)
4. Rifugio Auronzo (2330 m. n. m)
5. Passo del Bernina (2330 m. n. m)
6. Forcola di Livigno (2315 m. n. m)
7. Passo del Foscagno (2291 m. n. m)
8. Passo di Sella (2240 m. n. m)
9. Passo Pordoi (2239 m. n. m)
10. Passo di Giau (2236 m. n. m)

Ako vidno, v Alpách sa väčšinou hýbete rádovo o niekoľko stoviek metrov vyššie. Ťažko povedať, či vôbec zachytíte výrazný kyslíkový dlh. My sme sa väčšinou ťapkali v Z2-Z3, takže sa všetko dalo relatívne s ľahkosťou udýchať. Na čo si už treba dávať pozor viac, to je počasie. Zjazd z výšky vyše 2500 m n. m. už odhalené kolená pocítia o niečo viac…

Charakter prostredia

Vopred upozorňujem na to, že táto rubrika bude dosť subjektívna. Ak by som si mal vybrať, či sa mi viac páčilo v Alpách alebo v Dolomitoch, vyberiem si Dolomity. Majestátne skalné steny sa tam dvíhajú doslova priamo nad vami a väčšinou máte pocit, že ste v objatí hôr. Rovnako sú tieto zubaté štíty fotogenickejšie než alpské vrcholky.


Alpám dominujú skôr široké, rozľahlé a trávnaté doliny. A to znamená jediné – častejšie tu vyfasujete nepríjemný vietor. Na Stelviu stačilo, aby som Maja len trochu pustil pred seba a ak by ma nepočkal, v tom protivetre by som ho už nedocvakol. Takže sa tu jednoznačne oplatí držať v háku.


Zároveň platí, že na alpských stúpaniach sa omnoho menej hýbete v lese. Čiže, okrem niekoľkých vrstiev oblečenia si určite netreba zabudnúť opaľovací krém. Koža vo farbe zrelej papriky zo Žitného ostrova by pekný výjazd mohla ešte dlho pripomínať.

Raj motorkárov a športových áut

Snívanie o cestách z Giro d’Italia ma jediný drobný háčik – nikdy to nebude ako na Giro d’Italia. Nech sú talianske cesty akokoľvek nádherné, (takmer) vždy sú (bohužiaľ) otvorené aj pre autá a motorkárov. Možno u nás už zaúčinkoval spomienkový optimizmus, no po Alpách sme sa jednohlasne zhodli, že Taliani takíto nebývali.

Minulý rok sa nám stávalo, že nás dokonca púšťali v zjazdoch a z celého výletu si pamätám jediné „chrapúnske“ obehnutie. Tento rok sme zažili kolóny, tesné obiehania kamiónov, vytrubovanie, ostrekovače… No, iný kraj, iný mrav. Vidno, že okolie Stelvia je skrátka rádovo väčšia masovka než Dolomity (a potvrdilo mi to aj množstvo otvorených stánkov na vrchole).


Podtrženo, sečteno – ktorý ragazzo nebrúsil na svojom potunenom Fiate brzdové kotúče a nepálil spojku na Stelviu, ten akoby nežil. Stále tvrdím, že Dolomity ešte asi nie sú natoľko populárne a netrpia takýmto návalom. No keď poviem A, poviem aj B. Večernú cestu zo Stelvia sme mali kvôli uzávere prakticky celú pre seba. A 20-kilometrový zjazd po serpentínach bez áut by som prial zažiť každému milovníkovi tejto disciplíny.

Cesta akurát na jedno auto

Drobný rozdiel som si všimol aj pri samotných cestách. Povrch by som nechal povrchom – ten je takmer všade na nadpriemernej úrovni (minimálne v porovnaní s tým, na čom jazdíme v našej krajine zázrakov). No na niektorých alpských passách mi doslova udrela do očí šírka cesty.

Naše výjazdy som takmer spravidla trasoval tak, že sme išli ťažšou stranou nahor a ľahšou nadol. Veď tvrdí chlapci potrebujú tvrdé stúpania. Nižší sklon smerom nadol znamenal aj bezpečnejší zjazd. V tejto kategórii vypichnem špeciálne dva priesmyky, a síce Mortirolo a Gaviu. Mortirolo je síce úzke z oboch strán (lebo cesta III. triedy), no neviem si predstaviť, ako by som ubrzdil 12-kilometrové klesanie s takýmto priemerom.


To pravé „rošambo“ však čakalo na Gavii. Cesta z Ponte di Legno je v niektorých úsekoch doslova a dopísmena na jedno auto a aj pri jazde nahor bolo problematické sa vyhnúť jeden druhému. Keď k tomu pripočítam absentujúce zvodidlá a priepasť pod nami… Každá chyba v zjazde by tu bola veľmi kruto potrestaná.


Naproti tomu zjazdy v Dolomitoch mi prišli kontrolované a bezpečné. Zo všetkého, čo sme pojazdili, bola užšia cesta jedine smerom na Rifugio Auronzo. Inak sa tu dokážete dole kopcom „vyblbnúť“ do sýtosti – a najmä bezpečne.


Nech sa však v Taliansku vyberiete do Álp alebo Dolomitov, jednoznačne neujdete zimomriavkovým emóciám.

Vidieť všetky tie nápisy na ceste a predstavovať si, aké to musí byť, keď sa tieto kopce idú v tempe a všade naokolo revú davy ľudí… Popri tom zahrniete nádhernú prírodu, majestát vysokých hôr, „fun factor“ v podobe zjazdov a infraštruktúru na úrovni a budete mať chuť sa sem rovno nasťahovať. Alebo minimálne prísť znova.