Ostrov Elba – malý/veľký (nielen) cyklistický raj – 2. časť

Elba je jedinečná. Malá ale majestátna, vždy zelená, typicky talianska, ale čo je najdôležitejšie, nájdete na jej 225 km2 v koncentrovanej podobe všetko, čo môžete od jedného z najkrajších ostrovov Stredozemia očakávať. A myslím tým aj očakávania nejedného cestného cyklistu .

Áno, som trošku subjektívny, keďže tento ostrov bol mojím druhým domovom niekoľko rokov, ale chcel by som, aby ste si ho vyskúšali, odrali plášte na jeho pár kilometroch a povedali si to isté – bola to bomba (inak jedna z pláží na Elbe sa volá Sottobomba ). Ale dosť bolo sentimentálnosti, koniec-koncov, ak ste si neprečítali 1. časť tejto „trilógie“ o Elbe, určite odporúčam, pretože na niektoré informácie uvedené v predchadzajúcom článku budem nadväzovať.

Čo nás čaká v dnešnej časti? Západný okruh.

Aby to znelo trošku viac taliansky, predstavte si typického Toskánca, ktorý ma spojené končeky prstov na pravej ruke a vo výške očí gestikuluje kmitavým pohybom zápästia a povie „circuito occidentale“! Podobne bude gestikulovať a kričať, keď nebudete slušný cyklista a vbehnete mu do cesty . Aj keď... ako som písal v prvej časti, Taliani sú temperamentní, ale tolerantní vodiči, špeciálne na Elbe, kde aj tak kvôli zákrutam nevedia jazdiť rýchlo.


Tak poďme na to...ale ešte predtým - všimli ste si, že s troškou fantázie vyzerá Elba na mape ako veľryba?


Západná časť, ktorú v dnešnej časti navštívime, je akoby jej hlavou, v strednej časti tvorí typickú veľrybiu plutvu výbežok Viticcio na severe a polostrov La Stella na juhu a veľký zadný chvost východná časť s výbežkom Cavo a na juhu Pobrežím čajok (Costa dei Gabbiani). Pomyselným okom v strede západnej časti je najvyšší bod ostrova – Monte Capanne (1 018 m n. m.).

Kde začať? Najlepšie od nuly.

Tak štartujme z 0 m n. m. . V našom základnom tábore, ktorým je letovisko Lacona, kde sme sa dostali po 9,1 km asfaltke z hlavného mesta Portoferraio. Lacona nie je lakomá a dá vám hneď dve krásne pláže. Sú rozdelené iba úzkym polostrovom La Stella, ktorý je, okrem iného, rajom potápačov. Ak sa pozriete na mapu alebo čelom na spomínaný polostrov, po ľavej strane sa bude rozprestierať kamienková pláž Margidore a po pravej strane turistami obľúbená Veľká laconská pláž. U mňa je voľba jasná – Margidore.


Menej turistov, viac prírody, menej komercie (inak tej na Elbe veľa nezažijete, našťastie), čistejšie more a hlavne kamienky. Ja ten piesok veľmi nemusím. Mám ho za chvíľku všade (doslova) a peeling zadku každý deň nepotrebujem. Prečo ale spomínam Margidore. Priamo na jej začiatok vedie asfaltová cesta a po samotných kamienkoch si viete bike potiahnuť až ku vode bez toho, aby ste mali piesok v kazete, prehadzovačke a brzdách. Čiže ideálna cyklozastávka po prejdení západného okruhu.

O bike sa neboj!

O bicykel sa naozaj báť nemusíte, za tie roky som nepočul o jedinom prípade, že by niekomu ukradli na pláži bicykel. Zamknuté auto domácich je tiež rarita . Ale ak by ste boli nedôverčiví, nedávno som videl dobrý tip na ľahký ABUS zámok do dresu od Cepa. A ak sa pýtate na to, ako sa kúpať v drese – pravá strana pláže Margidore pri krytoch z druhej svetovej vojny, ktoré neprehliadnete - je bez turistov a s množstvom zákutí, kde rybky aj príroda prežijú, ak pôjdete na „naháča". Inak k jedinej akože oficiálnej FKK pláži sa dostaneme v budúcej časti pri potulkách východným pobrežím. Je cca 3 km od Lacony východne a má pekný názov Acquarilli.

Tiahneme na západ

Vráťme sa však k našim pôvodným plánom, ku „circuito occidentale“. Laconu delí od západnej časti slušné stúpanie a ako inak – to by sme neboli na Elbe – 17 zákrut, z ktorých je niekoľko 180 stupňových. Cesta je označená ako SP30, ale čísla sú zbytočné, na Elbe sa nedá zablúdiť . Žiaľ, nie je to Passo dello Stelvio a nevidíte pod sebou odjazdenú cestu, takýto výhľad nám zakrýva vždy zelená, hustá a nepoddajná macchia. Má však svoje čaro. Tieto porasty kríkov a nízkych stromov zadržujú pomerne značnú časť vlahy a premieňajú Elbu na zelenú bodku v Tyrrhénskom mori. Rovnako ochladzujú klímu a zvyšujú vlhkosť, takže aj keď je vonku peklo, prežijete to.


A prežijete to nielen kvôli macchii ale aj kvôli neustálemu vetríku od mora. Zámerne píšem vetríku, pretože sa nejedná o tajfún, ktorý by vás hádzal z bicykla o zem. Počas môjho pobytu začiatkom júna (pripomínam, že koniec mája a začiatok júna je top obdobie na bike) som nezažil ani jeden deň, kedy by som si povedal, že nepríjemne fučí. Skôr to bolo veľmi príjemné k pomeru teplota verzus výkon .

Stúpanie prvé

...Taliani sú temperamentní, ale tolerantní vodiči, špeciálne na Elbe, kde aj tak kvôli zákrutam nevedia jazdiť rýchlo.

Cesta z Lacony do Marina di Campo má 11,5 km, pričom stúpanie je v dĺžke 4,5 km po „bod zlomu“ označený ako Passo del Monumento. Je to malé spevnené parkovisko na vrchole sedla odkiaľ nádherne vidno obidve, už spomínané, Laconské pláže. A bude tam veľa Nemcov. V každom veku. Tí sú tam vždy. Neviem, čo ich na tom mieste tak fascinuje, ale proste tam budú . Na druhej strane kopca sa nám otvorí krásny výhľad na horské osady Poggio a Sant’Illario in Campo. Týmto priesmykom prekročíme akúsi imaginárnu hranicu strednej a západnej časti vo výške 248 m n. m. a čaká nás zaslúžený 5 km zjazd po predmestie mestečka Marina di Campo. V Lacone vychádzame od hladiny mora (0 m n. m.), takže uvedené číslo je zároveň aj prevýšením tohto kopca. Pomenovanie predmestia znie možno trošku honosne vzhľadom na veľkosť mestečka a celého ostrova, ale použil som ho zámerne, keďže okrem dvoch kempov po ľavej strane sa tu nenachádza prakticky nič zaujímavé. Azda iba začiatok dlhej pieskovej pláže, ktorá končí o niekoľko kilometrov ďalej v úplnom historickom centre spomínaného mestečka.


Asfaltová cesta, po ktorej pôjdeme, však nelemuje túto pláž a uvidíme ju až po príchode do centra Marina di Campo. Ešte predtým mi to ale nedá a chcel by som vás upozorniť na jednu malú odbočku nachádzajúcu sa v zjazde tesne pred príchodom na už spomínané predmestie. Je to prvá a zároveň jediná odbočka vľavo na konci zjazdu (po cca 8 km od Lacony), takže ju neminiete. Je to prechod k ulici Via Segagnana, ale čo je dôležitejšie, na jej konci sa nachádza výživný asi 100 metrový stúpak k hotelu Marina duo, kde sa nachádza jedno z najväčších akvárií v Taliansku. Nie čo do veľkosti, ale čo do počtu zastúpených druhov podmorskej fauny a flóry. Kto to máte radi, choďte pozrieť.


Nepredstavujte si teda podmorský high-end presklený tunel, skôr množstvo malých, ale pekných akvárií. Akvárium môžete kľudne vynechať, ušetríte 10 €, ale zaujímavý je ten kratučký stúpak, ktorý dosahuje 20 %. Kedysi sme tam bežne chodili našou starou pobytovou Karosou a vždy som to tlačil pohľadom aj za ňu .

Ak sme sa už nabažili rybiek, žralokov, murén, rají a pár vypchatých zvieratiek alebo si to len vydupkali hore, šup, vráťme sa späť na hlavnú doľava a pokračujeme veľkým kruhovým objazdom (ehm...veľkým....na elbské pomery) na odbočku do Marina di Campo (tretí výjazd). Ak by sme zvolili prvý a druhý výjazd, smerovali by sme do vnútrozemia k letisku Elba – La Pila, čo je tiež zaujímavá zastávka, ale dostaneme sa k nej na našej spiatočnej ceste západným okruhom.


Po cca 2 km vchádzame do krásneho mestečka Marina di Campo. Ruch mestečka a zvýšená doprava nám naznačuje, že sa jedná o väčšie letovisko, ktoré je aj administratívnym centrom tejto časti Elby.


Za zmienku stojí prechádzka (kľudne pomaličky aj na bicykli) po ulici Via Roma historickým centrom mestečka, po cca 300 metroch hneď po prejdení kamenného mostíka odbočíme na uličku Via Marconi a táto nás privedie až ku promenáde „popri pobreží“ (lungomare) Mibelli do úrovne, kde táto promenáda končí a začína prístav s množstvom lodí ponúkajúcich výlety po okolí ostrova a rovnako tak množstvo malých aj väčších rybárskych člnov, ktoré dotvárajú ten správny prímorský charakter. Po ľavej strane prístav a po pravej strane vojenská veža z roku 1596, ktorá stále plní svoj účel a patrí armáde. Takže sa tam nedostanete . Všeobecne mám tieto prístavy rád aj v hlavnej sezóne, pretože po preplnených uličkách a množstvom ľudí na plážach je to oáza kľudu a pokoja. A pohľadu na loďky máme tiež v našich končinách nedostatok. Špeciálne rád pozorujem rybky „hovnožrútky“ – to sú tie, čo sa zdržiavajú pri odpadových výpustoch lodí .


Naspäť na hlavnú cestu sa vrátime už len popri mori až ku kruhovému objazdu (jedného z dvoch v centre) a budeme pokračovať doľava smerom na Seccheto, Cavoli a Fetovaia. To nie sú nejaké sci-fi názvy, ale pomenovania extra krásnych pláži na západe, cez ktoré budeme o malú chvíľku prechádzať. Modré smerovníky nemôžete prehliadnuť. Inak značenie na Elbe je vo všeobecnosti na dobrej úrovni. Z prvého na druhý „kruháč“ je to len cca 100 metrov a tu je to, pre čo sa oplatí zastaviť . Chcel som napísať žiť, ale to by som už zase príliš preháňal. Na kruháči odbočte doľava popri obchodnom dome Conad (ten bude napravo) a dostaneme sa do úzkej uličky, kadiaľ prechádzajú jednosmerne do mesta autá. Avšak priamo v tejto uličke sa po ľavej strane nachádza Gelateria (zmrzlináreň) Ghibli, ktorú považujem za najlepšiu na ostrove. A určite ju odporúčam.

Keď chceš zmrlinu, nie je čo riešiť a keď nechceš, šup späť na kruháč, odkiaľ sme odbočili a v zmysle smeroviek pokračujeme na už spomínané lokality Seccheto, Cavoli a Fetovaia.

Cesta nás vedie vnútrozemím a prakticky nás z každej strany obklopuje len macchia, výhľad zatiaľ nemáme žiaden. Ale neopúšťajme sa, je to len 2,7 km po slávnu odbočku na vrch Monte Perone. Práve tu sa začína jedno z najkrajších a najikonickejších stúpaní na Elbe s rovnomenným názvom. Kto už bol na Elbe vie, kto nebol a trúfa si, nebude ľutovať . Možno aj bude a otočí sa. V každom prípade je to to najťažšie, čo na Elbe je. Možno som niekoho navnadil, ale Monte Perone nie je cieľom dnešného výletu a vrátime sa k nemu až v krátkej bonusovej časti mojej trilógie o Elbe s názvom „najkrajšie stúpanie“.

Útesy, útesy, samé útesy

Túto odbočku teda prejdeme rovno v smere na Marciana, Chiessi a Pomonte a po cca 100 metroch sa nám cesta vráti do tesnej blízkosti pobrežia, ktoré bude veľmi tesne kopírovať najbližších viac ako 25 km. Výhľady budú nádherné a o to krajšie, že oscilujete v nadmorskej výške 50-100 metrov, pričom mnohé úseky cesty budú vysekané do skaly. Už tu sa nám v diaľke, pripomínajúc fatamorgánu, zjaví ďalší z ostrovov Toskánskeho súostrovia (Elba je jeho centrom) o nič menej slávny ako Monte Cristo – ostrov Pianosa. Nie je to tak dávno, až do roku 1998, žili na Pianose väzni. Nepohodlní spoluobčania tu boli vykázaní už v rímskych dobách. V súčasnosti potápači, vedci a výletníci prichádzajú na tento neskutočne plochý ostrov, ktorý dosahuje priemernú výšku iba desať metrov nad morom a jeho pobrežie má skromných 26 kilometrov. Čítali ste Hellerovu Hlavu XXII? Odohráva sa na Pianose...


Do Cavoli, najbližšieho prímorského mestečka od Marina di Campo, nám zostáva iba 1,5 km. Je postavené prakticky na pláži a cesta ho roztína na dve polovice. Menej príjemný je nedostatočný počet parkovacích miest, takže tieto budú lemovať celý prechod mestečkom. Zvýšte opatrnosť, aby náhodou niekto neotvoril dvere a nedostali ste „bombu medzi oči“ .

Po Cavoli ani nie za 500 metrov prichádza veľmi podobné mestečko (rozmýšľam, či ich vôbec nazývať mestečká, keďže majú tak 50-100 domov. Volajme ich teda lokality. To mestečko sa volá Seccheto a pracuje tu Gaba , Slovenka Gabika z Dlhého Poľa a ešte k tomu moja spolužiačka zo strednej školy. Pred rokmi sme pracovali spoločne v Lacone a ako to už býva, slovo dalo slovo, Talian doniesol ružu a bola z toho svadba a malý slovako-talian . Gabika je šéfkou jedného hotela v Secchetto, ktorý sa volá La Stella. Keď pôjdete okolo, zastavte sa na kávu a pozdravte ju .

TOP pieskové pláže

Via della costa alebo cesta pobrežím pokračuje zo Seccheta ďalej a po 2,1 km vchádzame do lokality Fetovaia. Nechcem povedať, že všetky tieto lokality sú „na jedno kopyto“, ale majú veľa spoločných znakov . Cesta, ktorou však budeme lemovať celé pobrežie, je ale fakt krásna a je všetko, len nie monotónna. Po ľavej strane neustále nádherné modré more, ktoré je súčasťou národného parku, po pravej strane vyššie či menšie útesy. Sem-tam spevnené plochy pre autá, aby sa vedeli na chvíľku zastaviť, urobiť fotku alebo krátky piknik. Fetovaia je pomerne známa prominentná pláž, čo uvidíte hneď, ako sa vám z výšky otvorí krátky výbežok – polostrov, ktorý spolu s pobrežím vytvára akúsi podkovu. Bezpečným znakom, že ste správne, bude množstvo drahých jácht kotviacich v tomto zálive. O Fetovaii sa hovorí ako o jednej z najkrajších pláži na ostrove, ale osobne si myslím, že množstvo menej známych zákutí je ešte krajších.

Elviscott. Poistný podvod alebo jednoducho smola?

Najbližších 14 km našej cesty nás prevedie z juhu na sever a ani si neuvedomíme, že sme prešli prakticky trištvrtiny kruhu, ktorý tvorí západnú časť Elby. Počas týchto 14 km už aj nejakých 200 metrov nastúpame, keďže cesta sa začne prispôsobovať ešte viac pobrežiu a v niektorých miestach sa dostane iba pár metrov nad jeho úroveň. Za zmienku stojí ešte jedna lokalita, ktorou budeme prechádzať – Pomonte.


Ani nie kvôli lokalite samotnej a ani nie kvôli jej histórii. Dôvodom je vrak lode Elviscott, ktorý bude naveky odpočívať iba pár desiatok metrov od pobrežia. Keď je kľudné more, uvidíte ho tesne pod hladinou aj z bicykla. Dnes je rajom potápačov, keďže sa viete vplaviť do jeho útrob vrátane kapitánskeho mostíka a lodnej kuchyne, ale v minulosti to bola tragédia, ktorá určite zamrzela minimálne poisťovňu . Elviscott bola 63 metrov dlhá obchodná loď postavená v roku 1960. Stroskotala už po 12 rokoch v januári 1972 na svojej ceste z Neapola do Marseille. Dôvodom bolo údajne zlé počasie, ale ako to už býva, konšpirátori nikdy nespia a teórií o jej konci je podstatne viac. Dnes je nemým svedkov svojej doby a turistickou atrakciou.

Korzika na dohľad

Na rozdiel od Pianosy je Korzika veľmi hornatým ostrovom (2 706 m n. m.) patriacim Francúzsku, ale v skutočnosti sa nachádzajúcim iba kúsok od Elby.


Je to ten ostrov, ktorý vás bude sprevádzať minimálne najbližších 10 km na horizonte. A keď je stratíte z dohľadu, tak viete dve veci – prešli ste na sever ostrova Elba a pohodička na bicykli skončila .


Ak sa vrátim ku plážam, tak za mňa je jedna z top Sant’Andrea, ku ktorej treba odbočiť v lokalite Zanca. K nej nás dovedie 1,5 km prudké klesanie až na nulu, ale čo si zjazdíš, to si vystúpaš aj s bonusom v podobe 10 % stúpania. Pred dvoma rokmi ma tam skoro zožrali medúzy, takže mám z tohto miesta rešpekt, ale oplatí sa vidieť. Napísal som, že pohodička na bicykli skončila. Ešte máme kilometer pred stúpaním do Marciana Alty – najvyššie postavenej osady na ostrove. Ten kilometer už vedie mimo pobrežia, takže sme opäť v zajatí macchie.

Najvyššie položená osada na ostrove

To, že stratíme na dohľad more, nás až tak trápiť nebude, keďže sa nám začne cesta pomaly vlniť a stúpať a hlavne úplne zmení svoj charakter! A to po prvýkrát na dnešnom výlete západným okruhom . Od mora sa skrátka prenesieme do hôr a späť k nemu sa vrátime už iba na malú chvíľku v mestečku Procchio. To už však bude neklamným znakom toho, že sa náš okruh končí a smerujeme späť do Porto Azzurro.


Do Marciana Alty – najvyššie posadenej osady na ostrove – nás čaká pomerne krátky 4 km úsek, pričom nastúpame 230 výškových metrov. Marciana Alta je krásna, starobilá, zachovala si svoju pôvodnú architektúru a dušu, ktorú objavíte v momente, ak sa rozhodnete poprechádzať sa jej uličkami. Život akoby sa tam zastavil. Zrazu ste v úplne inej civilizácii, stretávate tých pravých domorodcov a prechádzate sa po miestach, ktoré sa za stáročia nezmenili. Marciana patrí nielen k najvyššie posadeným osadám, ale aj najstarším. Dôvod bol logický – bola vyššie v horách a tým lepšie chránená pre nájazdami saracénskym pirátov, ktorí často a radi napádali túto oblasť. K saracénom sa ešte dostaneme v tretej časti môjho článku o Elbe. Pôvodní Elbania chodili k moru len za obživou a radšej sa cítili bezpečne na miestach, odkiaľ mali dobrý výhľad na blížiace sa lode. K ochrane územia a hlavne ku komunikácii využívali dômyselný systém varovných tzv. saracénskych veží, pričom mnohé z nich sa zachovali po obvode ostrova dodnes. Do bezprostrednej blízkosti jednej z nich sa dostaneme počas nášho stúpania na Monte Perone. Ale to až nabudúce .

Vzhuru k výškám

Marciana Alta je však známa aj kvôli niečomu inému. Tesne nad ňou sa vo výške 1 018 metrov nad morom vypína najvyšší vrch ostrova Monte Capanne. S abnormálne nenormálnym výhľadom, odkiaľ uvidíte (ak nie je, samozrejme, zamračené) celú „veľrybu“. Vlaste sa stávate jej okom a dohliadnete na všetky kúty ostrova. A vašu dnešnú cyklocestu máte ako na dlani. Na vrchol tejto hory vedie zo spomínanej Marciany aj špeciálna lanovka, ktorú otvorili po dlhej prestávke asi rok predtým, ako som sa na Elbu presťahoval. Zachovali pôvodnú technológiu – úzké kovové koše, ktoré pri nástupe a výstupe nezastavujú. Proste musíte v tempe naskočiť, pánko za vami zabuchne dvere a už sa pomaličky (cca 15 min.) veziete na vrchol. Ja, čo mám strach z výšok, som si to odtrpel za 6 rokov 54-krát . Ale ak máte čas a chuť, určite odporúčam! Bicykel vám rád postráži za pivo Luigi – hlavný „naskakovač“ vo východzej stanici. Bol tam pred 14 rokmi a je tam aj dnes. Niektoré veci sa proste nemenia .

A zase do nuly

Skroluj hore a pozri sa ešte raz na poslednú mapku. Jej pravá časť, presnejšie úsek od Marciana Alty cez Poggio až po Marciana Marinu nás práve teraz čaká. A ako už tie dokrútené paragrafy a.k.a. cesty ukazujú, bude to parádny zjazd popretkávaný početnými 180-tkovými zákrutami.

...pre toto je Elba úžasná – nesmierne variabilná a vždy jednoducho viete, že sa nemáte kde stratiť.

Užijete si ich do sýtosti, špeciálne milujem časť od Poggio do Marciany, kde je cesta vystavaná na betónových pilótoch a pod sebou uvidíte samé ďalšie zákruty. Každopádne – neodporúčam ísť extrémne rýchlo. Na ceste môže byť v zákrutách jemný štrk, ktorý tam nafúka vietor alebo spláchne dážď, čo môže byť veľmi nebezpečné + sem-tam vás môže prekvapiť nejaká ta záplata na ceste. A Elbania naozaj cesty opravovať nevedia...to už som písal v prvej časti. Tak s mierou . Ešte pred príchodom do horskej osady Poggio, ktorú v komentároch k môjmu prvému článku o Elbe do nebies vychválili iní cykloturisti, sa zastavíme pri legendárnom prameni Fonte Napoleone.


Vyviera zo skaly a hneď v jeho blízkosti sa nachádza malá plnička fliaš. Túto minerálnu vodu kúpite nielen na Elbe ale aj v kontinentálnom Taliansku. Údajne si s ňou Napoleon liečil svoje žalúdočné problémy a údajne má stále blahodárne účinky. Vodu si viete načapovať do bidónu priamo z prameňa – teda ak si ju nechcete kúpiť za 4,50 € v obchode . Dočapujeme bidóny, pár metrov vyšliapeme po veľmi slušnej asfaltke do osady Poggio a po 6 km luxusnom zjazde sa dostaneme až do väčšieho mesta Marciana Alta. To sme už na severe ostrova a prakticky je to jediné „veľké mesto“ tejto časti ostrova. Pekné, ale za mňa tu nie je nič extra, čo by sme v iných častiach ostrova nenašli a čo by som vám chcel nejak špeciálne ukázať. História je spojená s Victorom Hugom, francúzskym spisovateľom, ktorého otec bol guvernérom na tomto ostrove a malý Hugo tu trávil časť svojho detstva. That’s all .

Posledná zastávka pred odletom

Hlavná cesta z Marciana Alty opäť lemuje pobrežie až do mestečka Procchio, ale aj keď sme na útesoch tesne nad morom, často ho neuvidíme, keďže nás bude oddeľovať hustý píniový les a opäť všade prítomná macchia. Sem-tam ale more predsa len vykukne a ukáže sa nám aj v mieste, kde môžme pokračovať v cykle „po potulkách s Napoleonom“. Ostrov Paolina. Deva s týmto menom bola Napoleonova sestra a prišla ho na ostrov pozrieť. Zapáčilo sa jej tu a značnú časť bratovho exilu tu prežila s ním. Na tú dobu to bola pokroková žena, spomínal som, že v hlavnom meste založila divadlo, knižnicu a okrem toho sa – búrajúc všetky konvencie – kúpavala (údajne) nahá práve pri tomto ostrove. Na tú dobu niečo neprípustné a škandalózne! Toľko hovorí legenda. S bicyklom sa však nie je jednoduché k pláži ani ostrovčeku dostať a lavírovať na množstve drobných a úzkych schodov v tretrách tiež nie je sranda. Takže to veľmi neodporúčam :/.

A sme (skoro) doma

Po príchode do Procchia nás privíta veľká križovatka, ktorá smeruje rovno - do hlavného mesta Portoferraia a doprava - tam, kam sa chceme dostať, späť do Porto Azzurra. Ak by sme pokračovali cca 50 metrov rovno smerom na Portoferraio a odbočili doľava na pešiu zónu (je tam len jediná odbočka), dostaneme sa k „echt“ peknej pieskovej pláži .


Pokochal som sa, zjedol nejaký snack a vrátil sa späť na križovatku do Porto Azzurra. Čaká nás cca 300 metrové 4 % stúpanie, za ktorým nasleduje už len posledná spojnica medzi týmito dvoma mestečkami stredom ostrova a takmer 4,5 km po rovine. Za zmienku stojí ešte letisko La Pila, ktoré som spomínal v úvode a budeme ho míňať v jeho tesnej blízkosti a v plnej paráde po ľavej strane. Lietadlá uvidíte hneď vedľa cesty. Oddeľovať vás bude iba hrubé pletivo. Letisko je jediné na Elbe, má status medzinárodného, ale naozaj akékoľvek letisko si predstavíte, bude väčšie ako toto . Elba sa pred pár rokmi „rozlietala“ a mala dokonca pravidelné linky vrátane Florencie, Pisy a niekoľkých destinácií v Nemecku, ale koronakríza tomu nepomohla a dnes sa opäť sústreďuje prevažne na súkromné lety.

To bola posledná zastávka nášho výletu a pár metrov za letiskom sa napájame na kruháč, ktorý nám je už dôverne známy z nášho úvodného zjazdu do predmestia Porto Azzurra.

Trošku štatistiky a bonus na záver

Trasa, ktorou sme prešli (bez úvodného kopca medzi Laconou a Porto Azzurro) má skromných 47,7 km, nastúpame 746 výškových metrov ale pocit budete mať na nezaplatenie. Ja som počas jazdy fotil, zastavoval sa a aj po rokoch som sa zase kochal. Toto všetko za dve hodiny. Čiže tip na výlet pre rekreačného cyklistu, ktorý nechce len sedieť pri mori alebo v bare, ako vyšitý. Ale čo je hlavné, trasu si viete predĺžiť aj o stredný okruh. A aj o východný okruh. Potom to už je slušná porcia aj pre zdatnejšieho cyklistu - dať si viac ako 100 km a prevýšenie 2 000+ m n. m. Prešiel som si všetky varianty a pre toto je Elba úžasná – nesmierne variabilná a vždy jednoducho viete, že sa nemáte kde stratiť.


Aby som nezabudol, jedna vtipná story na záver . Pri tom kochaní sa som sa pred letiskom na sekundu pozabudol, zastavil som a ... fyzika nepustí, so zapnutými tretrami som letel k zemi ako kabela . Hanba na sto rokov a chrasta na kolene na 2 týždne. Ešteže to bolo pred koncom okruhu a cca 3 km do autolekárničky . Takže aj to kochanie s mierou!


Nabudúce sa v III. časti trilógie o Elbe pozrieme na zúbok východnému okruhu. Ten tiež stojí za to, takže zostaňte naladení . Ciao a dopo!