HT v technickom teréne – naozaj sú veľké zdvihy potrebné?

Nasledujúci článok nemá za úlohu dávať univerzálne rady, ani zbytočne mudrovať. Je len osobným zamyslením bikera, ktorý sa roky preháňal na (celo)pevných bicykloch, aby následne s rastúcim vekom presedlal na vysoké zdvihy.

Je to už pár rokov, čo sa v rámci globálneho cyklistického trhu oddelila nová, sviežejšia vetva enduro a trailbikov. Veľkí hráči vychádzali z toho, že nie každý cyklista je „hrotič“ a chrt naháňajúci sekundy vo výšľapoch hore kopcom. Väčšina si jednoducho chce užiť voľnejšiu jazdu a pobyt na čerstvom vzduchu. Sám som sa ostatne do tejto skupiny zaradil po takmer dekáde pretekania v XC a (hlavne) vďaka moderným trailbikom som znovu objavil radosť z cyklistiky. Pred pár rokmi som si zakúpil enduro bicykel a užíval si predovšetkým jazdu z kopca, na ktorý som sa dostal „za svoje”. Nič to však nemení na tom, že sa občas sám seba pýtam, či sú veľké zdvihy naozaj nevyhnutné a či je enduro bicykel z hľadiska celoročného využitia pre mňa naozaj to pravé orechové.

„Pevňák” – základný kameň bikingu

Spomenutá otázka sa občasne náhodou vynorí v mojej mysli, no naposledy som sa nad ňou vážnejšie zamyslel koncom predchádzajúcej sezóny na jeseň, keď som v krátkom časovom slede testoval niekoľko hardtailov a sezónu som zakončil na XC stroji Rock Machine Torrent s jasným odkazom na trailovú geometriu a zdvihom vidlice 120 mm. Nie je to tak dávno, čo sme sa preháňali na celo-pevných bikoch a o takýchto zdvihoch sme ani nechyrovali. Veď prvá odpružená vidlica, na ktorej som jazdil, bola elastomerová Manitou Magnum R so zdvihom 72 mm, pričom sestra v tej dobe jazdila na bicykli s prvou generáciou Rock Shox SID a zdvihom 50 mm!


Nehovoriac o šírke riadidiel a extrémne úzkych plášťoch. Dnes už je samozrejmosťou, že aj bicykle strednej triedy majú pomerne kvalitné odpružené vidlice so zdvihom aspoň 100 mm. Takými číslami pred pár rokmi disponovali zjazdové vidlice, aktuálne už má viac aj tohtoročný model spomínanej Rock Shox SID. Obrovský posun, samozrejme, nastal aj v geometrii, použitých materiáloch a komponentoch. Hlavové uhly sú voľnejšie, riadidlá širšie, brzdy účinnejšie, pneumatiky sa robia z niekoľkých zmesí a tak ďalej a tak ďalej. Technologický pokrok sa zastaviť nedá a účelom tohto článku nemá byť nostalgické spomínanie ani adorácia starých časov.


Niekto by okrem toho mohol namietať, že s pokrokom sa posunuli aj limity pretekárskych tratí a všeobecne narástol trend vyhľadávania singletrailov, no to tiež nie je úplne pravda. Ťažké traily sa jazdili aj v minulosti (a nemyslím tým len ikonický North Shore v kanadskom Vancouveri, šlo to aj u nás), rozdiel je len v spôsobe, rýchlosti a neposlednom rade pohodlí, ktoré nám moderné bicykle pri jazde na nich ponúkajú. Navyše nepatrím k ľuďom, ktorí nariekajú nad tým „aké to majú dnešné decká jednoduché“, práve naopak. Je skvelé, že vďaka technickému pokroku je cesta k lepšej zručnosti pre mnohých bikerov o dosť kratšia. No netreba zabúdať ani na staré časy a občas si neuškodí pripomenúť, že keď to šlo na „kostitrasoch” vtedy, pôjde to aj teraz.

Existuje jeden bike pre všetko? 

Dostávam sa ale k obligátnej otázke, ktorú si pokladá nejeden aktívny biker: „Existuje naozaj jeden bicykel na všetko?” A čo keď je to práve hardtail? Občas mám pocit, že v súčasnosti môže byť práve hardtail tou univerzálnou odpoveďou na túto „zapeklitú” otázku. Pred niekoľkými rokmi boli stelesnením surovosti kostitrasy, na ktorých sa jazdilo len preto, lebo vtedajšie „celopéra” boli buď funkčne nevyhovujúce, alebo finančne nedostupné, prípadne oboje. Hardtail v minulosti nič neodpustil, no dnes to už dávno nie je pravda. 

Prečo netreba hardtail zavrhnúť?!

Je samozrejmé, že pevný bicykel nie je riešením pre všetkých, no má svoje nesporné výhody, na ktoré sa nedá pozerať len tak cez prsty. Na prvom mieste je konštrukčná jednoduchosť, vďaka ktorej nám odpadá časť servisných úkonov. Výmena ložísk vie byť pri niektorých zložitejších systémoch pruženia  „osinou v zadku”, nehovoriac o tom, že nie každý má možnosť a schopnosti servisovať si bicykel v domácom prostredí. Vďaka absencii zadného pruženia sa, samozrejme, šetrí na hmotnosti bicykla, čo je nespornou výhodou pri jazde do kopca. Nakoniec netreba zabúdať na jednu z najdôležitejších predností hardtailov, a tou je nižšia cena. Netreba si klamať, napriek tomu, že mi pri prezeraní súčasnej ponuky obľúbených výrobcov občas vytečie slinka, vždy musím nakoniec robiť kompromis a hľadieť aj na stav účtu.


S odstupom času som naozaj vďačný za roky strávené v sedle hardtailu, pretože si spätne uvedomujem, že ma veľa naučil. Bez zadného odpruženia je menší priestor na jazdecké chyby, čo môže hrať vo váš prospech, a to nielen vtedy, ak s bicyklovaním len začínate. Hardtail vás núti sústrediť sa o čosi viac, precízne rozmýšľať nad výberom stopy a načasovaním, namiesto toho, aby ste to bezhlavo napálili do rockgardenu, alebo inej tažkej sekcie trailu. Musíte dbať na správnu jazdeckú pozíciu, čo vaším zručnostiam len pomôže. Pobáda vás k tomu, aby ste boli pedantnejší pri práci s telom, pretože odpustí neporovnateľne menej chýb. Nemusí to nutne znamenať, že to z vás spraví lepšieho jazdca, ale pre mňa (a verím že mnoho ďalších) to znamená zvýšenú dávku zábavy a skvelý pocit, keď zdolám ťažkú prekážku. Nehovoriac o tom, že keď zvládnete náročný trail v sedle hardtailu, zatiaľ čo sa vaši parťáci trápia na celoodpružených bicykloch, vydobijete si obrovskú dávku rešpektu.

V jednoduchosti je krása

Ale ako by mal podľa mňa vyzerať ideálny pevňák, čo znesie aj nemožné? Každému, samozrejme, vyhovuje niečo iné, no pár kľúčových parametrov tu predsa len je. Ideálny je stroj s trailovou geometriou, teda s dlhším rázvorom kolies a položeným hlavovým uhlom, okolo 65-67°. Zdvih od 120 do 150 mm a široké pneumatiky s agresívnym dezénom (2.3” a viac). Čo sa týka materiálu, tak oceľ poskytne väčšie pohodlie ako hliník, najlepším materiálom je titán, no to už sa týka predovšetkým garážových producentov bicyklov. Tu sme pri základných parametroch sériových bicyklov zrejme skončili, čo však, ak chceme posunúť level o trochu vyššie? A samozrejme, že chceme! Prvá na rade by mala byť určite teleskopická sedlovka. Pri celoodpružených strojoch nám vzadu pomáha tlmič, no v tomto prípade plnia funkciu tlmenia len pneumatiky. Prerábka kolies na bezdušové by tak mala byť úplnou samozrejmosťou, v ideálnom prípade aj s výstuhou pneumatík v podobe „nudlí” pre možnosť jazdiť nižšie tlaky. No a v neposlednom rade netreba zabudnúť na „kotviace prvky” v podobe kvalitných štvorpiestových bŕzd.


Pevňáky však nie sú pre každého, je to ich údel, a tak je to zrejme aj dobre. Dobrovoľne si vybrať spôsob jazdy, ktorý vašu aktivitu sťaží, to totiž neocení hocikto. Ja osobne nedám na hardtaily dopustiť. Prevažnú časť sezóny síce odjazdím na odpruženom bicykli, no oceňujem jednoduchosť a extra výzvu, ktorú jazda na pevnom ráme ponúka. Mam rád, keď výjazd nie je len „vypnutím” mozgu, ale skôr prehodením výhybky. Keď sa musím intenzívne sústrediť a vybrať si tú najhladšiu líniu. Núti ma to jazdiť precíznejšie a mať tak nad bicyklom kontrolu za každých okolností. Tempo je, samozrejme, o niečo pomalšie, no zábavový faktor je o stupeň ďalej! Nie som navyše nútený riešiť žiadne ďalšie nastavenia tlmiča, stačí len nasadnúť a ísť. V jednoduchosti je krása.

Zdroj fotografií: Ján Nemec