Z lásky k vytrvalostnému športu - Peter Jelínek ako finišer deca ultratriatlonu

„Volám sa Peter Jelínek, mám 54 rokov, v civile som manažérsky poradca a moje hoby je ultratriatlon a psy.“

Tak sa nám predstavil vášnivý športovec, ktorý sa ako prvý Slovák dostal do cieľa deca ultratriatlonu. Pre tých, ktorým tento pojem nič nehovorí, ide o absolvovanie 10-násobnej trate Ironmana, čiže 38 km plávanie, 1 800 km na bicykli a 422 km beh. Peter Jelínek preťal cieľovú pásku vo švajčiarskom Buchse 5 hodín pred uplynutím limitu – po 340-tich hodinách.

Keď som narazila na jeho príspevok na sociálnej sieti, myslela som si, že kolegovia z NDR niekde spravili chybu a zabudli pri tých kilometroch na desatinnú čiarku... Na chvíľu sa mi skutočne zastavil svet, a keď sa mi z tých čísel prestala točiť hlava, rozhodla som s týmto bývalým hádzanárom stretnúť.


„Športoval som už ako malý. Začal som s futbalom, pri ktorom som dlho nevydržal, a od piatej triedy na základnej škole som hral hádzanú. Tej som sa venoval až do dospelosti. Úspešne som absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu a asi štyri roky som učil. Potom som si spravil ďalšiu vysokú školu a začal som veľmi veľa cestovať. Totálne som prestal športovať a začal som fajčiť dve krabičky cigariet denne.“ spomína na obdobie pred triatlonom Peter Jelínek.

Pred dvanástimi rokmi sa druhýkrát oženil a vyzerá to tak, že nespravil krok vedľa. Manželka ho motivovala, aby začal znova športovať, a tak sa zrodil plán absolvovať polmaratón. So synom ho úspešne dokončili v roku 2012.
„Odvtedy ma začal vytrvalostný šport veľmi zaujímať. V hoteli pri letisku v Calgary som narazil na knižku Finding ultra, v ktorej autor hovoril o špeciálnej verzii Ironmana, o ultramanovi, tak som si povedal, že to urobím.“


V roku 2014 dokončil svojho prvého železného muža v Holandsku a o rok neskôr sa rozhodol, že sa chce dostať až na 10-násobnú vzdialenosť. Dva roky sa švajčiarsky deca ultratriatlon odkladal pre covid, a tak od myšlienky až po cieľ ubehlo 7 rokov. A ako sa športovec na takýto extrémny triatlon pripravuje?
„Na toto asi nie som dobrý príklad. Zamestnanie mi nedovolilo pripravovať sa tak, ako sa pripravovali ostatní. Išlo skôr o rozhodnutie preteky dokončiť. Bol som si vedomý, že nikdy nebudem finišovať medzi prvými, ale na druhej strane som vedel, že tie časové limity na pretekoch sú dostačujúce. Snažil som sa čo najviac trénovať, ale nikdy to nepreháňať.“

Kľúčom k úspechu bolo dlhodobo si budovať skúsenosti.
„Tie som nabral počas pretekov, ktoré som doteraz absolvoval, či už to bola dvoj- či trojnásobná trať Ironmana. Ja som si to aj počítal a za posledný rok som trénoval necelých 7 hodín týždenne. Preto aj často skloňujem slovo „trpezlivosť“. Bol som si vedomý, že možno skončím posledný, no stále som vedel, že budem v niečom unikátny.“


A prečo sa človek vôbec rozhodne takúto šialenosť absolvovať?
„Preto, lebo taká možnosť je, a keď taká možnosť je, tak to človek urobí. Je v tom vnútorná motivácia a veľkú úlohu hrá aj spomínaná unikátnosť. Na druhej strane sa človek dlhú dobu teší na niečo. Čakal som 7 rokov, každý deň som v tom našiel myšlienku. To bol dôvod, prečo som sa rozhodol na takéto preteky prihlásiť.“

Väčšina pretekárov má počas takéhoto výkonu okolo seba tím troch-štyroch ľudí, ktorý sa im stará o stravu či servis. 54-ročnému športovcovi doteraz robila podporu jeho manželka, no vo Švajčiarsku sa k nemu pripojila až na 12-ty deň. Nástrahy pretekov tak musel zvládať sám.

„Základné vybavenie je stan, ako keby ste išli na dovolenku na Zemplínsku šíravu. Treba mať len plán v hlave. Kľúč z taktického pohľadu pre dokončenie bolo na cyklistickej časti udržiavať telo, hlavne slabiny, v suchu. Každé dve-tri hodiny som zastavil, menil som si oblečenie a natieral som sa, aby som predišiel odreninám. Za žiadnych okolností som od tejto taktiky nemohol upustiť, aj keď bolo ráno, dobrá nálada, krásne slniečko, aj tak som zastavil a neľutujem to.“


Na bežeckej trati nemôžete počítať so žiadnym závratným tempom. Nohy si treba priebežne ošetrovať, k dispozícii musíte mať niekoľko párov tenisiek.
„Popri siedmich cyklistických nohaviciach som menil štvoro párov tenisiek. Najčastejšie som mal obuté niekoľkoročné topánky, ktoré mám o dve čísla väčšie, pretože noha počas takýchto pretekov predsa len spuchne.“


To by sme mali zhrnutú logistiku... Aký nápor na psychiku však predstavujú takéto preteky? Veď sa plávalo v 50-metrovom bazéne, cyklistický okruh mal 9 kilometrov a bežecký 1,3 kilometra!

„To točenie dookola je vec rozhodnutia, ja som to absolútne neriešil. Bál som sa len jemného 100-metrového stúpania na cyklistickej časti, že mi začne liezť na 150-tom okruhu na nervy. Čas som si teda krátil tak, že som sa hral na Sagana, keď som niekoho predbiehal.“


A na čo všetko počas 14-dňových pretekov myslíš?
„Na príjemné situácie... Vizualizujem si dokončenie. Dôležitá je aj interakcia s okolím. Tým, že je tam úzky kruh cca 20-tich pretekárov, tak sa tam všetci podporujú. S ľuďmi popri trati si tlesknete, prehodíte pár slov, povtipkujete. Už na štarte treba prijať fakt, že negatívne situácie prídu. Hodinu-dve sa vám nedarí, no potom sa do vás opäť vleje energia a pokračujete.“

Pri extrémnych pretekoch, ktoré trvajú niekoľko dní, treba mať premyslený každý krok. S touto časťou Peter Jelínek problém nemal.
„Ja som si naplánoval celé tie preteky po hodinách v excelovskej tabuľke. Ja som konzultant . Naplánoval som si vzorec správania a vzorec oddychu. Končil som medzi dvanástou-jednou, vykonal som základnú hygienu, najedol som sa a išiel som spať. Ľahol som si, cca 4 hodiny som spal, zobudil som sa, naraňajkoval, obliekol a okolo šiestej som bol na trati. To znamená, že cca 6 hodín som nič nerobil.“


O 12tej sa naobedoval a na polhodinu si pospal. Niektoré dni pridal aj ďalší spánok, ktorý trval 20 minút.
„Nemal som väčšiu krízu. Najhorších bolo posledných 24 hodín, lebo človeku už dochádza energia a adrenalín. V týchto chvíľach nemôžete zrýchliť, lebo vám hrozí problém s kolenom, alebo sa vám môže zväčšiť pľuzgier. Ja veľmi rád opakujem, že na toto treba trpezlivosť – dnes je štvrtok, ak budeš takto pokračovať, tak v nedeľu do polnoci to dáš. A každú sekundu, minútu, hodinu, poldeň, deň treba prekonať.“


Počas celého rozhovoru mal Peter Jelínek na sebe tričko s citátom „Ultratriatlon robím, aby som mal oprávnený dôvod dať si klobásku a pivko. Ani ty nerob nič bez dôvodu!“
„Toto tričko som si robil pred dvoma rokmi a chcel som byť hlavne humorný, ale áno, mám rád aj pivko, aj klobásku. Ale musím poznamenať, že pred vyše rokom som bol so švagrom na dovolenke a z nejakého dôvodu som povedal, že nebudem do pretekov jesť mäso. A to sa mi podarilo, jedol som len ryby. Rok som nemal klobásku... Je to teda taká polovičná pravda, lebo pivko si neodpustím.“


Sú takéto preteky dobrá cesta, ako schudnúť?
„Keď ma človek normálne vidí, tak mám veľké brucho. Som na hranici obezity. Mal som 111 kilogramov, keď som išiel na preteky. A jeden pretekár si zo mňa robí srandu, že mám dobré bruško, že mám aspoň z čoho spaľovať. To, že som schudol, som na sebe necítil. Keď som sa však prvú noc na hoteli po pretekoch postavil na váhu, ukazovala o nejakých 6-7 kilogramov menej.“


Vo vode strávil 25, na bicykli 170 a behal 144 hodín. To už by aj stačilo, či?
„Existujú 20-tkové aj 30-tkové verzie, ktoré by som si rád skúsil, ale tie sa konajú len raz za čas a musím presvedčiť aj manželku, lebo tam trpí aj rodina. Samozrejme, že to chce peniaze a sponzorov som nemal nikdy, ani nebudem mať. Ale myslím si, že v priebehu nasledujúcich rokov sa k tomu dostanem a naplánujem si to tak, aby som tú 20-tku alebo 30-tku skúsil.“

Cesta Petra Jelínka mala aj charitatívny rozmer, ku ktorému môžete prispieť aj vy. Viac sa dozviete na plamienok.sk.

Zdroj fotografií: archív Peter Jelínek