Tip na výlet: Severné Taliansko - krajina svišťov a nekonečných výhľadov

Tip na výlet: Severné Taliansko - krajina svišťov a nekonečných výhľadov

294 komentáre

Micequal 22.03.2019 16 fotografií   Jazdenie Vyjazd Tip Na Vylet Vylet Cestna Cyklistika Taliansko Trening

Full zapadaný prachom z Kuchyne už odpočíva doma. V letargii z víkendovej 24-ky sa veziem ja, niekoľko cesťákov a partia kamarátov za novými dobrodružstvami na talianskom asfalte.

 

Vyšlo to tak, že sa tento rok vyhnem prípitkom na šťastnú cestu, ale aj šoférovaniu. Zhruba 600 kilákov zo Slovenska až pod Zoncolan ubieha rýchlo, aj napriek tomu, že ma nechcú nechať pospať. Poznáte to, čím bližšie k rakúskej hranici bývate, tým komfortnejšia cesta na juh až juhozápad vás čaká .

Na skoré poludnie už opatrne vykladáme našich tátošov z auta. Vítajú nás krásne drevené chatky zasadené do zeleného lesa, len kilometer či dva pod nástupnou stanicou do lyžiarskeho strediska Zoncolan. S ubytovaním takto v medzisezóne nie je žiaden problém, aj keď o týždeň neskôr to bolo celkom kritické, keďže sa v tejto oblasti na pár dní usídlilo Giro 2018. To bol asi aj dôvod, prečo bola cesta popred našu chatku vyfrézovaná, ale nielen tak pre nejakú tú záplatu, ale v úseku, aký zvykne slovenský minister dopravy s veľkou slávou otvárať zhruba raz za päť rokov. Tipovali sme, že do piatku sa budeme voziť po novom asfalte.

Prvý deň - Pontebbana - a prekročený plán


Ráno nás budia talianski cestári. Namiesto vône raňajok sa dolinou rozlieva vôňa čerstvého asfaltu. Aspoň nespíme dopoludnia, veď to by bol v tejto zemi, cyklistom zasľúbenej, najťažší hriech. Páni z kategórie „Masters“ si na prvý deň plánujú len ľahkú rozcvičku v podobe pizzerie a vinárničky v neďalekom meste. „Testosteróni“ nezaháľajú a plánujú 120 km okruh s návratom okolo nádherného smaragdovo sfarbeného jazera Lago di Sauris. Na jazero som sa tešil i ja, ale moje telo by s nimi v prvý deň tú nálož nedalo. Mojím cieľom bol úsek cykloturistickej legendy známej ako Pontebbana. Je to nádherná časť cyklomagistrály Alpe-Adria Radweg, ktorá vedie medzi hraničným Tarvisiom a niekoľko kilometrov južnejšie položeným mestom Tolmezzo. Cyklocesta je vybudovaná na trase bývalej horskej železnice, takže o množstvo tunelov a mostov nie je núdza. Tí, ktorí na letné rodinné dovolenky cestujú na pieskové pláže v regióne Benátsko, tento úsek diaľnice, vrytej na dne horského masívu s množstvom tunelov a občasnými výhľadmi na azúrovo modré vody rieky Fiume Fella, určite dobre poznajú.



Z ubytovania ma čaká príjemné klesanie cez Ovaro až do mestečka Villa Santina. Na navigácii sledujem cyklocestičky, ktoré ma často zavedú preč od ruchu hlavných ciest. Rovnako aj teraz obchádzam hlavnú tepnu na Tolmezzo a cestička ma vedie hore nad údolie, výhľady sú vynikajúce a doprava takmer žiadna.



Medzi horami sú dedinky zabudnuté časom, ale v každej sa nájde miesto, kde vám urobia perfektné talianske espresso. Nie som kávičkár, ale ten pôžitok, aký vám dokáže priniesť tento čierny poklad pri potulkách krajinou, je neopísateľný. Po výjazde z dedinky míňam odbočku doprava na Passo Chianzutan. Keď mi kamarát o ňom prvýkrát hovoril, myslel som, že je niekde v Peru.

Dnešný cieľ je však iný, a tak si to púšťam kľukatou cestičkou cez strmú roklinu. Z lesa vychádzam pri rieke, takže stačí prejsť most a som v Tolmezze. Bola to naozaj pekná obchádzka rušnej cesty. Cez mesto výlučne navigácia, ťažko sa sledujú cykloznačky. Za dedinkou Amaro ma chce navigácia poslať na štvorprúdovku, ale našťastie pod diaľničným mostom nachádzam cykloznačku, ktorá ma odvedie doľava, krásne popri riečke a vytešujem sa, že som našiel začiatok Alpe-Adria. Bolesť nôh sa dávno stratila a so širokým úsmevom si užívam príjemné kľukatenie cesty. Sem-tam ma prekvapí šotolina (nie v zlom, pretože talianska šotolina je stále kvalitnejšia ako slovenské cesty, bohužiaľ), ale tunely vysekané do skaly ma utvrdzujú, že som na správnom mieste.



V dedinke Moggio Udinese som sa nejak odklonil od cykloznačky. Ako som sa túlal pomedzi domčeky dýchajúce priam až prímorskou atmosférou, cestička začala pozvoľne stúpať. Po bližšom pohľade do mapy sa ukázalo, že som sa stratil tým správnym smerom a touto cestou sa dostanem cez sedlo Sella Cereschiatis až do mestečka Pontebba. Popri horskej riečke, zelenou krajinou ozvučenou len hukotom, ubiehalo mierne stúpanie veľmi rýchlo. Až na posledných dvoch, či troch kilometroch sa sklon prehupol cez 10%. Úžasné výhľady za každou zákrutou však nedali na pocit únavy ani pomyslieť. Samotné sedlo je však bez výhľadov, ale na horskom biku by sa dalo pokračovať hrebeňom po značenej cyklotrase, podobných MTB odbočiek som popri ceste videl mnoho, čiže toto nádherné údolie sa dá preskúmať aj na horskom biku. Zjazd do Pontebby bol o poznanie strmší a aj krajina sa zmenila na alpské pasienky s domčekmi a osadami vsadenými do tohto krásneho prostredia.



V dedinke už stačí nájsť smerovník a ten vás zaručene navedie na cyklomagistrálu. Ak sa neponáhľate a máte chuť, je tu dostatok príležitostí na občerstvenie, alebo aj na návštevu kultúrnych pamiatok, minimálne kostolík na hlavnom námestí stojí za obhliadku. Ak radšej dáte prednosť niečomu viac autentickému, tak bývalé železničné stanice okolo cyklocesty sú prerobené na kaviarničky a v niektorých je dokonca možnosť ubytovania pre cestovateľov.



Cestička pozvoľne klesá popri rieke až do Tolmezza, takže kilometre ubiehajú rýchlo a máte dostatok priestoru na vychutnávanie si každého zákutia. Aby som nezabudol, je nutné mať bike osvetlený, dlhšie tunely sú osvetlené s automatickým rozsvietením a rovnako zhasínaním, čo vyzerá veľmi zaujímavo, hlavne keď ste v jednom z dlhých tunelov sami. Po príjazde späť do dedinky Moggio Udinese som pochopil, prečo som musel využiť aj šotolinové úseky. Cyklocesta odtiaľto až do Amara ešte nie je hotová, preto buď šotolina alebo predtým spomínaná štvorprúdovka. Keďže sa už v diaľke ozývala búrka a prvé kvapky už stihli dopadnúť na cestu, tak ako rýchlejšiu možnosť som zvolil štvorprúdovku. V Tolmezze som bol za pár minút a odtiaľ ma čakalo mierne stúpanie smerom na rakúske hranice až do Sutria, čo je východiskový bod na Zoncolan od východu. Samozrejme som si nestrihol Zoncolan pred večerou, ale pekne som ho obišiel smerom na dedinku Ravascletto, neďaleko ktorej sme bývali. Táto cestička je rovnobežná s cestou cez Zoncolan, takže ňou často cyklisti tento prechod zokruhujú.



Samozrejme, že som sa na ubytovanie vrátil ako posledný, ale ako jediný, ktorý nezmokol. "Masters" boli spokojní, "Testosteróni" menej. Horský prechod, z ktorého mali zjazdovať na Lago di Sauris, bol ešte pod snehom, takže po preskúmaní nejakých bočných lesných cestičiek, sa vrátili domov. Nuž a ako sa mi ráno zdalo ich plánovaných 120 kilometrov veľa, vedzte, že som si večer doviezol kilometrov 140 .

PS: Ako sme tipovali novú asfaltku do piatku, chalani to dokončili už dnes, ach…



Monte Zoncolan - toto miesto má skrátka atmosféru


Jasné, že som si po nádielke z prvého dňa musel dopriať trošku voľna, ale hneď ďalší deň ráno bola voľba jasná. Teplota bola ideálna, ja som sa už cítil lepšie, takže som ani nevydržal čakať, kým na biky vysadnú aj ostatní a hneď som začal zjazdovať do Ovara, čo je východiskový bod na Zoncolan zo západnej strany. Mestečko už bolo ovešané ružovými vlajočkami, keďže presne o týždeň sa do stúpania zahryzne aj farebný pelotón prvej Grand Tour tohto roka. Aj keď som sa na túto strechu vydal už po druhýkrát, pri prvých metroch ma znova šteklili zimomriavky, toto miesto má skrátka atmosféru.



Úvod stúpania do dedinky Liatris je len ochutnávka, dokonca sa tu vyskytne aj krátka rovinka, žiaľ posledná, potom sa už rozpúta inferno. Kúsok za dedinou je ešte možnosť nabrať vodu, vždy sa to vyplatí. Do toho stúpania sa nedá zahryznúť, ono sa zahryzne do vás. Ak poznáte legendárne horské sedlá Sella Rondy, kde vám každá zákruta v serpentíne dá na chvíľku vydýchnuť, tak na ne rýchlo zabudnite, tu sa nič také nekoná a ani tie priekliate zákruty nepovoľujú v strmom stúpaní. Tridsaťdvojka kazeta vám cestu uľahčí, ale zadarmo to aj tak nebude. Tlačiť bike hore sa tiež neoplatí, v cestných tretrách by sa vám aj tak šmýkalo. Fotiť za jazdy sa tu rozhodne nedá, ten sklon asi verne nezachytíte žiadnou optikou, to si musíte prežiť. Aj keď vás v každej zákrute povzbudzuje nejaká cyklistická legenda, až príjemný chládok v dvoch tuneloch tesne pod vrchom dáva cítiť koniec svalovej agónií. Na vrchole žiadne fanfáry, žiadne stánky so suvenírmi či občerstvením, len krásne výhľady na okolité hory a dobrý pocit, že ste tých takmer 10 kilometrov s priemerom cez 12% a maximom okolo 22%, zvládli. Tento rok sa mi to podarilo podstatne rýchlejšie, aj keď telo malo stále zatiahnutú ručnú brzdu, pretože som trojku zónu neprekročil, aj keď som sa miestami cítil, akoby som si posunul maximum.



Zjazd do Sutria je za odmenu. Úvodné klesanie síce preverí brzdy, ale zvyšok je po širokánskej ceste s prehľadnými zákrutami. Dolu samozrejme kávička a premýšľame, čo s načatým dňom. Rozhodnutie padlo na Sella Duron, ktoré nás znova prevedie cez hranicu 1 000 m n. m. Čiže zo Sutria zozjazdovať smer Tolmezzo a niekoľko sto metrov za odbočkou na Zuglio sa pustiť doľava na úzku cestičku, ktorá nás vyvedie nad údolie a vrezaná do strmého svahu nás povedie až do mestečka Paularo, vysoko nad ruchom hlavnej cesty. Fotogenické scenérie rozhodne znižujú našu priemerku, ale to prostredie je úžasné. Kľukatá cestička a v každej bočnej dolinke zurčiaci potok či hučiaci vodopád.



V Paulare nám už poriadne vyhladlo, tak sme doplnili energiu cestovinami z miestnej kuchyne. Že tá energia bude potrebná, nám bolo jasné hneď, ako sme sa vydali do stúpania na Sella Duron. Značka za kostolíkom nás strašila dvadsiatimi percentami, našťastie to bolo len niekoľko sto metrov, potom už bolo stúpanie príjemné. Zo sedla výhľady na Zoncolan a parádny zjazd do Sutria, odtiaľ už klasické stúpanie na Ravascletto a môžeme variť večeru. Nikomu sa veľmi variť nechcelo, keďže nastúpaných bolo bezmála 3 000 výškových.



Lago di Sauris - smaragdovo zelená voda


Znova sám, keďže chalanov ten včerajšok trošku položil a rozhodli sa stráviť záverečný deň v pokojnejšom duchu. Známy zjazd cyklocestou do Villa Santina a odtiaľ žiaľ hlavnou cestou smerom na mestečko Ampezzo. Nakoniec to nie je až také hrozné, krajnica je širokánska a doprava bola riedka. Z Ampezzo však nie je možné ísť bicyklom priamo k jazeru, pretože je cestou niekoľko dlhších tunelov. Pokračujem ďalej cestou, ktorá vedie až na Passo di Mauria, cez ktoré toho roku tiež prechádzalo Giro. Zhruba kilometer za mestom je v ostrej zákrute tradičná reštaurácia s domácou kuchyňou a hneď za ňou odbočka k jazeru cez Passo Pura. Cestička úzka, doprava žiadna, len hustý les a nekonečné serpentíny. Až za polovicou stúpania sa otvárajú nádherné výhľady na hlboké údolie pod vami.



Počasie sa zhoršovalo a pod vrcholom ma stretli už aj prvé kvapky. V sedle som sa veľmi nezdržiaval, všetko, čo sa tam nachádzalo, bolo zatvorené, len pár informačných tabúľ svedčilo o tom, že za dobrého počasia je toto miesto využívané ako východiskový bod pre túry na okolité vrcholy.



Zo sedla je to k jazeru ešte asi kilometer a pol z kopca. Napriek zamračenému počasiu bola smaragdovo zelená voda jazera zasadená do tohto prostredia famózna. Atmosféru tohto miesta ešte umocnili do skaly vysekané tunely a prechod po priehradnom múre, ktorý držal všetku tú vodnú nádheru na uzde.



Napriek tomu, že okolo jazera nebolo ani nohy, tak som si tam vďaka prvému defektu v sezóne chvíľku posedel. Úžasné ticho a pohoda. Mračná sa zavesili na okolité kopce, takže bol čas sa pobrať späť, žiaľ rovnakou cestou, ako som sem prišiel. Vo Villa Santina som stretol kamošov, ktorí si dopoludnia strihli rozlúčkovo Zoncolan a spolu sme sa rozhodli vyjsť ešte neďaleký Monte Crostis. Počasie však bolo opäť proti a temné mraky nás zahnali na kávičku a koláčik. Chalani z "Masters" sa v predchádzajúcich dňoch na Crostis vybrali, a to z oboch strán, keďže kamenistá cesta pod hrebeňom ho neumožňuje na cesťáku zokruhovať. Výhľady z krajiny svišťov však určite stoja za výjazd.



Nakoľko je táto oblasť severného Talianska jednoducho prístupná, je to skvelý tip, ako využiť voľno prvých májových týždňov alebo sa ochladiť počas horúceho leta výletom na cesťáku, či horskom biku alebo aj na pešo. Talianske služby, jedlo, infraštruktúra, všetko na vysokej úrovni, čiže radi sa k vám pridajú aj rodinní príslušníci, či priatelia. Vrelo odporúčam zaradiť túto oblasť do vášho dovolenkového kalendára na tento rok, možno sa tam stretneme .

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Komponenty ~ Brzdy ~ Cestné brzdy)

Komentáre

Zoro 22.03.2019 (22:22)

1


No ale na Crostise by sme bez nich nemali šancu prejsť to dookola aj keď po kolena v snehu. Bolo super a dúfam že tento rok dáme Stelvio

 
N/A 22.03.2019 (18:12)

0


Super článok, nádherné foto a motivácia na jesennú dovolenku.
Ďakujem.

 
roman.uvacik 22.03.2019 (19:10)

0


Super článok,legendárne stupania,ozaj mal si vlastne aj nejaku krízu na toľké stupania ,kazeta 32-ka stačila či prijal by si aj 34-ku?

 
Micequal 22.03.2019 (21:27)

0


roman.uvacik 32ka bola dost 😉 ale ked som tam bol rok pred tym, tak som siel vacsiu cast po stojacky. Pani po styridsiatke si radsej vzali horske biky 😁

 
Pridaj komentár