Tip na výlet: Ľvov – ukrajinská rozlúčka so zimou vol. 2

Tip na výlet: Ľvov – ukrajinská rozlúčka so zimou vol. 2

6 komentárov

Laco77 07.12.2018 24 fotografií   Cyklocestovanie Ukrajina Cesta Tip Na Vylet Cykloturistika Cyklotrasa Zima Cestovat

Deň tretí. Tento deň bol nezabudnuteľný. Bol to najťažší deň, aký som kedy na mojich cestách zažil.

 

Čítali ste už prvé dva dni ukrajinského dobrodružstva?

Od rána pršalo. Ráno ešte nenápadne, a keď som vyrážal z mesta okolo jedenástej, dážď mi neprišiel nijako hrozný. Vykľučkoval som z centra po mačacích hlavách. Náhoda ma viedla okolo železničnej stanice. Tú som poznal už z predchádzajúcich vlakových výletov do Kyjeva a Ruska. Vlak mal v Ľvove vždy 20 minút pauzu, a tak sa dalo vyjsť von a natiahnuť sa. A vždy som si predstavoval, čo je ďalej za stanicou v meste. A teraz som na stanicu prišiel konečne z tej opačnej strany. Presne ako som si to pamätal. Akurát tu už ustúpilo upravené centrum opäť drsnej ukrajinskej realite. Asfalt v žalostnom stave, samá diera a dlažba okolo električkových koľají postupne zmizla a nahradilo ju obyčajné blato.



Toto bol presne ten moment, kedy cítite ten rozdiel oproti Slovensku. Chodníky takmer žiadne a na ulici veľa žobrákov. Svorka túlavých psov poslušne prechádzajúcich cez cestu cez prechod. Za stanicou začalo už predmestie. Objavili sa tradičné paneláky. Neodolal som a zašiel som sa pozrieť na jeden dvor. Chcel som vidieť miestnu realitu. Nesklamalo. Opäť ako u nás kedysi. Paneláky ošarpané, áut minimum a medzi domami staré kovové prášidlá a preliezačky.



Cesta von z mesta bola blatistá. Niežeby asfalt bol zlý, ale časté výtlky a neupravené krajnice spôsobovali, že za dažďa sa blato v tenkej vrstve tiahlo po celej ceste a za chvíľu som bol celý zafŕkaný. Navyše dážď nepoľavoval. Vytrvalý, malý, chladný dážď. Taký, že človek nezmokne hneď, ale po čase začne zaliezať pod kožu, aj pod nepremokavú cyklistickú bundu. Za mestom som odbočil na mesto Sambir, vzdialené asi 70 km. A začalo to byť ťažké. Nekonečne dlhá rovina, silný protivietor šľahajúci protivné dažďové kvapky do tváre. Človek vydrží moknúť hodinu alebo dve, ale potom aj najlepšie oblečenie začne presakovať a telo sa už nevie zahriať.

A aby to bolo ešte horšie, krajina sa začala vlniť. Cesta išla stále rovno, ale hore-dole ako nekonečná sínusoida. Pohľad, keď vidíte 5 km pred seba rovnú cestu v nazbieraných kopčekoch, zvoľna stúpajúcich a viete, že pôjdete desaťkrát hore proti vetru a zase dolu, je na nezaplatenie. A do toho samozrejme dážď, zima, vietor a občas vás lizne na 10 centimetrov hučiaci žigulík alebo maršutka. Schovať sa nie je kam a ani to nemá zmysel, lebo keď človek zastane, je ešte väčšia zima a navyše, cestu treba prejsť. Vyhnúť sa tomu nedá. Kilometre ubiehali zúfalo pomaly a čas odpočítavali maršutky, ktoré prechádzali pravidelne každých 20 minút. Pohľad na oblohu mi prezrádzal, že počasie sa umúdriť ani neplánuje.



Ale ešte stále nebolo najhoršie. Kopčeky síce prestali, ale zosilnel vietor. Stočil sa z boku a začal duť prudký nárazový bočák. Nebyť toho, že môj naložený bike váži 30 kíl, tak mi ho spod riti vytrhne. Situácia bola taká zlá, že som bol vďačný aj za holé stromy a kríky pri ceste, ktoré síce nepomáhali zmierniť vietor, ale aspoň mentálne narúšali nekonečnú rovinu. Asi 10 km pred Sambirom som narazil na malé mestečko a železničnú stanicu. Už to ďalej fakt nešlo. Ruky som si necítil a bola mi zima. Bol som rozhodnutý to vzdať a previezť sa kus vlakom. A niekde na noc nájsť v Sambire ubytko. Na nástupišti čakali ľudia. Ale nikde som nevidel žiadny rozpis vlakov a vôbec som netušil, kedy a ktorým smerom nejaký pôjde. Po chvíli rozmýšľania som si nakoniec povedal, že si to nebudem uľahčovať. To by som nemal z toho na konci takú radosť. A tak som sa vybral opäť na cestu. Po pár kilometroch konečne Sambir.

Nie je nič depresívnejšie ako ukrajinské mesto a Sambir nie je výnimkou. Keď som po ňom prechádzal, obzeral som sa na všetky strany, či niekde neuvidím hotel. Nemal som chuť ani vyťahovať v tom daždi mobil, iba čo by sa mi zamočil a nemal by som ho ani čím osušiť. A prsty mi už cez mokré rukavice stuhli. A tak som nehľadal hotel cez net, len vizuálne. Nenašiel som. Mesto skončilo a opäť dlhá rovinka do ďalšieho skvostu urbanizmu Starého Sambiru. A v tomto momente som sa druhýkrát narodil.

Oproti po ceste do Sambiru prichádzal starý Opel Vectra. Vlastne som si ho všimol iba preto, že sa valil v mojom pruhu, teda v protismere, dosť veľkou rýchlosťou. Na šoférov obiehajúcich proti cyklistovi v protismere som si na Ukrajine už zvykol. Tento sa prevalil asi meter odo mňa. Otočil som sa. Nechápal som prečo išiel v protismere, keď jeho pruh bol voľný. Videl som len ako chlapíka stočilo a v hodinách nabúral do stĺpov asi 50 metrov za mnou, až sa elektrické drôty na celej ulici otriasli. Chlapík dostal aquaplanning a keby ho dostal o pár metrov skôr, tak ma vezme so sebou. Vtedy som si povedal, že už je fakt čas, to na dnes v tomto počasí zabaliť a niekde sa zašiť do skrýše. Scénka ako z youtubových videí z ruských ciest.



Ale nebolo kam sa zašiť. Nič iné ako ďalších rovných 10 km do Starého Sambiru mi neostávalo. Našťastie áut ubudlo a už prakticky neboli žiadne. Za chvíľu som prechádzal Starým Sambirom. Bola mi už veľmi zima. Ruky v mokrých rukaviciach som si už necítil, dážď zaliezal pod bundu a začal sa ozývať hlad. Zúfalo som chcel nájsť nejaký hotel, motel, čokoľvek. Len som dúfal, že na niečo narazím pri ceste. Obzeral som každý dom. Nič, čo by sa ponášalo na ubytovanie. Popri tom som hľadal aspoň potraviny na doplnenie zásob. Už som z toho bol celkom nešťastný. Mesto skončilo a s hotelom som sa rozlúčil.

Nedalo sa inak ako ísť ďalej a ďalej moknúť a mrznúť. Aspoň, že som narazil na malé potraviny. Vyzerali zavreté, ale keď som sa priblížil k dverám, odniekiaľ sa vynorila teta, odomkla, zasvietila svetlo a bolo otvorené. Kúpil som si kus údenej šunky a syr. Nemal som silu špekulovať a bol som rád, že som stuhnutými prstami dokázal vydolovať z kapsy pár mokrých bankoviek. Opýtal som sa tety na hotel a odporučila mi vrátiť sa do Sambiru (neprijateľné) alebo pokračovať ďalej. V jednej z dedín asi o 15 km ďalej mal byť hotel.



Pätnásť kilometrov to už dám. Ale aj tak som počas celej cesty obzeral búdy a zastávky, kde by sa dalo zložiť. V jednej dedine som našiel modrú vlakovú zastávku. Zišiel som k nej, ale na moje sklamanie strecha bola taká deravá, že pod ňou nebol ani kus suchého miesta. Pristavil sa miestny chlapec a začal sa ma vypytovať. Neviem čo, nerozumel som mu, tak som mu len povedal, že hľadám hotel. Nerozumel on mne. Išiel som ďalej. Konečne som dorazil do dediny Strilky, kde mal byť podľa slov tety z obchodu hotel. Hneď na začiatku dediny ma zaujal železničný most. Išiel som ho preskúmať, či by sa tam nedalo skryť pred vetrom a dažďom. Nanešťastie pod mostom bol veľmi zlý terén a strmý spád do rieky Dnester. Na táborenie nevhodné. O kus ďalej bol rozostavaný dom. Uprostred ničoho, neohradený. Pre mňa hotový palác v danom momente. Asi by ma tam nikto cez noc nerušil. Ale spať v opustenom dome plnom tmavých otvorov a zákutí ma vôbec nelákalo.

Dúfal som teda v ten hotel. Prešiel som stredom dediny skenujúc každý nápis a dom, ale zase nič. Na konci dediny som sa prihovoril dvom chlapíkom stojacim na zastávke. Povedali mi, že hotel je, ale asi o kilometer ďalej. Za kopcom treba zísť do dediny a nájsť veľkú drevenú budovu. Znelo to nádejne, aj keď už v tej zime a mokre som nemal chuť prejsť ani sto metrov. Súrne som potreboval teplo a sucho. Navyše čím ďalej idem, tým to bude horšie, pretože už začali kopce a stúpanie do Karpát. Prešiel som spomínaný kopec a cez most prešiel do dediny. No most, pôvodný most bol deravý ako ementál a zosunutý do rieky a značka ukazovala obchádzku cez provizórny drevený most vedľa. Asfalt zmizol. Ale drevená budova za riekou tam bola, hneď za koľajnicami. Oprel som bike o dvere a vošiel dnu. Bolo tam krásne teplo a sucho. Dúfal som, že to vyjde. Ale vydržalo mi to len minútu, kým som nezistil, že vlastne hotel nie sú a neponúkajú ubytovanie. A k tomu scénka ako na divokom západe. Všetky oči popíjajúcich miestnych na mne. Toto už bolo zlé. Ísť ďalej do hôr nemalo zmysel.

Vrátiť sa nebolo kam a skrýša na okolí nebola žiadna, až na modrú vlakovú zastávku hneď vedľa. Zase len plechová búda, asi meter od koľajníc. Deravá ako rešeto a s hrboľatým blatovým povrchom. Ale na dvoch metroch štvorcových bol rovný betón a hlavne suchý. Oprel som dnu bike a chvíľu rozmýšľal. Mám ostať? Blízko dediny, trochu riskantné. Navyše čiastočne viditeľné od príjazdovej cesty. Nemám rád miesta na nocľah, ktoré sú viditeľné a kde hrozí, že príde niekto v noci. Ale zas kúsok sucha a otočená na správny smer, aby poskytovala závetrie pred ľadovým nárazovým vetrom, ktorý skučal cez diery. Ešte bolo iba šesť hodín. Zostávali dve hodiny svetla. A dnes som prešiel asi o 50 km menej ako som zamýšľal. Nakoniec som sa rozhodol, že to ďalej nedám. Ktovie čo nájdem ďalej a zima, vietor a mokro ma už zmáhali. Aj hlad. Zajtrajšok budem riešiť zajtra. Dnes beriem neistý kúsok sucha a závetria.

Oprel som zablatený bike do rohu a prezliekol som sa do suchého. Mať suché veci na spanie je základ. V suchom bolo hneď lepšie. Navyše som na seba navliekol mikinu aj zimnú bundu, takže mi bolo konečne aj teplo. Rovno som rozbalil karimatku, spacák a bivak a vliezol dnu, nech držím čo najviac tepla. Vecami som vypchal diery na spodku búdy, cez ktoré prefukoval vietor. Takto usalašený som zjedol veľkonočné údené a syr. Už som pomaly zaspával, sledujúc prúdy vody padajúce vonku a pomaly temnejúci obrys kopca za riekou. Opäť som bol na hranici snehu. Neveľký kopec mal špičky stromov na vrchole už zasnežené.



Z bdelej kómy ma vytrhla teta železničiarka. Pár metrov od mojej rezidencie stál malý domček, v ňom pracovala. Dúfal som, že si ma nebude všímať. No po asi polhodinke prišla a začala mi niečo vykladať. Nič som jej nerozumel, len som dúfal, že ma nechce odtiaľ vyhodiť. Už by som fakt nemal kam ísť. Do mokrého sa mi naspäť nechcelo a pokračovať v ceste v suchom oblečení by znamenalo, že o chvíľu zamokrím aj to a skončil som. Navyše už som bol spokojne rozložený v teplom spacáku. Našťastie ma nechcela vyhodiť, len pokrútila hlavou nad mojou snahou spať na betóne a odišla preč. O chvíľu sa vrátila zas a začala mi vysvetľovať, že tu je predsa len hotel, asi 300 metrov ďalej v dedine. Ale už som nemal chuť to skúšať. Zase vyliezať do zimy, baliť veci, riskovať, že mi premoknú aj tie suché a ísť do neistého hotela s celým zablateným bikom, že ma možno ani nepustia dnu, sa mi nechcelo. Tak som jej vysvetlil, že mám fakt teplý spacák a je mi dobre tak ako som.

Do tretice prišla zas. Tentokrát s nápadom, že mi zoberie mokré veci do búdky a nechá vyschnúť do rána. Na to som pristal. Vnútri v búdke mala veľkú klasickú horúcu pec. Na ňu som si rozprestrel veci, ktoré do rána takto v pohode uschnú. Spravila mi čaj a pokecali sme. Toto mi padlo veľmi vhod, pretože som sa pri peci ohrial po celom dni. V jednom ale nemala pravdu, že v noci nechodia vlaky. Chodili. A vždy keď nejaký išiel, tak sa celá búda otriasala a inštinktívne som sťahoval nohy, keďže som spal asi meter od koľajníc. Navyše v noci išli aj dva osobné vlaky. A domáci sa začali trúsiť do búdy. Neviem prečo to Ukrajinci robia, ale v malej dedinke, kde každý dôjde všade včas peši, prišli na stanicu už o hodinu skôr pred odchodom vlaku a čakali. Začali klábosiť a tým ma samozrejme budili. Mali zo mňa atrakciu. Obzerali si týpka spiaceho v tomto počasí vonku. Dokonca ma jeden skúmal baterkou zblízka. Našťastie, ale vždy po čase prišiel vlak a zas bol dve hodiny kľud. Až nad ránom ma definitívne znovu zobudila teta železničiarka, ktorá mi doniesla suché veci s tým, že o chvíľu ide domov a vystrieda ju iná.

Deň štvrtý


Pršalo celú noc a do rána začalo snežiť. Vietor nepoľavil. Mal som sa na čo tešiť a musel som sa veľmi odhodlávať, aby som vyliezol zo spacáku. Ale bol som vďačný, že sa aspoň nemusím súkať do studených mokrých veci. Ostávalo mi asi 100 km cez hory na ukrajinsko – slovenskú hranicu a ďalších cca 50 km po Slovensku do Humenného na vlak. Vlak odchádzal až o 10-tej v noci, takže som mal 13 hodín času. To by malo stačiť, nech sú podmienky akékoľvek. O deviatej som vyrazil. Bol som suchý a sneh nie je taký zlý ako dážď, pretože človeka nepremočí. Vietor fúkal veľmi silný, nárazový z boku, ale po včerajšku som si ho už ani nevšímal. Išlo sa paradoxne celkom dobre. Cesta viedla cez miestne dedinky a mierne stúpala. O pár kilometrov ďalej som narazil asi na dva hotely. Ale nevadí, hotel nedáva človeku toľko zážitkov.



Okolo sa už dvíhali čoraz vyššie kopce a čiara snehu sa stále približovala. Za chvíľu už krajina okolo začala byť poprášená čerstvo napadnutým snehom. Po sérii stúpaní, som sa dostal do zvlnenej krajiny. V diaľke boli kopce už úplne zasnežené. Áut bolo minimum a kilometre rýchlo odsýpali. O chvíľu ma minul nejaký prastarý vojenský nákladiak fučiaci krokom v protismere do kopca. A hneď som zistil prečo. Prišiel veľmi strmý a rýchly zjazd do mestečka Turka. Je to malé, zapadlé a ošumelé mestečko, zabudnuté uprostred ukrajinského ničoho. V miestnych potravinách som si doplnil zásoby a kúpil za pár drobných ešte jedny pletené rukavice, ktoré som navliekol ako dodatočnú vrstvu, pod moje hlavné rukavice. Akosi som cítil, že to bude treba.



Hneď za Turkou začalo prudké stúpanie. Stále snežilo. Nárazový východný vietor hnal sneh prakticky vodorovne a narážal do mňa zboku. Na ceste sa začínali tvoriť snehové záveje. Najprv len jemný poprašok, sem-tam naviaty na asfalt. Ale ako som pokračoval ďalej a nadmorská výška stúpala, snehu začalo pribúdať. Polia a lesy okolo už neboli iba poprášené ale regulárne zasnežené. Ocitol som sa v zimnej krajine. Všade naokolo biele polia, tmavozelené ihličnaté lesy s bielymi vrcholkami a zasnežené kopce, kam až oko dovidelo. Záveje na ceste začali byť pravidelné.

Cesta pokračovala v sérii strmých stúpaní a klesaní, ale celkovo som stúpal. V zjazdoch som už musel byť opatrný kvôli šmykom na snehu. Do kopca to ešte šlo. Odhadoval som, že do vrcholu Uzhockého priesmyku, ktorý leží v nadmorskej výške nejakých 800 metrov, mám ešte asi 10 km. Preletel som dedinu Borinja, pôvodný cieľ včerajšieho dňa. Keďže som tu plánoval v okolí kempiť, krajinu som začal spoznávať vďaka Street View. Bolo zvláštne tu byť naozaj. Pred cestou som si to tu obzeral snáď stokrát. Ale strmosť kopcov Google nezachytil. Ani vietor a sneh šľahajúci do tváre.



A hneď za dedinou začali problémy. Cesta už bola úplne zasnežená. Autá nejazdili žiadne, tak ju nemalo čo ani vyjazdiť. Prišli ďalšie strmé stúpania. Začalo mi prešmykovať zadné koleso na snehu. Musel som nahodiť najľahší prevod a nakloniť sa dozadu, ale vždy som to ešte nejako vybalansoval. Predsa nebudem tlačiť?! Dorazil som až na vrchol priesmyku. Ten tvorila skoro rovinka, dlhá asi dva kilometre. Že som na vrchole, som ale nevedel. Vedel som len to, že už to bikom ďalej nejde.



Snehu na ceste pribudlo, bolo na nej naváľaných snáď 10 cm. Čerstvý prašan a pod ním ľad. Nedalo sa inak ako zosadnúť a tlačiť. Ruky som si necítil od zimy a telo sa udržiavalo v teple len vďaka neustálemu pohybu. Teplota klesla určite pod nulu a do toho neustály protivný vetrisko a šľahajúci sneh. Tušil som, že k zlomu, kedy začne konečne klesanie, sú to ešte asi 3 km. Bol obed a z plánovaných 150 km som mal za sebou 50 km. Čas nebol zlý. Ale znervózňovalo ma, ako dlho budem musieť tlačiť a či sa podmienky nezhoršia natoľko, že proste neprejdem. Obchádzka neexistovala.



Naľavo sa rozkladalo pár skromných domčekov akejsi bezmennej dedinky. Jeden štekajúci pes bol našťastie príliš neochotný vyjsť do nečasu a naháňať ma. Napravo, niekde v údolí zapískal vlak, zjavne som nebol ďaleko od civilizácie. A podľa mapy, ktorú som si pamätal v hlave, som vedel, že niekde tam, maximálne pár sto metrov, je hranica s Poľskom. A tak som sa so zaťatými zubami a premrznutý dral dopredu. Tlačil som tridsať kilový bike po snehu, nohy sa mi šmýkali, ale nedalo sa zastať v tejto zime. Dalo sa ísť len vpred a dúfať, že skôr či neskôr príde zjazd. Studený a šmykľavý, ale snáď tam niekde dole bude už teplejšie.

Po kilometri tlačenia som došiel k nejakému pamätníku. Chcel som ísť až k nemu, ale keď som zapadol po kolená do snehu, zistil som, že to nemá cenu bojovať o tých 30 metrov. Hneď vedľa bola akási informačná tabuľa v azbuke. Pochopil som, že toto je vrchol priesmyku a preklápam sa na druhú stranu. Konečne! Ešte pár stoviek metrov a začal zjazd. Dokonca som skúsil aj nasadnúť a opatrne sa spúšťať dole. Všetko lepšie ako tlačiť. Po chvíľke som došiel k strážnemu domčeku a závore cez cestu. Za závorou končila Ľvovská oblasť a začínala Zakarpatská oblasť. A pár metrov napravo Poľsko. Vojaci vyzbrojení samopalmi ma pustili ďalej. Iba sa opýtali odkiaľ idem a skonštatovali, že mi musí byť zima. Povedal som im, že dole snáď bude lepšie a pokračoval som v ceste.



So zmenou oblasti sa zmenili aj cesty. Doteraz som sa sťažovať nemohol. Asfalt bol napriek desivým fotkám zo Street View bezproblémový. Asi nedávno natiahnutý. No tu hneď začala opäť ukrajinská realita. Asfaltka sa zmenila prakticky na šotolinu s jednou dierou na druhej. Takže žiadny rýchly zjazd sa nekonal. Cesta strmo klesala v niekoľkých serpentínach až do dediny Uzhok. Našťastie s ubúdajúcou nadmorskou výškou poľavil aj vietor a začal miznúť sneh. Najprv len z cesty, neskôr aj z okolitej krajiny a po vjazde do Uzhoku som ho videl už len na okolitých kopcoch. Sneženie sa zmenilo na dážď, ktorý mi protivietor šľahal do tváre. Ale teplota trochu stúpla, možno na 5 stupňov. Pomaly som kľučkoval deravou cestou cez dedinu. Konečne som začal aj rozmŕzať, aj keď, kým sa mi vrátil cit do prstov, prešiel som ešte asi dve ďalšie dediny.

Okolo druhej som už pozvoľne klesal rozširujúcim sa údolím rieky Uh. Miestami dokonca prestalo pršať a vietor bol čelný, ale znesiteľný. Prsty na rukách mi rozmrzli a začal som si cestu opäť užívať a obzerať okolie. Sneh bol už len na najvyšších horách v okolí a tešilo ma, že už ho na svojej ceste neuvidím. Dokonca som konečne mohol aj zastať a doplniť zásoby v potravinách. Nakúpil som toho viac. O 25 km mala prísť už hranica so Slovenskom v obci Ubľa. A keďže bol Veľkonočný Pondelok, tak aj zavreté obchody. Zásobil som sa teda aj na nočnú cestu vlakom. Vedel som, že ju celú prejem, po týchto štyroch náročných daždivých dňoch.

Keď som v potravinách stále vyzeral bicykel, domáci ma upokojili nech nemám stres, že tu sa nekradne. Stále som sa nemohol zbaviť predsudkov voči divokej Ukrajine. Hoci doteraz som mal okrem miestnych šoférov len dobré skúsenosti s ľuďmi. Pred potravinami ma vyčíhal aj miestny báčik. Dedko sa došmatlal alkoholicko-stareckým krokom a vypýtal si na pivo. Keď mi povedal, že pivo stojí 10 hrivien, nahrabal som drobné bankovky a dal som mu ich. Mne už budú zbytočné a jemu sa zídu. V prepočte aj tak len pár centov.



A konečne som si navliekol aj návleky na kolená. Ráno som to podcenil a nenavliekol ich. Neskôr som už mal príliš stuhnuté prsty, aby som ich lovil v taškách, vyzúval sa a navliekal ich. Až teraz sa to podarilo a hneď mi bolo zase o kus teplejšie. Zvyšok cesty už prebiehal dobre. Dážď prestal úplne a ja som si vychutnával pohľady na rozširujúcu sa rieku Uh, ktorá tu stále bola ešte horskou riekou. Už neprišli žiadne väčšie stúpania a asfalt bol použiteľný. Dokotúľal som sa až do mesta Veľký Berezinj. Posledné ukrajinské mesto. Opäť klasika. Kláštor na kopci, krásne upravený a zrekonštruovaný, ale zvyšok mesta bieda. Rozpadnuté paneláky, deravé cesty zaliate mlákami a všetko ošarpané. Doplnok miestnej reality bola akási budova, pred ňou hroby, len tak pohodené na tráve, a vedľa somár pasúci sa na tráve uprostred mesta.



Za mestom už prišla odbočka na Ubľu. Boli tu posledné obchody pred hranicou, zjavne lákajúce na ukrajinské ceny Slovákov. Obchody všetkého druhu cez potraviny, handry, až po elektroniku a domáce potreby. Minul som posledné hrivny na ďalšie jedlo, fľašu vodky a nejaké to pivo. A zamieril som posledný kilometer k hranici. Na hranici ma privítala dlhá kolóna áut - Schengen. A každé auto sa dôkladne kontroluje. Žiadna výhra pre autičkárov stráviť tam 3 hodiny. Ktovie koľko tam bolo predavačiek, ktoré namiesto v prírode trávili čas nákupmi na Ukrajine. Mňa na bicykli ale vybavili prednostne. A zase mali zo mňa najmä na ukrajinskej strane celkom srandu. Zašpinený od blata, mokrý a naložený ako cigánsky žigulík. Slovenskí colníci mi celkom poctivo prekontrolovali všetky tašky a potom už ma poslali preč.

Za dvadsať minút, čo som strávil na hranici sa vyjasnilo. Oblaky zmizli a vyšlo slnko. Aké príznačné, ako z propagačného plagátu - temná Ukrajina a krásne slnečné Slovensko. A to som prešiel len 30 metrov pod strieškou hraničného prechodu. Na slovenskej strane som hneď vyzliekal veci a zastavil sa aj na plecháčika. A vyhrieval som sa na slnku. Východniarske dedinky mi v porovnaní s tými ukrajinskými prišli krásne, udržiavané a bohaté. Fakt som si až teraz uvedomil ten kontrast. Dokonca ešte aj taká Snina, ktorej centrum je úplne zhyzdené socialistickou architektúrou, mi prišla krásna. Síce socík stavby, ale aspoň nové, farebné omietky, nová dlažba a udržiavaná zeleň.



Je to fakt zvláštne a možno Ukrajine krivdím lebo som ju zažil len upršanú, zamračenú a chladnú. Keď tam človek príde, hneď si všimne rozdiel, ale pomerne rýchlo si zvykne. Je to ako návrat v čase, ale do času, ktorý nám ešte nie je tak vzdialený a je stále v pamäti. Človek sa rýchlo naladí na deväťdesiate roky a už to potom nie je nič zvláštne. Až po návrate naspäť si ale hneď uvedomíte ten rozdiel. Akokoľvek nadávame na Slovensko a akokoľvek sa východ Slovenska cíti ešte ukrivdený oproti západu, je to stále oveľa lepšie ako na Ukrajine. Ale objektívne, zažil som ju vo fakt hnusnom počasí, a preto sa tam určite chcem ešte vrátiť v lete a vidieť jej slnečnú stránku.

P.S. Po skúsenosti s ukrajinskými šoférmi som sa na slovenských cestách cítil ako pán. Všetci išli kľudne deväťdesiatkou a veľkým oblúkom ma obchádzali.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Bicykle ~ Krosové bicykle):

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Krosové bicykle)

Komentáre

ddrmodes 07.12.2018 (18:05)

Berme naspäť Podkarpatskú Rus.
Ináč, máš môj obdiv, že si sa na toto dal sám a ešte v takom chladnom období.

 
duves ddrmodes 07.12.2018 (19:38)

Ľvov patril poliakom. Škoda toho posuvania hraníc po 2.svet.vojne.

 
branbike 07.12.2018 (21:47)

dobry clanok, velke dik za obe casti

 
lto 08.12.2018 (09:56)

Skoda toho pocasie, ale viem si predstavit ten mordor, klobuk dole. Tie mestecka/dediny vyzeraju podobne aj ked je pekne pocasie. Lepsie je ist hore na poloniny, ale to chce lepsie pocasie.
Nabuduce si prejdi v Rumunsku Transalpinu a Transfagaras, budes mat zazitok .. ale s lepsim pocasim, v takomto by to neslo.
A vdaka za report.

 
RoyalNatal 10.12.2018 (07:37)

strasne deprimujuce a to som videl iba fotky, ale v lete to musi byt lepsie

 
Laco77 RoyalNatal 10.12.2018 (08:46)

Bol som odvtedy uz aj v lete a je to neporovnatelne lepsie proste zima a pocasie urobili svoje.

 
Pridaj komentár