Rozhovor: Michal Holub – rozprávkový príbeh s koncom pre dospelých

Ak by ste hľadali najviac triatlonistov na meter štvorcový, spravte si v októbri výlet na Havaj. Práve v tomto období sa v Kone konajú majstrovstvá sveta v Ironmanovi – sen každého pretekára, ktorý sa venuje dlhým triatlonom.

Na 44. výročie od založenia tohto podujatia mal na najlepší výsledok Slováka v histórii našliapnuté tohtoročný víťaz Ironmana v Tallinne, Michal Holub, no osud to zariadil inak. Prvýkrát pri jeho mene svietilo DNF.

„Príprava na moju tretiu účasť na majstrovstvách sveta sa niesla skôr v duchu oddychu po vrchole sezóny v Estónsku. Ak by som svoju účasť na Havaji plánoval, na začiatku sezóny by som si vybral preteky v skoršom termíne. Na nejaký zmysluplný tréningový blok po auguste už určite čas nebol, ale napriek tomu som bol v rámci možností s vyladením formy veľmi spokojný.“ začína svoje predštartové pocity opisovať 37 – ročný učiteľ z Dolného Kubína.


Atmosféra, ktorá čaká každého pretekára na mieste, je priam neopísateľná. Každý rok prevyšuje ten minulý.

Vedomý si svojho stavu som nechcel príliš riskovať.

Big Island je relatívne veľký ostrov, ale absolútna väčšina z tých 5 000 triatlonistov sa sústreďuje na už legendárnych Ali´i Drive a Queen K. Všade, kam sa pozrieš, niekto pláva bicykluje alebo behá. Stále máš pocit, že aj ty by si mal trénovať, čo môže menej skúsených športovcov dostať až do stavu, keď to s tréningom preženú. Atmosféra je však úžasná a prajem každému triatlonistovi, aby ju aspoň raz v živote zažil.

Ale ty sa radíš pri svojej tretej účasti už medzi skúsených pretekárov... Nebodaj si to s tréningom prehnal?
Po prílete som bol spokojný, že teplota nie je až taká neznesiteľná a vietor, ktorý vie byť na Havaji naozaj desivý, bol tentoraz mierny. Bohužiaľ od stredy (tri dni pred štartom) som začal pociťovať celkom vážne príznaky virózy. Bolesť svalov, hrdla, strata hlasu, zvýšená teplota... Liečil som sa paracetamolom, ktorý vždy na krátku dobu stav trochu zlepšil a ja som dúfal, že v deň D sa stane zázrak a že sa nielen na štart postavím, ale preteky aj so cťou dokončím.


Michal Holub v sebe nezaprel srdce bojovníka a na štart sa postavil. To, čo pokračovalo potom, opisuje ako doposiaľ najtrpkejší zážitok v jeho kariére.
Už keď som stál na štarte plávania a obchádzala ma zima, tušil som, že zázraky sa nedejú každý deň. Vzhľadom na okolnosti som prvú časť zvládol veľmi dobre a aj s indispozíciou som plával čas na úrovni mojej predošlej účasti v plnej forme. Cyklistiku som začal veľmi opatrne. Vedomý si svojho stavu som nechcel príliš riskovať. Nohy som mal od začiatku úplne prázdne a čím bolo slniečko vyššie, tým stúpala aj moja teplota.

Stopka prišla na 60-tom kilometri cyklistickej časti.
Pravdupovediac si to ani celkom presne nepamätám, len viem, že som zastavil. Vypil som pollitra koly, opäť som nasadol na bicykel a chcel som ísť ešte ďalej. Prešiel som asi 500 metrov a zastavil som opäť. To už sa okolo mňa začali zbiehať dobrovoľníci a chceli mi privolať lekára. To som, samozrejme, odmietol. Posledné, čo chcete, je ležať v havajskej nemocnici. Vypil som ďalší polliter koly a rozhodol som sa ísť naspäť.


A ako ju prežíval športovec, ktorý prvýkrát v kariére štartoval na najväčšom triatlonovom podujatí s profesionálmi?
Bolo to najdlhších a najťažších 60 kilometrov v mojom živote. Bezmocnosť, sklamanie, hnev, závisť... Všetky negatívne emócie sa vo mne miesili, občas mi vyhŕkli slzy do očí. Tých 60 kilometrov som šiel snáď 3 hodiny. Ten kalich horkosti som vypil úplne do dna. Ľudia ma povzbudzovali, akoby som bol absolútny víťaz a ja som prežíval najväčšie sklamanie. Vôbec mi to nepadlo dobre.


V živote športovca sa takéto veci stávajú, čo priznal aj samotný Michal, s touto „prehrou“ sa však ešte stále úplne nevysporiadal.
Musím povedať, že to svojím spôsobom stále tak nejako absorbujem.

Budem veľmi rád, ak sa do kalendára vráti legendárny slovenský Slovakman.

Jasné, v hlave to je. Zranenia a choroby patria k športu. Niekoľko profesionálov a profesionálok a mnoho amatérov tiež preteky nedokončili alebo sa vôbec nepostavili na štart. Napriek tomu sa s tým ťažko zmieruje. Ak by to bolo niekde na Slovensku alebo v Európe, tak človek mávne rukou, ale na druhej strane sveta na MS to mrzí o to viac. Ani si nepamätám, kedy som bol naposledy naozaj chorý. Prišlo to v najhorší moment.

Napriek sklamaniu určite nie je dôvod všetko zahodiť. Na Havaj sa učiteľ a tréner ale tak skoro nevráti.
Preteky na Big Islande sa od svojho počiatku veľmi zmenili. Gigantizmus a komercializácia týchto pretekov zmenili charakter a charizmu podujatia. Havaj nikdy nebol lacnou záležitosťou, s tým sa vždy počítalo. Teraz však na ostrov prichádza takmer dvojnásobný počet triatlonistov. Dopyt ženie cenu ubytovania a služieb do astronomických výšok. Domáci obyvatelia začínajú triatlonistov nenávidieť. Organizátori si sú vedomí, že vždy nájdu ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť akúkoľvek cenu. Je však otázkou, či to budú vždy tí najlepší. Som presvedčený, že si toto nádherné podujatie vyžaduje reformu a potom možno niekedy v budúcnosti aj s mojou účasťou. Zatiaľ som si povedal, že stačilo.


Triatlon sa však v poslednom období teší nevídanej popularite a „extrémistov“ láka rôznymi podobami.
Na svete je mnoho krásnych a úžasných pretekov, na ktoré by som sa rád v budúcnosti dostal. Momentálne snívam o Norsemanovi. Je to akýsi Havaj extrémnych triatlonov, ktoré sú nielen dlhé, ale človek pri nich nastúpa aj veľké množstvo výškových metrov. Ďalej veľmi rýchly Challenge Roth. Budem veľmi rád, ak sa do kalendára vráti legendárny slovenský Slovakman. Ako tréner a človek chcem pokračovať v budovaní triatlonovej komunity na Slovensku a pritiahnuť k tomuto športu čo najviac detí, ale aj dospelých.


Najlepší výsledok na Havaji spomedzi Slovákov dosiahol v čase 9 hodín a 2 minúty Karol Džalaj, ktorý skončil v kategórii 40-44 – ročných na 8. a celkovo na 81. mieste.

Zdroj fotografií: archív Michal Holub