Zimná dovolenka na Glevov spôsob: ako si užiť zimu v Poľských Tatrách

Keď sa povie zimná dovolenka, väčšina ľudí ide niekam za teplom užiť si slnečné lúče. A potom som tu ja, Glevo – ja si dovolenku v januári beriem práve kvôli zime.

Tohtoročný január spočiatku veľmi zimne nevyzeral, aj keď nejaký ten mráz som si samozrejme stihol užiť. Kolega Imro prednedávnom písal o tom, čo mu vadí na zimnom jazdení. V niektorých veciach som sa našiel, no za mňa by som pridal ešte jeden bod – nebaví ma jazdiť, keď v zime nie je zima.

Pre niekoho je to možno výhoda, no pre mňa určite nie. Takou „zárukou“ zimného jazdenia u mňa je Brnčalka. Aj keď sa to inde zvykne vplyvom slnka topiť, chata je v doline, kde takmer polroka nedopadnú slnečné lúče.

Bola to teda opäť moja novoročná klasika, no prvá polovica trasy vyzerala skôr na koniec zimy, takto to tu väčšinou vyzerá na prelome marca a apríla. Hore sa sneh drží, no na úvod boli aj kamene a nechýbali ani úseky, kde som kvôli ľadu zosadol a obchádzal to, ako sa len dalo.


Dva dni nato trochu prisnežilo, tak sa opäť rozhodnem ísť hore. Začínam stúpať a od prichádzajúcich turistov sa snažím zistiť, aké sú tam podmienky. Poliak mal miestami sneh po kolená a ďalšej Slovenke sa záverečnú polhodinu šlo dosť zle. Našťastie nič z toho sa nekonalo, ľad som mal zakrytý, hore som mal poctivých takmer mínus 15 stupňov a udupané bolo tak akurát.


Zimu strieda teplo a na Troch kráľov mám úplne odlišné teploty. Snehu síce opäť pribudlo, no v noci mali na chate plus 8 stupňov a dážď – to je zle. V hornej časti za „Medulienkou“ sa vytvorila jemná ľadová škrupina, našťastie celkom bezpečná a záverečný kilometer bol po veľlmi rozmočenom snehu, pri tej teplote sa ani nečudujem.

Keď som dopil čaj a trochu na chate presušil veci, vyšiel som von a pozrel sa na Garmin – a nechcel som veriť, čo vidím. Plus 9,5 stupňa v januári na Brnčalke? Nech sa už čím skôr ochladí…


Ale poďme sa trochu vrátiť v čase a pozrieť sa na moje minuloročné januárové výjazdy, keď sa prihlásila pravá zima a ja som brázdil zasnežené kopce u susedov. Poľské Tatry som si už fakt obľúbil, po snehu sa tam jazdí parádne, podobne ako v tých našich. Poľské mám pomerne blízko, no zimné dni sú krátke a ráno tu trochu trvá, kým vyjde slnko – a poobede zase skoro zapadá. No to ma neodrádza.

Je január, hlásia veľké ochladenie a silné mrazy, tak ja si v práci beriem dovolenku na jazdenie. Niečo som najskôr pojazdil v našich Tatrách a potom som sa vybral ku susedom za hranice. Auto nemám, čiže z Kežmarku som išiel „pekne po svojich“ – a tak jedine, čo sa dá celkom stihnúť za svetla, je Murowaniec a Kalatowki.

Mrazivé Kalatowki a Murowaniec

11. január, mrazivé ráno, zhruba 10 stupňov pod nulou, ale ešte to pôjde dole, keď začne svitať a prídem do Tatier. Ešteže ten môj nový Garmin má dosť silnú baterku a také mrazy mu nerobia problém.

Ako som tušil, tak aj bolo – v stúpaní nad Mlynčekmi je už o dosť chladnejšie a teplota ukazuje okolo mínus 13, na lesnej križovatke odbočujem smerom na Tatranskú Kotlinu a teplota ešte klesne na mínus 14,5 stupňa. Tu slnko nesvieti.

Sneh tu je menej vyjazdený od lesníkov ako smerom na Žľaby a tak mám k dispozícii širšie koľaje, alebo stredom, kde je viac snehu. No jazdí sa mi celkom v pohode. Prichádzam na hlavnú cestu a pokračujem smerom na Ždiar. Cyklochodník je, žiaľ, neprejazdný, len sem tam po ňom prejde nejaký domáci na bežkách.


Na Strednicu ale stúpam cez centrum a mám celkom pokoj od premávky. Zaujme tu miestna pizzeria, pred ktorou v sklenenej vitríne stojí starý čierny Wartburg 311 ako donáškové auto. Na Strednici je už príjemne slnečno, aj keď stále mrazivých mínus 7, cesta ešte krátko stúpa do sedla pod Príslopom a čaká ma mrazivý zjazd do Podspádov – opäť je to v tieni, rovnako aj v krátkom stúpaní na Tatranskú Javorinu.

Stojím na zastávke, dávam si chlieb, teplota mínus 11. Krátky zjazd na hranicu, na ktorej ma opäť privíta slnko. Zátarasy už na hranici zrušili, vojaci sú zalezení v stane a ani si ma nevšimli. Pokračujem ďalej.


Už ma opäť trochu zohrieva slnko, ktovie na ako dlho. Čaká ma asfaltový presun do Zakopaného. Čakal som však, že cesty budú v lepšom stave. Ak nechcem mať celý pohon od kašovitej brečky, tak musím jazdiť viac v pruhu. Prichádzam na Brzeziny a rozmýšľam, čo si dať ako prvé. Dám najprv Kalatowki a tak pokračujem do centra Zakopaného a odbočujem na Kuznice po zasneženom cyklochodníku.


Po zaplatení biletu dole v Kuzniciach sa rozhodnem, že si Kalatowki dám pekne v tempe. V zime sa síce odporúča len tak sa voziť a užívať si jazdy na pohodu, ale krátky segment predsa nezaškodí. Sneh je pekne tvrdý a utlačený, veď je stále pod nulou, a tak na to dupnem už od začiatku.

Je to krátke stúpanie, ale riadne výživné. Necelých 1,8 km s prevýšením 176 m, čo dáva priemer 9,9 %. Záver má priemer 12,2 %. Idem, čo to dá, tepy nad 170, zhruba v polovici stúpania je tiež stánok s biletmi, idem si tempo a volá na mňa pani z okienka. Len jej zakričím, že mám a pokračujem ďalej. Segment sa nekončí pred schroniskom, ale až za. KOM sa o sekundu nepodaril. To zamrzí asi viac, ako keby to bolo o 10.


Čo už, aspoň mám dôvod skúsiť to nabudúce. Kalatowki síce chcem ísť ešte raz, no to už nepôjdem na čas – na tak náročnom segmente by mi to v krátkom časovom rozpätí zrejme nevyšlo. V zjazde zastavujem pri stánku a ukazujem bilet, následne vysvetľujem pani, že pôjdem ešte raz.

A tak si po zjazde dávam Kalatowki ešte raz, ale už úplne na pohodu, popri tom fotím, natáčam. Pre zmenu si ale dám rýchly zjazd. No tu aj napriek tomu, že to v zjazde pustím, je strata na KOM takmer minútu. Ten tu má kamarát Bartek.


Po zjazde mierim späť do Zakopaného a nasleduje asfaltové stúpanie na Brzeziny. Tu sa rozhodnem, že si dám ešte Murowaniec. Podmienky sú super, no už sa mi nechce ísť v tempe, navyše po zjazde ma bude čakať ešte vyše 50 km domov. A tak si užívam stúpanie a nepozerám sa na čas, snáď budem doma aspoň za šera.

Ide sa super, dokonalá utlačená diaľnica, už sa teším na zjazd. Prichádzam hore a rozhodnem si dať niečo teplé pod zub. Vyhráva to kapustnica s klobásou a slaninou, k tomu 3 krajce chleba a čaj. Najedený na spiatočnú cestu by som bol, aj keď ako sa poznám, jesť ešte určite niekde budem.

Keďže som išiel pohodovým tempom hore, tak si dávam rýchly zjazd. Zákruty sú zradné a chce to občas krotiť svoju rýchlosť. Ale turistov je aspoň pomenej. Prichádzam na parkovisko a môže sa ísť domov.


Na hranicu to celkom zbehlo – mám ľahký HT, asfaltové presuny sú teda celkom v pohode. Zimný setup je ale o dosť ťažší od letného a navyše na 2,4-palcových Nobby Nicoch, ktoré mám podhustené na sneh. Pumpu samozrejme mám, no baviť sa mi s tlakom nechce a nejaký ten sneh sa drží aj na ceste.

Už ma čaká len jedno stúpanie, z Podspádov na Strednicu, odtiaľ sa už len spustím do Tatranskej Kotliny. Teraz je už akosi teplo, tabuľa v Ždiari dokonca ukazuje nulu, len na ceste mrzne. Z Kotliny rovnako ako ráno idem smerom na Mlynčeky, už zo zapadajúcim slnkom. Výjazd nakoniec vyšiel na 135 km s prevýšením 2681 m, čistý čas jazdy bol cca 7,5 hodín.

Pozrieť si ho môžete v sekcii Výjazdy.

Napraviť Kalatowki

Január je na dlhé výjazdy bohatý, v práci je toho menej, a tak ani nie o 2 týždne smerujem za hranice na MTB opäť. V pláne mám to isté, čo naposledy. Prvé kilometre výjazdu sú ako cez kopirák s tým predošlým. Ráno opäť poriadne mrzne, smerom na Kotlinu je mínus 14, no viem, že ma čaká opäť krásny slnečný deň. Na hranici je len mínus 6.

Prichádzam pred Zakopané. Tentokrát mám ale dilemu, ktoré stúpanie dám najskôr – a tak idem rovno smer Kuznice a idem si po KOM na Kalatowki. Rána sú síce mrazivé, no dni sú pomerne teplé, s teplotami okolo nuly. Dúfam, že podmienky budú priať.


Prichádzam do Kuznic, zaplatím bilet a ide sa na to, na Garmine si nechám obrazovku s informáciami o segmente. Už je pokročilejšia hodina, slnko má silu. Úvod je trochu kašovitý a lepí sa mi to na plášte.

Našťastie je to takto len pár metrov, potom už je fajne tvrdo a ja sa do toho môžem poriadne oprieť. V polovici na mňa z okienka opäť volá teta, či mám bilet. S očami na Garmine len zakričím, že mám.


Náskok mám cez pol minúty, tak snáď to padne, no snažím sa nepoľavovať a držať si tempo. Pred schroniskom naletím do zľadovateného snehu, plášte ale našťastie podržali. Už som sa videl na zemi. Garmin zahlási nový KOM – 9:04, čiže o 16 sekúnd som prekonal takmer 7-ročný čas.

Na to, že je pondelok, je tu ľudí akosi priveľa. Za schroniskom, kde si idem urobiť fotky, riadne fučí a tak rýchlo pofotím a idem sa najesť. Zjazd ide na pohodu, radšej to nepúšťam, zradné miesta sa nájdu aj tu.


Nasleduje presun na Brzeziny a idem si dať ešte Murowaniec. Podmienky vyzerajú super, dávam si to vo svižnejšom tempe, no nejak extra to nehrotím. Tu je to fajn aj mimo snehu, tak ktovie, či by sa za ideálnych zimných podmienok dal zajazdiť lepší čas. Možno raz skúsim.

Zákruty aj tu vyzerajú byť trochu zradné. Čím som vyššie, tým je vietor silnejší a silnejší a na schronisku riadne fučí – ale tu je to viac kryté ako na Kalatowkách. Idem sa najesť, dnu je však plno a ja si ani nemôžem nájsť miesto na sedenie. Sú prázdniny, čo už. Nevadí, najem sa aj postojačky pri pulte. Mal som zemiaky a rezeň, najedol som sa kvalitne. Čaká ma už len zjazd dole a môže sa ísť smerom domov.


Teplotne je celkom príjemne, miestami aj mierne nad nulou a tak sa častejšie rozopínam. Na Lysej Poľane zvyknem niečo prejesť, no rezeň ma zasýtil na dosť dlho. Pokračujem ďalej hore na Strednicu, potom zjazd cez Ždiar a do Kotliny.

Tu sa rozhodnem, že si návrat trochu predĺžim a pozmením a tak stúpam po cyklochodníku do Tatranských Matliarov. Čiže späť na Mlynčeky idem naokolo, síce sa už začína stmievať, ale nevadí, svetlá mám. Výjazd som si opäť užil, kilometrovo dnes 138 s prevýšením 2608 m, čistý čas takmer 8 hodín.
Výjazd si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.


Rozlúčkový zimný Murowaniec si dám ešte 10. marca. No to už bude zrejme v končiacich zimných podmienkach. Murowaniec a Kalatowki som si obľúbil a rád sa sem vraciam. Ešte si niečo zo zimných výjazdov v Poľsku pripravím – práve som zistil, že do Muszyny začal cez víkendy opäť jazdiť vlak tak ako v lete. V zime som v tých končinách ešte nebol, tak mám aspoň motiváciu.