Tip na výlet – Korutánske brdky pre nadšencov dlhých stúpaní (1. časť)

Niekedy mám pocit, že cyklistika v Rakúsku je ako tráva – zelenšia ako u nás. Možno je to len výletová eufória a možno realita? Poď si prečítať, kde sa naša partia vybrala tento rok.

Po úspechu vlaňajšej akcie v oblasti Sillianu sme s chalanmi už od skorej jari dolaďovali termíny a hľadali zaujímavé lokality. Časť partie tento rok ísť nemohla, a tak som do klubu „vyvolených“ zavolal aj bratranca Dana, ktorého tiež pred časom uchvátila horská cyklistika. Partia sa síce zmenšila na štyroch členov, to nám ale samozrejme neubralo nič z chuti a dobrej nálady.

Termín sme vybrali hneď na začiatok letných prázdnin a ako cieľovú destináciu si určujeme oblasť pri meste Sölden. Lákajú nás možnosti bikovať vo výške okolo 3000 m n. m.

Bohužiaľ, s príchodom termínu sa predpoveď počasia výrazne kazí. V podstate pre celé Alpy, ale práve oblasť okolo Söldenu má predpoveď zásadne zlú.


Zo Žiliny vyrážam s tým, že nevieme, kam sa nakoniec vydáme. Skoro ráno nakladám cestou Dana, a s Vladom a Mišom sa stretávame až neskôr.

Prvé randíčko máme kúsok od diaľnice v stredisku Semmering. Chalani totiž vyrážali z Viedne a aj tak prišli polhodinu po nás. Návrhy na destinácie padajú sprava-zľava, porovnávame si meteorologické predpovedné modely, až nakoniec z plodnej diskusie vyjde ako víťaz oblasť okolo mesta Villach.

Mišo s Vladom to tam poznajú, vraj bude kde bikovať a predpoveď je z dostupných oblastí najmenej zlá.


Počas jazdy ešte doťahujeme presnú polohu zázemia. Zložiť by sme sa mali v kempe pri Ossiacher See. Ako nám to navigácia pri príjazde krásne pomenovala: „Prichádzate k Osájačerzí.“ Na toto pomenovanie asi nikdy nezabudnem, zdomácnelo okamžite.

Okolo hradu Landskron – Burg Tour Nr. 13

Do kempu prichádzame neskôr popoludní, počasie je zatiaľ stabilné, no v okolitých kopcoch sa už štosujú mraky. Najskôr teda rozkladáme stany a vybaľujeme všetko potrebné, aby sme to neskôr nerobili v daždi. Zaráža nás, že okrem nás nikto nestanuje – všetci tu majú karavany. Hold, Rakúsko, zem zasľúbená?


O piatej nasadáme na biky. Nestačíme však urobiť ani koliesko po kempe a spúšťa sa lejak s hromobitím. Utekáme sa schovať na terasku priľahlej neobsadenej chatky a trávime čas debatou.

Búrka do hodiny prehrmí, a tak sa pred siedmou konečne znova púšťame na bike. Chalani vybrali trasu okolo hradu Landskron, s pokračovaním smerom na hrebeň tiahnúci sa z južnej strany jazera Ossiacher. V mapy.cz je označená ako Burg Tour-Nr. 13.

Najskôr slušný stupáčik po šotoline a okolo vrchu Kumberg sa dostávame na hrebeň. Tu je to veľmi dobre jazditeľné systémom hore-dole. Nakoľko je ale pokročilá hodina a výjazd berieme len ako rozjazdenie, po 9 km to stáčame nazad dole k jazeru.

Parádny štrkový zjazdík nás preverí v každej ostrej zákrute a po pár minútach sme znova pri jazere na hlavnej ceste. Nasleduje rýchly presun po cyklotrase nazad do kempu. Hodinka dvadsať, 19 km a 470 výškových. Na rozjazdenie po 9 hodinách v aute môže byť.

V kempe sa rýchlo hádžeme do jazera, chvíľu sa počvachtáme a utekáme variť. Prvý deň máme úspešne za sebou, večer ešte drtíme karty a debatíme. Pánsky bike trip, ako sa patrí.

Gerlitzen – trápenie sa začína

Predpoveď na ďalší deň nie je nič moc, a tak sa dohadujeme na skorom štarte, aby sme sa pri troche šťastia vrátili pred dažďom. Ja sa snažím do plánovania trás veľmi nezapájať, vidím, že chalani to majú dobre ošéfované. Vymysleli výšľap na Gerlitzen, kopec týčiaci sa priamo nad kempom zo severu.

Budíky nastavené na 7:00, no aj tak všetci pobehujeme okolo stanov skôr, ako zazvonia. Ranná hygiena, raňajky, všetko frčí... No to vieš, kým sa vymotáme a vychystáme, je 8:30. Konečne sme to však odštartovali.

Začíname na cyklotrase cez Annenheim a Sattendorf až do Tschöranu, kde to stáčame o 90 stupňov. Začíname stúpať, pekne zostra. Celý čas sme na asfaltke a mne začína byť okamžite horúco a zalieva ma pot. Zhadzujem vrstvy oblečenia, nech hneď všetko nemám mokré.

Za tú chvíľu mi chalani celkom odskočili, a tak sa snažím dať do toho všetko, aby som ich dohnal. Nedoháňam ich, práve naopak – stále sa mi vzďaľujú. Nechápem, čo sa robí a snažím sa pučiť ďalej. No aj napriek snahe mi nohy idú neskutočne pomaly.

Nakoniec ostávam bojovať sám so sebou, chalanov už nevidím. Viem, že ma niekde počkajú, takže žiadna panika. Trasa je každopádne krásna, asfaltové serpentíny sa tiahnu lesom v sklone cca 8 až 13 %. Priebežne sa otvárajú výhľady, les vonia a aspoň trochu chráni pred začínajúcou horúčavou.


Po zhruba 650 výškových si chalani dali pauzu na desiatu a čakali ma pri vjazdovej rampe. Dobieham ich riadne dopotený a vyšťavený. Chvíľu si oddýchnem, prehryznem Nutrend tyčinku, dopijem prvý bidon a stúpame ďalej.

Vo výbere bol aj nejaký parádny trail. Podľa videa je nám jasné, že by sme na prvom skoku umreli.

Bohužiaľ, scenár sa opakuje. V priebehu pár minút sa mi strácajú z dohľadu a ja znova ostávam bojovať sám so sebou. Vždy sa veľa potím, ale dnes je to riadny extrém. K tomu si uvedomujem, že pot, čo mi steká dolu tvárou, je o dosť slanší ako bežne. Neviem, čo všetko je za tým, ale jednoducho si priznávam, že dnes na to nemám, snáď si len vyberám svoj slabý deň. Každopádne sa nevzdávam, no viem, že zbytok partie bude musieť mať veľkú trpezlivosť.

Po 12,5 km s prevýšením 1250 metrov konečne prichádzam k hotelovému rezortu pod vrcholom. Obzerám sa, kde ma chalani čakajú, ideálne so studeným pivom, ale niet ich. Volám teda Vladovi a chytám ho tesne pod vrcholom, o ďalších 150 metrov vyššie.

Dopíjam druhý bidon a smutne hľadám, kde by som si doplnil vodu. V ľadvinke mám už len pol litra, čo mám pri dnešnej spotrebe ledva na vrchol. Vlado ma upokojuje, že oni vodu dobrali cestou a majú dosť aj pre mňa. Neostáva iné, len sa pustiť za nimi.

Vrcholový úsek je pre mňa dnes čistá morda. Asfalt sa zmenil na štrk a sklon sa miestami dvíha k 20 percentám. Stojím asi každých 200 metrov. Pijem, oddychujem a čakám, kedy sa toto utrpenie skončí.


Konečne. 14 km stúpanie s prevýšením 1400 metrov mám za sebou. Chalani sa už na vrcholovej chate vytešujú s pivkom a konštatujú, že mi nadelili cca 30 minút. Hanba nehanba, dnes som jednoducho ten najslabší článok ja. Utekám si dať načapovať a na WC dopĺňam aj vodu.

Pol litra radleru za 5,5 eur našinca síce nepoteší, ale dnes je to zaslúžená odmena. Kocháme sa výhľadmi na okolité hory, najmä na Julské Alpy, ktoré vykúkajú spoza hrebeňa Karavaniek. Kúsok od nás vzlietajú „padáčkari“ a je tu celkovo pomerne dosť ľudí. Nečudo, veď sem vedie lanovka aj asfaltka a k tomu je nedeľa.


Po krátkom osviežení sa zvezieme kúsok nižšie na vyhliadkovú plošinu a dohadujeme sa, kadiaľ sa vydáme dole. Možností je viacero a ako najrozumnejšia sa nám zdá tá so zjazdom po asfaltke z opačnej strany kopca smerom na Hundsdorf.

Vo výbere bol aj nejaký parádny trail, našťastie Dana napadlo pozrieť si ho na YouTube. Podľa videa je nám jasné, že by sme na prvom skoku umreli. Hľadáme ešte nejaké ďalšie info potvrdzujúce tento fakt a pri slovách ako „náročný, expert, profesionál“ to so smiechom zavrhujeme. Asi to nebude to pravé orechové na „tenkrát poprvé“.


Zjazdovať skoro 1100 výškových po hrubom, ale kvalitnom asfalte, bez jediného náznaku vyplaveného štrku v zákrutách, je dostatočná odmena. Netreba nám trail. Keď už nie do kopca, aspoň tu sa mi darí držať sa vpredu.

Kúsok pred Hundsdorfom sa napájame na hlavnú cestu, ktorou sa zvezieme zo dva kilometre a púšťame sa do ďalšieho, našťastie iba 200 metrového stúpania. Vraj skratka, tvrdili mi.

Strmá cesta lesom, potom miernejšie lúčne pasáže pomedzi domčeky a začíname zjazdovať do Winklernu. Tu sa znova napájame na hlavnú cestu dolinou, ktorá nás bezpečne dovezie až do kempu. 49 km a 1720 výškových.

Som rozbitý na šrot, ale spokojný s výletom. Strava hlási, že som prekonal svoje najväčšie jednorázové stúpanie – 1401 m. Večerná kúpačka, grilovačka, drtenie novej obľúbenej kartovej hry a nekonečné debaty o všetkom a zároveň o ničom. Proste idylka, škoda len tej búrky, čo nás zahnala do stanov.

Wöllaner Nock a Flow Country Trail

Celonočná búrka dala poriadne zabrať. Stan sa pod náporom vetra prehýbal, zem sa triasla pod silou hromov a okolo stanu sa nám vytvorilo malé more. Teda, že vraj. Ja som to prespal so štupľami v ušiach a živly som vnímal len kým som zaspal.

Ráno je síce po búrke, no stále upršané. Vydávame sa zatiaľ na nákup a plánujeme, čo s načatým dňom. Podľa predpovede by malo prestať pršať pred obedom. Po nočnom lejaku sa nám znova ako najbezpečnejšia javí asfaltová verzia výletu.

Trail je krásny, napriek minimu skúseností mi nerobí problém si ho užívať.

Aj keď v hľadáčiku je ešte jedna zaujímavá možnosť, vyberáme si Flow Country Trail z vrcholu Wöllaner Nock. Je to vraj najdlhší flow trail v Európe. Reálne som v bikeparku nikdy nebol a traily mám pojazdené len na domácich kopcoch, aj to len tie ľahšie. Mišo a Vlado tento trail už v minulosti šli a podľa ich opisov to mňa aj Dana extrémne láka. A aj keď máme obavu z rozmočenej trate a bahna, je rozhodnuté. Takúto možnosť si nemôžeme nechať ujsť.


Okolo obeda skutočne prestáva pršať, dokonca sa vyčasí natoľko, že sa ukáže aj slniečko. Balíme sa všetci do jedného auta a vyrážame smer stredisko Bad Kleinkirchheim. Auto nechávame na takmer prázdnom parkovisku. Cez mostík a pomedzi domy sa púšťame do dnešného výživného stúpania. Šotolina, znova krásne výhľady, všade pasúce sa kravičky a nikde ani nohy. Nebyť sparna po daždi, bolo by to dokonalé.

Rozhodol som sa nenechať nič na náhodu, do bidonu som si dnes rozrobil kofeínový šumák a popri šliapaní ho prekladám Beta fuel želé. Oproti včerajšku sa mi ide znateľne lepšie. Evidentne aj chalanom. Udržím sa s nimi aspoň na métu 600 výškových, kde mi pri doberaní vody v studničke a pri fotení nenávratne zdrhnú.

Aj dnes sa poriadne potím, ale oproti včerajšku mi to príde ako tekutina bez chuti. Ďalej teda pokračujem sám, čo ale stúpaniu neuberá nič na kráse. Ideálna kombinácia povrchu, sklonu a okolitej krajiny. Škoda len tej biednej kondičky.


Po necelých 1000 výškových a 10,5 km som konečne pri vrcholovej stanici lanovky. Rýchlo sa napijem, dožujem posledný kúsok želé a púšťam sa za chalanmi, ktorých vidím v diaľke, ako stúpajú na vrchol kopca.

Je to síce už len niečo okolo kilometra s prevýšením niečo málo cez 100 metrov, no povrch je značne rozbitejší a hrboľatejší ako doteraz. Zabojujem a po dvoch hodinách som konečne na vrchole. Okamžite sa prezliekam do suchého a naťahujem všetko teplé, čo mám v batohu.

Studený vietor zásadne znižuje pocitovú teplotu. Napriek vetru sa na vrchole zdržíme skoro polhodinu. Prvý a zároveň jediní ďalší cyklisti, ktorých tu stretávame, prišli na vrchol dlho po nás. Lanovkou, na e-bikoch a vo feši oblečkoch ako páni. Nechápem, ale nevadí, nemusím chápať všetko.


K stanici lanovky sa púšťame technickejšou pasážou, po turistickom chodníku. Zgrupíme sa pred kamennou bránou označujúcou začiatok trailu a môžeme ísť na to.

Jeden po druhom sa vrháme „do vĺn“ a klopeniek. Vlny sú super, v klopenkách mám rešpekt a zbytočne brzdím. Nevadí, dotrénujem. Trail je krásny, napriek minimu skúseností mi nerobí problém si ho užívať s pocitom bezpečia. Asi som si nič lepšie na prvú ozajstnú jazdu trailom nemohol vybrať.

Neskáčem, mám pred tým rešpekt, respektíve to ani neviem. Ale tu to vôbec nevadí, nepotrebujem to vedieť. Aj bez skokov je to zábava a skvelý pocit. Podľa môjho merania má trail cca 14 km s klesaním 950 metrov. S prestávkami a čakaním sa sme ho zjazdili za zhruba 45 minút.

Ak tu niekedy budeš, rozhodne si ho vyskúšaj. O tom, že trail je vhodný aj pre začiatočníkov, svedčí aj fakt, že pár dní po nás ho s inou partiou zvládol aj môj 13-ročný synátor na základnom HT-čku. Celkovo mala trasa 27 km s prevýšením 1100 metrov.


Večer v kempe už obligátny program, akurát k nemu pridávame balenie. Ráno máme v pláne presun na inú lokalitu a predpoveď je znova neveselá. Radšej sa zbalíme večer v suchu ako v rannom daždi.

O tom, ako pokračoval náš rakúsky biketrip, sa dočítate v druhej časti mojej reportáže už čoskoro.

Záznamy z výjazdov si môžeš pozrieť tu:

• Okolo hradu Landskron
• Gerlitzen
• Wöllaner Nock a Flow Country trail