Tip na výlet: Predĺžený víkend v Saalbachu s poriadnou dávkou výškových metrov dole kopcom

Tak ako sú pre poriadneho AM/EN nadšenca povinnou jazdou Rychlebské stezky, v jeho kalendári vysnívaných dovoleniek nesmie chýbať ani lyžiarske stredisko Saalbach-Hinterglemm.

O tomto stredisku sa už veľa písalo a predpokladám, že viacerí z vás ho už navštívili. No ako sa hovorí, opakovanie je matka múdrosti a nájdu sa určite aj takí, ktorí ešte nemali tú česť. Ja som mal možnosť túto lokalitu navštíviť už v roku 2015 s rodinou a teraz som ju chcel ukázať aj môjmu bikovému kamarátovi a fóristovi Lukášovi, alias Kaprakovi.

Veľa ľudí ho určite pozná ako dobrého sprievodcu po trailoch v okolí Čachtíc, resp. Nového mesta nad Váhom. Tí, ktorí s ním jazdili, určite vedia, že tento výlet nebude žiadna cykloturistika, ale poriadny náklad dole kopcom. Výlet sme nijako dopredu neplánovali, len sme vedeli, že to chceme spáchať niekedy v lete. Inšpirovala nás aj partia z Rajca, ktorá si podala túto lokalitu začiatkom júna, ale bez jednej podstatnej lanovky. Dúfam teda, že po prečítaní článku budú musieť tento rezort navštíviť znova, v čo najkratšom čase .


Ubytovanie sme si teda rezervovali asi 7 dní pred odchodom. Predtým som ešte pozeral počasie, či náhodou nepôjdeme v termíne, keď bude nad Alpami tlaková níž a neposunieme rezerváciu o plus-mínus dva dni. Aby ste si užili takýto výlet, tak počasie zohráva podstatnú rolu. Keďže mám doma rodinu, nemohol som si dovoliť dovolenku na dlhší čas, naviac toto stredisko je časovo veľmi dobre dostupné zo Slovenska a z Bratislavy by mala cesta trvať do 5 hodín. Šetríme teda jeden deň dovolenky a vyrážame až v stredu po práci. Do destinácie prichádzame niekedy pred polnocou a s domácimi som už dohodnutý, že nám kľúč od izby nechajú skrytý pred dverami. Bývame v širšom centre Saalbachu, priamo pri hlavnej ceste, a to z dôvodu, že keď dojazdíme, vždy nás čaká už len cesta dole kopcom k apartmánu a nemusíme sa nikam presúvať autom.

Deň prvý

Nie je nad ten pocit, keď sa ráno zobudíte a vidíte modrú oblohu bez jediného mráčika. Presne takýto pocit zažívame aj my a Lukáš ma vyháňa z postele, aby som toľko nedrichmal, že už chce jazdiť. Rýchlo sa teda obliekam a ideme dole na raňajky a zároveň vybaviť formality s ubytovaním. Na recepcii v penzióne už o nás vedia a hneď dostávame do rúk Joker Card spolu s letákmi, aby sme vedeli, čo všetko máme na túto kartu zdarma, resp. na aké zľavy máme nárok u jej partnerov. Kto ešte nevie, tak takéto karty majú všetky väčšie strediská v Alpách, ktoré dostanete v rámci ubytovania v danom regióne, ak má takéto ubytovanie zmluvu s daným strediskom. My asi na takúto kartu využijeme len vývoz lanovkami zdarma, čo si aj tak myslím, že je veľký bonus.

Vyberáme bicykle z auta a vyrážame niečo po deviatej k prvej lanovke, ktorá ide na kopec Kohlmais a z ktorého dole vedú dva traily - Panorama trail a Milka line. Tu narážame na prvý problém, a to taký, že stará lanovka je rozobratá a stavia sa nová. Takže od budúceho roka na tieto dva trialy pôjde veľká moderná lanovka a zväčší sa tak kapacita a komfort vývozu. Našťastie stretávame Poliaka, ktorý nám ukazuje cestu k lanovke Schonleitenbahn, ktorá nás dostane na spomínané traily.

Ideme nejaké 4 km dole kopcom po peknej cyklistickej šotolinovej ceste v údolí plnej preliezok a zábavných hier. Po chvíli už nasadáme na modernú veľkú lanovku, v ktorej sú umiestnené stojany na bicykle, takže ich nemusíme nakladať, ale len zapichneme predné koleso do stojanu. Lanovka nás vyvezie na Wildenkarkogel, kde sa nám poskytne výhľad na známe pohorie Leoganger Steinberge pod dedinou Leogang, kde sa jazdí aj svetový pohár v DH, ale tam pôjdeme až zajtra. Na vrchu je inak aj pekné jazero na prechádzku s kočíkom. Ako čerstvý otec rodiny si všímam aj takéto detaily.


Ďalší problém nastáva, že nepoznám z tohto vrchu nejaký trail, ktorý by nás doviedol k Milka Line, okrem takého koreňového, na ktorý treba aj niečo prišliapnuť. Ideme teda zvážnicou dole, kde počúvam hŕstku nadávok. Lukáš je proste nedočkavý a už by chcel poriadne jazdiť. Hovorím mu, že koreňový si dáme zajtra a utešujem ho, že dnes ešte dostane, po čom túži. Konečne prichádzame k Milka Line, kde je stavebný ruch okolo novej lanovky a kopec prachu. Dávame si ho teda, no Lukášovi vďaka roletám nejak nešmakuje, ale na rozjazdenie to postačuje. Prichádzame do Saalbachu, kupujeme v supermarkete 4 pivá a ideme na lanovku Schattberg X press.


Tá nás vyvezie k všetkému podstatnému v tejto oblasti. Lukáš už vidí začiatok X-Line, ale tú mu doprajem až zajtra. Ešte 100 výškových na kopec Schattberg west, odkiaľ začína legendárny Hacklberg trail. Stále nerozumiem, prečo je značený dokonca zelenou farbou na trailforks, lebo zrovna ľahký sa mi minule nezdal. Chvíľku oddýchneme, pofotíme a vyrážame na trail. Lukášovi ešte hovorím, že ho chcem ísť kvôli Strave vcelku tak na 80-90%. Ani to nedopoviem a už vidím aj cítim, ako to rúbeme po triali dole kopcom.

Jedna klopenka, druhá klopenka, polmetrový drop, lavica, menší odraz, kamene, korene a stále dokola. Keď k tomu pridáte nádhernú panorámu nad úrovňou lesa a nie príliš strmý sklon trailu, tak idete, ako keby ste boli na nejakom populárnom trailovom videu z YouTube. Vchádzame do lesa a máme problém, teda Lukáš má. Nahnevane hovorí - sekol som dušu a ja nahnevane oponujem - čo som ti hovoril o tých bezdušákoch, si mi pokazil teraz Stravu . A už sme ako v nejakom talianskom manželstve. Samozrejme, v takej prírode a na takom traili sa tomu potom hneď aj smejeme. Lukáš nafúka koleso pre istotu takmer na tri atmosféry a pokračujeme ďalej.


Keďže nie sme unavení a očividne nemáme dosť, pokračujeme druhou časťou a dávame hneď aj Buchegg trail. Ten má už viac bikeparkový ráz a dá sa na ňom pekne zaskákať. Lukáš mi tam na tých klopenkách uteká, ale v porovnaní s rokom 2015 som sa určite zlepšil v technike a skáčem všetko, čo mi na traili príde do cesty, no stále sa mám ešte čo učiť. Prichádzame do vyššie položenej dedinky Hinterglemm. A hneď ideme na lanovku dať si Z- Line, ktorá začína na medzistanici na Zwolferkogel. Tentokrát dávame pivo na chate, kde vidím, že Lukášovi sa značne zlepšila nálada oproti ránu, a to nevie ešte, čo príde o hodinku.


Z-Line je bikeparková trať plná klopeniek, vrátane dvoch obrovských drevených, na ktorých sa dá pekne pofotiť a "nord shore-u". Na traili je aj jeden pekný 1,2 metrový drop, na ktorý má láka Lukáš, no v zahraničí nechcem nič riskovať, čo som ešte doma neskákal a naviac je prvý deň. Po dojazdení Z-Line ideme do Sparu kúpiť ďalšie pivá a chcem Lukášovi ešte ukázať na opačnom kopci Pro-Line trail. Tam som zabudol, že začiatok je menší drop, tak obaja ho dropujeme vo veľkom prekvapení z nulovej rýchlosti. Začiatok teda jasne hovorí, že toto je Pro-line. Tento trail sa mi osobne nepáči, keďže sú na ňom veci, ktoré zrejme nikdy nebudem skákať. Lukáš tiež nechce nijako riskovať, tak ho dávame len tak lightovo dole. Večer sa dozvedáme, že v ten deň ho šiel aj Fabio Wibmer na trialovom bicykli bez odpruženia . Veď, posúďte sami, proste iná galaxia, najmä keď si uvedomíte, že tento trail poznáte osobne.


Po Pro-line zídeme naspať do Saalbachu a znova ideme na Schattberg X press. Čaká nás highlight dňa - Bergstadl trail. Lukáša už dobre poznám a viem, čo sa mu páči, takže som si 100% istý, že na nasledujúce minúty len tak nezabudne. Stále nerozumie, prečo si rozcvičujem prsty a hovorím, že potrebujem ešte oddych. Začiatok vyzerá lákavo aj pre moju manželku, ale opak je pravdou. 3 km a 600 výškových je jasným dôkazom, že jazdíme po trailoch v Alpách a že toto bude práve enduro. Lukášovi ešte hovorím, že znova chcem ísť na čas, takže vie, že dole sa pôjde bez prestávky a bude sa musieť aj on poriadne zapotiť, ale práve toto mu vyhovuje. Posledný výdych a už ideme dole.


Trail vám budem ťažko opisovať, je plný dropov, koreňov a kameňov v exponovanom, viac ako 20% klesaní, prakticky len s malými možnosťami na oddych. U nás na Slovenku sa dá nacvičiť na traili “Krvavá” z Chaty pod Suchým, no je ešte náročnejší. Ako tréning pred Alpami je výborný. Po dnešnom dni ma už prsty na rukách hrozne bolia a očami hľadám rovinku, kde by som mohol aspoň trochu uvoľniť rajdy a dať prsty preč od bŕzd. Stále sa držím Lukáša a na “rovinkách” alebo nerozhodných úsekoch ho tlačím dopredu, aby sme nezastavovali.


Začínam brzdiť dvoma prstami, čo je znamenie, že mám toho naozaj dosť a podstupujem veľké riziko, že mi ujde niekde predok, ale spoza stromov dole už vidím zvážnicu, kde trail konči. Lukáš mi tu už uteká a stráca sa mi z dohľadu. Konečne sme na zvážnici a pozerám na Lukáša, ale nemusí mi ani nič hovoriť. Presne viem, že toto je do bodky to, čo čakal a takto má vyzerať pravé enduro jazdenie. Ešte nevie, že zajtra ho čaká podobá vec. Večer na Strave pozerám, že dosiahnutý čas 14:38 ma radí na 244. miesto spomedzi 808 endurákov, čo nie je zlé, ale s časom sa dalo určite urobiť aj viac.


Škoda len, že sme si nemohli pred ani po tomto traili viac oddýchnuť, keďže nás čaká ešte jedna jazda lanovkou a trail Hochalm. Naň musíme ísť lanovkou Reiterkogelbahn a 600 metrov výškových už za svoje. Tie budú stáť určite za to. Lukášovi som chcel ešte ukázať Blueline, ale nechávame to na zajtra. Aj keď som jazdil väčšinu dňa dole kopcom, musel som si pri stúpaní dať gél, lebo som nevládal a výškomer mi ukazuje viac ako 1 000 metrov nastúpaných. Hore sme úplne sami, tak sa fotíme, pijeme pivo a rozprávame sa o živote a dnešnom vydarenom dni pri nádhernej panoráme Kitzbuhelských Álp. Sme jednoducho šťastní a na tento deň len tak nezabudneme. Čaká nás už len panoramatický Hochalm trail, ale len do polovice a jeho ilegálnu časť po turistickej značke nejdeme.


Okolo 18-tej prichádzame na penzión, dávame sprchu a ideme na večeru do mesta. Tu sme trocha sklamaní, že na to, koľko bikerov sme dnes stretli, tak to tu nijako extra nežije. Ja to porovnávam najviac so zimou, kde sa to vlastne ani porovnať nedá, keďže je tu vtedy niekoľkonásobne viac ľudí. Všetky diskotéky a viacero barov a hotelov je proste zatvorených a čakajú na zimnú sezónu. Zajtra nás čaká ďalší ťažký deň, takže nám to aj trocha vyhovuje a pred polnocou ideme spať.

Deň druhý

Počasie je rovnaké ako predchádzajúci deň a plán je jasný, najprv Leogang a potom X-Line a znova Hacklberg trail. Znova vyrážame ako včera niečo po 9:00 a ideme na tú istú lanovku. Pre tých, ktorí zrovna nie sú trailovo orientovaní alebo majú rodinu, bude určite zaujímavá aj údolná cykloturistická cesta alebo jedna zo zvážnic na priľahlé horské chaty. Znova prichádzame na Wildenkarkogel, kde tentokrát ideme smerom vpravo k chate Schönleitenhütte. Odtiaľ potom k hornej stanici lanovky Asitzbahn, ktorá premáva z Leogangu. Tu ideme tiež po peknom panoramatickom traili popod vrch Asitz, ktorý nie je dlhý a sú na ňom aj peší turisti.


Netrvá dlho a už sme nad Leogangom a je to aj vidieť na množstve bikerov. Aj keď sa tu jazdí svetový pohár, tak je tu veľa tratí, ktoré zvládnu aj mierne pokročilí, respektíve začínajúci cyklisti. Ja vyberám novú Hot Shots trať s veľkými klopenkami a lavicami. Na výber mám aj Hangman I, ale ten som išiel minule a je veľmi technický. Lukášovi hovorím, že dnes by som chcel všetko jazdiť na čas bez prestávky, keď mám už tú Stravu a tu sa viem najviac porovnať, ako som na tom technicky, s bikermi z celej Európy. Mne osobne na rozdiel od Lukáša sa Hot Shots veľmi páči, lebo je nenáročný a človek sa tam môže bez obáv učiť skákať. Na veľkých laviciach, kde máte možnosť výberu odpalu, pilujem moju techniku skákania. Trail má takmer 3 km a končí na medzistanici. Mne ho trvá takmer päť a pol minúty.


Ďalej si vyberáme znova nie veľmi technický trail Hangman II. Ten sa už Lukášovi páči viac, keďže je na ňom menej roliet a je užší. Mne osobne sa oba traily páčia, keďže nie sú na nich nijaké nebezpečné skoky resp. prvky, ale naopak, dá sa na nich pilovať aj technika AM/EN začiatočníka. Prichádzame k lanovke, ktorá nás vyvezie naspäť k vrchu Asitz. Dole pod lanovkou si ešte všímam, že sú urobené malinké trate pre deti od troch rokov, na ktoré hore vyvezie prepravný pás. Takéto niečo by sa hodilo určite aj na Slovensku v rámci výučby techniky dole kopcom pre malé deti. Nad nimi je vidieť DH trať svetového pohára, ktorá vzbudzuje rešpekt. Hore zisťujeme, že ja mám povolený úchyt tlmiča a Lukáš prehadzovačku. Uvedomujeme si, že je dobré, keď sa jazdia takéto objemné výškové metre, kontrolovať bicykel každý deň.


Dávame si znova Asitz trail naspäť smerom k lanovke, kde sme dnes začínali. Koniec tohto trailu je pomerne technický a strmý hore kopcom. Tu stretávam trápiacich elektrocyklistov, ktorí s tým majú problém a mne dávajú poklonu, že sa ho snažím ísť bez tlačenia. Pred koncom mám už aj ja dosť a musím zosadnúť. Hore potom čakám Lukáša, ktorý na prevodníku 32/42 takéto strminy neskúša.

Pri čakaní stretávam nejaký pár v stredných rokoch zo Slovenska, ktorý ide, resp. chce ísť BIG 5-Bike Challenge – akýsi XC okruh najkrajšími časťami Saalbachu a Leogangu. No sú akísi nespokojní a hromžia na obtiažnosť okruhu. Na to im hovorím, že to ťažšie ešte len príde. O 5 minút ich vidím, ako si to dávajú dole zvážnicou do Saalbachu. Zrejme pojem XC sa chápe odlišne na Slovensku a v Rakúsku. My pokračujeme práve trasou Big 5-Bike Challenge smerom na Kohlmaiskopf, kde začína Panorama Trail a Milka Line. No cesta naň vedie technickým koreňovým trialom, kde treba neustále prišliapávať do pedálov. Počujem frflajúceho Lukáša, tak si dávam rýchlejšie tempo a čakám ho až na konci trailu.

Chvíľku oddýchneme a dávame Panorama trail, ako inak, na Stravu. Trail netrvá ani dve minúty a už sme na zvážnici vedúcej k Milka Line. Tu Lukášovi kričím “makaj, makaj!” ale on počuje “čakaj, čakaj!” a brzdí. Na to ho obieham a ukazujem, či mu nešibe a ešte k tomu mu pekne zaprášim pred nosom. Lukáš ma pekne počastuje vyberanými slovami, ale to ja si už letím dole Milka trailom. 2,9 km a 380 výškových nenáročného, ale potom aj veľmi zradného trailu, dávam tesne pod päť minút. V Saalbachu ideme znova do supermarketu pre 4 pivá a čaká nás highlight dňa - X-Line. Po pive si dáme hneď pred potravinami a chvíľku oddýchneme. Cestou hore Schattberg X pressom si ešte pozeráme trať X-liny a tešíme na na výzvu. Samotná X-Line má parametre 5,5 km a 950 výškových metrov pri priemernom 17% klesaní. Tu chcem ísť na 100%, lebo sa chcem zmestiť na Strave do 10% najlepších. Dúfam len, že tento pokus nebude stáť nejaký pád. Zo začiatku idem pomaly, aby som sa hneď neunavil.


Po prvom úseku Lukáš oddychuje a ja mu hovorím, že musím valiť dole, tak ide prvýkrát “za výlet” ako prvý. Najťažšie veci prichádzajú v lesných pasážach, ktoré nie sú z lanovky vidieť. Tam to rúbem dole kopcom hlava nehlava v duchu motta “všetko alebo nič” a Lukáš mi neskôr hovoril, že mal čo robiť, aby sa ma udržal a tiež išiel svoje dno. Takáto naháňačka nám obom vyhovuje, keďže sa nemusí nik otáčať alebo zastavovať, ale vieme o sebe, že jeden druhého máme vždy v pätách.

Na medzistanici lanovky spomaľujem, uvoľňujem ruky, chrbát a vchádzam do druhej polovice. Tu už bojujem s kondíciou a nielen s trailom, a preto prichádza pád. Neskôr sa na tomto momente s Lukášom riadne smejeme, lebo na jeho odpoveď, či mi niečo nie je, vidí len, že miesto kontroly seba samého sa načahujem po bicykli a trielim dole a kričím - musím ísť, lebo Strava. Dole potom obchádzam dropovú časť X-liny, kde si Lukáš chce dať jeden "front flip ponad road gap" , ale ja mám ešte dvesto metrov ku koncu trailu. Konečne prichádza vytúžený koniec a je dobojované.

Výsledný čas 17:58 ma radí na 258. miesto spomedzi 1 824 jazdcov, čím nenapĺňam môj cieľ - dostať sa do horných 10%. Na druhej strane takýto trail nemám kde trénovať, treba naň veľmi dobrú techniku, kondíciu a takýto terén sa jazdí aj na zjazdových bicykloch. Tento trail si dokonca môžete zmerať aj bez použitia nejakej aplikácie, stačí sa hore odpípnuť svojou kartou. Len strata 5 minút na prvého nám hovorí, že stále sa je kde zlepšovať. Dole ešte skontrolujem seba, ale vďaka chráničom mám len malé škrabance. Nasadáme znova na Schattberg X press s plánom dať si Hacklberg trail, ktorý včera prerušila seknutá duša. Lukášovi sa tak ľúbila X-Line, že si ju musel dať ešte raz aspoň do polovičky, zatiaľ čo ja som vylihoval na horskom slnku a kochal sa prírodou. No Lukáš ma nenechá dlho oddychovať a káže mi, aby som sa začal chystať na ďalší trail.


Veď, keď je tak pekne a máme takéto možnosti, aby sme čo najviac jazdili. Po chvíľke teda šliapeme hore na Schattberg west, kde nám robia spoločnosť pekné bikerky z Nemecka. Keďže ja som ženatý a Lukáš nevie reč, ostáva to len pri pohľadoch a hundraní Lukáša, že sa mal v škole lepšie učiť. Ja mu hovorím, že má stále dostatok času sa cudziu reč naučiť a tu je aj jasný príklad prečo . Po chvíľke oddychu vyrážame naplno na Hacklberg trail. Tentokrát ho dávame vcelku a rovno spolu aj s Buchegg trailom. 7,20 km a 770 výškových je zase poriadny náklad dole kopcom. Ruky mám už na kašu, ale teší ma, že čas 19:20 ma radí na 153. miesto spomedzi 3 800 bikerov. Dávame jedno orosené na chate a Lukášovi idem ešte ukázať posledný trail tohto strediska - Blue Line. Je to modrý trail nad Hinterglemmom a na moje počudovanie sa Lukášovi veľmi páči. Presviedča ma, aby sme ho dali ešte raz, no mne sa už nechce, ale ako správny parťák, poslúcham.


Niekedy sa hádame ako starí sedemdesiatroční dedovia , je vzácne, že povahovo, hudobne a aj "jazdne" sme sa našli a spolu si užili ďalší perfektný deň. Škoda len, že v stredisku je aj v piatok večer mŕtvo, tak si aspoň na balkóne pri fľaši Jägermeistra počúvame hudbu a rozoberáme dnešný deň.

Deň tretí

Tretí deň to už s počasím nevyzerá tak ružovo. Z balkóna totiž nevidíme vrcholky kopcov a k tomu jemne mrholí. Nám to nevadí, pretože predchádzajúce dva dni nám vyšli dokonale. Pozeráme predpoveď počasia, podľa ktorej má začať pršať až poobede. Po raňajkách teda vyrážame znova na traily. Je citeľne chladnejšie, ale stále bez dažďa. Aj dnes ideme znova na Schattberg. Až keď sme hore, meníme plány a miesto X-line pôjdeme znova Hacklberg trail. Lukášovi na vlhkých kameňoch a koreňoch ustreľuje zadné koleso, lebo ho ma poriadne natlakované a k tomu plášť bez mäkkej zmesi.

Ja som na tom lepšie, keďže nízky tlak na bezdušových kolesách a mäkká zmes aj na zadnom kolese dávajú relatívny pocit bezpečia aj vo vlhkom prostredí. Keď prichádzame do Hinterglemmu, začne jemne pršať, ale to nás stále neodrádza a dávame Z-Line. No navlhnuté nordshorové prvky a klopenky nám pridávajú vrásky na čele a uberajú rýchlosť. Skúšame teda opačný kopec a Lukášovú obľúbenú Blue Line. Napočudovanie tu nie je tak vlhko, a tak si hovoríme, že pokiaľ nebude pršať, budeme jazdiť tu.


Mne ešte napadá, že by som si mohol virtuálne porovnať časy na Strave s chalanmi z Rajca, a tak kážem Lukášovi, aby ma troška potiahol. No problém je, že na tomto traili dnes jazdí veľa ľudí aj s rodinami, tak nás brzdia. Na čo sa čertí Lukáš, že mu nik nedá prednosť. Druhé kolo je už lepšie, no ku koncu mi znova zavadzajú nejakí bikeri. Lukáš ich obehol a dole mi počíta sekundy a provokačne hovorí, že ma nebude čakať celú večnosť. Ja mu hovorím, že jeho 25 sekúnd nedáva zmysel, keďže jasne videl, že som prišiel s pomalými jazdcami. Zase sa hráme na starých ufrflaných dedov . Ešteže nám nerozumejú.

Tretie kolo si vyčíhame tak, aby pred nami nebol nik pomalší a ideme bomby dole. Keď už to vyzerá, že všetko ide podľa plánov, tak z jedného dropu do kameňov sekám plášť. Poriadne teda nadávam a v duchu si hovorím, že dnes mi nie je dopriate. Lukáš ma čaká dole a určite si myslí, že som sa niekde zrúbal. Keď prichádzam dole, ukazujem mu sfúknuté zadné koleso. A už sa Lukáš smeje a komentuje, že toto sú tie vaše úžasné bezdušáky. No, máte nás dvoch vidieť, ako si tam štipľavo vymieňame názory, ale zároveň sa na tom smejeme . Našťastie mám so sebou sadu na opravovanie bezduší a prvýkrát v živote opravujem takto plášť. Zisťujeme, že je to pomerne jednoduchá záležitosť, no medzitým začína pršať. Hovoríme si, že na dnes teda stačilo. Problém je, že keď takto prší, nielen, že sa zle jazdí, ale musíte zakaždým umyť bicykel do lanovky, čím si znižujete aj životnosť komponentov a skracujete servis bicykla.

Máme teda ešte dostatok času, aby sme si pozreli jednotlivé obchody a kúpili nejaké darčeky pre rodiny. Vidím, že od roku 2015 elektrocyklistov značne pribudlo, dokonca aj tých endurových. Zároveň vidím, že v prípade problémov s bicyklom nie je núdza o možnosti kúpy zničených, či pokazených náhradných dielov, alebo rovno požičať nejaký rovnocenný bicykel. Večer si ešte vypijeme niekoľko flying hirschov (Jägermeister s Redbullom).

Deň štvrtý a zároveň posledný

Na druhý deň ráno husto prší, takže balíme a ideme domov. Predtým ešte raz vyvezieme na Schattberg, či náhodou predsa len neskúsime jazdu, ale dážď, hmla, 7°C a vietor nás jasne odradia. Keďže sme najazdili za 3 dni 15-tisíc výškových metrov za pekného počasia, tak nás táto situácia nijak nerozhadzuje a odchádzame domov plní pekných zážitkov a spomienok. Dúfam, že pre tých, ktorí ste ešte v Saalbachu neboli, bude tento článok dobrým dôvodom, aby ste tam čoskoro zavítali a vedeli si naplánovať, ktoré traily ísť a ktoré naopak pre ich obtiažnosť vynechať.