Tip na výlet – Korutánske brdky pre nadšencov dlhých stúpaní (2. časť)

Čo by to bol za cyklovýlet v Rakúsku bez prespania na horskej chate? A už keď sme tu, dáme si aj nejaké tie ferraty.

V prvej časti nášho výletu sme sa kvôli nepriaznivému počasiu vybrali do okolia mesta Villach, namiesto okolia Söldenu. Po pár dňoch stanovania sme sa pobalili a vyrážame opäť na cestu.

Millstätter Hütte – noc na horskej chate musí byť

Vlado sa nás pýta, či by sme nechceli, no a my by sme samozrejme veľmi chceli. Z dostupných časových a aj logistických možností vychádza víťazne Millstätter Hütte.

Ráno rovnako ako celú noc samozrejme leje. Dobaľujeme už len posledné veci, ale čo je horšie, stan musíme zbaliť mokrý tak ako je. Nedá sa nič robiť. Balíme z neho iba hrubú rolku mokrej hmoty a napcháme ho do igelitového vreca, aby nevytopil auto. Ešte za dažďa sa znova presúvame do Bad Kleinkircheimu.

Tu však prichádzame na logistický problém. Ďalšie ráno sa budeme lúčiť s Vladom a Mišom. Tí však chcú šliapať na chatu dlhšou trasou a k autu potrebujú prísť v Millstatte. Ja s Danom už nemáme nohy na 1800 metrové prevýšenie, a tak si volíme kratšiu trasu so štartom a návratom do Radentheinu.

Kým chalani začínajú šliapať svoju dlhú trasu, ja s Danom im zavážame auto do Millstattu. Potom sa vraciame mojím nad Radenthein. Tu nechám auto s malou dušičkou na bočnej ceste a púšťame sa do svojho dnešného „krátkeho“ stúpania.


Znova ideme na asfaltérov, po hlavnej ceste hore dolinou. Doprava nie je veľmi hustá, ale sem tam nás vo väčšej rýchlosti obiehajú autá. Takže som celkom rád, keď sa po 2 km odpájame vľavo na bočnú cestičku pomedzi domy. Povrch sa zmení na starý, vyspravovaný asfalt a autá skoro žiadne. Hneď je to lepšie.

Napriek únave mi nohy idú, cítim, že dnes by to snáď nemuselo byť až také zlé. Po ďalších troch km zle odbočíme, a tak si túto pasáž označíme za skratku, podľa mapy sa skôr či neskôr na potrebnú trasu vrátime. Nachádzame tak krásne miesta, osady a výhľady, aj keď nás to teda stojí nemalo síl. Sklon sa miestami znova dvíha na 15 %.

Na méte 7,5 km sa napájame na pôvodnú trasu, ktorou sa v stále slušných stupákoch pomaly posúvame vyššie. Kvalita asfaltu sa začína zhoršovať, občas sa zmení na štrkovú cestičku. Zhruba na úrovni magnezitovej bane sa nadobro odpájame zo zbytkov asfaltovej cesty a púšťame sa vpravo do „zvážnice“ z hrubého kameniva. Sme síce na MTBčkach, ale vďaka bohu za asfalt.

Úsek má len niečo okolo 500 metrov, no dá nám pekne zabrať. Potom sa to našťastie upokojí a povrch sa zmení na bežnú šotku a štrk. Čo sa ale stupňuje je sklon. Znova ideme miestami medzi 15-20% a obaja toho začíname mať dosť. Kontrolujeme mapu a smutne zisťujeme, že na chatu je to stále riadny kus a najmä riadny výškový rozdiel.


Ako začína rednúť les, začína sa stupňovať vietor. A aj keď sa potím ako besný, naťahujem na seba fukerku a návleky na tretry. Začína mi byť zima, Dano na tom nie je o nič lepšie. Zhodujeme sa, že neísť dlhú variantu bolo najlepšie rozhodnutie aké sme dnes mohli urobiť. Odhadujeme, kde sa asi trápia Vlado s Mišom.

Po zhruba 13 km vychádzame na severné úbočie kopca. Les ustupuje čím ďalej viac, objavujú sa lúky a stáda kráv, pravidelne kolesami triafame lajná. Nádherné výhľady, romantické chalupy. Napriek zime to ako celok hreje pri srdci. 15,5 km, sedlo pod ktorým má byť chata už je na dohľad. Už len nejaká stovečka výškových. Sklon sa však stále nezmierňuje a povrch sa postupne zhoršuje na väčšie kamene a hrbole.


17 km a 1220 výškových za nami, konečne sme v sedle Millstättertörl, 1905 m.n.m. Chata je cca 500 metrov a 50 výškových pod nami. Stretávame však českú rodinku a pánko nám tvrdí že Millstätter Hütte je ďalej, nie chata pred nami. Rovnako nás varuje pred trailom, ktorým sa dá zjazdiť do Millstattu. Vraj je to dosť divočina.

Zmätení sa teda púšťame k prvej chate, okolo ktorej chceme len prefrčať. Keď si ju ale nakoniec ideme odfotiť, vidíme na nej správny nápis Millstätter Hütte. Veríme, že pánko nám nechcel naschvál zle, asi sme sa len nepochopili. Už je to ale jedno, sme v cieli. Vypíname hodinky, opierame biky o plot a ideme dnu.

Chatár sa nás hneď ujme a vedie nás do našej izby, do spoločného „lágru“. Ukazuje nám, ktoré postele sú naše a ide si po svojom. Zatiaľ máme dvoch susedov, nemecky hovoriaci dôchodcovský pár. Na izbe je riadna kosa, otvorené okno a žiadne kúrenie.

Okno teda hneď zatvárame, smrad-nesmrad, a zhadzujeme prepotené veci. Dávame sa do suchého, mokré rozvešiame všade od vešiakov po garniže. Nie sme asi spolubývajúci snov, ale ráno to musíme mať suché a vyčlenený priestor na sušenie oblečenia chata nemá.


V spoločenskej časti si objednávame veľké, horúce čaje a oddychujeme. Jedlo by sa malo vydávať iba do šiestej, a tak okolo pol volám Vlada, ako sú na tom, či im niečo neobjednáme. Našťastie sú už len kúsok od chaty, a tak si nakoniec večeru objednávame spolu tesne pred šiestou.

Chalani vypadajú úplne na šrot, a to nakoniec nešli trasu tak ako chceli. Prvé stúpanie bolo uzavreté, a tak z neho dali iba časť a museli sa vrátiť. Stále to však mali o cca 350 metrov viac ako ja s Danom. Zhodujeme sa, že máme všetci dosť.

Nohy sa mi trasú a ruky nevládzu priťahovať.

Večera ako inak nesklamala. Po vysokom štandarde z vlaňajšej Sillianer Hütte máme tie najvyššie očakávania. Všetky sú naplnené. Krásne naservírované a najmä veľmi chutné. Frittatensuppe, plnené pirohy a bublanina. K tomu studené pivo a horúci čaj, hostina ako lusk.

Po jedle ostávame sedieť v spoločenskej miestnosti, debatíme a ako inak hráme „chuja“. Niečo po desiatej sa poberáme na izbu a keď zisťujeme, že žiadni ďalší spolubývajúci nám už nepribudli, zaberáme trochu viac priestoru, ako nám bol pridelený. Súkame sa do svojich schlafen sackov, zhasíname čelovky, pchám si štuple do uší a ukladáme sa spať.

Dva zjazdy za deň, nie je to málo?

Ráno sa postupne budíme okolo 7, keď spolubývajúci odchádzajú z izby. Raňajky v ponuke chaty vyzerajú lákavo, ale nestoja nám za 15 éčiek na osobu. Všetci máme niečo zbalené, ale aj tak jeme iba minimálne.

Vonku je poriadna kosa, a tak okolo 8 vychádzame pred chatu vo všetkom čo sme si vedeli obliecť. Fotíme sa a lúčime s Mišom a Vladom. Chalani zjazdujú na opačnú stranu ako my a následne vyrazia nazad na SVK. Ja s Danom sa v Rakúsku ešte plánujeme zdržať dve noci. Chceme stihnúť nejaké ferraty a ľahšie bikovačky.


Pred odchodom ešte vyrovnávame svoje účty. Po roku znova využijem zľavu cez Alpenverein a za ubytko a kompletné jedlo a pitie platím rovných 50. Nie že by to bolo málo, ale na dané pomery a kvalitu služieb som nadmieru spokojný.

Dole zjazdujeme rovnakou trasou ako sme vyšliapali hore a rozhodne sa mi to v tejto forme páči viac. Stále však musíme nastúpať niečo cez 100 metrov, a to si vôbec nepamätám, že by sme ich včera niekde naklesali.

Auto nachádzame nepoškodené tam, kde sme ho nechali. Keďže mám problém brzdiť zadnou brzdou, rozhodnem sa ešte rýchlo vymeniť platničky a sadáme do auta. Ďalšia zastávka - Bad Kleinkircheim, tretíkrát tento výlet.

Rozhodli sme sa dať si Flow Country Trail ešte raz, tentokrát ale pôjdeme hore lanovkou. Ďalšiu 1000-ku by som už dal len s veľkým problémom. Jedna cesta lanovkou s bikom nás stojí 38 EUR na osobu. Je to síce dlhá trasa v kabínke, ale aj tak mi to príde celkom dosť. Ak by si sa sem chystal na dlhšie, mali by sa dať kúpiť akciové karty, ktoré môžeš využiť viac dní po sebe na rôzne atrakcie a lanovky.

Cesta lanovkou trvá skoro 25 minút a my znova stojíme pred kamennou, vstupnou bránou trailu. Aj keď je tu viac jazdcov ako minule, nejedná sa o žiadnu tlačenicu. Počas jazdy nás nikto nebrzdí a ani my nikomu nezavadziame. Zjazd si užijeme ešte viac ako prvýkrát, už aj klopenky mi idú o poznanie lepšie.


Pri aute ľutujem, že sme si nekúpili lístok na 4 hod., cenový rozdiel minimálny a pokojne by som si to ešte 1-2x dal. Máme však aj ďalšie plány, a tak sa na parkovisku rýchlo prezlečieme, zbalíme a vyrážame smer ferrata Fallbach.

Chalani nám to ospievali, ale keď počujem, že sa jedná o obtiažnosť D/E, mám celkom rešpekt. Tento rok som zatiaľ veľmi nenaliezol a po bikovej časti výletu som riadne vyfľusnutý. Pod ferratou však ostávam riadne nabudený, už z diaľky vypadá úchvatne. Vedie skalou okolo 200 m vodopádu. Nahadzujeme na seba komplet výbavu, platíme 7 EUR vstupné a ideme na to.

Pre Dana je to prvá skúsenosť s ferratou, takže bude mať krst ohňom, alebo vodou? Prvý úsek za A/B nás zľahka rozohreje, následné Céčko zostrí pozornosť a v prvej Déčkovej pasáži cítim, že to dnes bude riadne drsné. Nohy sa mi trasú a ruky nevládzu priťahovať. Dobojujeme to na plošinku k prvému núdzovému zlezu a zvažujeme čo ďalej.

Túžime byť doma vo vlastných posteliach, pri svojich záchodoch.

Dano dostal krutú facku od reality a pochopil, čo znamenajú obtiažnosti na ferrate. Ja cítim, že ísť ďalej by bol riadny risk. Myslím si, že na to momentálne nemám. Naliezam si ešte kúsok ďalej do steny a keď vidím, že skutočne ťažké pasáže nás ešte len čakajú, velím na ústup. Hanba či nie, nestojí to za to.

Po zostupovej trase ešte rýchlo vybehneme aspoň na vyhliadku v strede ferraty. Porobíme fotky a pokocháme sa. Keď vidím, čo by nás čakalo v druhej polke trasy a k tomu vietor a zatečená skala, som spokojný, že sme nešli ďalej.

Nie každý koniec je ako z rozprávky, niekedy sa proste zgrcáš

Sadáme do auta a vyrážame smer Hohe Wand. Danovi sľubujem krásne a jednoduchšie ferraty. K tomu by sme radi pobikovali niečo po okolí. Mierime do kempu, ktorý z minulosti dobre poznám, priamo pod Skywalk. Na Hohe Wande som bol už viackrát a asi ma to tu neomrzí.


Kemp je poloprázdny a aj tých pár ľudí sú Slováci a Češi, partie lezcov. Vyberáme si svoju parcelu na rovnom plácku a staviame premočený stan. Premočené je aj celé vnútro, a tak sa ho snažím vysušiť osuškou čo som bral na bike. Keďže v aute už mám poriadny bordel, všetko vyberáme, triedime a upratujeme. Rozkladáme kresielka, zapíname varič a hrejeme si naše konzervové polievky. Unavení sa ešte dohadujeme na ferratách, ktoré by sme skúsili vyliezť a pred 11 sa ukladáme spať.

Vietor znova duje a v susednom stane sa rozhodli dať si akciu „nočné pučenie plechoviek“, takže zaspávam až pred polnocou. Okolo 1:30 sa budím na to, ako Dano vychádza zo stanu, ale hneď znova zaspím. O 2:30 sa budím na to, že mi nie je úplne najlepšie od žalúdka. Chvíľu váham čo robiť, ale nakoniec sa vyhrabem zo spacáku a idem na Wcko.

Zisťujem ža Dano v stane nemá topánky, a tak šípim problém. Z Wcka sa po pár minútach vraciam v nezmenenom stave a Dano mi ide oproti z auta. Hlási „už som 3x grcal“. Pyšne odpovedám, že pravdepodobne na tom onedlho nebudem o nič lepšie. No proste krutá noc.

Obaja si nakoniec dáme na striedačku niekoľko kôl, ja ako bonus aj črevné prehánky. Jediné pozitívum je, že nás to chytilo v noci. Neviem ako by som sa dostal na záchod cez deň v kempe, kde je 30 ľudí na dva záchody. V noci som ho okupoval podľa ľubovôle.


Pred piatou v chvíľkovom pozitívnom návale z pokojnej epizódy sa rozhodujeme všetko zbaliť a vyraziť domov. Je nám jasné, že už nebudeme schopní liezť ani bikovať. Túžime byť doma vo vlastných posteliach, pri svojich záchodoch. Nejakým zázrakom sa nám v tichosti podarilo všetko zbaliť a pred 6 sadáme do auta. Preventívne si ešte pchám prsty do krku, ale keďže už nič nejde, štartujeme.

Cesta to bola krutá. Nevyspatý, vyklepaný a so strachom si prdnúť alebo grgnúť som po 4,5 hod. konečne doma. Rovno sa hádžem do postele a pár hodín o sebe neviem. S odstupom ďalších pár hodín hlási podobný problém aj zbytok partie, a tak to odhadujem na nejakú brušnú virózu. Guláš z konzervy, ale aj tak už nikdy nechcem vidieť.

Pozitíva vyhrávajú

Aj keď výlet skončill neslávne, celkovo to na jeho úspechu nič nepokazilo. Odjazdili sme si krásne trasy, krásne stúpania, ale najmä zjazdy. Kopa smiechu a dobrej nálady v partii tých správnych ľudí sú proste na nezaplatenie. Za 5 dní sme napriek nepriazni počasia odjazdili bez zmoknutia skoro 150 km a 4600 výškových. K tomu kopa smiechu, parádna Hutte a dobré jedlo. Čo viac si jeden človek k spokojnosti môže priať.

Záznamy z výjazdov si môžeš pozrieť tu:

• Millstätter Hutte
• Pokus o Fallbach