Naša akcia roka: Tri dni v Soľnohradsku

Našu „tradičnú“ cyklo akciu roka sme toho roku nasmerovali do okolia Salzburgu, ktoré je nazývané aj ako Salzkammergut – čiže Soľná komora. Po dvoch ročníkoch v Korutánsku si to už žiadalo zmenu. Pri výbere lokality zohľadňujeme viacero faktorov. Za prvé: nesmie to byť veľmi ďaleko od Blavy – čas je vzácny a škoda ho premrhať dlhým cestovaním, za druhé: ubytovanie s prijateľnými cenami, ale aby sa dali robiť hviezdicové okruhy, no a za tretie: to hlavné – aby boli v okolí nejaké cyklistické výzvy v podobe známych vrchov či sediel. Je pravdou, že tentokrát sme nesiahali na žiadne dvojtisícovky, ale náročnosťou za nimi vôbec nezaostávali.

Deň prvý

Roklina Strubklamm

Po príchode do dedinky Faistenau sme sa hneď ubytovali v maličkom penzióne a po ľahkom obede sme si šli roztiahnuť usedené telá na prvý náš cieľ a to vrch Gaisberg, týčiaci sa nad Salzburgom. Keďže náš „bejskemp“ je v nadmorskej výške 786 m, naše výjazdy budú začínať klesaním a logicky návraty stúpaním. Čo u mňa nie je nič zvláštne, lebo túto situáciu zažívam na myjavských kopaniciach, kde naša obec (kde mám chatu) je na kopci. Tak aj naša trojica sa sviežo spustila do rokliny Strubklamm, kde sme prefrčali cez krátky tunelík vytesaný v skale a už sme vchádzali do dedinky Ebenau. Po miernim stúpaní sa dostávame na hlavný ťah medzi Salzburgom a jazerami Soľnej komory (najznámejšie je Wolfgangsee), kde odbočujeme vľavo a chvíľu po štátnej a chvíľami po cyklistickej ceste pokračujeme smerom na západ. V obci Guggenthal odbočujeme opäť vľavo a to hneď do prudkého stúpania na samotnú Gaisbergstrasse, ktorá nás po 9 km dovedie na vrchol. Ale rýchlejšie sa píše do písí ako ťahá na bicykli. Zaujímavosťou tejto cesty sú tabule, umiestnené na každom kilometri, na ktorých sú napísané priemerné časy jednotlivých výkonov. A tak si môžete porovnať svoj čas s niektorou kategóriou, či ste v limite, či máte formu. Len sa nesmiete v stúpaní zastavovať na fotenie alebo kochaním sa výhľadom na Salzburg, ako my. Ďalšou vecou, ktorá nás zaujala, bolo veľké množstvo cyklistov, ktorí sa premávali hore-dole. Od žiletkárov po metébéčkárov. Cítil som sa ako v cyklistickom raji. Pri jazde som sa utešoval, že nielen mňa predbiehali zdatnejší bajkeri, ale často som predbiehal aj ja. Proste také malé náplaste na cyklistickú dušu. Po miernej pasáži v strednej časti nasledovalo záverečné trojkilometrové „Mortirolo“. Tu sa sklon pohyboval medzi 10-14%. Na vrchole sme nemohli vynechať fotku pri tabuli s výškou 1265 m a hlavne horskú penivú prémiu. Na samotnom vrchole Gaisbergu je televízny vykrývač, parkovisko a dve osviežovne. Je tu aj konečná miestnej autobusovej linky, čiže počas víkendu riadna premávka ľudí. Z vrcholu je nádherný panoramatický výhľad do širokého okolia. Čerešničkou na torte našej jazdy bol zjazd, kedy sme hravo prekročili hranicu 70 km/h. Záverečných 20 km do penziónu bolo už len vytočením nôh na zajtrajšiu „kráľovskú etapu“.

Gaisberg zo severného rázcestia

Deň druhý

Po raňajkách sa opäť spúšťame známou roklinou Strubklamm a na najbližšom rázcestí odbočujeme vľavo údolím potoka Almbach okolo vodnej nádrže Wiestalstausee až do mesta Hallein. Tých 23 km sme strihli za 45 minút, ale to bol koniec našej spanilej jazdy. Po prekročení rieky Salzach začalo peklo. Boli sme na prístupovej ceste k nášmu dnešnému cieľu – ROSSFELD HOHENRINGSTRASSE. Od úvodu sa sklon pohyboval od 8-12%. Len v mestečku Bad Dűrrnberg a v osade Neuhäusl na rakúsko-nemeckej hranici sa sklon zmiernil na 4-7%. Na rázcestí v Oberau prichádzame na samotnú panoramatickú cestu. Odtiaľto sa nám už ukazujú prvé výhľady na nemeckú stranu Álp, konkrétne na mestečko Berchtesgaden. Po miernom úvode, ktorý mal len pol kilometra to prišlo. Stúpanie nekleslo po 10% a vycuciavalo z nás všetku energiu. Poniektorí si chceli aj prehodiť na ľahší prevod, ale už nebolo kam. Jazyky sa nám zamotávali do reťaze a často sme sa pristihli v štrikovaní medzi okrajmi cesty. Silno mi to pripomínalo jazdcov na Zoncolane. Mýtnicu som využil ako zámienku na prestávku, kde som si vypýtal propagačné materiály, aby bolo čo lepiť doma do kroniky. Cucli sme si trocha gelu a pokračovali v sado-maso. Našťastie ani tu, podobne ako včera na Gaisbergu, sme v tomto sebatrýznení neboli sami. Cyklovrchárov tu bolo naozaj neúrekom. S pribúdajúcou výškou sa častejšie otvárali aj výhľady do okolia. Tí Nemci to vymysleli úžasne, na každom ideálnom mieste boli parkoviská a lavičky. Už len sadnúť a kochať sa pohľadom na krajinu. Tou krásou prírody ich Pánboh obdaril ozaj bohato. Kam oko dovidelo, samé kopce. Dočkali sme sa aj vrcholu. Džípíes ukazovalo okolo 1500 nad morom (čo potvrdzovali každých 100 výškových metrov aj informačné tabule) a pred nami sa za serpentínou ukázal bufet. Neklamný dôkaz, že naše utrpenie končí. Kým sme s Maťom vydýchavali kyslíkový dlh, dorazil k vrcholu aj Tomáš a zahlásil: „Mne sa asi zasekol kompjúter. Stále mi ukazuje dvanásť!“
„Čo, rýchlosť?“
„Nie, stúpanie.“
Vysokooktánový penivý mok sme doplnili aj múčnikom z domácej výroby – aspoň upútavka na baneri to tak tvrdila – a opájali sa panoramatickým výhľadom. Okrem alpských končiarov sme videli aj hlboko dolu pod nami Salzburg s jeho dominantou – hradom, a našim včerajším známym Gaisbegom. Od Halleinu sme sem nastúpali 1200 výškových metrov. Ešte zakúpenie nejakého suveníru, aby mi doma verili, že som tu bol a môžeme pokračovať v jazde. Opúšťame Rossfeld a prudkým klesaním v množstve zákrut schádzame do Berchtesgadenu. Ešte dokumentačné foto s tabuľou a mapkou tejto nádhernej okružnej cesty, pohľad na majestátny Kehlstein (na tomto kopci si dal Hitler vybudovať Orlie hniezdo, chatu, ktorá teraz slúži ako vyhliadková reštaurácia) a presunom na východ hľadáme nejakú osviežovňu. Po 3 km ju už vidíme na ľavom brehu riečky a už aj zosadáme z našich tátošov. Je dávno po štrnástej a naše žalúdky sa hlásia o slovo. Vyprážaný „víneršnicel“ nie je ideálna potrava pre cyklistu, ale hlad je hlad a pred nami je za 20 kilometrovou rovinkou už len zopár vlniek. Tomáš by tie vlnky opísal asi ináč, ale v čase obeda bolo ešte dostatok síl. Radlerom sme vyrovnali chýbajúce tekutiny v tele a cestu do Salzburgu sme si spestrili tímovou časovkou. Hlavné mesto Soľnohradska sme šťastlivo v čase dopravnej špičky prekľučkovali a už nás preveruje stúpanie po bundesštráse č.158. Sú tu len dve serpentíny, ale na krátkom úseku nazbierame 200 výškových metrov. Šnicel v bruchu a doterajšie kilometre sa podpísali na našej výkonnosti. Tridsať stupňová horúčava je ako bonus, takže Tomáša musíme čakať častejšie, ako to býva v tomto kraji zvykom. A to nás ešte čaká záverečné stúpanie k penziónu. Ale prežili sme. Však aj naše heslo vraví, že „zážitok nemusí byť vždy príjemný, ale silný“. No a na túto jazdu nikdy nezabudneme.

Deň tretí

Už z detských táborov a lyžiarskych výletov si pamätám, že tretí deň by mal byť oddychový, kvôli regenerácii organizmu a tiež ku kríze, ktorá v tom čase v kolektíve môže nastať. V duchu týchto zásad sme aj my volili voľnejší program. Z turistickej mapy sme objavili pár zabudnutých cestičiek v okolí nášho ubytovania a tak sme relaxačným tempom vytočili 50 kilákov po kvalitných asfaltkách. Už samotná jazda bola pre Slováka zážitkom. Asfalt hladký bez jednej jamky či pukliny, takže sme ani nemuseli pozerať pod kolesá a mohli sa tak počas jazdy kochať krásou okolitej prírody. Žiadne autá, ticho, hlboké lesy, nádherné rokliny a jazerá. Nikto mi neuverí, že sme to dali na žiletkách. Ako bonbónik sme vyskúšali 600m dlhý miestny „Zoncolan“, 17% stúpanie do sedla Perfalleck. Kto si neskoro prehodil ako ja, mal smolu. Lámal som to tak, že som sa ledva udržal na bajku.

St.Gilgen pri jazere Wolfgangsee so Schafbergom v pozadí

Výhľad z Rossfeldstrasse na Kehlstein

Po dobrom obede sme ešte stihli kávičku a prehliadku mestečka St.Gilgen pri jazere Wolfgangsee s výhľadom na majestátny Schafberg, kopec v tvare nášho Kriváňa, na ktorého vrchol vedie ozubnicová železnica. Rozlúčkový večer sme na izbe vyplnili analyzovaním nášho výletu a sledovaním MS vo futbale. Akoby povedal klasik: „byla to taká hezká tečka“ za našim cyklovýletom.
Takže o rok zasa niekde na dvoch kolesách – AHOJ!