Kliknutím prejdeš na
bbbcycling.com
Reklama
Keď sa cyklistka odhodlá stať železným mužom – 2. časť

Keď sa cyklistka odhodlá stať železným mužom – 2. časť

15314 komentárov

karinka 25.08.2019 36 fotografií   Nemecko Plavanie Beh Ironman Cestna Cyklistika Triatlon Preteky

Nikdy som neodplávala 3,8 km. Nikdy som sama neprešla na bicykli 180 km. A nikdy som nebežala maratón. Napriek tomu som sa odhodlala postaviť sa na štart jedných z najkrajších triatlonových pretekov na svete a pokoriť železného muža s názvom Challenge Roth.

 

O tom, ako som sa do tejto šlamastiky vlastne dostala, ale aj to, prečo si ma triatlon na dlhšie vzdialenosti získal, som písala v predchádzajúcom článku. Takže ak ste na neho ešte nenatrafili a zaujíma vás to, nájdete ho na tomto odkaze. 7. 7. 2019 bol ten magický dátum, ktorý ma dlho mátal v mojej hlave. Ten dátum, ku ktorému sa upínala celá moja pozornosť. Strach? Nie. Skôr by som to nazvala rešpekt. Rešpekt z nepoznaného. Rešpekt z niečoho nového.



Pôvodný plán bol železného muž iba prejsť. Prísť do cieľa... Ale postupom sezóny sa moje nároky na seba samú zvyšovali. Najprv som si stanovila hranicu 13 hodín a neskôr som to skresala na 12:30. Zdalo sa mi, že kondične som na tom tento rok konečne o niečo lepšie a podľa výkonov na pretekoch a tréningoch mohol byť tento čas reálny. Plávanie do 1:25, bicykel ideálne priemerom 30 km/h - hlavne na pohodu, zľahka, čo najviac šetriť nohy.

No a najotáznejší bol beh. Najlepší polmaratón v triatlone mám za 1:55 (tempo 5:37) a aj keď sa veľa ľudí môže nad tým pousmiať, pre mňa „nebežca” to bol veľmi pekný výsledok. Ale vedela som, že natrénované na taký objem ako je maratón jednoducho nemám... Žiadne dlhé behy som nechodila, všetko do 15 km, takže tomu som musela prispôsobiť aj svoje predstavy - vychádzalo mi, že aj tempo 6:20 min/km by bol skôr sen.

Čo som nenatrénovala doteraz, už nedobehnem...


Na ospravedlnenie svojho nedostatočného tréningu sa rada držím hesla „radšej byť mierne podtrénovaný, ako pretrénovaný”. Ale dva týždne pred vrcholom sezóny sa už naozaj nebolo kam hnať. Zaradila som posledné dva dlhšie tréningy a aby som svojej povesti „miešania hrušiek s jablkami” nezostala nič dlžná, pomedzi to som si odkrúžila svojich pár úsekov na 24-hodinovke na Slovakia ringu v našom 8-člennom tíme. Na roztočenie nôh. Okrem medaily som si domov doniesla aj poriadny spánkový deficit.



Imunita to našťastie ustála, a tak v záverečnom týždni bolo základom čo najviac sa zregenerovať, ale neupadnúť do útlmu. Krátke kilákové plávania, beh do 5 km a ľahký hodinový bicykel mi úplne stačili. Zväčša bývam pred pretekmi v strese, či už pozitívnom alebo negatívnom, sem tam sa aj naozaj teším. Ale čím viac sa môj vrchol sezóny blížil, tým menej emócií som prejavovala. Ani strach, ani radosť, dokonca ani vzrušenie. Iba zvláštne prázdno, ticho. Nevedela som, či je to dobrý signál alebo zlý. Priateľ sa ma snažil ukľudniť, že to je sústredenosť a že šetrím energiu, ale nebola som si istá, či mu mám veriť.

Cestovať do nemeckého Rothu už vo štvrtok sa ukázalo ako výborné rozhodnutie. Piatok sme už mali celý len pre seba - ľahké rozklusanie, cyklistický tréning spojený s obhliadkou trate, registrácia a ako správna žena som nemohla vynechať moju najobľúbenejšiu časť - stánky v expe. Trať vyzerala výživne, samé brdky hore dole, vcelku technická, s ostrými zatáčkami. Na druhej strane ani náhodou nebola nudná. V sobotu bola na programe dôkladná príprava bicykla, odniesť ho spolu s potrebnými vecami do depa a poobedný briefing.



Bicykel, tenisky, okuliare, plavky - nezabudla som na niečo?


Príprava výstroja na preteky mi, tak ako vždy, zabrala dosť veľa času. 100 % pripravený bicykel je základ, výlet to nebol lacný, a tak sa snažím nič nepodceniť. Môj bicykel - Bianchi Aquilu - beriem ako parťáka, ako môjho kamaráta do dažďa. Je to pre mňa viac ako len stroj. Niekedy sa s ním pred pretekmi aj rozprávam, aby dobre ťahal. Cyklistická časť mi z pretekov zaberie najviac času a zároveň ju mám, samozrejme, aj najradšej, preto je pre mňa dôležité byť s bicyklom v harmónii a naplno mu dôverovať.

Keďže sa ma už viacerí pýtali, ako to je s výbavou na triatlon a čo človek vlastne potrebuje, len v krátkosti to zhrniem. Na bicykli mám nahodenú elektrickú sadu Dura-Ace, ktorú si na časovke naozaj pochvaľujem, keďže s ňou nejazdím len po rovine, ale aj v zvlnenom teréne. Osedlala som ho 80 mm vysokými karbónovými galuskovými kolesami, ktoré vydávajú krásny zvuk. Radosť jazdiť. Nad diskom som ani neuvažovala, keďže pri mojej dosahovanej priemernej rýchlosti stráca opodstatnenie.

Cudzia pomoc je na trati zakázaná, a tak nosím so sebou tmel a dve bombičky. Mať časovkársky bicykel na dlhý triatlon ale nie je vôbec podmienkou, veľa ľudí si vystačí len s nadstavcami. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko je o nohách... Aj môj parťák Danko jazdí na klasickej mašine Bianchi Oltre XR4 a vie dať v pretekoch 180 km za 5 hodín, čo nie je na hobbíka vôbec zlé.



Do depa si okrem bicykla pripravím dve vrecúška – bike bag – ktorý si človek vyzdvihne po plávaní a má v ňom všetky veci na cyklistickú časť: číslo na opasku, tretry, okuliare a prilbu. Do bežeckého vrecúška – run bagu - si dávam tenisky s triatlonovými šnúrkami, ktoré nemusím viazať, ponožky, čisté okuliare, šilt, jeden energetický gél a ampulku s kofeínom. Okrem vrecúšok treba štartovnými číslami oblepiť aj bicykel a prilbu. Ja nosím časovkársku prilbu v triatlonovej verzii - s prieduchmi a priestorom na oblievanie hlavy vodou.

Nie že by som až tak naháňala sekundy, ale proste... keď to nejde, nech to aspoň vyzerá. K tomu bicyklu sa to proste hodí. Na prvého irona som ale pre istotu volila moju klasickú prilbu - kvôli nižšej váhe a vysokej priedušnosti. Čo sa môjho štartového čísla na Rothe týka, brala som to ako znamenie osudu - bolo mi pridelené 1208. Dátum môjho narodenia - 12. august. Asi nič ma nemohlo pred pretekmi potešiť viac.



Na ráno som si pripravila zvyšné veci - triatlonový dres, pulzmeter, plavecké okuliare, čapicu, hodinky a neoprén. Na moje plavecké výkony mi stále postačuje ten úplne základný, jeden z najlacnejších, určený pre začiatočníkov. V žiadnom prípade netreba zabudnúť na vazelínu, lebo ako sa hovorí „kto nemaže, ten nejede!”.

Vazelínou si potieram celý krk spredu aj zozadu, aby som nemala spáleniny od neoprénu, rovnako podpazušie, kde sa budú ruky trieť pri behu, holenné kosti a členky, aby sa neoprén ľahšie vyzliekal, trošku aj ramená, aby lepšie sadol a netreba zabudnúť na citlivé sedacie partie.



Nastal ten čas. Dnes je môj veľký deň.


Deň D je tu. Prebúdzam sa 3:29, presne minútu pred budíkom. Napriek skorej rannej hodine sa vôbec necítim unavená a v duchu si ďakujem, že sa mi večer podarilo byť o deviatej v posteli. Aj keď som dosť veľký jedák, pred pretekmi mávam zvyčajne stiahnutý žalúdok. Dnes je ale všetko úplne inak... Telo spolupracuje a aj napriek výdatnej večeri sa mi darí do seba dostať ďalšie dve žemle s medom a trochu vločiek.

V podstate počas celého týždňa som bola nejaká hladnejšia ako obvykle, ako keby telo tušilo, čo som si pre neho prichystala. Pohľad von z okna ma však teší už oveľa menej. Cez svetlo pouličných lámp jasne rozoznávam dážď. Keby len dážď... Silný lejak! Na dnes bolo síce hlásené ochladenie, ale prehánky nás trápiť nemali. Na ľutovanie sa však nie je čas, vypijeme s Dankom čerstvú kávičku, kvôli ktorej trepal so sebou celú dvojplatničku a šprintom pomedzi kvapky nakladáme veci do auta.

Časová rezerva sa ukázala opodstatnená, keď sme už 6 km pred našim cieľovým parkoviskom zastavili v kolóne. Zdržanie do 15 min, nervózne ťukám prstami do volantu, ale hlavne že sa to plynule posúva... Od parkoviska pridávam do kroku a tlačím sa v dave, predsa len už prichádza nejaký ten štarťák, navyše búrka, ktorú sme cestou predbehli už prichádza aj sem.



Čierna obloha, množstvo ľudí v pršiplášťoch a hudba z filmu Titanic a Pear Harbor, ktorú v depe hrajú na mňa pôsobia nesmierne depresívne. Začínam mať pocit, akoby som bola na vlastnom pohrebe, a to nepreháňam. Akoby som oslavovala, že za chvíľu tam niekde na tej trati zahyniem... Dano sa na mne, samozrejme, strašne zabáva.

Užíva si to, teší sa, natáča videá a fotí ma, ale mne prestáva byť všetko jedno. Som v riadnom strese, v krku sa mi robí jedna veľká guča, keď sa mi na chvíľu stráca v dave, chytám paniku. Snažím sa dýchať a sústrediť sa na to podstatné. Uložím si svoje vrecúška kam patria, skontrolujem bicykel, 2x odkrokujem cestu z vody cez depo k východu...



Ale aj tak už neviem zadržať slzy... V hlave sa mi začínajú vynárať fakty a nejaké hlasy mi hovoria „nikdy si toľko neodplávala, ani neodbicyklovala, a už vôbec neodbehala“. Opätovne sa vo mne budí najmä ten starý známy strach z plávania. Na bicykli a na behu človek zastaví keď nevládze, ale dlhé plávanie bude vždy u mňa budiť rešpekt. Stať sa môže čokoľvek – kŕče, napitie sa vody... Snažím sa tieto myšlienky zaháňať.

V tejto chvíli som neskutočne rada, že nie som v depe sama, že tu mám pri sebe ďalšieho pretekára, že tu mám pri sebe Dana, ktorý štartuje až 30 min po mne, a tak má čas ma trochu upokojiť. Utrie pár slzičiek, jedno objatie, že to zvládnem, nádych výdych a ďalšie výlevy si nechávam na inokedy. Už nie je čas sa ľutovať, prišla som sem pretekať. Prišla som si sama sebe dokázať, na čo mám a čo som dokázala natrénovať. Prišla som dopriať svojmu telu a svojej hlave niekoľkohodinovú očistu. Ale predovšetkým som si to sem prišla užiť!



3,2,1, štart!


Pár predštartových rituálov – vazelína, sudokrém, natiahnuť neoprén a už sa tlačím do môjho koridoru. Zatiaľ čo muži štartujú v 15-tich vlnách každých 5 minút, pre nás ženy stačili len dve – 7:05 a 7:10. Štart plávania je z vody, takže máme priestor pekne sa roztiahnuť cez pol rieky. Nechce sa mi veriť, že je nás tam cez 200! Neskoro si uvedomujem, že sa mi podarilo zaradiť už do druhého radu. To bude mela...



Všetok stres je zrazu preč. Konečne prišlo to správne vzrušenie. Aj radosť. A dokonca aj malý úsmev. S napätím očakávam štartovný výstrel z pištole... Len čo sa ozve rana, púšťam sa do boja. V momente sa niekoľko pretekárok prediera cez môj chrbát dopredu. Ani po pár potopeniach sa nenechám vyviesť z miery, kopem nohami čo to dá, aby som si spravila trošku priestoru.

Po pár minútach je to už pekne natiahnuté, komfortné. 1,5 km plávame po prúde, kde sa snažím ísť trošku kľudnejšie, chytiť tempo, naťahovať záber a vyviesť sa na ruke ako mi môj tréner Michal radil. Hlavne to neprepáliť. Po otočke okolo bójky pole riadne hustne, navyše nás dobieha ďalšia vlna žien. Proti prúdu sa už nešetrím, snažím sa plávať v háku, ale strážim si, aby som sa držala čo najviac pri brehu, kde je protiprúd oveľa menej cítiť.

Občas sledujem tabule so vzdialenosťami a po treťom kilometri si uvedomujem, že sa ozýva moje presilené ľavé rameno. Nevzdávam sa a nepoľavujem, veď rameno už dnes potrebovať nebudem. Zostáva 800 metrov, nemôžem spomaliť, keď chcem dať svoj časový cieľ.



Po ďalšej obrátke sa už len krátko zvezieme opäť po prúde, trošku sa predýcham, skontrolujem čas a na pána dobrovoľníka, ktorý mi podáva ruku von z vody vystrúham jeden veľký úsmev – som rada, že to mám šťastne za sebou a s časom 1:22 som spokojná. Je z toho vlastne môj osobák, čo sa tempa na dlhšej vzdialenosti týka. Za behu uchmatnem svoj bike bag a v stane na prezliekanie z neho chvatne vysypávam veci.

Strhávam zo seba neopren, pritom hlasným „no, thanks“ odbíjam milú tetu dobrovoľníčku, ktorá mi chcela pomôcť s vecami. Nemá však veľmi s čím, tretry, opasok, prilba a už letím k bicyklu. Vďaka jeho výraznej farbe vždy v depe pekne svieti a je takmer nemožné ho prehliadnuť. Prekvapí ma len celkom studený vzduch a keďže som celá mokrá, nebude až také ľahké sa zahriať.

A teraz len šliapať do pedálov. To viem predsa najlepšie...


Pokyny na bicykli boli jasné – neprekročiť tep 160 pulzov. Len vyjdem z depa malým brdkom na hlavnú cestu a už to skáče na 178. A to fakt netočím žiadne watty. Proste adrenalín a diváci okolo robia svoje. Začínam teda úplne zľahka, snažím sa upokojiť a tlačiť tep dole.



Úvod trate je celkom zvlnený, stále ma niekto obieha. Aj ženy. Nenechávam sa tým rozhodiť a strážim sa. V kopčeku mením aero pozíciu, trošku do stoja, ponaťahovať chrbát. Nijako v brdkoch netlačím.

Už neprší, ale vozovka je mokrá, v lesoch sa drží riadna vlhkosť a teplota príliš nestúpa. Kilometre ubiehajú svižne, kde ma ženy obiehajú hore kopcom, ja ich zvyčajne opäť predbehnem smerom dole. Od 20-teho kilometra sa profil mierni a nasleduje ďalších 20 km roviny, kde sa dá celkom svišťať.



Ukrajujem z náskoku niektorých pretekárok, zjavne mi to sedí. Atmosféra v najdlhšom, cca 4 km kopci v obci Greding ma prebudí, ale zároveň zaskočí. Ľudia kričia, bubnujú, hrá hudba, DJ hlasno kričí naše mená do mikrofónu... Mám chuť tancovať na bicykli a všetkým mávať. Ani neviem, že idem do kopca a takmer túžim, aby sa neskončil!

Za dedinou sa strmší profil mení na naklonenú rovinu, ale protivietor z nej robí celkom nepríjemnú časť. Teším sa, keď začíname klesať. Vykľuje sa z toho seriózny zjazd s viacerými serpentínami, kde idem rýchlejšie ako baby predo mnou, ale zároveň dostatočne opatrne, aby som mala všetko pod kontrolou.

Dostatok energie - polovica úspechu


Úsek medzi 60-tym až 80-tym kilometrom bol pre mňa v obidvoch kolách tým „najhluchším“ miestom, kde som sa aj najviac trápila. Najmenej divákov a silnejší protivietor vo mne vyvolávali pokles nálady, tak som sa v týchto miestach snažila neklesať na duchu a sústrediť sa viac na občerstvovanie.



Veľa triatlonistov "šlape" hlavne na veľkom množstve gélov vytlačených do bidónu s vodou. Ja som to ešte otestované nemala, a tak som nechcela riskovať žiadne novinky. Základom mojej stravy boli dobre nasolené varené zemiaky, ktoré som si v depe nastrkala do zadných vačkov dresu. Skvele som si na nich pochutila, neskutočne mi zaplnili žalúdok a eliminovali precukrenie, ktoré by mi inak mohlo hroziť.

Doplnila som ich banánmi a, samozrejme, aj zopár gélmi. Niečo na tom výroku, že „do cieľa ironmana sa musíte prejesť“ asi bude, lebo pred koncom cyklistickej časti som mala chvíľu naozaj pocit, že som prejedená! Občerstvovacie stanice na trati boli famózne a vyskytovali sa tak často, že som v druhom kole išla už iba na jednu fľašu.

Všetkého dostatok – tyčinky, gély, banány, koláčiky... Dobrovoľníci boli veľmi šikovní a všetko krásne podávali rovno za jazdy do ruky. Samozrejme, mala som aj svoje produkty v taštičke upevnenej na ráme, ale veľa som toho neminula.



Pred koncom okruhu nás čakalo ešte najznámejšie miesto celých pretekov – fascinujúci Solar Hill. Nevedela som, čo presne od toho čakať... Nakoniec sa ukázalo, že to nebol žiadny ťažký kopec, skôr malý kopček, ktorý by sa dal vyjsť aj na hrubej píle, ale tá atmosféra bola fascinujúca... Žiadni pretekári okolo mňa sa tam veľmi neponáhľali.

Diváci vytvorili len úzky koridor, kričali na nás menom a obrovskými mávatkami búchali do rytmu hlasnej hudby znejúcej z reproduktorov. Rozostupovali sa len tesne pred nami, vďaka čomu sme sa cítili ako hrdinovia z Tour de France! Mala som zimomriavky, mala som slzy v očiach. Toto bol pre mňa asi ten najsilnejší pocit z celých pretekov.



Záverečných 10 km som sa namiesto zvoľnenia snažila držať tempo, dúfajúc, že bicykel uhrám pod 6 hodín. Bol to taký ďalší čiastkový cieľ. Priemer 30 km/h nie je žiadna výhra, ale vzhľadom na fakt, že som išla zľahka, v kopci netlačila, len si ho vyťapkala v snahe čo najmenej odpáliť nohy, som bola spokojná. Priemerný tep 157 vyzeral pre mňa tiež uspokojujúco.

Čas 6:00 som nakoniec brala všetkými desiatimi. Moje najväčšie obavy z bolesti krku a chrbta z aerodynamickej pozície sa našťastie vôbec nepotvrdili. Krk som síce cítila, ale tak ako bolel po 60 km, tak rovnako aj po 180 a nijako sa to nestupňovalo. Bola som zvedavá, čo povie telo keď zosadne z bicykla.



Dve disciplíny za mnou. Už „len” maratón!


Nohy povedali au, aj napriek vlažnému tempu som riadne cítila zadné stehenné svaly a v duchu som si gratulovala, že som netlačila viac. Žiadne vešanie bicykla v depe ako na iných pretekoch, len som ho v behu podala jednému z dobrovoľníkov a ďalší mi už podával môj run bag. Tentokrát som pomoc od ďalšej milej tety neodmietla, pomohla mi dať dole prilbu, ktorá sa mi zaplietla do vlasov, chvatne podávala tenisky, ponožky, šilt, okuliare a všetko nepotrebné hádzala späť do vrecúška.

Poďakovala som sa, ona ma odmenila milým „good luck“ a rozbehla som sa zoči voči ďalšej časti môjho putovania. Áno, rozbehla som sa! Očakávala som všetky tie pocity, ktoré som už poznala – neskonalú únavu, neodolateľnú chuť rovno tam si sadnúť na lavičku a oddýchnuť... Ale nič také sa nekonalo. Cítila som sa dobre, relatívne sviežo, aj nohy poslúchali. Určite to bolo aj chladnejším počasím, ktoré vyciciava menej ako teplo, ale možno sa tu prejavila dobrá stratégia mojich tréningov – 3 hod bicykel + 1,5 hod beh, ktoré ani zďaleka nie sú klasickými triatlonovými tréningami.

Takýto beh po bicykli vraj spomaľuje, ničí techniku a nič neprináša, ale mňa tréner pripravil presne na to, čo som potrebovala – telo si privyklo na únavu a nohy boli schopné sa „rozbehnúť“ aj keď už mali dosť. Pripravil ma na to, čo bol cieľ – prejsť to. Pomalšie, ale prejsť. Rozbehla som sa tempom okolo 5:20, ale snažila som sa brzdiť na 6, lebo inak by som to určite prepálila.



Trať sa rýchlo vymotala z mesta a už sme bežali cez parčík, až sme sa dostali na breh rieky Dunaj. Prvých 8 km bolo úplne príjemných, užívala som si ich a prešli samé, po 12-ty km to ešte stále šlo, ale keď sme sa stočili proti silnému protivetru, začal sa boj. 6 km dlhá nudná rovina po štrkovej ceste pozdĺž rieky, žiadni diváci, ani za svet som sa nevedela za nikoho zaháknuť a všetko som si ťahala sama. Buď ma obiehali rýchlejší bežci, ktorým som nestačila, alebo som obehla niekoho ja. Pravda, väčšinou iba tých, čo už kráčali. Minula som tu veľa síl a tempo hrozivo klesalo, miestami až k 7 min/km. Stále som si strážila pulz, aby sa nezvyšoval.

Svetlým momentom bolo, že som aspoň na poslednú chvíľu v protismere zahliadla Dana, u ktorého to vyzeralo na naozaj slušnú rýchlosť. Ledva stihol zdvihnúť ruku na pozdrav... Na rozdiel odo mňa svišťal v skupinke bežcov, navyše za nejakou peknou ženskou prdelkou. Obrátka prišla ako spása, síce späť to tiež nebolo žiadne terno, kilometre v nohách sa už začali zratúvať, ale znovu to aspoň pripomínalo beh. Čakala som nejakú veľkú krízu, ozaj takú, že budem trpieť, že budem kráčať, ale zatiaľ nič hrozné neprichádzalo. Našťastie, počasie prialo a aj keď sa vyjasnilo a slnko už hrialo, teplota stále zostávala na prijateľných 23 stupňoch. Na 25-tom kilometri som začínala cítiť tvrdé nohy.

V duchu som si hovorila „tak je to tu”... Skúsila som dať trochu kofeínu a sústrediť sa na prekonanie tohto momentu. Pohľad som uprela do zeme, sústredila som sa na dýchanie a zrazu som sa dostala do nejakého tunela... Prestala som si všímať ľudí okolo seba, cítila som, že nohy aj dych zrýchľujú. Začala som predbiehať pretekárov. Nepozerala som sa na hodinky, lebo profil bol zvlnený, ale cítila som, že pridávam. Hovorila som si, že je to skoro, že 15 km do cieľa je ešte strašne veľa, že mám čakať. Na druhej strane nejako to išlo samo... Tak som si povedala, že to risknem, že vyzerá, že sily sú. Že sa nebudem krotiť a pôjdem už len na pocity.



Posledná hodina...


30-ty kilometer bol pre mňa tou magickou hranicou, ktorú som doteraz nikdy nepokorila. Náš parťák Juraj vždy hovoril, že ironman začína na 30-tom kilometri. Že tam sa láme chlieb. Jeho rady som si vzala za svoje a hlavne som nechcela prepáliť. Nechcela som irona odkráčať. Ale teraz... Začínala som byť v eufórií, že polročná robota nevyjde nazmar a že do konca mi zostáva 12 kilometrov. Čo je to 12 kilometrov oproti tomu, čo som už prešla? Nič. Úplne bežná tréningová dávka.

Začínala som rátať. Zrazu som si uvedomila, že cieľ 12:30 určite splním. Rátam ďalej: možno by som mohla pokoriť aj 12:15. Tak som sa snažila ďalej... Až niekedy pred 35-tym km mi to došlo - veď ja by som možno mohla ísť aj pod 12 hodín! Nebolo mi viac treba, začala som dávať do toho všetko. Na posledných 7 km som sa prepla do absolútneho race módu, ústa dokorán, nič som nevnímala, len som utekala najrýchlejšie ako som vedela.

Záverečný profil nebol jednoduchý a môjmu cieľu veľmi neprial – čakalo nás stúpanie cez historické centrum mesta a následne výživný dvojkilometrový kopec. Veľa ľudí okolo mňa na tomto mieste kráčalo, ale ja som stále cupitala. Hovorila som si, že keď som nekráčala doteraz, tak si to za žiadnu cenu nepokazím. Zbehy mi idú, a tak som pustila nohy a veľkými krokmi som letela dolu... Stále to vyzeralo tesne, vedela som, že nesmiem spomaliť!



Čakali ma ešte dva posledné neskutočne dlhé kilometre, ktoré som potrebovala zvládnuť v tempe 5:30. Kto ma pozná, vie, ako viem pískať a chrčať, keď idem podlahu a presne to som tu predvádzala. Snažila som sa najviac ako som vedela, ale profil sa opäť mierne zdvihol a mne došlo. Pľúca aj nohy pálili, lapala som po dychu, rýchlosť klesala... Už som vedela, že to nestihnem.

Napriek tomu som úsilím nepoľavovala, len moje tempo spomaľovalo. Nechcela som si v cieli nič vyčítať, veď čo keď bude napríklad kratšia trať? Nebola. Na štadión som vbehla presne v čase 12 hodín, ale ešte minútku mi trvalo celý ho obehnúť, kým som preťala vytúženú cieľovú pásku.

Aj keď som sa snažila niečo okolo seba vnímať, tento dobeh a atmosféru som si neužila skoro vôbec. Jediné na čo som sa zmohla bolo sadnúť si na zem a potom sa prehnúť cez zábradlie, keby som začala zvracať. Ale bolo to tam! Bola som železný muž. S časom 12:01 som bola nadmieru spokojná a nič som si nevyčítala. Bola som na seba hrdá, že som dala do toho všetko a že sa vo mne prejavilo srdce pretekára.



Cítila som, že záverečné kilometre ma odrovnali a že potrebujem nájsť svojich parťákov Dana a Jura, aby sa o mňa postarali skôr, ako ma premôže zima, triaška, prípadne nevoľnosť. Mávali na mňa hneď po príchode do stanu pre pretekárov, už čistí, osprchovaní, napapaní. Juro mi dal od radosti jednu otcovskú pusu na čelo, vraj 12 hodín je pre začiatočníka super čas.

Sám si spravil osobák a konečne si splnil vysnívaný cieľ – pod 10 hodín a Danko, ktorý chcel zlepšiť svoj čas z minuloročného tropického Slovakmana pod 11 hodín podal neuveriteľný výkon – len na svojom druhom ironovi išiel za 10:04! Pod magickú hranicu to mal neuveriteľne blízko a dokázal to aj napriek tomu, že pred dvoma rokmi pri zrážke so sanitkou prišiel o slezinu.



Bolo nám obom jasné, že toto nenecháme len tak, že na štart ironmana sa postavíme o rok znovu! Že s ním máme ešte nevybavené účty. Pred ironmanom som čakala všelijaké pocity, myslela som si, že poviem „nikdy viac“. Namiesto toho som vedela, že to chcem skúsiť znovu! Že mám na to výrazne posunúť svoj čas. Vo všetkých disciplínach je priestor na zlepšenie a úplne najväčší v behu.

Odmenou za môj záverečný výkon mi boli žalúdočné problémy počas celého večera, ledva som stála na nohách a každú chvíľu som hľadala nejaký ten kontajner či krík, kde by som sa mohla vyvracať. A o týždeň neskôr som definitívne prišla aj o necht na palci, vďaka zapálenému lôžku, a tak bol krásnej letnej pedikúre koniec. Ale to je šport, patrí to k nemu a nie je nič, čo by ma od neho odradilo. Aj preto sa 5. 7. 2020 v rakúskom Klagenfurte postavím na štart železného muža znovu – Ironman Austria, teším sa na teba!



Zdroj fotografií: autorka, TEAMCHALLENGE GmbH/Christoph Raithel

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Cestné bicykle)

Komentáre

StanoLevice 25.08.2019 (14:08)

8


Jeden z najlepších clankov aké tu kedy boli a samozrejme gratulacia ku krásnemu výkonu. 👍

 
karinka StanoLevice 26.08.2019 (14:29)

0


StanoLevice ďakujem!!!

 
rastorb 25.08.2019 (12:20)

4


docitane ,mam zimomriavky a idem si zabehat a pozriet datumi ironmanou

 
RastoP 27.08.2019 (14:25)

2


Mám za sebou 7 polovičných IM. O necelý mesiac ôsmeho. Tri krát som preplával Cross Balaton swim - 5,2km. Jeden celý maratón a asi 60 polmaratónov (1:29 PB). Celý IM je pre mňa neskutočná výzva. Mám obrovské pochybnosti. Nikdy som na biku nešiel viac ako 140km. 7.7 som online sledoval posledného(ú) atléta Klagenfurtu. A vtedy som sa rozhodol. 5.7.2020 bude môj prvý celý IM v Klagenfurte. Mojim cieľom je ho absolvovať. Už teraz viem, že na bike musím vyliesť koncom februára a nasadiť 5 mesiacov celkom intenzívneho tréningu. Ako mi povedal jeden veľmi skúsený IM - IM nikdy nenatrénuješ tak, aby si si bol na prvý krát istý. Jednoducho sa priprav a chod. Tak sa Karin na štarte v júli uvidíme. Ja budem nováčik. A medzitým určite niekde na cestách okolo Kitsee, Prellenkirchenu....

 
karinka 27.08.2019 (14:44)

1


RastoP tak ty sa teda celého IM určite nemusíš báť! Popri tebe vyzerám ako úplný blázon . Ty dobre vieš, že s tým, čo už máš za sebou to nebude o tom, či to dáš ale bude to len o tom za koľko to dáš! A u nás v Bratislave sa dá vyliesť na ten bike oveľa skôr Dokonca kto veľmi chce ani nemusí prestávať. Ale ja rada bike vypúšťam, ale začínam aj v januári ak sa dá. Ja inzenzívny tréning s upnutím sa na jeden jediný cieľ viac ako dva mesiace nevydržím

 
karinka 25.08.2019 (12:42)

0


Haha 😂 rastorb tak som rada že namotivovalo 😎

 
Cykloturista 25.08.2019 (13:07)

0


Blahozelam, pekny vykon a vdaka textu to prezivame s Tebou znovu "nazivo".

 
Drobec37 25.08.2019 (14:32)

0


výborne napísané a gratulujem k výsledku

 
pabloaimar 25.08.2019 (21:44)

0


Super citanie.Hltal som ten clanok a vzival sa do tvojej koze! Gratulujem k vykonu,Karin! 👏👍

 
bruno 25.08.2019 (22:04)

0


Neuveriteľné.....,klobúk dole Karin,blahoželám..... .Pozdravuj "parťákov"

 
karinka 25.08.2019 (22:59)

0


Som strašne happy, že sa článok páči Ďakujem páni

 
hunt9 26.08.2019 (06:59)

0


Super citanie. Klobuk dole

 
lacoge 26.08.2019 (08:05)

0


Karinka tak toto je motivačná biblia! Strašne pútavo napísané a pri čítaní som to prežíval s tebou. Máš môj obrovský obdiv za to, že si našla odvahu to skúsiť a tak perfektne to zvládla!

 
patrikde 26.08.2019 (16:13)

0


Prilba dole, palce hore 👍👍👍 a nech je ta pozicia na bajku lepsia a lepsia 😄

 
Pridaj komentár