Last minute vlakom do Talianska

Okrem bicyklovania odmalička milujem aj cestovanie a minulé leto sa mi konečne podarilo tieto dve vášne spojiť.

Preto som sa rozhodla popísať svoju prvú skúsenosť bikepacking začiatočníka a možno tak zároveň inšpirovať cyklistov, ktorí sa chcú tiež odhodlať na svoj prvý „bike-trip". Ten svoj som absolvovala koncom augusta, po mesiacoch intenzívnejšieho bicyklovania prevažne však po rovine. Rozhodla som sa preto pre gastro výlet po talianskych mestách.

Plánovanie

Posledné roky sa snažím nelietať, tak som si povedala, že kombinácia vlak plus bicykel bude pre mňa to pravé a v lete si niečo naplánujem. Popri všetkých povinnostiach som si ani neuvedomila, že čas dovolenky je tu a ja som sa nad výletom ani nestihla konkrétnejšie zamyslieť. Vedela som, že sa chcem nejako dostať niekam do Talianska, no brzdila ma dostupnosť vlakových lístkov a tiež pochybnosti, či bude môj mladý Berry (Specialized Aethos) vo vlaku v bezpečí. Nemala som ešte skúsenosť s takou dlhou cestou a vlastne som sa prvýkrát chystala takto sama.

...vyprahnutá prosím neznámeho pána v náhodnej dedine o doplnenie bidónov, ideálne vodou, nie ponúkaným vínom.
V prvý deň dovolenky som nakoniec zostala doma, pretože som si nebola schopná kúpiť ani len tie lístky na vlak. Ihneď som to oľutovala. Vedela som, že ak sa neodhodlám teraz, nepôjdem nikdy. Tento pocit ma dostatočne nakopol a ešte v ten deň som si za 4 hodiny naplánovala 8-dňový výlet aj s rezerváciou ubytovaní a s vykreslením trás cez Strava mapy. Lístky na vlak sa míňali pod rukami, tak som najskôr kúpila tie a až potom som vymyslela, ako si rozplánujem dni a dostanem sa do miesta návratu.

Limitované boli už aj ubytovacie možnosti, no keďže som nemala veľké nároky, podarilo sa mi objednať si súkromnú izbu v Trieste, Trevise, v mestečku Sommacampagna a v Benátkach. Od týchto záchytných bodov som si nakoniec rozplánovala cestu. Najdlhšia jazda mala mať 200 km, čiže nič strašné, keďže ma čakali celé dni voľna. Bicyklovanie nebolo to, čoho som sa obávala najviac na svojom cyklovýlete. V tejto oblasti mám už predsa niečo zažité .


Balenie

Zbalila som sa veľmi minimalisticky do podsedlovej a rámových tašiek, kde som mala všetko potrebné na základný servis (dve duše, lepenie, bombičky, mini pumpu, mini tlakomer, olej, pätku na prehadzovačku, spojku na reťaz, multitool, vreckový nožík) a elektroniku (powerbanku, po dve svetlá a potrebné nabíjačky).

Vzala som si dvoje šortky, dva letné dresy, jeden Gabba dres a návleky do dažďa, 2 páry ponožiek a kúsok mydla na ručné pranie. Z civilného oblečenia som pribalila barefoot tenisky, jeden letný overal na ramienka a plavky, ktoré som paradoxne v Taliansku nakoniec vôbec nevyužila. Z kozmetiky som si vzala krém na opaľovanie, zubnú pastu, balzam na pery a šampón v tuhej forme. Okrem podsedlovej 10 l tašky som mala požičanú aj 2,5-litrovú na riadidlá, v ktorej som si nosila prevažne jedlo.

Odchod

Keďže ráno lialo, odviezla som sa vlakom až do Viedne a odtiaľ následne do Trieste. Vlak do Viedne mal zdržanie, tak som bola rada, že som si privstala a cestovala s dostatočnou časovou rezervou.

Cesta trvala necelých 9 hodín a ušla rýchlo vďaka krásnym scenériám hlavne v Slovinsku. Mať niečo už na bicykli nastúpané, možno by som vyskočila už tam. Rozhodne však neváhajte s kupovaním miestenky. Vlak sa v niektorých mestách tak naplnil, že cestujúcich pustili aj do batožinového vozňa.

Dorazila som okolo piatej popoludní. Po ubytovaní som stihla ešte aspoň otočiť Piran a vyskúšať si niekoľko miestnych stúpaní. Ďalšie ráno ma už čakala trochu dlhšia cesta do Trevisa.


Mestá a miesta

Taká spotená a smädná som ešte nikdy nebola...
V jednu chvíľu si užívam cestoviny a chladené nealko pivo v trattorii a v druhú zas vyprahnutá prosím neznámeho pána v náhodnej dedine o doplnenie bidónov ideálne vodou, nie ponúkaným vínom. Veľmi som si užívala možnosť oprášiť lámanú taliančinu, či už v týchto momentoch smädu alebo len ako možnosť spýtať sa na cestu, obľúbenú reštauráciu, či miestnu zaujímavosť.

V sympatickom Trevise som pobudla jednu noc, poobzerala si na pešo mesto a povyjedala miestne „gelaterie". Na ďalší deň som vyrazila smer dedinka Sommacampagna cez Vicenzu a Veronu. Vo Vicenze a Verone som sa tiež poprechádzala a načerpala trochu estetična a kvantá chutných kalórií. Šťastie som mala aj na fontánky s pitnou vodou a na kopec trhov s čerstvým ovocím. Vďaka Strava mapám som ani na tejto ceste nenabehla na diaľnicu, čo bol pre mňa jeden z najväčších (neopodstatnených) strachov .


V Sommacampagna som pobudla tri noci so zámerom dať si výlety okolo Lago di Garda, ktoré bolo vzdialené zhruba 15 km. Mestečko s niečo cez 14-tisíc obyvateľov bolo pre mňa vegánskym rajom. Od úžasnej hostiteľky Eleny, ktorá každé ráno nachystala raňajkovú hostinu od pečiva, nátierky až po rôznorodé čerstvé ovocie, cez supermarket s lepším výberom ako hociktorý v Bratislave, až po ochutnávku tradičnej sviatočnej polenty v miestnej taverne. Jedla som do sýtosti a čerpala potrebné sily na ďalšie objavovanie.


Recenzie nikdy nepovedia všetko.
Ako prvé som si zaumienila, že si dám okruh Lago di Garda. Tešila som sa, že po presunoch medzi mestami po celkom frekventovaných cestách si konečne oddýchnem od dopravného ruchu v pokojnejšom prostredí jazera. Nemohla som sa viac mýliť. Chodníčky popri vode boli určené pre chodcov a na cestách sa tvorili zápchy pred každým semaforom či kruhovom objazde v priľahlých mestečkách.

Situácii určite neprospelo ani to, že bol piatok. Trasa merala nakoniec 202 km a aj takmer 1 800 výškových metrov vďaka tipu od známeho na poslednú chvíľu navštíviť veľmi blízke, no na mňa dosť vysoko položené miesto. To som však zistila, až keď som šliapala do kopca smer Borgo Medievale Di Canale Di Tenno. Taká spotená a smädná som ešte nikdy nebola a myslím, že som toľko naraz doposiaľ ani nikdy nevystúpala, no toto mierne odklonenie od kurzu rozhodne stálo za všetky výškové metre či vypité nealko pivá. Stredoveký kúsok sveta na kopci som si nakoniec prešla naboso, keďže uličky boli strmé a dláždené okruhliakmi.

Osviežujúci letný dážď a oproti idúce autá mi brali sebavedomie v zjazde v ostrých zákrutách. No spustila som sa s pomyslením na chutný obed a odhodlaním dokončiť okruh. Bola som zhruba v polovici. Po zvyšok cesty sa striedali tunely s výhľadmi na jazero a ja som využila každú príležitosť oddýchnuť si od premávky a osviežiť sa ľadovým čajom. V Peschiera del Garda sa konal pivný festival s hudbou a pouličným občerstvením, čo bola moja posledná zastávka pred nočným návratom do Sommacampagna.


Sobota mala byť oddychová, max. 100 km a kúpanie v jazere. Búrka však plány trochu pozmenila a plážová relaxácia sa nekonala. Využila som však aspoň aj dažďový „outfit" a dokonca dušu a náradie na opravu, keď som premoknutá pri jazere dostala prvý a našťastie aj posledný defekt. Ešte väčšie šťastie som mala, že sa v blízkosti nachádzala cyklopredajňa. Tých tu bolo v okolí pomerne dosť aj s ochotným personálom požičať pumpu.


Zo Sommacampagna som odchádzala, akoby som opúšťala vzdialenú rodinu a pocit smútku sa ešte prehĺbil, keď som dorazila na ďalšie ubytovanie. Recenzie nikdy nepovedia všetko. Niekedy ubytovanie prekvapí milo, napríklad bohatými raňajkami v cene, inokedy práve naopak, napríklad rozbitými dverami na terasu .

Vlak späť do Viedne mi šiel z Benátok. V meste sú dve vlakové stanice a rozhodla som sa o návrat z „kontinentálnej" Venezia Mestre. Na jednej strane som si nebola istá, či sa na tú ostrovnú budem môcť presunúť bicyklom a druhý dôvod bol rádovo lacnejší prenájom izby v blízkosti stanice.


Do Benátok som sa dostala cez Padovu a strávila tam dve noci. Jeden deň z toho som navštívila ešte aj Jesolo, plážové mesto na mňa príliš turistické s obmedzeným prístupom s bicyklom k pláži. Turisti mi však až tak neprekážali po potulkách ikonickými uličkami mesta lásky, mesta na vode.

Dohromady som odbicyklovala 930 km vo výletnom režime, odkráčala asi 50 km pri návšteve miest, vypila litre kávy a zjedla kilá skvelého talianskeho jedla vo vegánskej verzii a „gelata" (to by znieslo vlastnú fotogalériu ).


I keď som so svojím prvým sólo cyklovýletom nadmieru spokojná, pár bodov by som predsa zdôraznila:
  • Plánovanie vopred je skvelá vec. Nabudúce to vyskúšam. Poskytne mi to určite viac možností aj pri výbere ubytovania a overenia si, či bike nebude musieť zostať vonku či v garáži.
  • V balení na poslednú chvíľu mám už celkom vypracovanú techniku, no ak by som si chcela poistiť, že určite na nič nezabudnem, určila by som si niekoľko dní vopred miesto/škatuľu na zbieranie všetkých nutností, kedykoľvek mi prídu na rozum.
  • Čo môžete, požičajte si. Možno zistíte, že by vám vyhovoval napr. iný setup či typ tašiek. Zainvestujete nabudúce uváženejšie a tiež ušetríte planétu.
  • Osvedčilo sa mi tiež vziať si veľkú skladnú látkovú tašku na zvesenie všetkého z bicykla, ako odporúčali pri kúpe lístka, keďže bike môže zostať osamotený v batožinovom vagóne. Zároveň sa mi následne hodila na nákupy potravín.
  • Jedlo je základ a nie je ho nikdy dosť. Pripravím si ho viac aj na cestu do vlaku.
  • S plánovaním v predstihu by aj lístky vyšli lacnejšie. Cez stránku rakúskej vlakovej spoločnosti sa dajú kúpiť aj polroka vopred. Jedna cesta aj s prevozom bicykla a miestenkou ma mohla vyjsť na 45 € (Viedeň -> Trieste, Venezia Mestre -> Viedeň), čím by som ušetrila takmer 50 %.
  • Vykreslenie máp vopred vie ušetriť čas aj nervy, ak teda neplánujete pre dramatický efekt ponechať všetko na náhodu. Ja sa riadim pravidlom - „naplánuj si všetko, čo vieš a priprav sa (psychicky) na flexibilné zvládnutie nepredvídaných situácií“ . Keďže som aj napriek tejto príprave zopár dobrodružstiev zažila, ako napríklad cesta cez pole na 25" plášťoch, či gravel, ktorý sa na mape javil ako neškodný úsek, otvorila by som mapy aj na cestu naspäť z niektorých miest, aby som neriskovala navedenie do jednosmerky či dokonca na diaľnicu.
  • O bicykel som sa nakoniec nemusela báť ani vo vlaku, tam som ho mala poistený lankovým zámkom, no ani pri presunoch. Stravovala som sa na letných terasách a ani počas spánku som nemusela stresovať, keďže majitelia airbnb boli zhovievaví a vždy mi nakoniec po vete „ecco tutta la mia vita per la settimana prossima" dovolili vziať si bike na izbu.


Tento výlet bol doposiaľ môj úplne top, plný nových zážitkov a skúseností, z ktorých vedie „odomknutie novej schopnosti" ísť sama na „biketrip" a vedieť sa na seba spoľahnúť, a to je fakt skvelý pocit. Najbližšie sa plánujem popasovať so spaním vonku a rozšíriť si tak ešte viac „hranice slobody" pri cestovaní čo možno najekologickejším spôsobom.

Všetko nové môže pôsobiť zastrašujúco, no iba dovtedy, kým to neskúsite. Pripravte sa, verte si, choďte do toho!

Prajem veľa krásnych zážitkov a teším sa na vaše ohlasy .
report_problem Našiel si v texte chybu?
MartyBoh 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Peru – prechod cez bikepackingový klenot (1. časť)

Peru – prechod cez bikepackingový klenot (1. časť)

Prechod peruánskych Ánd bol pre mňa jedným z najnáročnejších, no zároveň najkrajších dobrodružstiev, ktoré som doteraz mal možnosť absolvovať.
Bikepacking naprieč rakúskymi Alpami - v ústrety dažďu a snehu

Bikepacking naprieč rakúskymi Alpami - v ústrety dažďu a snehu

Aké je Rakúsko? Bežný smrteľník si predstaví mliečnu čokoládu, šnicel a Mozarta. Cyklista vidí množstvo cyklistických ciest, ohľaduplných šoférov a krásnych alpských stúpaní.
Ako sme išli Gran Fondo Strade Bianche

Ako sme išli Gran Fondo Strade Bianche

Príbeh o tom, aké to je zúčastniť sa Gran Fondo Strade Bianche. A o tom, že to je dostupná výzva aj pre priemerných nadšencov.
keyboard_arrow_up