
Jazdite rýchlejšie a bezpečnejšie v teréne
Rýchlosť a istota jazdy nie sú protiklad, ale idú ruku v ruke. Ako sa môžete posunúť a zlepšiť svoje schopnosti v teréne, si povieme vo videu a článku. Ďalej je to už potom na vás...
Tak hneď na úvod ešte raz zopakujem, že nejaký univerzálny návod na to, ako jazdiť, jednoducho neexistuje. V prvom rade treba postupovať od základov, naučiť sa správny postoj, prenášanie ťažiska, zvládať zákruty, prekážky a pod. Už viacero videí na túto tému máme, naposledy sme sa napr. bavili o brzdení, a preto koho zaujíma viac, nájde tieto videá v špecifickom playliste na našom YouTube s názvom „Technika jazdy“.Teda ak hovorím, aby ste sa nebáli skúsiť náročnejší terén, myslím v rámci možností každého jedného, a to si už musíte vedieť zhodnotiť sami. Každopádne veci, o ktorých hovorím nižšie, mi osobne veľmi pomohli získať istotu, kontrolu, a to všetko pri výraznom zrýchlení v smere nadol.
Poďme sa ale trochu pozrieť ešte na niektoré veci, ktoré so všetkým určitým spôsobom súvisia a môžu celú túto „story“ trochu doplniť .
Stále zrýchľujeme, alebo trochu spomínania
Nemusíte jazdiť 30 rokov na biku, aby ste dokázali pozorovať, že všetko sa posúva a vývoj v posledných rokoch je zameraný výrazne v smere zábavy, s čím súvisí práve jazda z kopca. Aj takých 10 rokov bohate stačí a keď si spomeniem, ako a čo sme jazdili kedysi a čo sme považovali za „terén“, je to niečo úplne odlišné. Pozrite na fotku nižšie a ten "hustý výraz" v zjazde .
Samozrejme, výrazne to súvisí s vývojom bikov a keď si to viete dať do kontextu, nakoniec tie nové trendy vôbec nie sú na zahodenie. Ale skutočne ich oceníte, až keď spolu s nimi posúvate aj svoje vlastné hranice. Také 26 palcové HT zase tak veľa pri jazde na lesných cestách a šotolinách proti 29 palcovému FS s teleskopom strácať nebude – teraz sa bavíme hlavne o jazde z kopca. Ale keď sa presunieme do terénu plného koreňov, skál a s určitým sklonom, je rozdiel priepastný. Nielen z hľadiska komponentov či pruženia, ale aj z pohľadu geometrie a celkovej istoty/bezpečnosti.
Keď sa pozriem spätne na seba, tak rozhodne som pred pár rokmi nebol dobrý zjazdár – skôr naopak a bola to moja slabina, v ktorej som výrazne strácal. Teraz sa bavíme hlavne o maratónoch, kde sa to dalo krásne porovnať a napr. na takom Beskidy MTB Trophy som v zjazdoch strácal poriadne. Zjazdy som si veľmi neužíval a bral som ich skôr ako nutné zlo.
No a rovnako si pamätám na kamaráta Maťa Koberu, ktorý v tom čase ešte jazdil maratóny a patril k top borcom smerom z kopca. Bol to pre mňa prvý človek na pretekoch, ktorý mi ukázal, že v zjazde sa dá naberať skutočne obrovský náskok. Rovnako bol jedným z prvých, čo využívali naplno výhody celoodpružených bikov a proste v zjazde okolo vás preletel tak, že ste nechápali.
Prvé zrýchlenie prišlo u mňa s prechodom na 29, ale ešte výraznejšie vtedy, keď som sa dostal prvýkrát na celoodpružený bike, konkrétne to bol vtedy nový Specialized Epic 29.

Ale nešlo len o zadné pruženie, ale hlavne o to, že s týmto bikom ma bavilo ochutnávať ťažší terén, čo mi už zostalo. No a druhý výrazný impulz bol potom na výjazde s Višňom, čo spomínam aj vo videu. To ma motivovalo skúsiť zase ďalšie veci, pretože som videl, že sa to jednoducho dá.

„Syndróm“ cestného cyklistu
Dúfam, že sa teraz nikto neurazí a zoberie to s nadhľadom, ale postihol aj mňa. O čo ide? Mal som obdobie (veľmi často na jar), kedy ma chytil viac tréning, najazdievanie a celkovo ma lákala viac „žiletka“. Ono je to návykové – kilometre krásne naskakujú, vysoká priemerka, ste čistý, nedrncá sa po blate, menej umývania, menej servisu atď. Do toho ešte teraz watty, aero a človek odsunie terén viac bokom. Lenže potom prídu napríklad prvé MTB maratóny na horáku a ono to po teréne proste nejde. Jazdec je strnulý, nedokáže sa uvoľniť a teda je rýchlejšie unavený, nemá istotu pri jazde a z toho potom pramenia chyby. Pri chybách následne trpí materiál alebo ešte horšie – prídu pády. Ja už si na to dávam pozor a nejako som si našiel ten svoj balans, ktorý mi vyhovuje. Každopádne, ak chcete jazdiť a nebodaj pretekať v teréne, nezabúdajte v ňom trénovať.Hardtail a full
Môžeme ísť rovno k veci a poviem, že full má v rýchlosti vždy proti HT navrch, ak sa bavíme o podobnej kategórii. Rozdiel potom záleží od terénu – čím viac rozbité, kamenisté a rýchle, tým viac FS získava. Na druhej strane v strmom technickom teréne, kde ide skôr o výber stopy a rýchlosť nie je taká veľká môže byť výrazne menší. Prečo na ňom teda stále jazdím? Pretože s dobrou technikou je jazda na ňom pre mňa stále zábava a človek nestráca cit. Hlavne, keď si ho doladím podľa chuti, o čom som už neraz písal. Baví ma potom presedlať na FS a ten pocit, že môžem cez terén doslova lietať .Môj pohľad samozrejme súvisí s tým, že mám šťastie a môžem jazdiť na 2 bikoch a nemusím teda riešiť nejakú dilemu. Nechcem preto nikomu vnucovať HT a tvrdiť, že je to v technickom teréne lepšie, alebo nebodaj viac cool.
Ale ak sa bavíme o začínajúcich jazdcoch, hardtail je za mňa osobne jasná voľba. Výhodou nie je len finančná stránka ale hlavne fakt, že vás naučí vnímať terén, pracovať efektívne telom pri tlmení nerovností a tiež pykať za vlastné chyby. Ak si sadnete hneď na 150 mm FS s pluskovými plášťami, osvojíte si množstvo zlozvykov a tie sa potom oveľa horšie odstraňujú.

Rôzne podmienky
Čo som vo videu nespomenul a čo je dôležité, sú podmienky. Ak chcete byť dobrí jazdci, treba vedieť zvládať rozličné situácie. Predsa len podmočené alebo vlhké korene či kamene je niečo úplne iné, ako keď je sucho a jazda na nich je diametrálne odlišná. Nejde len o to vedieť, kde je limit plášťov, ale dôležité je vedieť napr. správne upraviť tlak podľa podmienok. Práve ten dokáže spraviť divy, no treba to vyskúšať a samozrejme opakovať. Nemusíte jazdiť nasilu, keď je všade bahno a voda, to nebaví ani mňa, rovnako ani následný servis či pranie, ale keď je sem tam vlhko alebo po daždi, netreba sa ostýchať. Zase nejaké tie fŕkance a pod. bike v pohode znesie a navyše veľmi často dostáva aj známy terén úplne iný charakter a samotná jazda atmosféru.
Hlavne bezpečne
A ešte zopakujem to najdôležitejšie. Nebavíme sa len o rýchlosti, ale aj o bezpečnosti. Tá ide ruka v ruke s vašimi schopnosťami a ak sa môžem niečím pochváliť, tak tým, že za tie roky, čo jazdím preteky alebo traily, som nemal žiadny vážnejší pád. A myslím, že za ten čas som zažil všetky možné podmienky, kombinácie počasia a viskozity blata. Zrejme už viem presne odhadnúť svoj limit a rovno si zaklopem. Ak sa teda nebavíme o páde na ľade počas posledného Cyklonárezu – teda keď už padnúť, treba si to aspoň natočiť .Rovno ešte na záver dodám, čo je pre zmenu moja slabá stránka – skoky. Nemyslím tým nejaký normálny drop v teréne, alebo preskočenie menšej prekážky, mám na mysli také tie bikeparkové veci, ktoré vás nakopnú a ako sa hovorí, pošlú do vzduchu. Trénovať ich niekde na jednom mieste ma nikdy nebavilo, bikeparky tiež nie sú "moja šálka kávy" a radšej som rovno chodil do hôr, kde zase také veci moc nie sú. Možno, keď sa niekedy do toho pustím, nájdem zase ďalší rýchlostný stupeň .