Kliknutím prejdeš na
www.fujibikes.com
Reklama
Rozhovor: Martin Siska alebo ako to u nás chodí s bikeparkami...

Rozhovor: Martin Siska alebo ako to u nás chodí s bikeparkami...

5 komentárov

warzone 30.09.2018 6 fotografií   Horsky Bike Horska Cyklistika Bike Park Slovensko Cykloturistika Cyklotrasy Rozhovor

Maťo je predsedom OZ - Združenia pre rozvoj horskej cyklistiky v regióne Spišská Belá, aktívny trasovač, značkár, trailbuider, biker a v neposlednom rade pozitívny a usmiaty chalan, ktorého niečo, či niekto len tak od jeho plánov neodradí.

 

S jeho začiatkami budovania cyklotrás, skúsenosťami ako to u nás chodí a aj aktuálnymi aktivitami sa nám zveril v tomto článku. O samotnom projekte v Spišskej Belej ste sa mohli dočítať v článku minulom.

Takže Maťo, ako to všetko začalo?
Tak ahojte, začalo to hlavne tým, že som mal dobrú znalosť terénu - celej Spišskej Magury, Zamaguria, Levočských vrchov a okolia. V tej dobe uzákonili zákon o cyklistike a hrozilo, že cyklistom zakážu jazdiť v lesoch. Tak sme si s kamarátom Jankom Lizákom povedali, že by sme mali urobiť niečo, aby sme cyklotrasy zlegalizovali a vyznačili, čím by sme ich aj sprístupnili ostatným bikerom z regiónu.

Dnes už je viditeľný celkový nárast cyklistiky, ale napríklad tu, na Spišskej Magure, som kedysi na bicykli nestretol nikoho okrem pár skalných lokálnych bikerov. Dnes keď sa tam vyberiem, sú cesty vyjazdené od bicyklov, ľudia majú mapy, rôzne apky v mobiloch s cyklocestami, takže sa celkovo situácia zmenila.



Čo ste urobili, aby sa to dokázalo takto zmeniť?
Vlastne som začal chodiť na rôzne konferencie, stretnutia a podobne a rozprávať s kompetentnými o horských cyklochodníkoch. Ale v roku 2008 o tom nik nechcel ani počuť. Veľa ľudí malo vtedy veľkú víziu o stavaní (prevažne asfaltových) cyklochodníkov, ale až na pár výnimiek dodnes s tým nijak nepohli. Napríklad v Spišskej Belej sa podarilo postaviť chodník na Tatranskú Kotlinu, ktorý sa momentálne predlžuje do Ždiaru a má pokračovať až do Poľska (ako sme aj písali v článku o cykloaktivitách v Sp.Belej) a na budúci rok sa plánuje stavať tatranský chodník. Okrem tohto sa nič viac moc nedalo oficiálne robiť.

A ako to bolo a je s Bachledovou dolinou?
V tom období sa zmenil majiteľ lyžiarskeho strediska Bachledova dolina a Jezersko, ktorý je tam dodnes a ja som mal už dávno víziu, že raz by sme tam mohli postaviť bikepark. A tak som šiel hneď za ním, bolo to okolo roku 2008. Predložili sme im takýto návrh, ale v tej dobe o to neprejavili záujem. Dva roky na to, na jar 2010 mi zavolal, stretli sme sa, a teda mal nakoniec o to záujem. A to bol môj prvý reálny projekt, na ktorom som robil. Musím podotknúť, že nebol financovaný z eurofondov, štátu, ani samosprávy ale čisto z prostriedkov strediska. Vyznačili sme cyklotrasy po celej Spišskej Magure, čo bolo asi 140 km chodníkov a postavili sme spomínaný bikepark v Bachledovej doline.

Tam som spolupracoval hlavne s Mišom Kručayom a takým naším hlavným poradcom v tej dobe bol Rado Brichta, ktorý postavil aj trate v Jasnej a v Malinô Brdo, o ktoré sa stará dodnes. Rado nás naučil veľa, čo sa týka stavania tratí a neskôr sa na tom podieľal aj Filip Polc. V tom čase sa tiež dokončoval aj spomínaný cyklochodník zo Spišskej Belej do Tatranskej Kotliny, takže rok 2010 bol v tomto regióne taký cyklistický rozmach. Neskôr sme sa už venovali viac značeniu trás v celom regióne a spolupráci s mestom Spišská Belá, bikepark si už žil svojím životom, starala sa o to viac-menej Bachledka.

Dnes už bikepark definitívne neexistuje, lebo nový Chodník v korunách stromov proste rozvalcoval všetky traily. Boli to dva nezlučiteľné projekty na také stredisko. Predstav si napríklad zablateného bikera ako sedí na tej istej lavičke ako „babenka“ v bielych nohaviciach, ako sa návštevníci presúvajú po zjazdových tratiach hore ku Chodníku v korunách stromov - proste konflikt záujmov.



A ako začala spolupráca s mestom Spišská Belá?
Dôležitým bodom bola konferencia v poľskej Bukovine Tatrzanskej, kde bol aj náš pán primátor Spišskej Belej a hovoril o tomto cyklochodníku a prepojení s Poľskom. Musím povedať, že je to veľmi progresívny, aktívny človek, ale do tej doby so mnou nemal záujem spolupracovať. Ja som na túto konferenciu bol pozvaný cez slovenský cykloklub a vystúpil som s krátkou asi 15 min. prezentáciou, kde boli iba fotky a mapy, žiadne texty a zbytočnosti. 140 km cyklotrás s dvoma napojeniami na cyklochodník z Belej (o čom ani pán primátor vtedy nevedel) a na fotkách už vtedy nafotení chlapci na skokoch v bikeparku, síce ešte v montérkách . Vlastne som mal prezentáciu akú tam nik nemal a mala veľký úspech. Vtedy s nami začal pán primátor spolupracovať a z projektu na cyklochodník nám zaplatili všetok materiál na značenie trás, čo nebola malá suma.

Dali sme dokopy koncept pre celý región, ktorý sme primátorovi predložili a postupne našli spôsob ako to cez eurofondy - malé cezhraničné projekty zafinancovať. V roku 2013 sme už robili značenia v teréne v regióne Levočských vrchov, Spišskej Magure a v podtatranskej lokalite, celkovo okolo 1000 km cyklotrás, ktoré sú označené obtiažnosťami. Dnes sa to snažíme udržiavať, hľadať nové cyklotrasy, zháňať peniaze, obnovujeme značenia a momentálne obnovujeme cez nadáciu Ekopolis studničky s posedením v Krížovej Vsi. Taktiež pomáhame s brigádami, zbieraním odpadkov do čoho sa zapájajú bikeri zo Spišskej Belej.



Ako si sa dostal ku pumptrackom?
Ako som videl aj vo svete, chcel som aj v našom regióne podporovať výstavbu pumptrackov. Pumptracky rozvíjajú šikovnosť detí. Vidno to napríklad, keď je niekde v meste kopa piesku, tak na druhý deň je prejazdená krížom krážom deťmi na bicykloch, pretože ich to láka. Stretol som sa s naším primátorom, poslancami a kežmarským primátorom a hovoril som im o potrebe stavania pumptrackov, ako moderného druhu športoviska hlavne pre deti, ktoré môže mať každé mesto. Vidíme to aj u nás v Belej, kde máme postavený nový pumptrack blízko za mestom pri rybníku a využíva sa naozaj naplno. Postaviť ale dobre urobený pumptrack nevie len tak hocikto a my sme po skúsenostiach z iných Slovenských lokalít zverili projekt odborníkovi Romanovi Kaločayovi.

A keďže je taký pumptrack veľmi náchylný na kvalitu povrchu a rozpočet nám to dovolil, zvolili sme takmer bezúdržbový asfaltový povrch. Tento pumptrack je len prvá fáza nášho projektu. Do troch rokov by mal byť postavený celý areál, ktorého súčasťou je asfaltový detský pumptrack, a potom duálna dráha s lavicami s hlineným povrchom. V inom meste si vedenie povedalo, že chce ušetriť a urobia to s menším rozpočtom. Tak si stiahli projekt pumptracku niekde z internetu, v ktorom nesedeli línie, rádiusy a nájazdy a následne to dali vybudovať miestnym bikerom. A tak to aj dopadlo, peniaze, ktoré na to mesto vyčlenilo sa minuli a pumptrack sa nedal používať. Nakoniec, keď mesto videlo situáciu a termín dokončenia sa blížil volali Romana Kaločaya a ten im za týždeň postavil hlinený pumptrack, čo ich nakoniec stálo vlastne dvojnásobnú cenu.

Ja teda nie som nejaký dirt biker, ale minule som si tam chcel ísť zajazdiť a tam bolo toľko detí, že som mal normálne nervy. Tak som na nich zakričal: "Deti, choďte sa hrať s mobilmi!". A oni na mňa: "Nie ujo, my chceme jazdiť!" . A tak som si povedal, vydržím, večer tam už nebudú... A prišiel som večer a deti sú tam stále. Teda teraz je to tam už trochu vzdušnejšie, ale keď sa to postavilo, tak jazdili dookola od rána do večera. A pritom tie deti sledujeme ako sa zlepšujú. Keď sa to postavilo, tak nerozumeli princípu jazdenia na takom pupmtracku, že to vlastne rozhojdáš a ide to samé. Teraz po pár mesiacoch už idú plné bomby do „klopiek“ a čoskoro tie dvojáky začnú skákať...



To všetko určite vyžaduje veľa osobného času, námahy...
Určite áno. Je to o tom, že niekto sa toho v danom regióne musí chytiť a začať robiť. Navyše ten človek musí byť ochotný a pripravený dať do toho svoj čas a vôľu. Na jednej strane sú veci, za ktoré som zaplatený, a potom je veľa práce zadarmo, kedy napríklad treba ísť na konferencie, rozprávať s ľuďmi, presviedčať ich, zháňať peniaze a podobne. Musím povedať, že som rád, že sú v mojej blízkosti ľudia, ktorí mi s tým pomáhajú ako moja manželka, Janko Lizák, Zuzka Grotkovská, Maťo Miko, Janík Nebus, Mako Grivalský a celá tá naša partia. Každý je ochotní ku nejakému zlepšeniu prispieť, čo veľmi pomáha celej veci. Bez toho by to nešlo.

Ale ako si mi spomenul predtým, šiel si hľadať motiváciu aj mimo domova...
Po čase som tu toho už mal tak nejak dosť a odišiel som na nejaký čas do Kanady a Nórska. Chcel som sa pozrieť, či tá Kanada skutočne stojí za to ako sa to o nej hovorí. S priateľkou Viki sme s krátkymi prestávkami strávili 3 roky mimo Slovenska. Bývali sme vo Vancouveri a jeho MTB špecialitou je, že sú tam teda poriadne ťažké traily. Každý má obtiažnosť aspoň jeden diamant. Niektorí slovenskí bikeri prišli, párkrát to tam skúsili a proste prestali bikovať. Prudké, vysoké, náročné, žiadny flow, veľké kamene...

Tam som videl rôzne prístupy ku horskej cyklistike. V Európe sa traily dosť šperkujú a tam sa stavia skôr divočina. Naťahajú línie cez skaly, do toho sa postavia lávky a podobné náročné veci. V iných Kanadských lokalitách sú aj pomocou bagra stavané hladké traily, ale stále majú taký divokejší charakter ako v Európe.

Ako ťa to motivovalo v tvojej práci na Slovensku?
Po návrate som začal rozmýšľať o takýchto trailoch aj u nás, ako to vzniká napríklad v Lechnici alebo Ľubovni. V lokalite Spišskej Belej prichádza do úvahy len podtatranský región, čo pri jednaniach naráža na nevôľu zo strany ochrancov prírody, hoci vo vyšších polohách a stupňoch ochrany sa budujú zjazdovky, ťaží sa... Jeden taký príklad, o ktorom ľuďom hovorím. Keď som žil v Nórsku, tak som bol za polárnym kruhom v národnom parku Svartisen, kde sme robili pre farmárov s kozami. Krásne prostredie, Svartisen je ako národný park s vysokou ochranou druhý najväčší pevninský ľadovec v Nórsku. Miestni ľudia sa rozhodli, že budú rozvíjať turizmus. Išli na správu národného parku s otázkou, čo by im dovolili.

Dostali odpoveď - v žiadnom prípade žiadne lanovky a zjazdovky, ale určite by vedeli dovoliť traily pre horskú cyklistiku a skialpinizmus. Ďalej im ponúkli postaviť horské chaty a prístupové cesty ku nim. S nejakým minimálnym nutným zásahom ako vyrúbať nejaký ten stromček a podobne. A keďže miestny vedeli, že s podobnou problematikou už mám skúsenosť, tak som im na to robil posudok s vytipovaním lokalít. A to je ten rozdiel. U nás je to úplne opačne. Samozrejme, nebolo by rozumné prísť do konfliktu so Štátnou ochranou prírody, aj keď ich rozhodnutia sa nám zdajú niekedy scestné. A tieto rozhodnutia prichádzajú väčšinou bez akéhokoľvek dialógu, bez spoločnej návštevy danej lokality, nejakého pokusu o nájdenie cesty...

Všade vo svete to funguje práve takto, cestou dialógu a hľadaním kompromisov. Na kopci v blízkosti Spišskej Belej sa stavia bez problémov megalomanské lyžiarske stredisko a v nižších polohách pod ním výstavba singletrailu nepripadá v úvahu, lebo by sa zničila príroda a zver by pomrela alebo minimálne ušla. Pritom všetci vieme, že výstavba takého trailu je minimálny zásah do prírody. Na začiatku, keď sa taký trail postaví, tak to ešte vidno, ale po krátkom čase splynie s okolitou prírodou. Dokonca, ak by sa po takom traili prestalo jazdiť a udržiavať, úplne zanikne, zmizne. Ako v spomínanej Kanade, kde bolo veľa trailov, ktoré vedeli zísť možno piati miestni, a tak proste časom zanikli.

Tí piati ho postavili, prešli párkrát, natočili videá a zabudli na neho. Teraz som sa vrátil z Álp, kde je vidno, že je tam pre tento šport vôľa aj cesta. Celý marketing v tých lokalitách je zameraný na bikerov. U nás je ťažko vysvetliť kompetentným, že pokiaľ sú bikeri jedna cieľová skupina, tak treba všetko robiť ušité na nich, žiadne univerzálne riešenia.



Ako vidíš výstavbu nových oficiálnych trailových lokalít na Slovensku?
Vnímam to celkovo veľmi pozitívne a sám si rád chodím zajazdiť na rôzne miesta. V niektorých lokalitách si zo začiatku dali málo poradiť a bolo to vidno na tých trailoch, ale časom ľudia zisťujú ako stavať, sú prístupnejší ku radám a učia sa. Traily sa v podstate rozdeľujú, čo sa týka výstavby na tie sponzorované, kde sa pomocou bágra, dostatočného personálu a materiálu dajú stavať vyšperkované traily podľa chuti, účelu a nápaditosti, ako sme mali možnosť robiť v Bachledovej doline a tie s obmedzeným alebo minimálnym rozpočtom.

Každý trailový rezort potrebuje niekoho kto tomu rozumie, a kto sa o to stará. Rado Brichta, ktorý nám v Bachledovej pomáhal, vystaval Jasnú, ale po čase sa so strediskom nedohodol, a tak bikepark v Jasnej upadol. Začal robiť Malinô Brdo, kde je do dnes, a to išlo hore. Napríklad vo Vancouveri je šéfom všetkých trailov jazdec z 80-tých rokov - Digger. V dobách, keď sme my jazdili na prvých horských bicykloch, tam sa už stavali singletraily. Vtedy tam vznikali ťažké, technické veci ako napríklad trail "Ladies only".

Na začiatku si spomínal značenie cyklochodníkov. Ako je to s mapami vašich značení?
Podieľali sme sa na vydaní mapy v roku 2013, následne vylepšenej mapy v roku 2016 v slovenskom, anglickom a poľskom jazyku. Momentálne máme pripravené najnovšie aktualizácie. Potýkame sa ale s nepochopením starších miestnych značkárov, ktorí napríklad nerozumejú rozdeleniu trás podľa obtiažností a hlásajú si svoje "jednoduchšie" rozdelenie iba na pešie a cyklochodníky. Nerozumejú, že by sme týmto napríklad poslali rodinku s deťmi či s vozíkom pre dieťa na hrebeň Spišskej Magury a podobne.

Bohužiaľ to vyzerá tak, že následná mapa bude podľa tohoto konceptu, a teda degradovaná do čias z pred pár rokov, a okrem toho budú len jednojazyčné. Staršia generácia si tvrdohlavo bez záujmu presadzuje to svoje a majú výhodu, lebo už vedia ako na to a poznajú ľudí. Máme aj webstránku http://www.mountainbiking.sk v slovenčine a angličtine, kde môžete nájsť cyklotrasy, zatiaľ v regiónoch Tatry,Spiš a Horehronie. Sú tam tipy na výlety, plánovač výletu, požičovňa bicyklov a sprievodcovské služby, ktoré ponúkame.



Maťo, ďakujem za tvoj čas na odpovede, rovnako aj prácu pre bikerov na Slovensku, ktorú spolu s ľuďmi okolo teba robíte. Želám veľa profesionálnych a osobných úspechov a hlavne, aby ťa stretávalo čím viac vôle pri jednaniach.

Za mňa klobúk dole, dúfam, že takých Maťov bude na Slovensku čo najviac a snáď jeho slová a práca motivujú viacerých, aby sme si nielen užívali jazdenie, ale aj pridali pomocnú ruku k výstavbe nových trás.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Horské bicykle)

Komentáre

wiedrzensky 30.09.2018 (19:39)

Viac takychto ludi! Super rozhovor

 
roleta wiedrzensky 01.10.2018 (16:57)

Tiez ma to velmi potesilo ze takyto ludia este nezlomili nad SVK bakulu a neodisli odtialto nafurt prec. Drzim palce.

 
sparky 01.10.2018 (22:01)

vďaka za rozhovor, dozvedel som na napríklad o webe http://www.mountainbiking.sk o ktorom som vôbec nevedel.

zhodou okolností sme boli v lete v tatrách, v penzióne boli všelijaké prospekty ale o cyklistike bol len jeden aj to dosť strohý.

Chcem sa však opýtať či sú tie trasy synchronizované s Openstreetmap a teda aj freemap.sk? Alebo sú len na tom webe?

vďaka

 
Semanuel 30.09.2018 (21:25)

Veru, skvely rozhovor a klobuk dole pred Martinom a jeho odhodlanim a zanietenim. Velka skoda bachledky. Podla mna to bol iste bikepark v top 3 na Slovensku

 
lackanicko 04.10.2018 (13:06)

O tej bachledke som ani nevedel že to zaniklo

 
Pridaj komentár