Ostrov Elba – malý/veľký (nielen) cyklistický raj – 3. časť

Ak niečo zrelo ako víno, tak to bol tento článok. Keď som pred dvomi rokmi dopísal druhú časť, vôbec som nepočítal s tým, že trilógiu dokončím až dnes.

Medzičasom sa udialo na Elbe niekoľko vecí, ktoré mali zásadný vplyv (nielen) na tento článok. Po tom, čo v roku 1814 prišiel na Elbu Napoleon Bonaparte, zažil tento ostrov v Tyrrhenskom mori po 209 rokoch opäť významnú návštevu. V septembri roku 2023 navštívil Elbu Imroman s Lenkou.


O tom, že Elba je krásna, vždy zelená, hornatá a mám k nej citový vzťah, sme už písali. Odporúčam, aby ste si prečítali prvé dve časti tohto príbehu a pochopíte, že sa ju oplatí navštíviť (prvá časť, druhá časť). Dnes k superlatívom ešte doplním jedno prirovnanie, na ktoré som potreboval veľa poznania a času – je autentická. Elba zostáva prakticky nemenná a vo svojej sympatickej pomalosti nepodlieha módnym trendom, výstrelkom a ani masovému turizmu.

Výhľady sú abnormálne nenormálne...

Zachováva si svoju autentickú tvár, mení sa len veľmi pomaly a citlivo. Nie je to len preto, že je národným parkom, kde je obmedzená výstavba, ale predovšetkým a vďaka mentalite miestnych „ostrovanov“. Úlohu v tom hrá aj menší záujem kontinentálneho Toskánska, do ktorého územne patrí. Aj keď tam už viac ako 10 rokov nebývam, stále viem, kde sú ktoré obchodíky, kto tam pracuje, čo sú hlavné orientačné body, kde môžem parkovať a čo sa oplatí vidieť. Stále sú tu rovnaké nápisy, ošarpané steny, niektoré jamy na ceste a prakticky žiadne nové budovy.

Elba má svoje nezameniteľné čaro. Neviem, či to tak vnímam iba ja a som sentimentálny, alebo na tom bude kúsok všeobjímajúcej pravdy. Dosť však bolo tejto úvodnej roztopaše a poďme k veci. Veci, ktoré sa zmenili: a) Gaba, ktorá pracovala v hoteli v Seccheto, už pracuje v hlavnom meste v Portoferraio a za b) opravili veľkú časť ciest západného okruhu. Je tam top asfalt a ak to dovtedy boli šupy-bomby s parádnymi výhľadmi, tak teraz je to pravý cyklistický orgazmus.

Na východe nič nie je?

Ale je! A je to mega. V dnešnom diele si ho rozoberieme trošku viac a povenujeme sa východnému okruhu. Menej známej, menej turisticky vyhľadávanej, ale o to viac cyklisticky zaujímavej časti ostrova. A to predovšetkým z dvoch dôvodov – je najhornatejšia na chytanie výškových metrov a má menej turistov. Menej turistov = menej áut a viac pokoja.

Ešte predtým však nezabudnem na pamätnú vetu, ktorú som povedal Imrovi pred cestou – „Zváž, či si naozaj nechceš zobrať cesťák, neviem, či tam budú nejaké dobré traily na jazdenie...“. O tom, či tam naozaj sú, sa presvedčíte už čoskoro v jeho videu, ale podľa jeho nadšenia usudzujem, že som sa veľmi kruto mýlil. A práve vo východnej časti, ktorú si dnes popíšeme, sa odohrávali aj majstrovstvá sveta v MTB maratóne v roku 2021.


Aby som nehovoril len o MTB, ktorý žiaľbohu (či chvalabohu) nejazdím, spomeniem aj to, že práve na východnom okruhu, na rovnakom námestí ako v roku 2021, v mestečku Porto Azzuro, sa začínala v roku 1993 21. etapa legendárnych pretekov Giro d’Italia. Celú trasu som si prešiel niekoľkokrát a v podstate z dvoch tretín kopíruje celý obvod ostrova. Nie je to med lízať, ale nie je to ani žiadna dráma, pre ktorú by ste sa od vyčerpania museli hádzať z útesov do mora.

Tri okruhy, ktoré stoja za to

Historicky je východ ostrova, ktorý na mape Elby pripomínajúcej veľrybu tvorí pomyselné plutvy, poznačený ťažbou železnej rudy, ktorá tu prebiehala takmer 2000 rokov. Prakticky od čias Etruskov až do 80-tych rokov 20. storočia, keď ťažba, aj z dôvodu vzniku národného parku Toskánskeho súostrovia a poškodenia počas druhej svetovej vojny, definitívne utíchla.

Po necelej polminúte stojíte presne na mieste, kde sa odohrávali už spomínané legendárne štarty cyklistického sveta – Giro a MTB „sveťák“.

Na juhu východnej časti pod mestečkom Capoliveri a v strede pri mestečku Porto Azzurro dodnes vidieť pozostatky železných nakladacích rámp, žeriavov, priemyselných areálov a všadeprítomného červeného piesku, signalizujúceho prítomnosť vysokého obsahu železa. Pomaly sa tieto územia revitalizujú a stávajú sa z nich nemí svedkovia zašlej slávy tejto kedysi bohatej časti ostrova. Dnes sú niektoré bane otvorené pre verejnosť a zaradili sa k zaujímavým atrakciám ostrova. Mnohé cesty, ktoré ich v minulosti spájali, sa dnes pomaly ale isto dostávajú na top cyklistickú mapu Európy.


Celej východnej časti dominujú prakticky iba štyri mestečká – Capoliveri, Porto Azzurro, Rio nell’Elba a Cavo. Za mňa je najkrajším mestom na Elbe jednoznačne Capoliveri. Predovšetkým v noci má nezameniteľnú, nádhernú atmosféru, z ktorej dýcha história. Je plné úzkych uličiek, reštaurácií, pouličných umelcov, typicky vyvešanej bielizne a špecifickej, príjemnej morskej vône. Moje slová potvrdia asi všetci, ktorí na Elbe boli.

Iná káva cez Cavo (okruh prvý)

Z Lacony, kde bývame, sa presunieme asfaltkou SP30, ktorá lemuje celé pobrežie, smerom na Porto Azzurro. Výhľady sú abnormálne nenormálne a určite sa pri prvej jazde týmito končinami zastavíte na nejakú tu fotku. Menšou nevýhodou je, že táto cesta je prakticky jedinou rýchlou spojnicou s východnou časťou, takže sa jej počas niekoľkých dní nabažíte až-až.


Nebudem klamať – asfalt je jeden z tých horších, ale do mestečka Porto Azzurro je to len 10 km s minimálnym prevýšením, čo je vlastne tak trošku na Elbe zázrak. Cesta je od križovatky, kde sa napája k hlavnej ceste SP26 z Portoferraio do Porto Azzurro, asi najviac frekventovanou dopravnou tepnou na ostrove. Sú to ale iba štyri kilometre, ktoré potom vynahradia desiatky a desiatky kilometrov východného pobrežia bez áut.

V Porto Azzurro sa oplatí hneď na prvom maličkom kruhovom objazde odbočiť smerom doprava – do centra mesta k maríne (prístavu). Po necelej polminúte stojíte presne na mieste, kde sa odohrávali už spomínané legendárne štarty cyklistického sveta – Giro a MTB „sveťák“. Oplatí sa rýchla zmrzka v „Gradi zero“ na námestí Matteotti a šup späť na kruháč a cestu smerom do Rio Marina.


Prakticky hneď za mestom, čo bude signalizovať po pravej strane veľké múzeum s nápisom „La piccola miniera“, pocítime rapídny úbytok áut a čím pôjdeme ďalej, tým ich bude ešte menej. K tým autám – jazdí sa pomaly a s rešpektom k cyklistom, takže nemajte žiaden strach.

Inak, ak pôjdete do Porto Azzurro niekedy večer, určite nevynechajte spomínané múzeum. Jeho názov v preklade znamená „malá baňa“. A naozaj – v podzemí sa nachádza baňa, v ktorej jazdí banský vláčik a dokumentuje ťažbu železnej rudy na ostrove Elba. Ak poprosíte, môj kamarát Mates tam nahral výklad aj v češtine, takže vám ho vo vláčiku bez problémov pustia. Okrem vláčika sa tu nachádza niekoľkoposchodové múzeum minerálov, brusiareň drahých kameňov a obchod. Cez deň to ale nemá také čaro ako večer, takže počas nášho prvého cyklookruhu sa nezastavujeme.


Zastávka, ktorá však stojí za to cez deň, sa nachádza len necelé 3 km od múzea. Pokračujeme stále po hlavnej ceste SP26 a po približne 1 km bude odbočka doprava na „Capo d’Arco“. Potom sa dlhým zjazdom k nule (rozumej 0 m.n.m.) dostaneme až na pláž Barbarossa. Maličkým kruhovým objazdom budeme pokračovať do kopca s výjazdom na prašnú cestu.

Tu odporúčam zosadnúť z bicykla a ďalej, cca 200 metrov, tlačiť. V červenom piesku môžu byť ostré skaly a to nikdy nerobí cestným plášťom dobrotu. Čo uvidíme na konci? Pláž, ktorá na prvý pohľad vyvoláva zmätené pohľady a otázky typu: „Načo sme sa sem trepali?“. Je ale unikátna – nielen na Elbe, ale aj vo svetovom meradle.

Ak o tom nevieš, tak ťa to prefacká.

Keď pôjdete bližšie a presypete si piesok cez prsty, zistíte, že sa neskutočne ligoce. Ide o mimoriadne vzácnu hematitovú pláž a okrem strieborného piesku tam nájdete aj iné kryštáliky a minerály – chalkopyrit, sfalerit, galenit a sem-tam aj zlatý pyrit. Ešte pred pár rokmi bola pláž pre verejnosť úplne uzatvorená. Dnes je síce stále divoká, neupravovaná a na prvý pohľad možno nie úplne ľúbivá, ale oficiálne otvorená. Chcel by som len upozorniť, že žiadne kamienky sa z nej brať nesmú (pod hrozbou pokuty).

Čo Vás však môže na tomto mieste zaujať, je zelené jazierko len pár metrov od pláže. Ide o jediné sladkovodné jazero na ostrove. Nesie názov Laghetto di Terra nera (Jazierko čiernej zeme) a je v ňom zakázané kúpanie kvôli vysokému obsahu síry. Dnes už nie je obohnané vysokým plotom s ostnatým drôtom, ako tomu bolo v minulosti, ale kúpajúcich tam naozaj neuvidíte.


Dosť bolo geológie – vráťme sa nielen mentálne, ale hlavne s bikom spať na hlavnú cestu. Pokračujeme miernym, ale tiahlym, asi 5 % stúpaním až do horského mestečka Rio nell’Elba. Bývalá banícka osada vyzerá z diaľky výborne, ale to je tak všetko, čo je na nej zaujímavé. Nás čaká nižšie položené mestečko Rio Marina, čo signalizuje nielen blízkosť mora, ale aj prístavu, do ktorého chodievajú aj menšie trajekty priamo z talianskej pevniny. Opäť do polminúty od hlavnej cesty ste na námestí s jeho dominantou – šesťhrannou hodinovou vežou zo 16. storočia. Jedna „svojka“ (a.k.a. selfie) a šup späť na hlavnú.


Opäť dlhšie, ale príjemné 4-5 % stúpanie, pár serpentín lemujúcich po celý čas more a po 6,8 km sme na najsevernejšom bode Elby, v mestečku Cavo. Zastal tu čas. Sympaticky ležérne letovisko má krásnu bielu kamienkovú pláž a v jej strede dlhé mólo na parádne fotky. Okrem fotiek slúži ako nástupisko pre rýchlotrajekty z pevniny, ktoré prevážajú v rekordnom čase 20 minút iba peších turistov.

Je to jedno z mála miest, ktoré vidno prakticky z ktorejkoľvek časti ostrova. A platí to aj naopak – z hradu vidieť na celý ostrov.

A teraz sa začína to pravé orechové! Z Cavo ide jedna cesta, ktorá síce nemá zásadný logistický zmysel pre ostrov (práve kvôli svoju veľkému prevýšeniu), ale zato je parádna na výšľap. Zavedie vás pod vrchol Monte Strega a na 10 km nastúpate 400 metrov. Nie je to veľa, ale čo je zaujímavejšie, čaká vás legendárny zjazd cez 12 takmer 180 stupňových serpentín s nádherným výhľadom na hlavné mesto Portoferraio.


Keď si už myslíte, že to máte za sebou, „šeredne“ sa mýlite. Čaká na vás úplná chuťovka – 125 výškových metrov na 700 metroch dĺžky. Ak o tom nevieš, tak ťa to prefacká.


Potom je pred nami už iba príjemná cesta lemujúca pobrežie s minimálnym prevýšením, ktorá sa po 5,6 km pri odbočke na hrad Volterraio napája na hlavnú cestu do lokality Magazzini. Tú odbočku na hrad som spomenul zámerne. Zapamätajte si ju, bude pre nás dôležitá v ďalšom okruhu východnou časťou ostrova Elba.


Od odbočky po veľký kruhový objazd nám zostávajú 3 km 3-4 % stúpania a na spomínanom kruháči sa napojíme na frekventovanú cestu SP26, spájajúcu hlavné mesto s mestečkom Porto Azzurro. Je to tá istá cesta, na ktorú sme sa o tri km južnejšie napojili pri začiatku nášho okruhu, pri odbočke z Lacony. Pozor na nenápadnú odbočku s označením Aeroporto (!) a za ňou už lemujeme nám známe pobrežie s nádhernými výhľadmi. Táto 5 km cesta je už totožná so začiatkom nášho výjazdu.


Odporúčam ešte malú zastávku na drink pri Aquarilli – je to nerezový food track zhruba na polceste, ktorý sa nedá prehliadnuť. Nachádza sa na krásnej vyhliadke na útesoch, pod ktorými sú dve pláže – Norsi a Aquarilli. Práve druhá menovaná je jednou z mála oficiálnych nudapláží na ostrove. Tento food track sa stal za posledné roky ikonou a miestom, ktoré nemilujú len turisti, ale predovšetkým miestni. Sedenie je v štýle „čo smetiak dal“, ale to miesto je jednoducho nádherné. Týmto uzatvárame aj prvý okruh východnej časti ostrova. Je príjemný, ale aj príjemne výživný.

Hor sa na Volterraio alebo okruh druhý

Ak je na Elbe niektoré zo stúpaní naozaj ikonické, tak je to stúpanie na Monte Perone v západnej časti ostrova. Hneď na druhom mieste je Volterraio. Nie kvôli náročnosti, ale kvôli scenérii a hradu, ktorý vás víta už pri plavbe trajektom na ostrove Elba. Zdá sa, že je na nedostupnom brale, ale v skutočnosti sa dá takmer až pod jeho vrchol dostať aj na cestnom bicykli.


Poloha, v ktorej sa nachádza, už od nepamäti lákala obyvateľov ostrova. S výstavbou začali už Etruskovia, neskôr dômyselný vojenský obranný systém zveľadili Pisania a napokon slúžil v 16. storočí ako nikdy nedobytý úkryt pred nájazdami saracénskych pirátov. Do roku 1999 bol takmer ruinou a pamätám si, že som do jeho útrob preliezal cez diery v hrubom hradnom murive.

Až v roku 2016 prešiel komplexnou rekonštrukciou a dnes je v ňom múzeum. Je to jedno z mála miest, ktoré vidno prakticky z ktorejkoľvek časti ostrova. A je tomu aj naopak – z hradu vidno na celý ostrov. Prečo o ňom píšem? Je takým pomyselným cieľom nášho druhého okruhu a je jedno, či si zvolíte cestu v smere alebo protismere hodinových ručičiek. Obidve cesty, či už od Magazzini alebo od Rio nell’Elba, sú parádne. Ja som si zvolil opačnú cestu ako pri prvom okruhu (v smere hodinových ručičiek), aby sme si odjazdili časť rovnakých ciest aj v opačnom smere. Aj po rokoch na nich dokážem vždy objaviť niečo nové.

Cestu z Lacony pobrežím smerom na Porto Azzurro už dobre poznáme, food track nad Aquarilli nateraz vynecháme a pozor, na križovatke, kde sa napája cesta na hlavnú s označením S26, tentokrát neodbočíme doprava na Porto Azzurro, ale doľava smerom na Portoferraio. Spomínal som, že nejde o žiadny top asfalt, ale čakajú nás iba 3 km na kruhový objazd a k jeho prvému výjazdu smerom na Magazzini. Odtiaľ je to už len kúsok k odbočke na cestu na hrad - Via del Volterraio.

Kilometrom, výškovým metrom a wattom sa medze nekladú, v tom je čaro Elby.

Čakajú nás krásne 3 km konštantného stúpania z nuly do 240 m, ktorými sa dostaneme na prašné parkovisko pod hradom. Odtiaľ sa dá turistickým chodníkom vyliezť priamo na hrad. Vo svižnom tempe to trvá pol hodiny. Počas hlavnej letnej turistickej sezóny je to však úctihodný výkon, pretože celý výšlap nie je krytý žiadnou vegetáciou a široké kamenné platne dosahujú teplotu, na ktorej by ste si bez problémov pripravili volské oko.


Našim cieľom však nie je hrad, ale ešte vyššie položený vrchol kopca Monte Capannello vo výške 408 m.n.m., pod sedlo ktorého pokračuje naša asfaltka SP32. Od parkoviska pod hradom je to k vrcholu Capannello ešte 100 výškových metrov a necelé 3 km. Pod vrcholom sa „prehupneme“ cez kopec na východnú časť východnej časti ostrova a otvorí sa nám krásna scenéria s výhľadom na mestečko Rio Marina.


Áno, to je to, ktoré sme navštívili v našom prvom okruhu. Čaká nás parádny 3-kilometrový zjazd serpentínami až ku kruhovému objazdu so 6 výjazdami, čo je na Elbe vlastne úplný unikát. Odbočíme na ňom prudko doprava (prvý výjazd) a čaká nás ďalší, takmer 9 km zjazd do Porto Azzurra.

Pred vstupom do mestečka vás po ľavej strane zaujme veľký komplex budov a historických pevností Citadella Piazzaforte di Longone, v ktorých sa až do dnešných čias zachovalo a stále prevádzkuje jedno z najprísnejšie strážených väzení v Taliansku. Útek z ostrova je predsa len trošku komplikovanejší ako z pevniny. My však utekať nikde nechceme a z Porto Azzura sa tentokrát už známou cestou dostaneme späť do Lacony.

Okruh tretí – Innamorata

Názov Capoliveri tu už párkrát zaznel. Áno, najkrajšie mestečko na ostrove, krásne uličky a bla bla..., ale okrem toho sa nachádza pod vrchom Monte Calamita, ktorý je popretkávaný množstvom trailov (Imro povedal ). Odkiaľ pochádza názov Capoliveri? Z latinského Caput Liberum, čo znamená „slobodné mesto“.


Jednoducho, ak sa vám v minulosti čírou náhodou podarilo utiecť z neďalekého väzenia Porto Longone, v tomto mestečku ste boli slobodným občanom. Nikdy ste však nemohli opustiť jeho brány... Dnes ich ale opustiť môžeme a hneď za nimi natrafíme na desiatky smerovníkov označujúcich nástupy na MTB trasy.


Spomenul som, že do centra mestečka Capoliveri vo výške 169 m n. m. sa dostaneme 4,5 km stúpaním buď priamo hlavnou cestou SP31, alebo, ako to ja mám radšej - okruhom cez lokalitu Naregno. Vzdialenosť je síce rovnaká, ale nemusíme sa vracať rovnakou cestou a opäť uvidíme niečo nové. Na maličkom kruháči pri kovovom megabicykli sa pustíme tretím výjazdom prudko dole kopcom. Až vtedy si vlastne uvedomíme, že prakticky celá cesta bola vysekaná v skale a po pravej strane sa nám ukáže celá šírka horského mestečka Capoliveri. Čaká nás 5-kilometrový zjazd cez lokality Morcone, Pareti, až po pláž Innamorata (v preklade zaľúbená).


Tu som sa chcel pristaviť a rozpovedať legendu, ktorá patrí k tým najromantickejším vôbec, ale povedal som si, že ak sa dočítate až sem a zaujme vás to, môžete mi pomôcť, stať sa spolutvorcami článku a doplniť ju do komentu.

Je úplne jedno, ktorú časť Elby a ktorý okruh si zvolíte. Všetky majú svoju nezameniteľnú atmosféru, šarm, vôňu a autentickosť.

Ale späť k jazde - od pláže Innamorata vedie prudko do kopca iba jedna asfaltová cesta a dáva znať, že toho nebude na šlapanie málo. 15%. Naposledy som to išiel s Imromanovou Barayou a šliapala ako píla (škoda, že na MTB ?). Čaká nás chuťovka – 100 výškových na 700 metroch, na konci ktorých sa odbočkou doľava napojíme na vrstevnicu vo výške 170 metrov, ktorá nás prakticky po rovinke dovedie po necelých 5 km späť do centra Capoliveri.


Panoráma a aj celá cesta vysekaná v skalách je neskutočná. Tým, že časť cesty je bez zvodidiel, ponúka bezkonkurenčný výhľad na výbežky južnej časti ostrova a morské zátoky, vrátane ostrovčekov Gemini. Bol som na nich desiatkykrát, ale kľudne by som si išiel zaskákať do vĺn opäť. Škoda by bola do mestečka Capoliveri nenazrieť.


Aj keď je do historickej časti mesta oficiálne vjazd na bicykli zakázaný, ak pôjdete pomaličky a budete rešpektovať chodcov, nikto vás neofrfle. Na námestí je fantastická domáca zmrzlina, kde je šéfkom určite cyklista, keďže bicyklov v rôznych tvaroch, tabuľkách a podobách je tam neúrekom. Do Capoliveri sa však treba vrátiť večer. Je to to naj mestečko, ktoré možete na Elbe vidieť a nesporne je stokrát krajšie v noci ako cez deň.


Keď už sme sa nabažili zmrzliny a histórie, do Lacony nás čaká ešte zjazd po ceste SP 31 a až na jej konci, na jednej z mála svetelných križovatiek na ostrove, pôjdeme doľava. Tu sa napojíme na nám už dobre známu cestu SP26 a SP30 do Lacony.


Kilometrom, výškovým metrom a wattom sa medze nekladú, v tom je čaro Elby. Krásne na tom je aj to, že ktorýkoľvek z týchto troch okruhov, ktoré sme si popísali, viete pospájať a trasu si tak predĺžiť a prispôsobiť svojmu výkonu. A keď vám bude aj tak málo, viete spojiť celú západnú, strednú aj východnú časť ostrova do jedného celku a máte celú Elbu jedným vrzom. Aj to je zážitok, ale chce to trošku viac kondičky a morálky.

Naposledy som to išiel minulý rok ako cyklosprievodca s pelotónom 17 hobby cyklistov, do cieľa došli piati. V takomto „full“ okruhu vás čaká nielen stúpanie na Marciana Altu na západe, stúpanie do Portoferraia z Procchia, ale aj ťažké stúpanie z Monte Strega do Cava (prvý okruh) a spojenie s Capoliveri a Innamoratou. A to už vie byť výživnejšie aj pre skúsenejších šliapačov.

Čo dodať na záver?

Je úplne jedno, ktorú časť Elby a ktorý okruh si zvolíte, všetky majú svoju nezameniteľnú atmosféru, šarm, vôňu a autentickosť. A to nielen geomorfologickým zložením (žula na západe, vápenec v strede a železná ruda na východe), ale aj hustotou osídlenia, množstvom áut na ceste a charakterom krajiny. Áno, hovoríme o ostrovčeku s rozlohou 225 km?, ale niekedy mám pocit, že sa na ňom nachádza takmer celý cyklistický svet, kde si vie vybrať každý.


A úplne na záver ešte jedna poznámka – za ostatný rok som pobikoval viac európskych ostrovov – Mallorca, Menorca, Lanzarote... Ale Elba je jednou z mála výnimiek, ktorá má vybudovanú podstatnú časť kvalitných asfaltových ciest po celom svojom obvode. Ten kontakt s morom a výhľady sú pre nás, suchozemcov, proste na nezaplatenie.

Je mojim malým prianím, aby ste si prišli Elbu sami „ošahať“ a urobili si vlastný názor. Pri Lenke a Imromanovi mi to síce trvalo viac ako 10 rokov, ale som presvedčený, že neoľutovali. A možno sa tam niekedy aj stretneme? Ci vediamo!