Panoramatický výlet z Popradu do Žiliny

Čo tak spojiť pár ikonických stúpaní, lúčnych hrebeňov, vytvoriť panoramatickú trasu a užiť si víkend v jednej z najkrajších oblastí na Slovensku?

Ráno o 4:15 mi zvoní budík. O 5:00 už sedím na bicykli smer Trenčín, vlaková stanica. Tridsať kilometrov na roztočenie nôh. Nastupujem do vagóna. Na mojej miestenke je rozložená rómska rodina s bicyklom a tromi kočíkmi. Výlet sa začína.

Smrečinské sedlo

Vystupujem v Poprade. Počasie mi pripomína babie leto, nie začiatok augusta. Po ochladení prichádza teplý vzduch. Po takmer mrazivej noci je všetko studené, no pečie slnko. Ako prvé ma čaká Smrečinské sedlo. Poprad opúšťam po krásnej cykloceste s výhľadom na Tatry.


V Spišskom Bystrom sa napojím na vyznačenú trasu Horalu. Aspoň nemusím rozmýšľať, kadiaľ ísť. Stačí si len pokrikovať pre pokoj v konečníku... Vedľa cesty je húština, maliny voňajú, nikde ani nohy. Najprv dlho po asfalte, neskôr šotolina. Stúpanie je dlhé, ale ubúda. Bolo by divné, keby nie.


Hore fúka. Vietor ma otravoval po celý deň, a ešte k tomu zlým smerom. V sedle nie som po prvýkrát. Rád sa sem vraciam. Je to nádherné miesto. Počas kochania spracem prvé žemle a idem ďalej. Dnes tej nádhery bude oveľa viac.

Hneď nasledujúci zjazd po lúkach do Vikartoviec ponúkne panorámu celých Tatier a núti zastavovať. Len modrá turistická značka do Liptovskej Tepličky akosi v hornej časti zarástla, navyše je podmočená. Ale aj o tom sú skratky.

Prečerpávačka Čierny Váh

Na úsek po lesnej železničke k dolnej nádrži Čierneho Váhu som sa tešil. Rýchla šotolina zarezaná do svahu, pod ňou roklinka s Čiernym Váhom. A opäť voňali maliny. Po idylke ďalší kopec. Horná nádrž prečerpávačky Čierny Váh.

Po Smrečinskom sedle sa mi zdalo, že je to len taký brdok. A to som sa tu v minulosti dosť potrápil. Dnes som sa ani nenazdal a som hore. Záver vždy stojí za to.

Po dlhom stúpaní vypneš nohy a zvezieš sa kúsok k nádrži, pričom sa ti otvorí neskutočný panoramatický výhľad, ktorý ti doslova udrie do tváre. Aj keď som tu už po tretíkrát, opäť ma to nadchlo. Čas na ďalšie žemle počas kochania sa.

Svidovské sedlo

Oddýchnuť si v zjazde, pretlačiť protivietor a vyhnúť sa hlavnej ceste smerom na Čertovicu. Tých pár sto metrov po nej mi stačilo. Vravím si: nový asfalt, to prefrčím. Ale kde. Tam šlo o život.

Nočnú romantiku s komármi narušili kvapky.

Popri hlavnej vedie štrková cesta až takmer po odbočku do sedla. Taká nič moc, navyše stále hore-dole, ale je. A opäť stúpanie, do Svidovského sedla. Najprv hladký asfalt, a potom asi najkrajšia jemná šotolinka, akú som v tejto republike išiel. Nikde nikoho, tak si občas pokrikujem.

Kúsok za sedlom je krásny výhľad na Nízke Tatry. No som tu v zlú hodinu a kazí ho protisvetlo. Ideálne je doobedie. Došla mi voda, tak žemle budú až dole pri prameni pri Stanišovskej jaskyni.

Žiarska chata

Liptovský Ján len prefrčím. Cez Podtureň sa prehupnem na druhú stranu Liptova. Opäť samá panoráma. Jazda v príjemnej teplote. Čo viac si priať? Keby nefúkalo a brdky neboli tak strmé – hlavne ten z Liptovského Ondreja.

V polovici stúpania vyťahujem žemľu. Prežúvam a v tichosti sa kochám výhľadmi. Oplatilo sa zastaviť. Nádherné letné popoludnie. Smerujem k Žiarskej doline a voňajú maliny.


Zostal mi čas, tak si ešte odskočím na Žiarsku chatu na večeru. V doline je cítiť, ako sa mieša horúci vzduch so studeným. Štvrté veľké stúpanie dňa, ale ide to.

Sklon je príjemný a opäť je to asfalt, aj keď v horšom stave. V závere sa otvoria výhľady na Západné Tatry. Na chate išla ako prvá fazuľová, no zmestil sa aj syr s hranolkami.

Záver prvého dňa

Už sa len dokotúľať po Podtatranskej magistrále k Liptovskému Trnovcu, kde som si vybral jeden z okolitých brdkov na bivak. Hrádok s výhľadom na Liptovskú Maru, Chočské vrchy, Nízke a Západné Tatry.


Práve stíham západ slnka, z ktorého veľa nebolo – prišli mraky. No zároveň na opačnej strane vychádzal mesiac v splne. To bol zážitok. Nepotreboval som ani svietiť. Svetla v ten večer bolo dosť. Nočnú romantiku s komármi narušili kvapky. Čo to? Veď pršať nemalo.

Nemal som nič so sebou, tak som dve prehánky prečkal pod karimatkou. Ale ten vzduch potom! Parádne sa zaspávalo. Všade pokoj. Kúsok odo mňa nocovali prasiatka v repke. Ale aj tie okolo polnoci prestali krochkať.

Ránko v Kvačianskej doline

Budím sa až niekedy pred šiestou hodinou ráno. No z východu slnka aj tak nič nie je, lebo mraky. Nevadí. Nebude pražiť. Obloha pod mrakom vydržala takmer celé doobedie, čo udržalo teplotu na príjemných hodnotách.


Kvačianskou dolinou stúpam sám. Veru, dlho som tu nebol. Na Oblazoch sú len domáci. Chvíľku si vychutnávam atmosféru miesta a idem ďalej. Nechcem rušiť ich ranný pokoj.

Tu sa chcem spustiť dole po žltej, ale akosi neexistuje.

Pokračujem po lúkach medzi Veľkým Borovým a Malatinou, a odtiaľ vyhliadkovou trasou po červenej turistickej značke do Dolného Kubína. Nemám rád kombináciu mokrej trávy a rozsušených ciest. Hlinu mám až za ušami. Ale ovadov je málo, lúky pokosené. Kým prvý deň bol prevažne asfaltový, dnes to bude viac v teréne.

Šťastie v nešťastí v Zázrivej

Volím si stúpanie z Revišného, kde ma ku koncu čaká neskutočná stojka hore. Najstrmšia časť je asfaltová, no aj tak miestami kľučkujem.

Podsedlová taška ma ťahá kamsi do Kubína. Krátka lesná spojka popod Opálené nad Zázrivú je zdevastovaná ťažbou. Vedel som o tom, no aj tak ma ten stav prekvapil. Ale voňajú maliny. Medvedie stopy ma netrápia. Nadávam na ťažbárov, ak by tu aj dáky bol, dávno by ušiel. Medveď aj ťažbár. Odtiaľ už po peknom hrebeni s výhľadmi dole.

V Zázrivej zacítim rezne, tak stojím na obed. Čakám na jedlo, a v tom mi padli oči na vidlicu. Kameň medzi vnútornou nohou a mostíkom. Až mi stislo polky. Bol dosť natesno a dlho mi trvalo, kým som ho opatrne vybral von. Neviem, ako dlho tam bol, no povrch vnútornej nohy je našťastie bez poškodenia.

Ponad Terchovú

S rezňom v žalúdku „ťapkám“ hore pod Kýčerku. Strašná stojka, no voňajú maliny. Hore čaká odmena. Udržiavaný chodník. Niekto si s tým dal naozaj prácu. Radosť jazdiť.


Aj následný hrebeň ponad Terchovú sa mi zdá byť v slušnom stave a jazdu si užívam. Pamätám si ho v horšom, keď niektoré úseky som pešo obchádzal lesom kvôli ťažbou zdevastovanej, rozbahnenej ceste. No napriek suchu čistý nie som. Blatové miesta sú tu vždy, no teraz to nie je nič strašné. Terén uberá sily rýchlejšie ako včerajší asfalt, ale dostanem sa až pod Zlieň.

Keď panorámy, tak až do konca

Tu sa chcem spustiť dole po žltej, ale akosi neexistuje. Len rigol zarastený náletom. Spomenul som si na Vadičovský trail. Snáď ho trafím. Momentálne málo jazdený, ale je ho vidieť. Tu už mám toho vážne celkom dosť a spúšťam sa do Lysice po lúkach s krásnym výhľadom na hrebeň Malej Fatry.

Napojím sa na jeden zo slovenských skvostov – Terchovskú cyklocestu. Môj neslušný názor na toto dielo som nezmenil. Ešte zo seba spláchnem vo Varínke prírodu z celého dňa, a potom sa už len v horúcom letnom dni doveziem po Vodnom diele do Žiliny na stanicu.

Podvečerné vytočenie nôh z Trenčína domov

Napriek tomu, že som veľa nových úsekov neprešiel, veľmi rád som sa vrátil do tejto časti Slovenska. Napriek tomu, že mnoho miest na trase je vážne krásnych, veľa ľudí som nestretol. Pokojne opäť niekedy nabudúce.

Mapa a GPX: deň 1, deň 2