Tip na výlet: Návrat do Soľnej komory

Po vlaňajšej odmlke sa nám s Maťom opäť podarilo zladiť termíny a vydať sa na predĺžený víkend do Rakúska. Zhodou okolností padol výber opäť do oblasti Salzkammergut. Nešli sme na známy „Trophy“ - pretek horských bicyklov, ale schuti si zajazdiť na cesťákoch.

Prvý deň – zahrievacia jazda

Po 390 km jazdy z Bratislavy sme sa ubytovali v penzióne v dedinke Russbach am Pass Gschűtt, v miestnej časti Schattau. Stuhnuté nohy a otlačené zadky bolo niečim treba prekrviť. Výber padol na Gosausee. Takže po vybalení vecí sme sa nahodili do cyklistického a osedlali naše tátoše. Už prvé metre z penziónu určili prívlastok tejto jazde. Kompjúter ukazoval 16%. Neskôr sa skľudnil na 6-8% a až v závere pred sedlom Pass Gschűtt (969 m.n.m) kleslo stúpanie na 4%. Takto zahriati sme si začali vychutnávať nádherný zjazd do dedinky Gosau. Minimum zákrut, kvalitný asfalt, takže bŕzd sme sa ani nedotkli. Rýchlosť vyše 70 km/h a vysušené dresy. V centre odbočujeme vpravo a po krátkej rovinke už stúpame – zo začiatku mierne – k jazeru Vorderer Goasusee (937 m.v.m). V závere sme točili na najľahších prevodoch, posledný kilometer mal sklon 12% a občas aj viac.


Bolo tu rušno, plno turistov. Niet divu, veď pohľad od jazera na masív Dachsteinu nechýba v žiadnom prospekte či reklamnej brožúrke. Každý sa tu chce vyfotiť, my samozrejme tiež. „Ať, mají děti památku“. Opustili sme toto ľudské mravenisko a šup ho naspäť. Tentoraz v opačnom garde. Najprv zjazdík do dediny a potom 2 a pol (nie chlapa), ale kilometra v stúpaní do sedla. No a na záver čerešnička na torte, 3 km zjazd k penziónu. Počasie výborné, dni sú ešte dlhé, tak, kam sa ponáhľať? Ešte sme si pretočili nohy po dedine a okolí, aby sme vedeli, kde je tu obchod, krčma a prípadné pamätihodnosti.

Druhý deň – kráľovská etapa

Naše telá asi cítili napätie vo vzduchu, lebo už pred siedmou sme boli obaja hore. Niečo, ako cestovná horúčka. Aspoň sme si v kľude spravili výdatné raňajky, aby bola energia na dlhú trasu. Naplnili bidóny, do vrecák gély a tyčinky a Loser Runde môže začať. Až po Gosau sme si zopakovali včerajší úsek a pokračovali v 170C 10 km zjazdom k Hallstattskému jazeru. Na rázcestí vpravo popri jazere priamo do Hallstattu. Bolo ráno iba 9 hod., ale už v uličkách tohto nádherného historického mestečka pobehovali Aziati s foťákmi. Prekľučkovali sme úzkymi uličkami, ktoré žiarili čistotou a všadeprítomnými muškátmi a pokračovali v našej jazde popri jazere až do Obertraunu. Tu za železničným priecestím začalo naše prvé peklo. Troška som to zveličil, lebo sme boli len na začiatku, ale 24% stúpanie do sedla Koppensattel (691 mn.m) nám z tela riadne vycucalo energiu. Aj na najľahších prevodoch sme to „lámali“. Tak, takto nejako vyzerá Zoncolan (Zabudni na Zoncolan).


Našťastie toto stúpanie nebolo dlhé, takže sme ďalej pokračovali nad údolím riečky Koppertraun miernymi vlnkami na severovýchod k mestečku Bad Aussee. Ešte pred vjazdom do mesta sa nám cez stromy otvoril pohľad na náš dnešný cieľ – vápencový masív Loser, na ktorý vraj chodila na túry aj slávna cisárovná Sisi. Po malom zablúdení v uličkách tohto kúpeľného mestečka sme už správnou cestou pokračovali do dedinky Altaussee, ktorá leží pri rovnomennom jazere, priamo pod južnými svahmi Loseru. V studničke dopĺňame vodu do bidónov a preventívne si dávam gél. Dajako cítim, že tej energie budem potrebovať viac. Medzičasom sa aj vyčasilo, lebo ráno bolo pod mrakom a Oskar už riadne pálil na šišku. Po 4 km prichádzame k mýtnici (od jazera nastúpaných iba 150 metrov), za ktorou už jasne vidieť, že tu končí každá sranda. Pri predstave, že nás na cca 8,5 km čaká okolo 800 výškových metrov, nemusím byť ani matematik, aby som zistil, aké je pred nami „priemerné“ stúpanie.



Tak sme sa do toho zakusli. Zo začiatku sa šlo lesom, tak fliačiky chládku prišli vhod. Horšie to už bolo vyššie, kde začínali pasienky, ale zato sa nám otváral obzor. Nádherné výhľady dali zabudnúť na únavu, ktorá s pribúdajúcimi metrami stúpala. Slnko vycucávalo poslednú energiu, ale pri pohľade na náš cieľ – chatu Loser Alm sme vedeli, že to už „dáme“. Na pravé poludnie dosahujeme vrchol 1 600 m.n.m – koniec asfaltky a parkovisko. Tradičné dokumentačné foto a obed za odmenu. Po krátkom oddychu si nasadzujem na prilbu kameru, aby som si zdokumentoval nádherný zjazd. Prepotené dresy uschli a v miestnej časti Wimm (700 m.n.m) sa napájame na štátnu cestu č.145 smerom na západ k mestečku Bad Goisern. Priznám sa, že mapu sme si dokonale pred jazdou nepreštudovali. Preto sme boli mierne šokovaní, že to mierne stúpanie 5-8% (prirovnal by som ho k Pezinskej Babe) nemá konca. Do sedla Pötschenhöhe sme nastúpali ďalších 300 metrov. Najhoršie na tom stúpaní bolo, že sa tam pred páliacim slnkom nedalo nikam skryť. Dosť hustá premávka áut nám tiež nepridávala na pohode, ale inej cesty niet. Len vydržať.



Pekný zjazdík a v obci St.Agatha odbočujeme vľavo smerom k Hallstattu. Kúsok za dedinou Steeg pri Hallsattskom jazere nás víta malý bufetík priamo pri ceste aj s malou plážou. Tak toto chcela „naša strana a vláda“. Objednávame si penivý mok a na mäkkej trávičke v chládku stromov sa venujme relaxu. Tu musíme načerpať energiu na záverečné „peklo severu“ (aby sme zostali pri cyklistických pojmoch). Jazero leží vo výške 513 m a nás čaká do sedla vyše štyristo výškových. Okolie je nádherné, počasie praje, tak sa nie je kam ponáhľať. Priznám, že pred týmito poslednými kilometrami som mal obavy, ale ako všetci vieme, všetko je v hlave. Sadáme do sediel a vydávame sa na posledný boj. Obavy boli väčšie ako skutočnosť. V Gosau sme coby-dup a známu 2,5 km strechu už dorážame so zvyškom síl. Tradičný zjazdík k penziónu a hurá pod sprchu. Došlo aj na masáž nôh, veď majú v sebe 104 km a 2 120 výškových metrov. Tak, na takéto jazdy sa nezabúda.

Tretí deň – mokré litánie

V blízkosti nášho ubytovania sme mali vyhliadnutú ďalšiu vysokohorskú (platenú) cestu – Postalmstrasse, ktorá sa štverá až do výšky 1 300 m.n.m. Bohužiaľ, predpoveď počasia nebola najideálnejšia. Zrážky predpovedali v čase obeda, potom malo nastať vyjasnenie. Takže plán znel jasne: dopoludnia nákupy, cez obed relax a popoludní jazda. Meteoblue bolo zatiaľ presné – pred jedenástou dážď, ktorý okolo 13-tej prestal. Okolo druhej poobede vyrážame na mokré cesty. Zjazdujeme po ceste č.166 do osady Lammerer, kde odbočujeme na okresku až do dedinky Thalgau (600 m.n.m). Malý dáždik nás na chvíľu podrží na miestnej autobusovej zastávke, ale po vykuknutí slniečka sadáme do sediel a hurá hore na Postalmstrasse. Nohy po včerajšku trocha cítiť, ale cesta je rýchlo suchá, asfalt kvalitný a stúpanie skoro stále rovnomerné 4-7%.


Paráda, ak si človek zvolí rovnomerné tempo. Okolie je nádherné, s pribúdajúcimi metrami sa výhľad rozširuje, až na tie mraky. Tí meteorológovia sa dnes asi netrafili. Miesto ubúdania sa koná na oblohe pravý opak. My si však veríme, že sa to snáď potrhá. A už sme pri mýtnici vo výške 1 073 m. Šok prvý: dopravná značka hovorí jasne - „zákaz vjazdu bicyklom“. Tak s týmto sme sa na alpských vysokohorských cestách nestretli. Práve naopak – cyklisti majú na platené cesty vstup grátis. Druhý šok bol iného druhu. Meteoblue sa dnes riadne seklo. Neďaleký hrom a prvé kvapky velia rázne: rýchlo dolu. Už po kilometri zjazdu sa skrývame pod prvým košatým stromom, aby sme prečkali hustý lejak. Našťastie je to len chvíľu a my sa vraciame rovnakou cestou v miernom mrholení. Nemusím písať, že tretry i kraťasy boli už nasiaknuté vodou. Asi 5 km pred penziónom udrel lejak v plnej sile. Opäť nás prichýlila autobusová zastávka. Tentokrát sme v nej trčali 40 minút. Keď dážď mierne poľavil, naša trpezlivosť došla a my sme dorazili mokrú etapu.

Sumárum

40 km / 720 v.m. Ale ako hovorí klasik: „Zážitok nemusí byť príjemný, hlavne, keď je silný“. Škoda, že tá tlaková níž pokračovala aj na štvrtý deň. Nám neostávalo nič iné, len sa zbaliť a vrátiť sa do betónovej džugle s tridsiatkami na teplomeri. Chýbala nám taká „hezká tečka za tímto případem“.