Reportáž: Región Nitra Cyklomaratón Topoľčianky – vydarená bodka za sezónou

Aj keď samozrejme sezóna pre mnohých ešte nekončí, pre mňa osobne boli práve Topoľčianky tým posledným maratónskym podujatím v tomto roku a zároveň prvá účasť vôbec. No a rozhodne som neľutoval...

Minulý rok som to zapichol ešte o niečo skôr, ale výborné ohlasy na tento maratón od kamarátov ma presvedčili ho prísť konečne vyskúšať. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy išiel týmto smerom na nejaké „bikové“ podujatie, ale bolo to poriadne dávno. O to viac som sa tešil...

Ono samotné zázemie je síce stvorené pre trochu iný šport – konské dostihy – ale dokonale spĺňa aj požiadavky cyklistov. Je tu všade kopec miesta, dobré parkovanie a žiadna tlačenica. Pred pár dňami sa nám trochu schladilo, čo mne osobne vôbec nevadí, pretože slnka a vysokých teplôt som si tento rok užil dosýta. To spolu s predchádzajúcim suchom vytvorilo takmer dokonalé podmienky na jazdenie. Fúka síce miestami nepríjemný a studený vietor, no pri „racingu“ to človek vníma inak a nakoniec beriem iba rukávniky. Keď vidím ten profil hore/dole a samé brdky, je mi jasné, že zima mi rozhodne nebude

Pre zmenu volím na rozohriatie neďaleký pumptrack. Paráda, tak dobre a ľahko rozcvičiť celé telo do prevádzkovej teploty a ešte sa zabaviť, je dobrý bonus Za chvíľu sa môžem ísť postaviť na štart, ktorý má tiež vďaka tribúne netradičný nádych. Ešte sa pozdravím s kamarátmi, ale už je takmer z každej strany cítiť taká letargická nálada spojená s koncom sezóny. Keď to napr. porovnám so Svätým Jurom v úvode roka, kde je každý ako na ihlách, tak sa naskytne naozaj poriadny kontrast. Ešte by som pri tom „spomínaní“ zabudol na parametre trate, teda 77 km s porciou cca 2200 výškových metrov.

Ako na dostihoch

O 10:00 vyrážame a rovno si šupneme ešte úvodné kolo „slávy“ na štadióne, po ktorom nás už vypustia na lokálne chodníčky. Práve tie tvoria úvodné kilometre trate a sú naozaj vydarené. Najskôr taká rýchla motanica, kde sa pekne nadelíme a po takom kratšom ale slušne strmom „kopci pravdy“ radšej nechávam prvých troch na pokoji Tak nejako sa snažím nájsť svoje tempo, pričom sa ide rozhodne stále poriadne svižne. Na 10 km je horská prémia Kráľ Hrušova pod zrúcaninou hradu Hrušov. Naozaj netradičné prostredie doplnené navyše super singláčmi, v ktorých si užívam jazdu nadol. Tesne predtým ešte dobieham kamaráta Lecha, ktorý úvod trošku napálil a teraz sa snaží reštartovať motor Po zjazdoch sa dávame dokopy a tvoríme takú menšiu skupinku aj s Julianom Badiarom a Jozefom Martiškom.


Po úvodnej hravej časti nasleduje taká rýchla naháňačka po miestnych zvážničkách a štrkových cestách. Najhoršie, že sa musí stále šliapať, na čo ma nezabúda Lech upozorňovať Ja radšej idem dlho hore a potom zase dlho dole – aj preto mi sedia trate ako Salz, Horal či Sella Ronda. No ale teraz som v Topoľčiankach a musím tlačiť na pedál čo to dá... Rozhodne to už nie je forma ako bola predtým, ale to je normálne, kedže po každom „vrchole“ nasleduje cesta nadol, s ktorou sa treba už jedine zmieriť. To mi ale nebráni si preteky stále užiť a to aj vtedy, ak pomaly strácam kontakt. Neskôr sa zase dolepím v strmej stojke, kde tlačíme viacerí. Potom mám zase dieru asi 100 m, ktorú takto naháňam X kilometrov.

Letecký deň v novom prostredí

Krajina okolo naozaj ubieha a mám pocit, že každú chvíľu sme na nejakom lokálnom kopci a akoby sme šli taký nekonečný hrebeň. Každopádne nemám ani tušenie, kde vlastne som a kde je aká svetová strana Druhý bufet na 22. km už je dávno za mnou a spolu s Jozefom Martiškom tvoríme takú dvojičku. Ja mu vždy odskočím v nejakom zjazdíku a on si ma zase dolepí a takto to pokračuje vlastne stále. Zjazdy sú teraz väčšinou po lúkach a širších cestách, takže miestami sa to dá pekne rozbehnúť. Na 44. kilometri je bufet nad Veľkou Lehotou (to som vyčítal teraz z mapy), kde beriem zásoby ioňťáku pričom vidím, že dvojica je kúsok pred nami. Po tom ako vyleziem na vrchol, začína trochu mrholiť a mierny dážď robí s prestávkami spoločnosť skoro non-stop. Ale vďaka suchej zemi je to skôr také príjemné spestrenie na dotvorenie „atmošky“.

Video report

Dážď vrcholí na nejakom 55. kilometri, kedy sme zase nad okolitými dedinami. Jožo Martiška mi hovorí, že nech ho už za ďalším zjazdom nečakám, ale ja nečakám...proste už nemám nohy ísť o moc rýchlejšie . O chvíľu na to sa pripájame ku kratšej trase a zase začínajú zábavnejšie úseky po chodníčkoch. Naozaj dobre namixované po tom dlhšom „hlušení“ na rýchlych cestách. Za tretím bufetom vidím, ako sa v diaľke budeme šplhať k majestátnemu dvojkrížu (Dvojkríž Jedľové Kostoľany). Národná hrdosť dá trochu zabudnúť na ten strmý kopec, ktorý tam vedie - miestami už idem po lúke zo sedla, aby som to vôbec vyšiel. Jožo sa zase dolepuje, ja zase osdskakujem a na rovine valíme spolu.

Opri sa do toho

Obiehame jazdcov na kratších trasách a musím im poďakovať, že aj na singloch sme sa vždy pekne dohodli a nebol žiadny problém. Práve tie záverečné singláče naozaj potešia a srdce bikera zase trochu poskočí. Nie je to žiadna divočina so šutrami, ale skôr také rýchle chodníčky namotané po lesíku. Po jednej sekcii sa definitívne zbavujem svojho parťáka a čakajú ma posledné hupíky. Ten na 69. kilometri som si ešte poznačil na predstavec vedľa bufetov, aby ma neprekvapil Ale hovorím si, že sú to posledné maratónske metre v tomto toku, tak sa do toho treba poriadne oprieť. Pri obiehaní ešte prehodím občas pár slov s bikermi okolo, ale mám celkom dosť, takže je to skôr také heslovité... Posledná sekcia singlov ma vypľuje tesne pred štadiónom, takže „potlačím slzu“ a prechádzam cieľom za 3:45 na 5. mieste. Celkovým víťazom sa stal Vlado Hojdík s časom 3:27 hod a medzi ženami Kristína Koscová za 4:34 hod.

Výsledky nájdete na tomto odkaze a pripájam záznam z aplikácie Strava.

Každopádne v cieli mám pocit, že som si naozaj výborne zajazdil a ešte si aj pekne na záver priložil. Idem sa trochu vydýchať, dať sa dokopy a trochu si užiť veget. Zázemie sa mi naozaj páči a je tu všetko čo treba, dá sa kde sadnúť, netreba sa pretláčať...proste pohodička. Človek môže v kľude prehodiť pár slov s kamarátmi po tom, ako si výborne zapreteká a to je presne dôvod, prečo na tieto akcie v podstate chodíme. Taká zbierka podobne „závislých“ inde nebýva


Navyše veľká tribúna dáva vyhláseniu úroveň a rovnako sa výborne hodí na dlhšie sedenie - vyhlasuje sa nielen maratón, ale aj série ako Slovenský pohár XCM a Slovak XCM Tour.

Osobne si myslím, že vzhľadom na organizáciu, charakter trate, značenie, zabezpečenie a všetko ostatné, budú MSR v maratóne o rok v dobrých rukách. Snáď navýšenie počtu účastníkov aj v rámci ŠBOT prebehne bez problémov a nepríjemností. Táto akcia si ale pozornosť určite zaslúži a vidno, že ľudia v jej pozadí majú cyklistiku naozaj radi a nerobia to nasilu.

Za fotky ďakujem Andrejovi Bendžovi a Róbertovi Turčanovi

Kompletnú galériu od Róberta Turčana nájdete na tomto odkaze.