Tip na výlet: Tri dni v srdci Slovenska

Minulý rok sme dovolenkovali v Banskej Štiavnici. Kúsok pred cieľom sme sa driapali cez Hodrušu - Hámre riadnymi kopcami. V hlave už som prepočítaval výškové metre a segmenty. Malo to však jednu zásadnú chybu - sedel som v aute a v kufri žiadne biky neboli.

Tento rok bola teda dovolenková destinácia jasná a to, nad čím som minulý rok len smutne slintal, sme si teraz mohli do sýtosti vychutnať zo sedla bicyklov. No a určite uznáte, že by bola škoda nepodeliť sa o to s vami.

Deň prvý - na konci kopca už len krátke stúpanie

• Dĺžka trasy: 21 km
• Čistý čas jazdy: 2 h 30 min
• Prevýšenie: 680 m
• GPS: Odkaz do sekcie Výjazdy

Po príchode v poobedňajších hodinách sme sa ubytovali v tesnej blízkosti Horného hodrušského tajchu a po krátkej hre tetris pri vykladaní bicyklov z kufra Fabie sme sa vydali ešte na exploračnú jazdu okolím „na pankáča“. Proste sme si zobrali bicykle a pri najbližšom smerovníku sme si povedali, že by sme mohli ísť napríklad po zelenej a potom sa uvidí. Spoločnosť nám robili Kellys Hacker 90 a ebike Kellys Tayen 10, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrá voľba, nakoľko v tomto kraji teda veľmi veľa rovín nie je.


V lese bolo po nočnom daždi ešte relatívne mokro, ale cesta po zelenej značke (okruh s názvom Prachovňa) nám odsýpala celkom svižne, najskôr sme ťahali smerom hore, potom sa cesta preklopila a nasledoval zjazd. Zelený okruh nás „vypľul“ na hlavnej ceste pri Banskom dome v Banskej Hodruši, kde sme sa napojili na žltú značku (Hodrušská spojka). Banská Hodruša je pôvodne starobylá banská časť obce Hodruša - Hámre, kde históriu cítiť na každom rohu. Dominantou je určite klopačka z roku 1521, ktorá slúžila na zvolávanie baníkov do práce. Nie je síce sprístupnená, no vedie k nej strmý „trailík“ a spod hodinovej veže je pekný výhľad na obec. Za krátku zachádzku to rozhodne stojí.


Celkovo je tu veľmi zaujímavá historická atmosféra a okrem klopačky je pozoruhodná aj dvojica kostolov a budova s nápisom „Domus Comenianus“. Všade inde v Európe by ste pri takejto koncentrácii pamiatok asi natrafili na haldu turistov, služieb a podobne, tu je však o piatej poobede až zarážajúco vyľudnené a sme tu asi jediní, čo sa fotíme pri každej budove ako japonskí turisti. Na konci dediny nás čaká strmý stupák - Grintál. Po krátkom mordovaní sa dostávame k Brenerskému rybníku, odkiaľ stupák pokračuje stále ďalej. Letnú vrchársku idylku kazí len štekot psa z miestneho gazdovstva a nálety krvilačných ovadov, ktoré ma posúvajú na špičku miestnych leaderboardov. V zápale boja sa nechtiac odpájame z originálnej žltej na „zabudnutú žltú“ cykloznačku, ktorá síce svieti sporadicky na stromoch, no v mobilnej mape, žiaľ, nefiguruje. Na tachometri mi svieti 500 výškových metrov na 8 kilometrov a stúpanie stále pokračuje.

Míňame tak rázcestie Rumplovská, no nejako zásadne nám to neprekáža. Náš plán je napojiť sa na modrú značku smerom na Hadovú (červený Veľký hodrušský okruh) a potom sa po zelenej dostať na Hodrušské jazero. Táto rozpoltenosť značenia je miestami dosť mätúca, ale aj k tomu sa ešte neskôr dostaneme. Odbočka na zelenú je dosť neprehľadná a na prvý pokus ju, samozrejme, prepálime. Na spiatočnej ceste už však vidieť hrdzavú tabuľku s pozostatkom nápisu, ako aj zelené céčko na strome, a tak sa spúšťame dole smer Hodrušské jazero. Kľukatý zjazd nás vyvedie na rázcestie, kde zrazu po zelenej značke nie je ani stopy. Spúšťame sa na hlavnú cestu, ktorú o dve zatáčky nižšie zelená značka podľa mapy opäť križuje a s rozčarovaním zisťujeme, že pôvodná zelená trasa k jazeru je totálne zarastená a vyzerá, že nikto tadiaľ nechodí už rádovo roky. S dlhým nosom sa teda otáčame späť na asfaltku a k Hodrušskému jazeru ťaháme už po hlavnom ťahu po žltej, aby nás nezastihla tma. Nasleduje sprcha, napráskanie sa na večeri, strčenie ebiku do nabíjačky v hotelovej „bicykliarni“ a môžeme ísť plánovať hlavný bod programu - zajtrajší prejazd Veľkého hodrušského okruhu.

Deň druhý - po stopách Veľkého hodrušského okruhu

• Dĺžka trasy: 44 km
• Čistý čas jazdy: 3 h 35 min
• Prevýšenie: 1 200 m
• GPS: Odkaz do sekcie Výjazdy

Druhý deň vyrážame odpočinutí ešte doobeda, aby sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Podľa plánu nás čaká cca 40-kilometrový okruh s prevýšením cez 1 800 metrov a horúce slnečné počasie. Voľba padla na „headlinera“ štiavnických cyklotrás - Veľký hodrušský okruh (VHO), ktorý je vo všetkých mapách značený červenou farbou. Na okruh vyrážame od rezortu Salamandra po modrej značke, ktorá nenápadne zdobí kanálovú skruž.


Hneď na úvod nás čaká (ako inak) poriadny stupák. Po úvodnej vrchárskej prémii prichádzame na stanovište č. 20 - Sedlo pod Cukmantlom a podľa plánu sa presúvame na Červenú studňu. Tu robíme prvú chybu a omylom pokračujeme po turistickej červenej, nie po červenom okruhu. Značenie Veľkého hodrušského okruhu je dosť špecifické.

Ideálne je zobrať si so sebou GPS počítač s nahratou trasou, lebo rozsiahla spleť turistického a cyklistického značenia vás môže veľmi rýchlo zmiasť. V praxi je úplne bežné to, že v mape síce idete po červeno vyznačenom cyklookruhu, no trasa je značená modrou a žltou turistickou značkou a k tomu súčasne zelenou cykloturistickou značkou a zrazu ste na očíslovanom stanovišti VHO, ktoré má červené céčko a ceduľku so smerovníkom s poradovým číslom stanovišťa. Vraciame sa teda radšej späť po asfaltke na sedlo pod Cukmantlom a pokračujeme na Hadovú, ktorú sme križovali aj včera. Pokračujeme cez Rumplovskú smer Kerling a po ceste míňame najskôr dieru do skalnej steny, kam, ako inak, za protestov priateľky vleziem a objavujem útroby „jaskyne“. Vnútri je luxusný chládok, ale ako tunel pokračuje hlbšie a hlbšie, moja odvaha naráža na svoje limity.


Preventívne sa radšej vraciam a následne prefičíme okolo pamätníka „Hrobky“ venovaného padlým v druhej svetovej vojne a nasleduje 3,5 km dlhé stúpanie na najvyšší bod našej dnešnej cesty - vrch Kerling. Päťsto metrov pod vrcholom bledozelená farba štvorcovej ceduľky oznamuje hang Kerling so 14 % stúpaním, ja začínam mať tiež bledozelenú farbu, no dávam do toho všetko a Ika na ebiku tiež prepína na najsilnejší režim a voľné kamene rozsieva na všetky strany. Po chvíli trápenia sa ocitáme konečne na Kerlingu v nadmorskej výške 804 metrov a na vrchole niet ani živej duše. Dávame krátku prestávku na občerstvenie, ja si fotím kaplnku a okolie. Ak by ste čakali od najvyššieho bodu trasy nejaký panoramatický výhľad, asi budete sklamaní. Je tu pekne, no dychberúce výhľady nečakajte. Na rázcestí schádzame na zelenú značku a ešte kúsok stúpame do kopca okolo stáda kráv. Nasleduje kamenistý zjazd, v ktorom si na „hátečku“ človek moc neodpočinie. Aspoň však konečne chvíľu nemusíme dupať.


Na konci zjazdu odbočujeme vľavo a otvára sa pred nami krajina s malebnými výhľadmi na miestne chatky a kopanice. Schádzame do civilizácie v časti Kyslá. Odbočujeme vpravo a po ľavej strane sa mihá miestna Jednota a pizzeria. Odporúčam v tejto časti doplniť zásoby, lebo ďalej už žiadne občerstvovačky nebudú. Nasleduje asfaltový zjazd do Dolných Hámrov, kde sa trasa VHO stáča vľavo cez priecestie s rampou. Tu sa začína relatívne dobre značená časť okruhu po zvážnici v hrebeni Kojatína s výhľadmi na Hodrušu - Hámre.


Nasledujúcich 10 kilometrov nás čaká (nečakane) plynulé mierne stúpanie po kamenistej širokej zvážnici. Poobedňajší výpek v kombinácii s prázdnymi bruchami a bidónmi nám dáva zabrať fyzicky aj mentálne, no našťastie sa cesta pomaly láme a v diaľke už vidíme dedinku s názvom Kopanice. Tu majú síce zatvorenú krčmu, ale našťastie otvorené potraviny. Vyčerpaný a vyprahnutý si to napochodujem dnu, kde ma pani predavačka právom vypoklonkuje, lebo nemám rúško. Nič sa nedá robiť! Vyťahujem obsah zadných vreciek dresu a fačujem si nos a ústa dresom. Takto na nindžu s trakmi a hore bez si to napochodujem druhý raz do obchodu a vychádzam s dvomi plechovicami radlera, dvomi nanukmi, dvomi margotkami a dvojlitrovkou minerálky ako najšťastnejší človek sveta a priľahlého vesmíru.


Po týchto malých hodoch pokračujeme k Moderštôlnianskemu tajchu, kde je okrem iného aj otvorený bufet, za ktorý by sme v Kopaniciach vraždili. Nevadí, nezastavujeme, máme zpoždení… Pri tajchu dávame opäť jednu pamätnú fotku a činíme rozhodnutie, že VHO dnes vzhľadom na vybíjajúcu sa batériu radšej zabalíme. Predsa len nás čaká ešte dosť výškových metrov a v takomto „hici“ šliapať na vybitom 25 kg ebiku s deviatimi prevodmi by asi nebolo nič príjemné. Meníme preto červenú značku za modrú a zjazdujeme Rosíkov hang do Kohútova. Tu sa napájame na hlavnú cestu a kocháme sa výhľadmi na miestnu architektúru, staré banícke domy a kostolíky. Cestou míňame šachtu Lill, Baňu Starovšechsvätých s múzeom a po žltej značke stúpame naspäť k miestu štartu okolo Bane Zlatý Štôl k Dolnému a Hornému hodrušskému jazeru.


Čím sme bližšie k cieľu, tým sú výmole cesty väčšie a posledných 70 výškových metrov stehná už pomaly horia. Na tachometri mi svieti niečo cez 44 km a 1200 výškových metrov, no v kombinácii s náročným terénom a horúcim počasím mám veru dosť. Ako odmenu si dávame regeneračný kúpeľ v studených vodách Horného tajchu a popravde, po celom dni šliapania je to neskutočný luxus a paráda.

Deň tretí - sólo Helligon trail na druhú, to najlepšie na záver

• Dĺžka okruhu: 8 km
• Čistý čas jazdy: 40 min
• Prevýšenie: 260 m
• GPS: Odkaz do sekcie Výjazdy

Tretí deň nechávam Iku slniť sa pri Tajchu a vyrážam „opáčiť“ miestne lákadlo Helligon Flow trail, ktorý bol pôvodne na pláne ako zlatý klinec Veľkého hodrušského Okruhu. Dávam na seba hrudný popruh na „gopročku“, uťahujem tretry ako pred šprintom a vyrážam známou trasou okolo skruže smerom hore. Teraz si to dupem čo to dá, žiadne fotky ani zastávky pri pamätníkoch a na konci, ako inak - zle odbočím. Ceduľa na rázcestí síce ukazuje, že Helligon je smerom vpravo, no ktorou z troch ciest už nehovorí, tak systémom pokus-omyl-mobil-v-ruke triafam na zelenú značku, po ktorej sa miernym stúpaním dá už slušne svišťať až k začiatku Helligonu. Zároveň je to aj časť úseku VHO a keby som bol včera vedel, že je to taká rýchla a relatívne rovná trasa, tak by sme to asi neboli zabalili 13 km pred cieľom.


Po cca 30 minútach sa ocitám pod visiacou drevenou ceduľou Helligon a zábava môže začať. Je streda ráno a lanovka premáva až od štvrtku. To značí, že celý trail mám len pre seba. Prvú jazdu si dávam oboznamovaciu, na pol plynu, lebo ešte neviem, čo ma čaká. Hladké klopenky a vhupáky však lákajú človeka, aby to poriadne pustil. Rozhodne sa bavím a ani sa nenazdám a už vyletím nazad pri hornom tajchu. Druhé kolo je jasná vec a už ako trasy znalý biker vyrážam do úvodného stúpania o sto-tristo s cieľom atakovať „top ten“ rebríček miestneho segmentu. Cestou chvíľu pretekám s dvomi ebikermi, no tí sa rozhodnú v polke kopca počkať na svojho analógového kamoša.

Do Helligonu sa púšťam už smelšie až do momentu, keď v diaľke zbadám, ako sa v strede klopenky špárajú patykmi v zemi dvaja malí chalani. Krčím, že pozóór, čo to dá, chalani uskakujú, no srdce mi trepe viac ako počas dupania hangu Kerling. V rýchlosti dohováram skupine rodičov a detí, že sú na trati a nech nebláznia a už podstatne opatrnejšie zjazdujem dole. Našťastie, žiadne ďalšie prekvapko sa už nekonalo, a tak si idem schladiť hlavu opäť do studeného tajchu. Ešte predtým však zakrúžim trochu na miestnom pumptracku, než zaflekujem na kamienkovej pláži. Tu už ma čaká Ika s požičaným paddleboardom a po vyblbnutí na Helligone idem ešte zapádlovať po tajchu miesto vyjazdenia. Komuže je lepšie?!

Pár slov na záver

Okolie Hodruše - Hámrov ponúka neskutočné kvantum cyklistických a turistických trás, ktoré sú kvalitne digitálne spracované, napríklad aj v projekte bajkomktajchom.sk. Zároveň toto kvantum značenia vie byť občas aj zmätočné a nie každé rázcestie je značené tak, ako by sa patrilo. V tomto ohľade určite pomôže si trasu naklikať do nejakej aplikácie a nahrať do GPS-ky alebo mobilu, aby ste zbytočne nemuseli špekulovať nad ďalším postupom cesty. Čo mňa osobne prekvapilo bolo, že na takej hustej sieti cyklotrás sme stretli len veľmi málo bikerov a na vyhliadkach a pri pamiatkach sme nemuseli čakať žiadne fronty na fotenie a podobne.


Banské tajchy sú úplne luxusná záležitosť, najmä v horúcom počasí a možnosť schladiť sa po celodennom výjazde je na nezaplatenie. V okolí Horného hodrušského jazera si okrem kúpania môžete prenajať aj paddleboard, (e)bicykel alebo si zajazdiť na pumptracku. Ak sa vám nechce šliapať na Helligon, tak od štvrtka do nedele premáva sedačková lanovka.

Ak teda hľadáte miesto, kam vyraziť, aby ste vypli hlavu a nenudili sa, tak okolie Hodruše je výborná lokalita. No a aby som nezabudol - hneď za rohom máte srdce Európy - Banskú Štiavnicu, kde môžete obdivovať bambilión historických pamiatok, podzemných štôlní, hradov, betlehemov, sekvojí a neviem čoho ešte, pokiaľ vás jazdenie okolo tajchov po pár dňoch omrzí.