Tip na výlet: Zimný sólo prejazd centrálnej časti Muránskej planiny

19. marca, deň pred začiatkom kalendárnej jari, som si spravil výlet na Muránsku planinu. Aj keď tohtoročná zima opäť za veľa nestála, hore na planine je stále sneh. Predpoveď na dnes je priaznivá, a tak o pol deviatej ráno štartujem.

Výlet začína

Z Tisovca sa po asfaltke presúvam do Muráňa a tu začína samotný prechod. Vchádzam po žltej značke do Hrdzavej doliny. Táto dolina patrí k tým najmajestátnejším dolinám, ktoré na planine nájdete. Až do sedla do Nižnej Kľakovej je to 16 kilometrov, s prevýšením osemsto metrov. Stará asfaltka najskôr len príjemne stúpa a po oboch stranách sa týčia strmé skalné steny. Po pravej strane sa vypína asi 50-metrová skalná veža.

Po úvodnom zohriatí sa sklon cesty zvyšuje. Cesta je ešte dlhá, tak radím najľahšie prevody a pomaly ukrajujem z výškových metrov, ktoré ma ešte čakajú. Dolinou tečie Hrdzavý potok, ktorý sa prediera cez skaly rôznych veľkostí, ktorými je pokryté celé dno doliny. Po asi hodine prichádzam k starej horárni, kde je studnička. Tu dávam prvú krátku zastávku. Dopĺňam vodu, počasie je polooblačné a teplota s pribúdajúcou výškou postupne klesá. Teplomer na computeri ukazuje tri stupne. Na svahoch okolo sa belie sneh. Cez zimu som jazdil na plášťoch 2,35, dnes ráno som prezul na 2,10 a už teraz viem, že to bola chyba.


Dolina sa vo svojom závere prudko zdvíha a ja sa snažím v sedle dostať čo najvyššie. Zastavuje ma strmé skalnaté koryto potoka, ktoré je zároveň chodníkom. Tlačím do prudkého svahu, snehu a ľadu je čoraz viac a od tisíc metrov už je súvislá pokrývka. Žiadne ľudské stopy v snehu, len líščie, dokonca vlčie a čerstvé medvedie. Medvede už slnko aj tu na planine vytiahlo zo svojich brlohov. Na kratších úsekoch sa v sedle prebíjam snehom, na viacerých miestach prenášam cez napadané stromy. V strmom svahu je to dosť náročné. Nad sebou už tuším sedlo Nižná Kľaková. Ešte posledné metre, snehu je tu asi tridsať centimetrov. Hore do mňa naráža prudký vietor, ktorý sa ženie po snehovej pláni. Zapieram sa do biku, aby ma neodfúklo a so zaťatými zubami tlačím hlbokým snehom k útulni, ktorá tu našťastie stojí a poskytla útočište mnohým unaveným pútnikom.

Pauza na jonťák

S úľavou vchádzam dovnútra. Je tu čisto, na pričniach sa dá v pohode prežiť noc. Dávam ďalšiu pauzu. Banán, jonťák a jedna šúľaná cigaretka ma vracajú do pohody. Našťastie vonku presvitá cez mraky slnko, teplota ukazuje mínus dva stupne. Sedlo leží vo výške 1 200 metrov nad morom a zima tu ešte vládne plnou silou. Aj keď na planine žijem už tri roky, na dlhšie túry nosím gps-ko. To značenie je tu také divoké ako tunajší kraj, toto nie sú Malé Karpaty, v ktorých som vyrastal. Sem som prišiel po žltej a ďalej budem pokračovať po červenej, ktorá sa honosí názvom Rudná magistrála, ale od magistrály ma naozaj ďaleko. V útulni je príjemne, ale treba ísť ďalej.

Prechádzam krížom cez snehovú pláň a teším sa, že utečiem do zavetria, vietor je naozaj silný. Tu gps naozaj pomáha, žiadne značky nevidno... Vchádzam do lesa a pokračujem po hrebeni na Sivákovú. Krátke zjazdy dávam nad zadným kolesom a ľutujem, že som dal dole 2,35, ale čo už. Nemôžem si vynachváliť teleskopickú sedlovku, ktorú som asi pred týždňom kúpil. V horách je to dokonalá vec. Po pol hodine som na Sivákovej, vo výške 1 100 metrov. Ďalší cieľ - sedlo Burda. Rudná magistrála vyťahuje svoje zbrane, cestička je čoraz viac zapadaná, na viacerých miestach preplietam bike cez napadané stromy, je to na nervy, moja rýchlosť je minimálna. Našťastie, snehu je menej, opatrne zjazdujem po ľadových úsekoch. Prichádzam na lesnú cestu, ale značka ma posiela na úzky chodníček do mladiny, a tak idem po značke.

Sneh sa pomaly vytráca

Totálne zarastený, ľadový, horko ťažko sa aj s bikom predieram dopredu, nemá to konca, nachádzam úplne čerstvé stopy veľkého medveďa, no vzhľadom na to, že tu nie je žiadny odstup, stretnúť ho tu by bol asi problém. Hypnotizujem šipku na Garmine a dúfam, že toto martýrium čoskoro skončí. Moje túžby boli vypočuté a konečne som na lesnej ceste, kde je samý ľad. Opatrne zjazdujem, prehliadnem odbočku a musím sa asi kilometer vrátiť. Opäť predieranie lesom, úradovala tu pred dvoma rokmi veterná kalamita a cesta je totálne rozbitá od lesákov. Sneh, ľad, blato. Sedlo v najnižšej polohe, opatrne zjazdujem, nesmiem si dovoliť zranenie, nemám ani mobil a tu by ma tak ľahko nenašli. Konečne sedlo Burda. Chata je zatvorená, značka pokračuje do sedla na Zbojskách, ale ja si chcem ešte užiť, a tak sa spúšťam po zelenej smer Tisovec. Sneh už zmizol, a tak si užívam rýchly zjazd po lesnej cestičke, prechádzam cez niekoľko potôčikov a som v doline pod Striebornou.

Tu opúšťam značku a stúpam do sedla pod Striebornou. Je to jedno z najromantickejších miest Muránskej planiny. Na jazdu je to príliš strmé, tak tlačím sto výškových metrov a som v sedle. Výška 800 metrov. Tu už som unikol zime. Vyvalím sa do suchej trávy a užívam si teplé lúče popoludňajšieho slnka. Čaká ma už len cesta po hrebeni na Magnetový vrch. Tu nie sú turistické značky, ale ak si pozriete mapu, tak sa určite zorientujete. Z Magnetového je krásny, rýchly, asi štyri kilometre dlhý zjazd po lesnej cestičke, ktorý končí v doline Furmanec pod Bánovom pri Tisovci. Tak a okruh sa uzavrel.

Raj pre bikerov, odporúčam

Pri dnešnom prechode som absolvoval 50 kilometrov, nastúpal 1 700 výškových metrov a priemerná rýchlosť bola 8,6 kilometra (GPX výjazdu). Vzhľadom na náročnosť terénu, sneh, tlačenie, prenášanie, to rýchlejšie nešlo. Prežil som ďalší krásny bikerský deň. Muránska planina je rajom pre bikerov, sú tu úžasné možnosti, len sa pripravte na to, že tu človeka nestretnete, alebo len náhodou, a to je dobre. Nie nadarmo sa o Muránskej planine hovorí, že to je posledná naozajstná Slovenská divočina. Tak teda, horám a biku zdar!