Tatranská vrchárska koruna – 4 kopce s top výhľadmi

Vychutnajte si s nami štvoricu klasických kopcov, kde vás zabaví nielen pekný sklon, ale rovnako pohľad na okolité štíty.

MI: "Haló, Janči? No vyzerá, že korona trochu ustupuje, tak balím rodinku do auta a valím k tebe do Popradu. Čo pre mňa máš?"
JH: "Servus, no tak napríklad Tatranskú vrchársku korunu."
MI: "Hmm...to znie dobre. Beriem..."

Inak je to celkom zaujímavé, lebo keby ste niekomu povedali, že dám si 4 kopce pod Tatrami, tak si povie...ok, pekné. Ale keď poviete, že ste šli Tatranskú vrchársku korunu, tak hneď to má celé úplne iný náboj. Rozdiel je len v slovíčkach. Na druhej strane, prečo nie...dôležité je, že nakoniec vyrazíte .

Po dlhom čase to bol pre nás v podstate prvý väčší výlet, ak nerátam našu chalupu, a už som sa vážne tešil. Balenie vecí, kamier, príslušenstva a všetkých cykloharabúrd mi zaberá nejako veľa času – nuž darmo, minulé roky o tomto čase by som už bol expert. Tetris vo „fabke“ sa posunul na ďalší level s príchodom Imromana juniora, ale svoj systém si postupne nájdeme.


Okrem Infinita beriem aj Anthem, ale o MTB zase nabudúce. Trochu cestovateľskej nostalgie si dávame pri čakaní v Poprade – rezne na parkovisku - klasika, ktorá dúfam nikdy nezostarne . No a samozrejme nesmie chýbať posedenie v Utópii....


Ale pri pohľade na tie kulisy, pod ktorými budem ďalšie dni jazdiť, rýchlo zabudnem na všetko to kočovníctvo a s tým spojené nosenie vecí hore dole. Samozrejme, Vysoké Tatry som už videl X-krát, no vždy mám taký zvláštny pocit – zrejme radosť z toho, čo tu vlastne máme. Dosť romantiky, poďme sa pozrieť na spomínanú vrchársku korunu formou videa a pár detailov si ešte priblížime v texte nižie.

Štart – 2,9 km, prevýšenie 250 m, sklon 9 %

"No, takže čo náš čaká ako prvé?" "Štart." "Aký štart?" "Tak sa volá ten kopec...Štart." No veru, originálny názov, ale v podstate odvodený od názvu stanice lanovky. Dávno som ho šiel s Davorom ako rozcvičku pred Horalom, ale to bolo na MTB. Na cesťáku a v tempe dostáva iný náboj. Ale ešte predtým nás čaká presun pod Tatry a človek sa len teší, keď sa postupne približujú.


Jančiho motivujem, nech si skúsi dať KOM na tej novej F12, aspoň si budem môcť ísť svoje a ešte budeme mať kopec fotiek . Nakoniec mu ušiel o 9 sekúnd, pričom mne kopec trval 11:52 a tom som si šiel 340 W priemer. Dnes z toho budú celkom dobré intervaly na silovú vytrvalosť . Inak kopec je menej rovnomerný, v druhej časti prekvapia celkom fajné rampy a samozrejme krásne výhľady na Lomničák.

Hrebienok – 2,4 km, prevýšenie 226 m, sklon 9 %

Ďalší na programe je Hrebienok, ktorý má zase iný charakter. Tam sa sklon takmer nemení a idete stále v podstate podobne. Tu už dostávam len 1 min a 30 s ale ide sa mi super, záver celkom rezerva, tak nasadzujem záverečný špurt pod Lomničákom . Inak za necelých 10 min jazdy alebo cca 25 min chôdze človek ušetrí viac ako 10 € za tú slávnu zubačku. Pred viac ako 10 rokmi som tam nevedomky vysolil prachy a odvtedy si hovorím, že nikdy viac . A zrejme tá cena išla odvtedy hore, či?

Popradské pleso – 3,9 km, prevýšenie 258 m, sklon 6 %

Keďže sme nešli tak úplne skoro ráno (teda na Jančiho pomery určite), na Popradskom už je naozaj kopec ľudí. Ak chcete ísť logicky po rade ako idú kopce, Sliezsky dom je ešte predtým. No my sme chceli náš trip zakončiť na Sliezskom a preto sme si to prehodili. Tu treba ísť už vážne opatrne, pretože ľudia sú všade a v typickej formácii – ako ovce po celej ceste. Škoda, že luďom chýba trochu rešpektu voči ostatným, ale čo už. Je to „masová“ chata, treba zachovať chladnú hlavu a dávať bacha - práve Popradské odporúčam ísť čo najviac skoro ráno. Vtedy budete mať pokoj.


Po úvodnom štrikovaní sme si opäť trochu buchli, nakoniec som dostal už len minútu, Jančimu asi dochádzalo . Kopec je zase členitý, strmý úvod, potom máte trochu oraz, ďalšia rampa a potom netypický záver, kde sú ešte také 2 vlny vrátane krátkeho zjazdu. Ale ako vravím, tu dávajte vážne pozor na ľudí a samozrejme hlavne smerom nadol, pretože vám budú skákať pod kolesá z každej strany.

Sliezsky dom – 6,9 km, prevýšenie 670, sklon 10 %

Dôvod, prečo som chcel ísť Sliezsky ako posledný, je jednoduchý – okrem toho, že je to najväčší kopec, je hore oveľa väčší kľud a pohoda. Je tam samozrejme viac ľudí, ale žiadny blázinec ako na Popradskom a kávička hore tiež chutí o niečo lepšie . Sliezsky si už ideme viac na pohodu, predsa len 3 menšie časovky nám dneska stačili a stúpanie si vychutnávame v svižnom tempe.


Ale mali sme dokonalé časovanie, pretože keď sa tu prehnala poriadna búrka, my sme vtedy boli na Popradskom. Ak by sme šli kopce rad za radom, pekne by nás tu spláchlo . Rovnako aj v Smokovci bola búrka, ktorá zastavila Davora, s ktorým sme boli dohodnutý práve na Sliezsky. Stúpať hore po daždi tomu dodalo atmosféru a bola to pravá čerešnička na záver. A keď v hotelovej televízii uvidíte bežať naše video z tohto stúpania, nie je to náhoda...


Ono aj keď tie samotné kopce nie sú s výnimkou Sliezskeho extra dlhé, za 96 km sme nazbierali slušných 2 300 výškových metrov. Teda vlastne tie metre naskákali na 77 km, keďže potom už nasledoval len dlhý zjazd do Lopušnej doliny na obed s našimi dievčatami. Takže nakoniec pekná porcia a hlavne kompakt s 30z kazetou nie je vôbec v týchto končinách na zahodenie. Veď ako sa hovorí: „Spinners are winners“...či nie?

No a koho by zaujímali rôzne segmenty a časy na nich, všetko nájde v zázname na Strave.

Tatry prajú skorému vstávaniu

Nedá mi ešte nenapísať ohľadom jazdenia v Tatrách jednu vec, navyše teraz keď je obdobie prázdnin a dovoleniek. Ak teda chcete mať pokoj, namiesto rozčuľovania nad počtom áut alebo ľudí si radšej privstaňte. Či sú dovolenky alebo nie, stále platí jedno – drvivej väčšine sa nechce skoro ráno na hory .


Rovnako v lete máte výhodu, že je takmer mizivá šanca, aby vás spláchla nejaká búrka nehovoriac o príjemnej teplote. Mimo tohto videa som tu buchol na žiletke ešte pár výjazdov, ktoré som začínal okolo 6:30 a mal som vždy všetko pre seba...

Sliezsky náš každodenný

Tento kopec sa mi skutočne zapáčil a za 4 dni, čo sme boli v Poprade, som tu nakoniec bol dokopy 4krát – z toho jedeň deň dokonca dvakrát. Teda ráno na žiletke (ranná káva tu chutí vážne výborne) a poobede nasledovala druhá fáza výstupu po vlastných s 10 kg živým závažím. Hore po turistickom chodníku to bolo nakoniec aj slušné drepovanie na jednej nohe, ale junior bol vážne spokojný a zatiaľ jeho najvyšší bod .


Ale nešli sme tam náhodou. Zatiaľ prezradím, že v spolupráci so Sliezskym domom chystáme tento rok jednu akciu...Dúfame, že nám to klapne a samozrejme potom, keď bude čas, všetko sa včas dozviete . Ale potešilo ma, že hore som videl skutočne veľké množstvo cyklistov, snáď zo všetkých vekových kategórií. A rovnako v ten deň tu viacero ľudí robilo našu výzvu Gerlaching. Paráda...


Dúfam, že vás tento odľahčený mix zážitkov trochu pobavil, prípadne aj motivoval a samozrejme, nič z toho netreba brať smrteľne vážne – teda naše hranie sa na segmentoch, alebo mudrovanie o skorých štartoch. Kľudne choďte úplne na pohodu, pokecajte s kamošmi, vyrazte aj na obed a spravte si celodenný výlet. Ale hlavne choďte a doprajte si tieto doslova klasické tatranské stúpania. Ja už len poďakujem Jančimu za super spoločnosť a strechu nad hlavou a z tohto výletu do Popradu máme v zálohe ešte jeden parádny MTB trip. Ale to zase nabudúce. Zatiaľ užívajte leto .