Tip na výlet: Bikom po Štiavnických vrchoch

Sezóna v plnom prúde, MTBIKER centrum otvorené, roboty však stále akosi rovnako – veľa, a preto som sa s mojou nastávajúcou rozhodol, že nejaký ten oddych by padol vhod. Po testovacom Canyon víkende v nedeľu popoludní sme sa konečne dočkali vytúženej, aj keď krátkej dovolenky, naložili testovacie Heliony do auta a zamierili smer Hodruša – Hámre, hotel Salamandra.

A sme tu

Cesta z Hrádku nám po okreskách trvala 2 hodinky, no z Bratislavy zvládnete jazdu aj za hodinku a pol. Nový, moderný 4* hotel obklopený nádhernou prírodou, lanovka pod oknami a takmer 300 km značených cyklotrás v okolí, robí z tohto miesta bikerský raj.



Rýchly check-in, vyložíme a pripravíme bicykle na zajtrajšiu jazdu a ani sa nenazdáme a je čas večere. Po obede, ktorý sa vplyvom čakania prehupol na neskorý olovrant, sme ani veľmi hladní neboli, a tak sme zo 4 chodov večere vybrali 2, ktoré bohato stačili. Čo sa týka stravovania, pobyt v Salamandre zaradzujem medzi moje top gastronomické zážitky. Po večeri volíme na pretrávenie malú prechádzku okolím. Panorámu lyžiarskeho strediska na začiatku letnej sezóny vylepšuje nový a zároveň prvý asfaltový pumptrack na Slovensku, hneď si ho obzerám a porovnávam s našim v Hrádku . Veľkosťou je menší a teda „hustejší“, no už sa teším, ako si to na ňom zajtra vyskúšam. Po prechádzke volíme iba krátku návštevu hotelového bazéna a vírivky na načerpanie síl na zajtrajší výjazd.

Nenáročný okruh

Ráno dolaďujem plánovanú trasu a vyberám možné alternatívy. Plán je taký, že spoločne s Nikou dáme nenáročný Hellov okruh a ja sa popoludní vyberiem na skusy podľa chuti. Dávame raňajky, berieme z recepcie mapu, ak by technika či značenie zlyhalo a vydávame sa v ústrety Štiavnickým vrchom.



Trasa začína hneď pri hoteli, kde je aj smerovník, z ktorého vychádzame po modrej smer Červená studňa. Ak sme pri značení, trasy sú značené vcelku dobre, pomôže aj sieť číslovaných orientačných miest, ktoré nájdete na každom cyklosmerovníku. Výstup na Červenú studňu, ktorý je vlastne jediným plánovaným stúpaním na trase, dá vcelku zabrať, prudký začiatok už po pár metroch núti Niku tlačiť bike a neskôr sa k nej pridávam aj ja. Nie, že by sa kopce nedali vyšliapať, aj napriek značnej strmine je terén vcelku fajn a dá sa to na ľahkom prevode zvládnuť, no moju milú ale nenechám osamote .

Červená studňa

Pomaly naberáme výšku a sem tam pomedzi koruny stromov sledujeme okolité kopce. Po chvíľke sa napájame na zelenú „Mikovíniho“ jazdu a plánovanému Hellovmu okruhu dávame zbohom. Tento nenáročný okruh nie je značený, čo je podľa mňa škoda, netrénovaní občasní cykloturisti alebo priateľky bikerov by dozaista uvítali možnosť prejsť si tento nenáročný okruh bez strachu zo stratenia sa. Späť do sedla, blížime sa k Červenej studni, posledné chýbajúce výškove metre naberáme v asi 50-metrovej stojke, kde sa tlačeniu nevyhnete. K zelenej trase sa pripája červený Veľký hodrušský okruh, pár stovák metrov a sme na Červenej studni. Niekde pod nami sa črtá Banská Štiavnica - komu nevadí malé odbočenie a strata výšky, môže bez problémov navštíviť nejakú tú pamiatku Unesco.




Krátka pauza, kuk do mapy a ideme to risknúť s neznačeným Hellovým okruhom. Mám silné obavy, aby som to nestrihol niekde do Štiavnice, predsa len, Nika by mi výšľap či výtlak nazad neodpustila, a tak opatrne stláčam brzdy pri prudkom zjazde po betónovej panelke. Našťastie, po pár metroch sa aj v diaľke pekne rysuje vrstevnica, ktorou obídeme celú Štiavnicu. Kocháme sa výhľadom na toto banské mestečko a mňa tak trocha mrzí, že som neodbočil zle a neocitli sme sa niekde na námestí . Ako som zistil pri písaní týchto riadkov, Hellov okruh sme ani len nelízli a vytvorili sme si vlastnú trasu.



Po „obchvate“ mesta sa cesta stáča opäť do lesa, sem tam tipujeme kadiaľ, ale vyzerá to tak, že ideme tým správnym smerom. Nad nami je hrebeň a podľa mapy pod nami asfaltka, ak nás lesná cesta zavedie jedným či druhým smerom, stratiť by sme sa nemali. Na strome sme odrazu objavili modré céčko, pozerám do mapy, otáčam ju hore dole, ale toto céčko nikde nevidím. Dostávame sa na lúky, ktoré nám otvárajú krásne výhľady na okolité kopce.

Krásy bicyklovania

Na jednej z lúk stretáme domáceho pánka na bicykli, poradíme sa, či máme ten správny smer a po uistení, že sme na správnej ceste, pridáva pár tipov, kadiaľ ísť. Míňame sedlo Pleso, odkiaľ je to len na skok s Richňavskému tajchu. Po pár metroch civilizácia, chalupy a jazierka. V miestnom penzióne dávame pauzu a občerstvenie v podobe radlera a horalky. Prišiel čas nabrať smer hotel, a tak volíme najkratšiu trasu nazad na sedlo Pleso a po červenej až k zjazdovke rezortu. Lesná cesta strieda single, ideme po vrstevnici, a tak konečne aj moja polovička objavuje krásy bicyklovania .




Ani sa nenazdáme a sme pri zjazdovke, tesne za ňou na červenej značke začína finále našej jazdy, Flow trail HelliGon. Ak si pred návštevou trailu prečítate jeho popis na stránke, získate pocit, že na vás čaká zábava a tá správna hladina adrenalínu na klopkách a vlnkách. V sekunde, ako sa postavíte na štart, však prichádzajú isté obavy, predsa len, sklon trailu je slušný, na klopkách je vcelku dosť štrku, čo taktiež nepridáva na istote. Nika zlieza z bicykla a tlačí si to dole, ja len neveriacky s úsmevom sledujem, o čo všetko prichádza. Radšej ale istota po svojich ako hlina so štrkom v ústach a kolene .



Trail je hravý, avšak vzhľadom na sklon veľmi rýchly, dobrzďovaniu sa určite na viacerých úsekoch nevyhnete. Pred koncom trailu si to púšťam na U-čku a do protikopca nalietam v slušnej rýchlosti, preletím horizont a dopadám na druhú stranu kopca takmer na začiatok klopenky. Už sa vidím, ako druhýkrát za mesiac budem dezinfikovať kolená a ruky, ale na moje prekvapenie som to ustál, a tak už len na pol plynu prichádzam na koniec trailu, ktorý končí v rovnakom mieste, z akého sme vyrážali. Okolo tajchu si to dávam k zajzdovke, po ktorej komicky tlačí dole kopcom Nika, ktorá aj napriek mojej úpornej snahe naučiť ju techniku zjazdovania, nenachádza odvahu pustiť si to dole z akéhokoľvek kopca. Vidím, že mám ešte nejakú tú minútku k dobru, a tak hneď dávam pump track a presne ako som predpokladal, je dosť rýchly, a tak dávam nejaké tri-štyri kolečká a vraciam sa nazad k zjazdovke. V okolí panuje vcelku ruch, vo výstavbe je multifunkčné ihrisko, lanovka sa pripravuje na letnú sezónu, okolie parkoviska dostáva nejaké to vylepšenie. Je vidno, že rezort Salamandra má ambíciu prilákať ľudí aj v lete a ponúknuť im viacero možností trávenia dovolenky alebo len víkendového vybehnutia na hory. Ako som sa neskôr dozvedel, vo výstavbe je trail od vrcholovej stanice lanovky, takže bikeri sa majú počas leta na čo tešiť. Lanovka premáva od júla - piatok až nedeľa (v júni podľa počasia), v ponuke sú aj zľavy, a tak 3 jazdy s bicyklom dáte za prijateľných 10 €.




V jemnom zamyslení, ako to tu asi vyzerá v zime, sa blíži Nika a parkujeme GTčká rovno do auta. Môj plán - spraviť ešte sólo okruh dostal značné trhliny, nakoľko pôvodne zamýšľaný okruh na dve hodinky sa značne pretiahol, a tak nenaberám odvahu súťažiť s prichádzajúcim večerom. Náš pôvodný Hellov okruh sme prekopali na mix červenej, zelenej a vlastnej trasy, niečo sme si pridali, niečo ubrali, ale vo finále som bol spokojný. Nika už trocha menej, ale určite môžeme trasu okruhu odporúčať bikerom, ktorí chcú zažiť radosť z bikovačky aj so svojou nie práve bikepositive priateľkou .

"Zaslúžený" odpočinok

Večer sa opäť niesol v znamení skvelej večere a wellnesu v bazéne a saunách. Pred spaním sa ešte pohrávam s myšlienkou, že ráno by som si privstal a pokúsil sa aspoň z časti naplniť moju ambíciu - najazdiť 60 km, ale búrka o 5 ráno a následný lejak, ktorý sa nezastavil ani do nášho odchodu, zmaril moje vyhliadky. Na druhej strane, nachádzam v tomto nezdare aj pozitíva, určite mám v hlave chrobáka, kedy sa do Salamandry vrátim a preskúmam ďalšie z trás, ktoré ponúka.