Beskidy MTB Trophy 2013

Beskidy MTB Trophy 2013

7. ročník jedného z najťažších etapákov v Európe sa tento rok odohrával na prelome mája a júna, novinkou bolo zaradenie pretekov do kalendára UCI. Štartová listina, ktorá má limit 500 účastníkov sa pred pretekmi napĺňala nevídane rýchlo, ako vždy najpočetnejšie zastúpenie mali domáci Poliaci, tradične silná dánska skupina tentoraz dosiahla až neuveriteľných 90 ľudí, o čosi menej bolo tentoraz Čechov, od nás to bolo solídnych 15 kúskov, no a dokopy 460 štartujúcich z úctihodných 20 krajín. Beskydské terény lákajú čoraz viac a to aj napriek tomu, že ani tento rok neostali ušetrené od vrtochov počasia...

Našu tradičnú dvojicu s Imrom tentoraz doplnil opäť po ročnej pauze Maťo Kandráč alias Flinker. V stredu večer pred samotným pretekom som ešte musel riešiť problém s uložením hlavného čapu na mojom Sparku a keďže opraviť to nešlo, musel som siahnuť po rokoch po mojom starom HT-čku. Nejaký čas na vyskúšanie posedu či radenia nebol čas, jednoducho som prehádzal čo sa dalo a dúfal, že ma to v teréne prvý deň nezradí. Hlavnou zmenou oproti minulým ročníkom bol posunutý štart prvej etapy z 12-tej na 10-tu a v ostatných z 10-tej na 9-tu. Znamenalo to síce ťažšie ranné vstávanie, ale aj viac času na očistu, servis bikov a oddych po etape.



Vo štvrtok ráno sme teda o 7 vyrazili zo Žiliny smer Istebna, už v Kysuci sa spustil neskutočný lejak, že ledva stierače stíhali, ale po príchode do nášho penziónu Hadamowka sa to už celkom umúdrilo a len tak mrholilo. Registrácia prebehla rýchlo, ešte som stihol vymeniť bowden na zadnom šaltri, lebo to trošku haprovalo a mohli sme ísť na štart. Minulý rok nám s Imrom celkom išlo a keďže sme skončili v prvej stovke, mohli sme si vychutnať komfort štartu v prvej lajne spolu s najväčšími favoritmi, ktorými boli bratia Brzozkovci z JBG2 Profi team-u. Maťo sa nikam neponáhľal a tak sa stratil vo zvyšnom dave nažhavených bikerov.
Úvodná etapa Trophy niesla podpis Boba Damka a mala nás zaviezť poľsko-českým hrebeňom cez Stožek, Čantoryju do Lesznej Gornej a odtiaľ smerom na Třinec, Vendryně, znovu na hrebeň cez chatu Bahenec a dolinou rieky Olzy späť do Istebny. Trasa sa nevyhla menším modifikáciám, pretože terén bol miestami extrémne blatistý a nebezpečný. Tak či tak na nás čakalo 67 km a 2300 nastúpaných metrov. Začiatok už tradične viedol najprv po asfaltke nekonečnou dolinou, z ktorej sme sa potom napojili na starú známu modrú značku vedúcu na Stožek.



Už po prvých kilometroch som si akosi nemohol zvyknúť na trošku iný posed a najmä komfort, na ktorý som bol zvyknutý na full-e, nohy mi nešli, ale čoskoro som zistil, že mám trošku vysoko sedlo, len v tom zápale sa mi nechcelo zastavovať a dať si ho nižšie. Keďže blata bolo všade požehnane, výjazdy boli často spojené s tlačením a zjazdy bolo treba ísť veľmi opatrne, najmä keď väčšina ľudí bola ešte „premotivovaná“...Hrebeň na Čantoryju bol však celkom v pohode, prevládal kamenný podklad, takže sa dalo ako tak svižne ísť. Zhruba po 30 km sa mi už začali v nohách ozývať kŕče a bolo mi jasné, že skôr či neskôr si to sedlo budem musieť dať nižšie. Našťastie zhruba na 40 kilometri bol 2. bufet so servisom, kde som si ho konečne nastavil na tú správnu výšku a mohol pokračovať ďalej. V teréne to bol neustály boj s blatom, našťastie metalické platničky v mojich XT-čkach fungovali spoľahlivo, rovnako aj prevody vďaka novučkému šaltru XT shadow plus. Na konci jedného zo zjazdíkov do Vendryne bola drevená lávka a na jej konci som si parádne ustlal, našťastie to odniesli len gate na kolene. Cez Nýdek sme už potom pokračovali tradične na Bahenec, pohľad na profil etapy na ráme bol jasný – minimálne 400 metrov ešte treba nastúpať do kopca. Väčšinou to ale bolo po lesnej ceste a tak to nebolo také strašné. Po tých kŕčoch v úvode som sa ale stále celkom trápil, našťastie z Bahenca sme šli dole po asfalte, tradičný zjazd po červenej lesom by bol asi dosť masaker. Znovu sa rozpršalo, celý kopec bol v hustej hmle a viditeľnosť bola tak na 30 metrov.



Z asfaltky sme odbočili na novučičký singláčik plný mokrých koreňov a machu, ktorý nás doviedol až do údolia rieky Olzy. Do cieľa už to teda nebolo ďaleko, posledné stúpanie dolinou bolo po asfalte, no a po nejakých 6 kilometroch som konečne prišiel do cieľa s časom tesne pod 5 hodín. Na úvod 200. miesto celkom bieda, ale tak hádam sa to zlepší...Imro neostal nič dlžný aktuálnej forme a hravo sa zmestil do prvej 70-tky, Maťo sa ešte len rozbiehal a skončil okolo 300-tého miesta. Dojmy po etape boli dobré, bajky dostali na frak, ale tu už to inak ani nejde...Pozitívom bolo, že počasie sa malo deň po dni zlepšovať, i keď blatu sa aj tak nevyhneme.
Druhý deň na nás čakala etapa na moju obľúbenú Rysianku, hrebeň v takmer 1300 metroch nad morom. Zhruba týždeň predtým sa poľskí lesáci rozhodli z krásneho chodníčka spraviť 2-metrovú cestu a fotky na facebook-u neveštili nič dobré a tak aj bolo. Štart bol ako obyčajne pekne svižný, po nočnom daždi všade dusno, hneď na úvod stúpanie s prevýšením asi 300 výškových, ale potom rýchly zjazd po lesnej ceste až nad Milówku.



Tempo bolo fajne svižné, 20 km sme spravili za čosi vyše hodinku, až sa mi to nechcelo veriť. Šotolinovou cestou sme zbehli do dedinky Cisiec, kde bol prvý bufet a po ňom už nás čakalo nekonečné stúpanie až k chate na Rysianke. Začiatok bol dosť blatistý po poli, kde nebol sklon moc prudký to ešte šlo aj na biku, ale neskôr sa aj dlhšie tlačilo. Napojili sme sa na modrú značku a po nej sme pokračovali cez Boraczu ďalej takmer slimačím tempom na hrebeň. V sedle na Hali Redykalnej už na nás čakalo to pravé blatko na už spomínanej novej lesnej diaľnici. V sedle to šlo horko ťažko, každému druhému namotávala reťaz na malom prevodníku, povedľa bajku ešte ťažšie, keďže blato sa lepilo na kolesá a zostávalo len hodiť bike na plecia a nejako to pretrpieť. Mne sa tento úsek podarilo prejsť napodiv celkom rýchlo, tlačil som len kúsok, no a po asi 2 hodinách trápenia som sa konečne vydriapal ku chate na Rysianke. Človek si zvyčajne po náročnom stúpaní v zjazde oddýchne, avšak tu na nás čakal ďalší dnešný skvost a to masakrálny zjazd po zelenej do Źabnice. Veľké ostré kamene, kopec papekov, poriadny sklon...len sa dať za sedlo a očami hľadať stopu.



Začiatok som radšej zbehol, ale neskôr som aj kvôli fotografovi už všetko dával na bajku. Dole do dediny už to potom išlo svižne po lesnej asfaltke, no a potom znovu do kopca najľahší prevod a ďalšie stúpanie na Slowianku, odtiaľ nekonečný traverz po lúkach až k bufetu do Cisca. Tu mi aspoň chalani trošku umyli prevody a namazali reťaz, kým som čosi zjedol a vypil. Záverečné kilometre boli vlastne opačne ako sme šli na úvod, avšak s tým rozdielom, že asi 5 kilometrov pred cieľom nás čakala perlička so zjazdom z Tynioku a kadejaké kľučky hore dole ponad Istebnu, kde už som ledva držal rajdy, až som sa po vyše 6 hodinách dotrepal do cieľa...Ďalších 82 km s 2560 výškovými za nami, poskočil som na 147. miesto, Imro sa vošiel už do prvej 60-tky a Maťo sa tiež zlepšil niekam na 270. flek. Čo však bolo hlavné, technika podržala.



Deň tretí. Sobota. Veľká Rača. Ak je nejaké pravidlo o škaredom počasí, tak tu platí so železnou istotou. V noci znovu pršalo a vyhliadky cez deň tiež neboli najoptimistickejšie a tak sa rozhodlo, že sa vynechá hrebeň z Przegibku na Raču a miesto neho sa z Rycierky pôjde priamo po žltej hore. Bolo to rozumné, pretože by sme tak 10 km iba tlačili, jazdiť to v týchto podmienkach nebolo reálne. Túto etapu by som mohol ísť už so zavretými očami, ani profil som si nemusel lepiť na rám... Koniakow, Ochodzita, Zwardoń, Rycierka, Rača, Kykula, Švancarovci, Čierne, Hrčava, Istebna...solídnych 72 km 2650 výškových a to všetko v týchto super podmienkach...však to nejako prežijeme...Už od štartu bolo celkom chladno, na Ochodzitej sa pridal poriadny vetrisko a tak mi pomaly ale isto začala byť pekná zima na nohy, keďže už som ich mal aj tak mokré z bahenných úsekov. Snažil som sa ich ako tak prekrviť pri tlačení, ale v zjazdoch mi znovu pekne stuhli. Po príchode do bufetu v Rycierke mi neostávalo teda nič iné ako si sadnúť na lavičku, vyzuť sa a nejako počkať, kým sa to zlepší.



Lenže keď sedíte, tak zase vychladnete a tak som asi po 5 minútach pokračoval ďalej, i keď to nebolo ešte ono. Stúpanie na Raču po lesnej ceste je ozajstná lahôdka, dáte najľahší prevod a najbližších 45 minút nemusíte radiť, čím vyššie, tým strmšie a navyše ešte viac kameňov, ktoré vás úplne dorazia. Nejako som sa konečne dotrepal hore, priznám sa, že záver som už musel tlačiť, lebo mi fakt nešlo. Vedel som, že hore bude čakať morálna podpora – Imrova frajerka Lenka a jeho mama. Dali mi teplý čaj a to mi zrejme asi najviac pomohlo do zvyšných kilometrov. Zjazd z Rače po hrebeni na Kykulu bol ako inak samé blato, mokré korene a šutre. Posledný úsek zhruba 500 metrov sa už len tlačil, blato sa znovu lepilo na kolesá, ale nebolo to také hrozné ako včera. Z Kykuly už to bolo o poznanie svižnejšie, chytil som druhý dych a po rozmočených lúkach som aj znovu poobiehal kopec ľudí. V bufete u Švancarovcov som ešte kolegovi z penziónu pomohol s nitovaním reťaze a pokračoval ďalej na Čierne. V asfaltovom zjazde mi pekne voda vyčistila prevody, nasledovalo staré známe stúpanie do Hrčavy a našťastie lesné asfaltky a šotoliny až do Bukovca a Jasnowic. Nohy vládali a tak to tentoraz nebolo na konci žiadne trápenie ako včera. Znovu cez 6 hodín, pohoršil som si na nejaké 170. miesto, ale bol som rád, že som v cieli, lebo miestami som mal chuť to naozaj zabaliť. Imro opäť hviezdil a podarilo sa mu dostať do prvej 50-tky a aj Maťo si polepšil na 240-te miesto.



Finish. Po tých predošlých galejach mal človek ráno na štarte v hlave len jedno, ešte zabojovať o nejaké lepšie miestečko v celkovom poradí a hlavne bezpečne dôjsť do cieľa. Opäť v noci poriadne lialo a tak sa aj táto etapa nevyhla skráteniu a to v strednej časti. Myslím, že to potešilo asi každého i keď 46 km a 1900 výškových je tiež riadna porcia. Posledný deň už sa nezvykne po štarte až tak naháňať, ale mal som pocit, že tento rok bola konkurencia omnoho silnejšia a tak sa žiadne ospalé začiatky nekonali. Úvod bol tradične známy aj zo septembrového Powerade maratónu, dlhé lesné stúpanie po asfaltke, neskôr prudká lesná cesta a po nej poriadny zjazd v blate úzkym chodníčkom, kde obiehanie nebolo možné, avšak to niektorí očividne nedokázali pochopiť a skúšali to kade tade, až kým neskončili na zemi. Aj mne sa takmer nevyhla smola, keď som si nevšimol trčiaci konár a ten ma poriadne plesol cez ľavé oko, pár milimetrov a mohlo to skončiť veru zle.



Celkom svižne sme potom prebehli do Wisly a tu už čakalo moje obľúbené stúpanie po paneloch popri zjazdovke s úžasným sklonom. Konečne však začalo svietiť slnko a aj keď mi bolo fakt teplo a chcel som si dať dole vestu a návleky na kolená, kašlal som na to. Terén bol o poznanie v lepšom stave a tak aj kilometre ubiehali rýchlejšie, stúpania boli väčšinou po šotoline, zjazdy však ostali verné beskydskému terénu a tak to nebolo až tak zadarmo. Cez sedlo Salmopol sme sa prehupli do druhej polovice etapy traverzom Malinowskej Skaly. Po stúpaní na Cienkow to už bol parádny hrebeňový chodníček až dole k Czarnanskému jazeru, kde už som vedel, že do cieľa je to naozaj kúsok. Po ceste sme vystúpali popri prezidentskom zámočku, ďalej do sedla Szarcula a šotolinou a lesnými cestami smerom na Istebnu, okolo gymnázia do lesa, cez mostík a už som bol konečne v cieli.



Dobojované, dnes to bolo čosi cez 3 a pol hodinky a zlepšenie na záver na 139. miesto, Imro neskutočný 41. flek, Maťo znovu okolo 240. Znovu sme vybojovali finisherské kozsulky. V celkovom poradí podľa očakávania suverénne zvíťazili bratia Brzozkovci, prvý Piotr pred Adrianom, tretí skončil Patryk Piasecki. Medzi ženami triumfovala Asa Erlandsson zo Švédska a to skončila do prvej 60-tky v absolútnom poradí...klobúk dole.
Boli to parádne 4 dni, poriadna bajkovačka, kde si človek siahol na dno síl, super zázemie v Hadamowke, kde bolo o nás postarané ako v bavlnke a k tomu dobrá nálada každý večer. Už sa teším na ďalší ročník a nech je počasie akékoľvek, stále to bude pre mňa vrchol bajkovej sezóny. Diky chalani
report_problem Našiel si v texte chybu?

Beskidy MTB Trophy 2013

calendar_today 30.05.2013 - 02.06.2013
label MTB - etapové preteky
place Istebna (Poľsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up0thumb_down comments 9 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Salzkammergut Trophy – 12 hodín konečne pokorených

Reportáž: Salzkammergut Trophy – 12 hodín konečne pokorených

Júl je čas, kedy sa do Bad Goisernu chodím popasovať so svojou obľúbenou a už tradičnou výzvou. A samozrejme bolo potrebné oplatiť knokaut z minulého roku.
Reportáž: Etapák Beskidy MTB Trophy – hrebene, stojky, kamene a búrky

Reportáž: Etapák Beskidy MTB Trophy – hrebene, stojky, kamene a búrky

Priemer 70 km a 2 650 výškových metrov na deň počas 4 etáp je len jedna strana rovnice. Tou druhou je náročný terén, kde nič nie je zadarmo a nevyspytateľné počasie. Vitajte v Beskydoch...
Reportáž: Salzkammergut Trophy – druhá ľadová facka od soľnej komory

Reportáž: Salzkammergut Trophy – druhá ľadová facka od soľnej komory

Jedným z mojich hlavných „cieľov“ tejto sezóny bolo konečne pokoriť 12-hodinovú hranicu na 210 km dlhej extrémnej trase. Lenže nakoniec to nevyšlo tak úplne podľa predstáv...
keyboard_arrow_up