Tip na výlet: Kozie chrbty – divoké traily pod Tatrami

Všimli ste si niekedy menšie pohorie v blízkosti Popradu, tiahnuce sa medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami, o ktorom sa aj v turistickom sprievodcovi urputne mlčí? Že nie? Ani sa nečudujem. Veď, kto by sa zaujímal o nevysoký, na prvý pohľad nezaujímavý hrebeň, keď má pred očami slovenských gigantov. O čom to vlastne hovorím? Mám na mysli Kozie chrbty, nevysoké kopčeky rozkladajúce sa smerom od Jánoviec pri Poprade, až po Kráľovu Lehotu. Vlastne nie nevysoké, veď hlavný hrebeň pohoria len málokde klesne pod hranicu 1 000 metrov, to sa len tak zdá, v porovnaní s oveľa vyššími a dominantnejšími tatranskými štítmi...

Vlakom plným dôchodcov a študentov smerujeme do Popradu. 14-ročné slečny na mňa v kupéčku márne robia oči, panoráma Tatier, ktorá mi ubieha za oknom, ma láka viac. Až bolesť krku mi pripomenie, že by som sa mohol vrátiť do normálnej polohy, no to sme už na mieste.



Uličkami sa preštrikujeme za mesto, ktorým sme vždy len prechádzali na trase niekam... Stúpajúc širokou lesnou cestou zaháňam myšlienky, ako málo zo Slovenska poznám a už po niekoľký raz svorne pozeráme do navigácie, v tušení odbočky na úzky lesný chodníček.



Mala by tu byť vybudovaná freerajdová trať plná koreňových úsekov a skokov, kde sa dá výborne zabaviť. Hoci mi Locus už veľa ráz dobre poslúžil, dnes sa mu teda nechce. Nájsť satelit je zásadný problém. Darmo nadávam, chodím hore–dole, odbočku nie a nie trafiť. Až keď to otáčame, znenazdajky sa objaví. Foťák zapínam do batoha a vyrážam. Bez fotenia. Asi to tak malo byť. A trail? Keď si netrúfame, obchádzame, keď si trúfame, lietame. Doslova. Po kilometri freerajdu nasleduje hladký singel, takže sme spokojní obaja. Aj ja, aj Daša...



A zasa hore. 200 výškových, popod Krížovú až k smerovníku, dá slušne zabrať. Sledujeme žlté značky na stromoch /na tabuli Kvetnica 0:45h/, ktoré nás dovedú k parádnej úzkej cestičke na južnej strane Kozích chrbtov.









Mierny sklon a krátke výjazdy sa starajú o plynulý, príjemný flow, bez ostrého brzdenia a celková hravosť trailu nemá ďaleko k čistej radosti!





Vytriezvenie v podobe asfaltu je našťastie len kratučkou chmárou a silueta Tatier, vynímajúca sa nad rozkvitnutými lúkami, nám opäť vracia úsmev na tvár.



Pohodový, rovinatý úsek, najskôr poľnou cestou, neskôr asfaltkou dáva tušiť predzvesť niečoho veľkého.... veľkého a krutého stúpania na najvyšší vrchol tohto pohoria, Kozí kameň /1255 m/.



Pri horárni Vápenica schádzame z asfaltky na kamenistú lesnú zvážnicu. Na prvej križovatke – zahľadení do mapy, uvažujeme, či je lepšie ísť po zvážnici, alebo pokračovať ďalej po modrej. Zvážnica sa nám zdala kratšia, tak to riskujeme a vyrážame. Neprejde ale ani kilometer a bezradne stojíme pred nepriechodnou stenou z popadaných stromov.



Tridsať metrové smreky tu ležia polámané ako zápalky. Ale otočiť to a prísť tak o všetky výškové metre? Ha, ani za svet! Opäť mapa, opäť hľadanie cesty.





Našťastie to nebolo až také hrozné a po chvíli sme späť na modrej TZ, kde sa začnú ukazovať prvé, naozaj pekné panoramatické výhľady – po pravici na Vysoké Tatry, po ľavici na Kráľovu hoľu. S blížiacim sa obedom, sa vždy zdajú stúpania krutejšie a nemilosrdnejšie. To, čo by bola ráno malina, je teraz trápenie. Takmer komplet tlačíme, zdatnejší XCčkár by nás určite vysmial. S heslom – hanba nie je potlačiť, hanba je zostať doma - sa pomaly, ale isto blížime ku Koziemu kameňu.



Podľa navigácie je to 200 výškových, no radosť, že sme skoro tam, bola ale predčasná. Najskôr nás kratučký, ale príjemný singlový úsek, starým hlbokým lesom, naozaj prekvapí, ukolíše, učičíka, lebo to najhoršie, je stále ešte len pred nami. Od vrcholu nás delí posledných asi 150 metrov. Ale aké sú to metre? Takmer kolmo hore! Tu neostáva nič iné, len hodiť bajk na chrbát a posledné metre ho vyniesť.



A čo odmena? Jedinečné výhľady! Obdivujeme Kriváň, pyramídu Gerlachu, Lomnický štít. Poloha medzi Tatrami a Nízkymi Tatrami – radí Kozie chrbty k top výhľadovým miestam. Všetko, čo som napísal vyššie, je ale postavené na peknom počasí, bez ktorého trasa stráca svoj mimoriadny pôvab!





Výšlap nám odsal toľko síl, že chvíľu len sedíme, pozeráme do blba a tušíme, že nás smiech prejde. A fakt prešiel, no nie tak celkom. Divoký chodník, s občasným padnutým stromom, plný šutrov, dier a koreňov zamestnal všetky zmysly... pecka!



Z Lopušnej doliny stúpame asfaltovou cyklocestou, ktorou dupe dole jeden cyklista za druhým. Chvíľkami to vyzerá, že ich púšťajú v pol minútových intervaloch. Asi po kilometri sa po ľavej ruke oddeľuje od asfaltky kamenistá cesta, púšťame sa po nej a po pár minútach križujeme náučný chodník. Veľká väčšina náučných chodníkov má charakter singlov a ani tento, na Smolník /995 m n.m./, nie je výnimka.









Ľahká línia s občasnými stúpaniami nás baví. Za Malým Smolníkom nepokračujeme rovno, ale schádzame z náučného chodníka, ktorý sa ďalej mení na obyčajnú zvážnicu. Odbočka doprava je pri drevenej lavičke, treba si to odsledovať, lebo vyjazdenú stopu nie je problém prešvihnúť. To by ste ale prišli o najlepšiu časť, plnú switchbackov - a to by ste nechceli, verte mi .



Záverečných 10 km s návratom do Popradu malo byť oddychových. Ale nebolo. 20 minút do odchodu vlaku v nás vyburcovalo posledné zvyšky síl a tak letíme ako Sagan v Richmonde /Peťo poď, poď ešte, zdvihni to/ .



Aby som to skrátil. Stihli sme, ale na chlp! A to som ešte stihol pozdraviť výpravcu, čo si na nás chcel revom zdvihnúť ego, lebo sme neboli na stanici 5 minút pred odchodom vlaku, ale dobiehame na poslednú chvíľu. Ujo narazil na nesprávnych a rozhodne v nesprávny čas!

Keď mi už v kľude za oknom ubieha krajina a ja popíjam vychladený radler, počítam koľko tých singlov dnes vlastne bolo. Šesť? Sedem? Matematika mi nikdy nešla, ale výsledok tejto rovnice je, myslím dostatočným dôvodom, na návštevu Kozích chrbtov. Skrátka - toto pohorie v sebe skrýva oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá!

Zaujímavé tipy od autora jurrasic nájdete aj na Facebook stránke Mountain Lovers.